POJEM TOTOŽNOSŤ SKUTKU A PROBLEMATIKA TRESTNÉHO CHARAKTERU KONANIA V PODMIENKACH PRÁVNEHO PORIADKU SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Autor: Mgr. Viktor Valla
Zdroj: Učená právnická spoločnosť

Abstrakt

Článok pojednáva o problematike totožnosti skutku a trestného charakteru konania v spojení s právnym princípom ne bis in idem. Článok je zameraný na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva v predmetnej otázke.

„Každý má povinnosť dodržiavať právo.“[1] Z tejto skutočnosti vyplýva, že v prípade nedodržiavania tejto obligatórnejpožiadavky právneho poriadku vzniká zodpovednostný vzťah medzi fyzickou osobou alebo právnickou osobou, ktorá dopustila konania v rozpore s právnym poriadkom a štátom. Uvádzame, že nami použitý pojem konanie nie je možné vykladať čisto na báze gramatického hľadiska, ale je nevyhnutné sústrediť sa na jeho význam v predmetnej vete a kontexte. Kombináciou logického výkladu ako aj dikcie jednotlivých skutkových podstát vybraných protiprávnych činov je podľa nášho názoru dokázané, že na predmetný pojem je potrebné použiť extenzívny, teda rozširujúci výklad. Výsledkom aplikácie extenzívneho výkladu je následne skutočnosť, že predmetné konania je potrebné vnímať ako komisívne, tak aj ako omisívne konanie.

V predchádzajúcom odseku nášho príspevku sme predstavili výklad pojmu konanie, ktoré vedie k spáchaniu protiprávneho skutku. Takéto konanie označujeme súhrnne pojmom delikt. Napriek skutočnosti, že delikt predstavuje veľmi základný pojem, nie je v právnom poriadku definovaný. Vzhľadom na túto skutočnosť si musíme vystačiť len s jazykovým rozborom pojmu v kombinácii so základnými črtami všetkých deliktov. „Pojem delikt je odvodený od latinského „delicti" majúceho svoj pôvod v slove „delinquere", ktoré v preklade znamená páchať zločin.“[2] Je zrejmé, že vzhľadom na skutočnosti deklarované v predchádzajúcom odseku tohto príspevku je potrebné vnímať termín zločin v širšom kontexte, nakoľko zločin predstavuje len osobitnú kategóriu internej diverzifikácie trestného činu podľa zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.[3] Táto skutočnosť nás prirodzene privádza k problematike delenia deliktov na základe právneho poriadku Slovenskej republiky.

Základné delenie deliktov na základe právneho poriadku Slovenskej republiky je tvorené dvoma nosnými kategóriami deliktov, ktorými sú správne delikty na jednej strane a súdne delikty na strane druhej. „Ak sa protiprávnym konaním naplnia znaky skutkovej podstaty verejnoprávneho deliktu, vyvodzujú orgány verejnej moci trestnoprávnu alebo administratívnoprávnu zodpovednosť podľa toho, či ide o súdne delikty alebo o správne delikty."[4] Uvádzame, že pojmy súdny delikt a správny delikt sú v odborných textoch často nahrádzané aj pojmami súdne delikty a mimosúdne delikty, pričom tieto termíny sú navzájom synonymické.

Administratívnoprávne delikty delíme do viacerých samostatných kategórií, ktorými sú:

•        Priestupky

•        Správne delikty fyzických osôb postihované na základe zavinenia

•        Správne delikty fyzických osôb - podnikateľov a právnických osôb postihované bez ohľadu na zavinenie

•        Disciplinárne správne delikty

•        Poriadkové správne delikty

Najrozšírenejšou kategóriou správnych deliktov sú priestupky. Úprava priestupkového práva taktiež predstavuje jedinú, aspoň čiastočne, kodifikovanú právnu úpravu v rámci administratívnoprávnych deliktov. Vo všeobecnosti však je celé odvetvie práva pojednávajúce o správnych deliktov roztrúsené do viac než 200 samostatných zákonov.[5] Táto skutočnosť predstavuje značnú komplikáciu v prípade snahy o komplexné štúdium danejproblematiky. Kľúčom vedúcim k rozdeleniu jednotlivých skutkových podstát správnych deliktov do jednotlivých zákonov je prevažne príslušnosť k niektorému z jednotlivých úsekoch, na ktorých je vykonávaná verejná správa. Na druhú stranu konštatujeme, že takáto rozštiepenosť právnej úpravy správnych deliktov má svoj význam vzhľadom na široké spektrum osobitných kategórií, v ktorých je verejná správa vykonávaná. Pokus o kodifikovanie všetkých skutkových podstát do jedného právneho predpisu by zrejme predstavovalo priveľkú záťaž pre zákonodarcu ako aj pre adresátov právnej normy. Taktiež predpokladáme, že by dochádzala k nezdravo častej novelizácii predmetného právneho predpisu, čo by bolo v zásadnom rozpore s princípom právnej istoty.

Okrem skutočnosti, že priestupky predstavujú najrozšírenejší druh správnych deliktov a taktiež jediný kodifikovaný druh správnych deliktov ide taktiež zrejme o najfrekventovanejší druh deliktov z pohľadu výskytu. Čiastočná kodifikácia priestupkov je obsiahnutá v zákone č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalejlen „zákon o priestupkoch"). Tento právny predpisov obsahuje okrem základných otázok zodpovednosti za priestupok aj katalóg jednotlivých skutkových podstát priestupkov a procesno-právne ustanovenia z oblasti priestupkového práva. V procesno-právnej časti je potrebné zmieniť, že zákon o priestupkoch je konštruovaný tak, aby bol použitý v zmysle pravidla lex specialis derogat legi generáli vo vzťahu k zákonu č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok"), teda počíta sa so subsidiárnou pôsobnosťou zákona o správnom konaní.[6]

Druhou kategóriu popri administratívnych deliktoch sú súdne delikty. V zásade môžeme konštatovať, že ide o trestné činy[7], ktoré sú len vnútorne diferencované do kategórií prečinov, zločinov a obzvlášť závažných zločinov v zmysle zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „trestný zákon"). Na rozdiel od kategórie správnych deliktov, priestupky nevynímajúc, je trestné právo v podmienkach Slovenskejrepubliky kodifikovaným právnym odvetvím.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti prirodzene vyvstáva otázka, kde sa nachádza hranica medzi administratívnymi deliktami a trestnými činmi. V zmysle vnútroštátnej právnej úpravy môžeme konštatovať, že definície jednotlivých druhov správnych deliktov sú uvedené v jednotlivých právnych predpisoch, napríklad v zákone o priestupkoch je presne definované, aké náležitosti musí obligatórne spĺňať určité konanie aby mohlo byť považované za priestupok.[8] Podobná situácia platí aj v prípade trestného práva. Je dôležité uviesť, že hranica medzi súdnymi deliktami a mimosúdnymi deliktami nie je nemenná, a to ani či už medzi jednotlivými štátmi alebo v rozsahu jedného právneho poriadku pri plynutí času. Určenie toho, či vnútroštátna právna úprava bude isté konanie opísané v skutkovej podstate deliktu považovať za administratívny delikt alebo za trestný čin je výhradne v rukách účastníkov legislatívneho procesu, resp. v rukách zákonodarcu. Je pochopiteľné, že najtenšia hranica sa nachádza medzi priestupkami ako ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia