BLANKETOVÁ SKUTKOVÁ PODSTATA A NORMATÍVNY ZNAK SKUTKOVEJ PODSTATY V SÚVISLOSTI S OMYLOM

Autor: Mgr. Sebastián Janko
Zdroj: Akadémia Policajného zboru v Bratislave

Abstrakt

Predkladaný príspevok v prvej časti poskytuje výklad problematiky omylu v trestnoprávnej teórii so zameraním sa na právne dôsledky jednotlivých druhov omylu. Následne je analyzovaná problematika diferenciácie skutkového a právneho omylu na základe tzv. blanketu a normatívneho znaku skutkovej podstaty a s tým spojené interpretačné ťažkosti..

Úvod

Problematika omylu predstavuje stabilnú súčasť teórie trestného práva. Slovenský trestný zákon neobsahuje explicitnú úpravu týchto otázok (s výnimkou putatívnej nutnej obrany v ustanovení § 25 ods. 4, ktoré na tomto mieste nebudeme analyzovať), čo len podčiarkuje význam trestnoprávnej náuky v tejto súvislosti, nakoľko práve vedou trestného práva (vychádzajúc z všeobecných ustanovení o trestnej zodpovednosti obsiahnutých v prvom diele prvej hlavy prvej časti Trestného zákona) je determinovaná aplikačná prax. Pre úplnosť treba ešte dodať, že s pojmom omyl samotný trestný zákon pracuje, avšak jedná sa o omyl na strane inej osoby, než páchateľa (spravidla to bude poškodený). Konkrétne ide o ustanovenie § 122 ods. 6 kde je definovaný spôsob spáchania TČ ľsťou, pričom sa jedná o jeden zo závažnejších spôsobov konania v zmysle § 138 písm. f). V tejto súvislosti teda môže byť dôsledkom vyvolania omylu páchateľom aplikácia kvalifikovanej skutkovej podstaty. Taktiež niektoré základné skutkové podstaty explicitne obsahujú znak omyl, či lesť (napr. trestné činy podvodov, s výnimkou kapitálového a daňového, obmedzovanie slobody pohybu). V týchto prípadoch je existencia omylu (resp. použitia ľsti, čo je širší pojem) nevyhnutnou podmienkou vzniku trestnej zodpovednosti. Podrobnejšia analýza omylu z tejto perspektívy však nie je predmetom predkladaného príspevku a v ďalšom texte sa budeme venovať výlučne omylu na strane páchateľa.

Omyl - pojem, klasifikácia, právne dôsledky

Podľa dlhodobo etablovanej základnej definície je omylom nezhoda páchateľovho vnímania so skutočnosťou a to preto, že si niektorú skutočnosť vôbec neuvedomil, alebo preto, že mal o nej sám nesprávnu predstavu.[1] Problematika omylu úzko súvisí s otázkou zavinenia, možno sa stretnúť s názorom, že omyl predstavuje zrkadlový obraz zavinenia, či zavinenie „naruby“.[2]

S uvedeným tvrdením sa možno stotožniť, avšak iba čiastočne, nakoľko v nezanedbateľnom množstve prípadov s omylom na strane páchateľa nebudú spojené právne následky, ktoré by viedli k odlišnému záveru o vine v porovnaní so stavom, keď by k omylu nedošlo.

Teória je v zásade ustálená aj v otázke klasifikácie omylov. Prvotné členenie predstavuje diferenciácia medzi všeobecnými a osobitnými prípadmi omylu. Za osobitné prípady omylu sa považuje[3]:

■      omyl v predmete útoku (error in obiecto, error in persona) - v tomto prípade dochádza u páchateľa k nevedomej zámene predmetu útoku, páchateľ teda útočí na predmet A, hoci v jeho predstave sa jedná o predmet B napríklad páchateľ chce poškodiť motorové vozidlo konkrétnej osoby, avšak poškodí rovnaký model podobnej farby patriaci inému. V zásade platí konštatovanie, že tento druh omylu nemá vplyv na právne posúdenie veci. O určitých výnimkách z tohto pravidla možno uvažovať v prípadoch, kedy je samotný predmet útoku relevantný z hľadiska otázky viny, alebo trestu, napríklad páchateľ chce ublížiť na zdraví osobe, ktorá nie je chránenou osobou v zmysle § 139 avšak v dôsledku omylu v predmete útoku sa dopustí TČ na chránenej osobe. V tejto súvislosti je však potrebné pripomenúť dikciu § 18, v zmysle ktorej pri naplnení znaku zakladajúceho priťažujúcu okolnosť, alebo okolnosť podmieňujúcu použitie vyššej trestnej sadzby postačuje nedbanlivostné zavinenie. Muselo by teda ísť o taký omyl v predmete útoku, ktorému páchateľ vzhľadom na svoje okolnosti a pomery nemohol predísť, aby bola vylúčená aj nevedomá nedbanlivosť.

■     omyl v kauzálnom priebehu (aberratio ictus) - v tomto prípade útok páchateľa postihne iný predmet útoku, než bolo zamýšľané, avšak na rozdiel od predchádzajúceho prípadu si je páchateľ tohto rozporu medzi svojím zámerom a reálnym priebehom udalosti vedomý. Typickým príkladom je výstrel, ktorý minie zamýšľanú obeť a zasiahne inú osobu. Dôsledkom bude v tomto prípade vyvodenie zodpovednosti za nedbanlivostný trestný čin voči predmetu útoku, na ktorom sa prejavil účinok v jednočinnom súbehu s pokusom úmyselného trestného činu na predmete útoku, na ktorom sa podľa predstavy páchateľa mal prejaviť účinok konania.

■     osobitný prípad omylu v kauzálnom priebehu (dolus generalis) - konanie páchateľa v tomto prípade spôsobí želaný následok a zasiahne zamýšľaný objekt, avšak podstatne iným spôsobom, než si to páchateľ predstavoval. Spravidla sa tento prípad bude posudzovať ako viacčinný súbeh pokusu úmyselného trestného činu a dokonaného nedbanlivostného trestného činu.

Z hľadiska zamerania tohto príspevku je podstatnejšie členenie všeobecných prípadov omylu. V tejto súvislosti sa uplatňuje kombinácia dvoch kritérií a síce predmetu omylu, ktorým môžu byť skutkové, alebo právne okolnosti a povahy omylu, kedy sa páchateľ mylne domnieva, že určitá okolnosť existuje, hoci to tak nie je (pozitívny omyl), alebo naopak, si existenciu určitej okolnosti neuvedomuje (negatívny omyl). Na základe kombinácie uvedených kritérií rozlišujeme tieto kategórie všeobecného omylu na strane páchateľa:

■     právny pozitívny omyl - o tento druhy omylu ide v prípade, keď sa konajúca osoba mylne domnieva, že jej konanie podľa platného práva trestné. Z hľadiska vzniku trestnej zodpovednosti v zásade možno konštatovať, že sa jedná o tzv. putatívny (domnelý) delikt, s ktorým v zásade nebýva spojený následok vzniku trestnoprávnej zodpovednosti, nakoľko platí princíp nullum crimen sine lege. Podľa niektorých názorov, ktoré budú rozoberané v ďalšom texte, však možno v špecifických prípadoch pozitívneho právneho omylu uvažovať o trestnej zodpovednosti za prípravu resp. pokus.

■     skutkový pozitívny omyl - pri tomto druhu omylu sa osoba domnieva, že existujú okolnosti, ktoré napĺňajú znaky skutkovej podstaty trestného činu, pričom úmysel konajúceho smeruje ku spáchaniu skutku. Z tohto dôvodu možno uvedené situácie považovať za spoločensky nežiaduce a posudzovať rovnako ako prípady nespôsobilého pokusu TČ a nespôsobilej prípravy na zločin.

■      právny negatívny omyl - v zásade je možné rozli šovať dve „úrovne“ negatívneho právneho omylu - omyl o protiprávnosti činu a omyl o trestnosti činu. Pojem protiprávnosť je širší než pojem trestnosť, nakoľko vyjadruje rozpor s objektívnym právom ako takým, zatiaľ čo pojem trestnosť sa vzťahuje len na konania napĺňajúce skutkovú podstatu niektorého trestného činu podľa osobitnej časti TZ. Pri negatívnom omyle o protiprávnosti činu si teda konajúca osoba neuvedomuje skutočnosť, že jej konanie je v rozpore s objektívnym právom, pričom spravidla bude protiprávnosť v súlade so zásadou subsidiarity trestnej represie vyplývať už z predpisov iných právnych odvetví - napr. osoba si neuvedomuje, že rozširovanie autorsky chránených diel je v rozpore s právom, konkrétne autorským zákonom, zákonom o priestupkoch a nakoniec pri najzávažnejších prípadoch (nakoľko predmetné ustanovenie je v prvých troch ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU