VYBRANÉ VŠEOBECNÉ A OSOBITNÉ KOMPARATÍVNE ATRIBÚTY SPRÁVNYCH DELIKTOV A SÚDNYCH DELIKTOV

Autor: JUDr. Vladimír Bachleda
Zdroj: Učená právnická spoločnosť

Abstrakt

Právnu zodpovednosť a ukladanie sankcií za jej porušenie môžeme bezpochyby zaradiť medzi základné a zároveň najstaršie právne inštitúty. Či už hovoríme o správnom trestaní alebo o trestaní súdnom, oba systémy spadajú do oblasti verejnoprávneho postihu za deliktuálne správanie, z čoho je pochopiteľné, že hoci sa v ich prípade nedá hovoriť o jednoznačných pravidlách vzájomného pôsobenia, musí medzi „správnym konaním trestným“ a trestným konaním existovať vzájomný vzťah. V článku sa autor snaží tento vzťah preukázať z hľadiska vývoja oboch systémov verejnoprávneho postihu a taktiež porovnaním z hľadiska vymedzenia vybraných pojmov a inštitútov spájajúcich sa s týmito systémami, pričom sa venuje aj oblasti zásad a princípov, ktorých vyžarovanie presahuje celým právnym poriadkom.

Vzájomný vzťah súdnych a správnych deliktov

Všeobecnou povinnosťou každej fyzickej alebo právnickej osoby je dodržiavať právo. Ak sa protiprávnym konaním naplnia znaky skutkovej podstaty verejnoprávneho deliktu, vyvodzujú orgány verejnej moci trestnoprávnu alebo administratívnoprávnu zodpovednosť podľa toho, či ide o súdne delikty alebo o správne delikty. Rozlišujeme preto súdne trestanie a správne trestanie, pričom trestaním je rozhodovanie orgánov verejnej moci o vine a treste za delikty.[1]

V právnom poriadku Slovenskej republiky nie je delikt výslovne definovaný, a to aj napriek tomu, že v rámci správneho práva dokonca správny delikt predstavuje samostatnú kategóriu protiprávneho konania. Podľa právnej teórie sa pri určitej generalizácii najčastejšie za delikt považuje zákonom pomenované protiprávne konanie deliktuálne spôsobilej osoby, s ktorým konaním je spojená hrozba sankcie.[2]

Pojem delikt je odvodený od latinského „delicti" majúceho pôvod v slove „delinquere", ktoré v preklade znamená páchať zločin. Rímske právo však označovalo za delikt súkromnoprávny trestný čin, ku ktorého žalobe bol aktívne legitimovaný výlučne poškodený v rámci súkromnoprávnej žaloby. Ak teda žiadal rímsky občan majetkový nárok, musel využiť prostriedky civilného práva. Dodnes existuje diskusia o tom, či sa deliktom rozumie len porušenie zákonnej povinnosti alebo tiež porušenie povinnosti zmluvnej. V užšom zmysle je delikt alebo deliktuálne konanie takým konaním, ktoré porušuje niektorú z právnych noriem. Rovnako je možné vo všeobecnosti uviesť, že predpokladom spáchania deliktu je porušenie právnej povinnosti k tomu spôsobilým subjektom, ktorý koná zavinene, v dôsledku čoho vznikne ujma v najširšom zmysle slova, teda je možné medzi delikty zahrnúť aj porušenie zmluvnej povinnosti.[3]

Pre účely tohoto článku sa nebudeme zaoberať súkromnoprávnymi deliktami[4], a preto sa prikláňame k definícii, podľa ktorej deliktuálne právo Slovenskej republiky predstavuje heterogénny, vnútorne neuzavretý a nekodifikovaný systém trestného práva a správneho práva Slovenskej republiky, ktorých účelom je ochrana verejného záujmu v súlade s právom a trestanie páchateľov v súlade s právom.[5]

K VÝVOJU V OBLASTI DELIKTUÁLNEHO PRÁVA NA NAŠOM ÚZEMÍ SO ZAMERANÍM SA NA OBLASŤ SPRÁVNEHO TRESTANIA

Vzhľadom na to, že právo, ako spoločenský fenomén, nemá lineárny vývoj a zároveň nie je našou ambíciou detailne sa venovať všetkým vývojovým štádiám deliktuálneho práva, prinášame len stručné resumé, ktoré poslúži na demonštráciu historického zachytenia vybranej právnej oblasti, o ktorú sa budeme zaujímať, a ňou je tzv. správne právo trestné, resp. trestné správne právo.

 

Najskôr si dovolíme v krátkosti uviesť niekoľko poznámok k samotným pojmom. V staršej odbornej literatúre sa objavujú často protichodné názory na obsah pojmov trestné právo správne a správne právo trestné a vzťah k trestnému, resp. správnemu právu - od názoru, že trestné právo správne je súčasťou trestného práva súdneho, cez vyhlasovanie trestného práva správneho za súčasť správneho práva, ktoré nemá s trestným právom súdnym nič spoločného, až k názoru, že trestné právo správne je po stránke obsahovej právom správnym, ale po formálnej stránke je trestným právom. Z hľadiska účelu trestného práva súdneho i správneho si dovolíme tvrdiť, že spravidla medzi nimi nie je žiadny podstatný rozdiel, pretože obidva súbory právnych noriem poskytujú v najširšom zmysle ochranu vereného poriadku a ich rozlíšenie je založené predovšetkým na kompetencii orgánov, ktoré vyvodzujú trestný postih. Na rozdiel od uvedených pojmov, ktoré predstavujú určitý súbor právnych noriem, pojem „správne trestanie" zdôrazňuje, že ide o jeden z druhov (typov) činnosti verejnej správy[6].

Z historického hľadiska predchádzalo pojmu trestné právo správne (správne právo trestné) používanie pojmu „policajné trestné právo". Najmä v 19. storočí boli pojmy „policajné trestné právo" a „trestné právo správne" často používané ako synonymá.[7]

Kontinentálny právny poriadok vychádza z právnej tradície rímskeho práva, ktoré bolo postavené na právnom dualizme. Je notoricky známa Ulpiánova definícia oddelenia súkromného a verejného práva, ktorá hovorí, že to, čo sa týka záujmov štátu, je právom verejným, a to, čo sa týka záujmov a vzťahov jednotlivcov medzi sebou, je právom súkromným. Z tejto definície viac menej vyplýva aj rozdelenie deliktov na verejnoprávne - „crimen" - ktorých účelom je potrestať páchateľa, a súkromnoprávne - „delictum privatum"- ktorých účel spočíva v uspokojení nároku žalobcu.

Súčasné vnímanie rozdelenia deliktov na súkromné a verejné sa postupne vyvíjalo tak, že trestné právo od ochrany vrchnosti začalo postupne chrániť celú spoločnosť, pričom z pôvodne civilných deliktov sa v mnohých prípadoch (napríklad delikty proti životu a zdraviu ako vražda či ublíženie na zdraví) stávali taktiež delikty verejné bez toho, aby zanikla ich súkromnoprávna podstata.[8]

Samotný pojem správneho deliktu bol na území Rakúsko - Uhorska po prvý krát vymedzený v jozefínskom[9] Všeobecnom trestnom zákonníku o zločinoch a trestoch za ne z roku 1787. Pod nadpisom „Von politischen Verbrechen und politischen Strafen" bol vymedzený pojem politický (správny) delikt, stanovený taxatívnym výpočtom skutkových podstát týchto deliktov. Kriminálne zločiny a politické priestupky boli rozlíšené podľa závažnosti a spoločenskej nebezpečnosti.[10] Stíhanie správnych deliktov bolo podľa neho zverené tzv. politickej vrchnosti, na rozdiel od kriminálnych deliktov, ktoré boli poverené riešiť súdy. Ďalší krok v tomto smere bolo vykonaný v Trestnom zákonníku o zločinoch a ťažkých policajných priestupkoch z roku 1803, ktorý už výslovne hovoril o policajných priestupkoch, ktoré mali opäť stíhať politické (správne) vrchnosti. Takúto úpravu v zásade prevzal aj Trestný zákon z roku 1852.

V   priebehu ďalších rokov dochádzalo, v závislosti od politických pomerov, k presúvaniu postihu týchto priestupkov zo správnych orgánov na súdy a späť. Toto obdobie sa teda nieslo v duchu boja za presadenie zásady „nullum crimen, nulla poena sine lege et judicio". Išlo o presadenie požiadavky, aby konanie, ktoré malo byť potrestané, už nemohla určovať samotná verejná správa (nariadením vlády alebo ministerstiev). Pretože dochádzalo k častým presunom postihu za priestupky zo súdov na správne orgány a naopak, viedlo to u časti teoretikov k názoru, že rozdiely medzi súdnymi a policajnými (správnymi) priestupkami nemajú vecný základ, dejú sa náhodne a odporúčalo sa prikázať všetky priestupky do právomoci súdov.[11] Nakoniec bolo trestným zákonom z roku 1873 definitívne stanovené, že všetky priestupky obsiahnuté v trestnom zákone patria do pôsobnosti súdov. Pomer oboch druhov deliktov bol vymedzený tak, že všetky delikty, ktoré neboli vyhlásené za trestné skutky, patria do príslušnosti úradov politických. Popri tom boli vydávané ďalšie predpisy obsahujúce skutkové podstaty správnych priestupkov, o ktorých mali rozhodovať správne orgány (politické a policajné úrady).[12] Na rozdiel od súčasného vnímania priestupkov, podľa ktorého môžu byť skutkové podstaty priestupkov obsiahnuté len v zákone, boli tieto správne priestupky upravené v desiatkach právnych predpisov rôznej právnej sily.

V   roku 1918 došlo v novom štáte Čechov a Slovákov k recepcii rakúskeho, resp. uhorského práva tzv. recepčnou normou (zák. č. 11/1918 Zb., o zriadení samostatného štátu československého), a to vrátane predpisov správneho práva trestného, ktoré boli samozrejme doplnené o novú právnu úpravu. V prvom období po vzniku Československej republiky nedošlo s ohľadom na politické pomery k zásadným zmenám v oblasti správneho práva trestného.

Ústavným základom správneho práva trestného sa stalo ustanovenie § 95 Ústavy z roku 1920 (ústavný zákon c. 121/1920 Zb.), podľa ktorého súdna moc vo veciach trestných prináleží súdom, s výnimkou prípadov, kedy sa mali prejednávať v trestnom konaní policajnom alebo finančnom.

V nasledujúcich rokoch, ani napriek viacerým snahám nedošlo k prijatiu zákona alebo iného právneho predpisu (napr. vládneho nariadenia), ktorý by obsahoval komplexnú právnu úpravu správneho práva trestného. Je však potrebné podotknúť, že tento stav nespôsobil v praxi zásadnejšie problémy, pretože medzi všeobecným správnym konaním a správnym konaním trestným neboli v skutočnosti neprekonateľné bariéry. V prípadoch, keď špeciálna právna úprava neobsahovala konkrétne ustanovenie, postupovali správne úrady podľa všeobecných zásad správneho konania. Vzhľadom k tomu, že správny poriadok tieto zásady kodifikoval, bola fakticky rovnaká situácia v oblastiach, na ktoré sa jeho pôsobnosť vzťahovala, ako aj tam, kde bola jeho aplikácia vylúčená, t. j. oblasť správneho práva trestného.[13] Takéto riešenie považujeme za nadčasové a myslíme si, že by sme z neho mohli čerpať inšpiráciu aj v súčasnosti, keď je u nás právny stav taký, že ak sa na určité správne konanie vzťahuje len osobitný právny predpis, ktorý vylúči aplikáciu všeobecného právneho predpisu o správnom konaní, tak je tým vylúčený aj nárokovatel'ný postup správneho orgánu podľa zásad správneho konania uvedených vo všeobecnom predpise upravujúcom správne konanie (zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov). V takomto prípade musí správny orgán zásady abstrahovať z iných všeobecne záväzných právnych predpisov (napr. z Ústavy Slovenskej republiky, medzinárodných zmlúv, z európskych prameňov práva a pod.). Vzhľadom na to by podľa nás bolo vhodné, aby všeobecná právna úprava správneho konania záväzne deklarovala, že hoci sa na určité konanie nepoužije správny poriadok, aj na toto konanie sa budú vzťahovať zásady správneho konania.[14]

Určitým čiastočne reformným míľnikom (s pozitívnymi aj negatívnymi črtami), ktorý akoby kodifikoval administratívne deliktuálne právo, je právna úprava z roku 1950.[15] Výsledkom rozsiahlej kodifikačnej akcie označovanej ako tzv. právnická dvojročnica bolo okrem iného aj prijatie nových právnych predpisov v oblasti deliktuálneho práva. Konkrétne išlo o prijatie trestného zákona (zákon č. 86/1950 Zb.) a zákona o trestnom konaní súdnom (zákon č. 87/1950 Zb.) v oblasti trestného práva, a v oblasti správneho práva trestného zákona správneho (zákon č. 88/1950 Zb.) a zákona o trestnom konaní správnom (zákon č. 89/1950 Zb.).

Zákon č. 88/1950 Zb. vychádzal zo systematiky trestného zákona súdneho a vo všeobecnej časti vymedzil niektoré všeobecné pojmy, predpoklady a podmienky trestnosti (napr. pojem páchateľa, druhy a formy zavinenia, druhy trestov, poľahčujúce a prit'ažujúce okolnosti, podmienky zániku trestnosti a ďalšie). V osobitnej časti bolo obsiahnutých vyše sto často veľmi všeobecne formulovaných skutkových podstát priestupkov, z ktorých sa rada netýkala činnosti verejnej správy. Za pozornosť stojí napríklad aj to, že národné výbory[16] mohli pôvodne ukladať za priestupky aj trest odňatia slobody až na dva roky a trest prepadnutia majetku (táto právomoc bola národným výborom v priebehu 50. rokov odobraná).

Obdobne sa aj zákon č. 89/1950 Zb. pridržiaval vzoru trestného konania súdneho. Členil sa na úvodné hlavy upravujúce vecnú a miestnu príslušnosť v oblasti správneho trestania (vecná príslušnosť pri prejednávaní priestupkov bola zverená okresným národným výborom), postup pri vykonávaní dôkazov, počítaniu lehôt atď. a hlavy týkajúce sa jednotlivých druhov konaní a ich štádií i výkonu rozhodnutí.

Zámer zákonodarcu - úplné zjednotenie nie len procesnej, ale aj hmotnoprávnej úpravy priestupkov sa nepodarilo naplniť a rada skutkových podstát priestupkov zostala naďalej obsiahnutá v osobitných zákonoch a v nasledujúcich rokoch tento trend viac menej pokračoval.[17]

V roku 1961 vtedajšiu právnu úpravu správneho trestania vystriedal zákon č. 60/1961 Zb. o úlohách národných výborov pri zaisťovaní socialistického poriadku, ktorý kládol dôraz na výchovný aspekt prejednávania správnych deliktov, organizátorskú činnosť národných výborov, uvedomelosť občanov atď. a obsahoval omnoho miernejšie sankcie ako predchádzajúca ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia