TLMOČENIE A PREKLAD V TRESTNOM KONANÍ V JEHO HISTORICKOM KONTEXTE

Aktuálne trestné konanie v Slovenskej republike sa okrem iného vyznačuje aj postupným nárastom trestných vecí, v ktorých sa vyskytuje ich medzinárodný aspekt. Toto tvrdenie vychádza napr. z počtu stíhaných cudzincov v Slovenskej republike za roky 2011-2013 podľa štatistických prehľadov Generálnej prokuratúry SR. Tieto kvantitatívne ukazovatele v roku 2011 predstavujú číslo 1107, v roku 2012 - 1219 a v roku 2013 - 1242, čo naznačuje ročný stúpajúci trend týchto ukazovateľov. Pre úplnosť dodávam, že v tomto období tradične prvé miesta patria stíhaným občanom Českej republiky (v priemere po cca 330), Maďarska (po cca 160), Ukrajiny (po cca 130), Poľska (po cca 120), ale aj napr. Vietnamu (po cca 30) alebo Číny (po cca 20). V menšom počte, avšak s o to väčšími problémami je potrebné zabezpečiť tlmočenie a preklad aj pre stíhaných občanov napr. Eritrey, Somálska, Libérie, Beninu, Nigérie a mnohých ďalších. K týmto ukazovateľom je navyše potrebné prirátať množstvo trestných vecí, v ktorých sú cudzinci poškodení alebo svedkovia a trestné veci, ktorých obsahom sú listinné dôkazy písané v inom ako slovenskom jazyku získané v rámci množstva dožiadaní orgánov činných v trestnom konaní a súdov adresovaných rôznym štátom sveta a v rámci prevzatých alebo odovzdaných trestných konaní.

Naznačené kvantitatívne údaje potom umocňujú význam zásady, ktorú možno označiť ako právo na tlmočenie a preklad zakotvenej v § 2 ods. 20 Tr. poriadku.

Podľa tohto ustanovenia, ak obvinený, jeho zákonný zástupca, podozrivá osoba, poškodený, zúčastnená osoba alebo svedok vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, má právo na tlmočníka a prekladateľa. Táto zásada je následne podrobnejšie upravená najmä v § 28 Tr. por., podľa ktorého ak je potrebné pretlmočiť obsah výpovede alebo ak osoba uvedená v § 2 ods. 20 vyhlási, že nerozumie jazyku, v ktorom sa konanie vedie alebo nehovorí týmto jazykom, priberie sa tlmočník opatrením. Tlmočníkom môže byť výnimočne aj zapisovateľ. Ak obvinený využije svoje právo podľa § 2 ods. 20, pribratý tlmočník pretlmočí na jeho žiadosť aj jeho poradu s obhajcom v priebehu alebo v priamej súvislosti s procesným úkonom, s podaním opravného prostriedku alebo s inými procesnými podaniami.

Tlmočník sa priberie aj vtedy, ak osoba uvedená v § 2 ods. 20 síce vyhlási, že rozumie jazyku, v ktorom sa vedie konanie, avšak orgán, ktorý úkon vykonáva zistí, že jazykové schopnosti tejto osoby nie sú dostatočné k riadnemu uplatneniu jej práv v jazyku, v ktorom sa vedie konanie; o pribratí tlmočníka sa v takomto prípade rozhodne uznesením, proti ktorému je prípustná sťažnosť.

Ak si osoba podľa § 2 ods. 20 zvolí jazyk, na ktorý nie je v zozname tlmočníkov zapísaný žiadny tlmočník alebo vec neznesie odklad a zapísaní tlmočníci sú nedosiahnuteľní, priberie opatrením orgán činný v trestnom konaní alebo súd tlmočníka na úradný jazyk štátu, ktorého je táto osoba štátnym občanom, alebo v ktorom má bydlisko a ktorému táto osoba rozumie.

Ak je potrebné preložiť zápisnicu o výpovedi alebo inú písomnosť, priberie sa prekladateľ opatrením. Ustanovenia odsekov 2 a 3 sa použijú primerane. Obvinenému sa písomne preloží uznesenie o vznesení obvinenia, uznesenie o vzatí obvineného do väzby, obžaloba, dohoda o vine a treste a návrh na jej schválenie, rozsudok, trestný rozkaz, rozhodnutie o odvolaní a rozhodnutie o podmienečnom zastavení trestného stíhania; tohto práva sa môže obvinený výslovne vzdať, o čom musí byť poučený, rovnako ako o dôsledkoch vzdania sa tohto práva. Ak sa takéto rozhodnutie týka viacerých obvinených, preloží sa obvinenému len tá časť rozhodnutia, ktorá sa ho týka pokiaľ ju možno oddeliť od ostatných výrokov rozhodnutia a ich odôvodnení. Preklad rozhodnutia a jeho doručenie zabezpečuje orgán, o ktorého rozhodnutie ide.

Na žiadosť obvineného alebo aj bez takej žiadosti rozhodne orgán, pred ktorým sa konanie vedie, že sa obvinenému okrem týchto rozhodnutí písomne preloží aj iná písomnosť, ak je to nevyhnutné pre zaručenie spravodlivého procesu, najmä pre riadne uplatnenie práva na obhajobu, a to v rozsahu určenom týmto orgánom. Ak orgán, pred ktorým sa konanie vedie, nevyhovie takejto žiadosti obvineného, rozhodne o tom uznesením, proti ktorému môže obvinený podať sťažnosť. Namiesto písomného prekladu podľa prvej vety možno takúto písomnosť alebo jej podstatný obsah pretlmočiť, ak to nemá vplyv na spravodlivosť procesu. Táto skutočnosť sa poznamená v zápisnici o úkone tak, aby bolo zrejmé, či sa pretlmočila celá písomnosť alebo ktorá jej časť. Ustanovenie prvej vety sa nepoužije, ak už bola písomnosť alebo jej podstatný obsah obvinenému pretlmočený alebo ak obvinený po poučení prehlási, že preklad takejto písomnosti nepožaduje.

Pokiaľ sa na zaručenie spravodlivého procesu nevyžaduje fyzická prítomnosť tlmočníka a nepodarí sa zabezpečiť tlmočníka pre jazyk, ktorému osoba uvedená v § 2 ods. 20 dostatočne rozumie, možno v odôvodnených prípadoch tlmočenie zabezpečiť aj prostredníctvom technických zariadení určených na prenos obrazu a zvuku.

Kvalitatívny aspekt tejto zásady je daný tým, že tak z teoretického ako aj z praktického hľadiska je vnímaná tiež ako súčasť takého základného práva obvineného akým je právo na obhajobu a zároveň je zárukou práva obvineného na spravodlivý proces.

Okrem týchto dvoch naznačených aspektov je potrebné konštatovať, že právo na tlmočenie a preklad má okrem trestnoprávneho aspektu aj aspekt netrestný, vrátane ústavnoprávneho, čo vyplýva z celého radu právnych noriem. K nim patrí predovšetkým Ústava SR, konkrétne článok 6 ods. 1, 2, podľa ktorého na území Slovenskej republiky je štátnym jazykom slovenský jazyk.

Používanie iných jazykov než štátneho jazyka v úradnom styku ustanoví zákon. Podľa článku 12 ods. 2 Ústavy SR, základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu, okrem iného, na jazyk. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať. Nakoniec podľa článku 47 ods. 4 kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, má právo na tlmočníka. Pre úplnosť uvádzam, že do kategórie týchto mimotrestných právnych noriem možno zaradiť aj napr. zákon č. 270/1995 Z. z. v platnom znení o štátnom jazyku Slovenskej republiky, zákon č. 184/1999 Z. z. v platnom znení o používaní jazykov národnostných menšín, zákon č. 382/2004 Z. z. v platnom znení o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, vykonávaciu vyhlášku MS SR č. 490/2004 Z. z. a vyhlášku MS SR č. 491/2004 Z. z. v platnom znení o odmenách, náhradách výdavkov a náhradách zo stratu času pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov.

Ďalším významným aspektom tejto problematiky, okrem naznačeného vnútroštátneho aspektu, je tiež aspekt medzinárodný, pretože súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky sú tiež napr. také právne normy zakotvujúce právo na preklad a tlmočenie, akými sú:

•       Medzinárodný pakt o politických a občianskych právach publ. pod. č. 120/1976 Zb. (čl. 14 ods. 3 písm. a) a f), čl. 26 a 27)

•       Dohovor (Rady Európy) o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8 dojednaný v Ríme 4. novembra 1950, publ. pod. č. 209/1992 Zb. (čl. 5 ods. 2, čl. 6 ods. 3 a čl. 14)

•       Európsky dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach (čl. 15 a 16) publ. pod č. 550/1992 Zb. v znení dodatkového protokolu publ. pod č. 12/1997 Z. z. a druhého dodatkového protokolu publ. pod č. 165/2005 Z. z. (čl. 4)

•       Dohovor o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie vypracovaný Radou v súlade s článkom 34 Zmluvy o Európskej únii publ. pod č.572/2006 Z. z. (čl. 5)

•       Charta základných práv Európskej únie (čl. 47 a 48 ods. 2; Ú.v. EÚ C 83, 30.3.2010)[1]

Osobitný význam pre právnu úpravu a aplikačnú prax práva na tlmočenie a preklad má Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2010/64/EÚ z 20. októbra 2010 o práve na tlmočenie a preklad v trestnom konaní (Ú.v. EÚ L 280, 26.10.2010), ktorú novelou - zákonom č. 1/2014 Z. z. účinným od 1. februára 2014 ako právne záväzný akt Európskej únie prebral Trestný poriadok SR.

Slovenská republika tak uznáva a vo svojom právnom poriadku rešpektuje všetky demokratické zásady trestného konania uvedené v medzinárodných zmluvách, ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom, ktorý ustanovuje zákon. [2]

Nakoniec, okrem takto uvedeného stavu de lege lata a účinnej právnej úpravy, má spomínaná zásada práva na preklad a tlmočenie významný historický aspekt, ktorý je predmetom tejto stručnej historicko-právnej analýzy, prioritne z pohľadu trestného práva.

Pred samotným trestnoprávnym a vecne súvisiacim pohľadom na danú problematiku nemožno nespomenúť jej širšie uvádzané netrestné a historické aspekty majúce korene až v 9. storočí s mimoriadnym historickým významom pre slovenské a slovanské dejiny a ktoré sa týkajú rôznosti používania jazykov.

Naznačovaným dokumentom (hoci spochybňovaním jeho originality) je listina vydaná pápežom Hadriánom II. adresovaná Rastislavovi, Svätoplukovi a Kocel'ovi, ktorou pápež vo februári roku 869 povoľuje používať pri bohoslužbách slovanský jazyk a schválil tak preloženie textov Svätého písma z latinského do slovanského jazyka, okrem iného aj slovami: „Tú však jedinú zachovávajte obyčaj, aby ste v omši najprv čítali Apoštola a Evanjelium po latinsky a potom po slovansky, aby sa splnilo slovo Písma: „Chváľte Pána všetky národy" (Ž 117, 1), a inde: „Všetci budú hovoriť rozličnými jazykmi veľké veci Božie, ako im dal Duch Svätý hovoriť" (Sk 2, 11 a 4). Ak by však niekto z učiteľov u Vás zídených, ktorí dráždia sluch a od pravdy sa odvracajú k bludom, opovážil sa inakšie Vás zavádzať a haniť knihy Vášho jazyka, nech je vylúčený nielen od prijímania, ale aj z cirkvi, kým sa nenapraví."

Medzi najvýznamnejšie diplomatické písomnosti z obdobia Veľkej Moravy patrí pápežský list pápeža Jána VIII. z júna 880 označovaný aj ako Bula Industriae tuae, ktorým pápež prijíma Svätopluka a jeho ľud pod svoju ochranu, čo je považované tiež za uznanie Veľkej Moravy ako štátu a Svätopluka ako jeho vládcu.

V tomto pápežskom liste je okrem iného uvedené: „Napokon právom schvaľujeme slovienske písmo vynájdené nebohým Konštantínom Filozofom, ktorým nech zaznievajú chválospevy patriace Bohu, a prikazujeme, aby sa v tomto jazyku hlásalo velebenie a skutky Krista, Pána nášho. Veď zvelebovať Pána nielen tromi, lež všetkými jazykmi pripomína nám Písmo sväté, ktoré prikazuje slovami „Chváľte Pána všetky národy a oslavujte ho všetci ľudia" (Ž 117, 1). — Veď ani viera, ani náuka nijako neprekáža či už omše spievať v tomže slovienskom jazyku, či čítať sväté evanjelium alebo sväté čítanie Nového alebo Starého zákona správne preložené a vysvetľované, či prespevovať všetky iné hodinkové pobožnosti, pretože kto stvoril tri hlavné jazyky, a to hebrejský, grécky a latinský, ten aj všetky ostatné stvoril na svoju chválu a slávu. Prikazujeme však, aby sa vo všetkých kostoloch Vašej krajiny čítalo evanjelium pre väčšiu slávu po latinsky a len potom preložené do slovienskeho jazyka a zaznievalo do uší ľudu, ktorý nerozumie latinskému slovu, ako sa to vraj v niektorých cirkvách robí. A keď sa Tebe i Tvojim veľmožom páči počúvať omše radšej v latinskom jazyku, nariaďujeme, aby sa pre Teba omšové obrady odbavovali po latinsky."

Nakoniec pápež Štefan V. listom zo septembra 885 zatracuje Metoda (v čase, keď už bol Metod mŕtvy, o čom pápež nemal vedomosti), zakazuje používanie slovienskeho jazyka v liturgii, s čím sa spája postupný zánik slovienskeho písomníctva na našom území tiež týmito slovami: „Avšak pobožnosti a sväté sviatosti a omšové bohoslužby, ktoré sa tenže Metod opovážil slúžiť slovienskym jazykom, hoci sa pri najsvätejšom tele blahoslaveného Petra prísahou zaručil, že to viac neurobí, (my) zhroziac sa hriechu (spáchaného) jeho krivou prísahou, zakazujeme z Božej a našej apoštolskej moci pod trestom uvrhnutia do kliatby, aby sa toho odteraz nikto nikdy nedopustil; s výnimkou, že ide o vyučovanie prostého a nevzdelaného ľudu, iba keď vzdelaní hlásajú výklad evanjelia či apoštola v tomže jazyku, aj dovoľujeme, aj nabádame, aj napomíname, aby sa tak čo najčastejšie dialo, aby každý jazyk velebil Boha a vyznával ho (Flp 2, 11). Vzdorovitých však a neposlušných, vyvolávajúcich zvadu a pohoršenie, ak by sa po prvom a ani po druhom napomenutí vôbec nepolepšili, prikazujeme z lona cirkvi vyobcovať ako rozsievačov kúkoľa, a aby ani jedna prašivá ovca nenakazila celé stádo, z našej moci rozkazujeme ich zadržať a ďaleko vyhnať od Vašich hraníc."

Z trestnoprávneho hľadiska medzi najvýznamnejšie právne normy z tohto obdobia (r. 863-869) patrí Zakon sudnyj ľjudem (Súdny zákon pre svetských ľudí), ktorý bol po dlhé obdobie v určení pôvodu a autora sporným dokumentom, pokladaným za starobulharský či staroruský právny text. Z vykonaného filologického a lingvistického rozboru však vyplynul jednoznačný záver o veľkomoravskom pôvode tohto právneho diela, ktorého autorstvo bolo prisúdené sv. Konštantínovi (Cyrilovi). Zákon je najstarším dochovaným slovanským právnym textom vypracovaným pod vplyvom byzantských vzorov, najmä byzantskej právnej zbierky nazývanej Ekloga. Z viacerých zachovaných rukopisov z obdobia 13. a 14. storočia je najznámejší Novgorodský rukopis z roku 1280, ktorého obsahom je napr. aj ustanovenie o tom, že „ V každom spore, žalobe a udaní treba dodržať, aby knieža a sudca neprijímali udanie bez vypočutia viacerých svedkov. Treba povedať stranám, žalobcom a udavačom: Ak to nedokážete s pomocou svedkov, ako káže i zákon Boží, očakávajte, že prijmete rovnaký trest, aký ste vyslovili proti druhému. Tak prikazuje Boží zákon, a kto ho nezachová, nech je prekliaty."[3]

Na citovaný zákon nadväzovalo vládne nariadenie č. 76/1950 Zb. o odmene a náhrade hotových výdavkov stálych prísažných znalcov a tlmo