ZANEDBANIE POVINNEJ VÝŽIVY VOČI PLNOLETÝM DEŤOM
| Autor: | Bc. Peter Martinkovič |
| Zdroj: | Učená právnická spoločnosť |
Abstrakt
Úvod
V súčasnej dobe možno skonštatovať, že problematika zanedbania povinnej výživy vo vzťahu rodiča voči dieťaťu je pomerne rozpracovaná a ľahko dostupná laickej verejnosti, nie len v rámci odborných publikácií erudovaných odborníkov, ale aj prehľadne zosumarizovaných informácií v rámci rôznych diskusných fór, ktoré častokrát reflektujú okrem dialógu medzi právnikom a verejnosťou aj praktické poznatky a skúsenosti dotknutých danou problematikou. Bez ohľadu na to, kto koľko dôveryhodnosti vidí v týchto informáciách, častokrát predstavujú pre neprávnika jediný hodnotný odrazový mostík, kedy holé predpisy potrebné odpovede neposkytujú.
Niekoľko faktov k vyživovacej povinnosti
Vyživovacia povinnosť rodičov voči deťom podľa Zákona o rodine rozhodne nie je jediným druhom vyživovacej povinnosti, aj keď v rodinnoprávnych veciach predstavuje jedno z najfrekventovanejšie upravovaných práv na čas po rozvode. Toto však platí výlučne v súvislosti s úpravou práv a povinností rodičov maloletého dieťaťa, kedy súd ex offo priamo v rozhodnutí, ktorým rozvádza manželstvo rodičov, upraví výkon ich rodičovských práv a povinností na čas po rozvode.
Zákon demonštratívne uvádza, že súd najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.
V praxi to znamená, že súd v konaní o rozvode manželstva nebude prihliadať na úpravu rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré v čase pojednávania už nadobudlo plnoletosť. Súd nebude brať ohľad na navrhovanú úpravu práv a povinností vyjadrenú v petite žaloby navrhovateľa - rodiča, pretože podľa § 65 ods. 3 Zákona o rodine výživné plnoletých detí súd upraví len na návrh.
Súčasne si treba uvedomiť, že nadobudnutím plnoletosti dieťaťa zaniká zákonné zastúpenie rodičmi, čo znamená, že plnoleté dieťa (v prípade, že jeho spôsobilosť na právne úkony nebola súdom pozbavená, resp. obmedzená) je plne spôsobilé na právne úkony, čiže úprava vyživovacej povinnosti bude prejednávaná výlučne na základe návrhu v občianskom súdnom konaní, ktoré iniciuje plnoleté dieťa osobne alebo prostredníctvom splnomocnenca.
Zákon o rodine v § 62 deklaruje, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Hoci ustanovenie používa pojem „dieťa", nemožno vo vzťahu k vyživovacej povinnosti rodičov chápať túto povinnosť výlučne voči osobe mladšej ako 18 rokov. V tomto smere neobstojí ani argumentácia, že Dohovor o právach dieťaťa, ktorý z pozície nadradenosti nad vnútroštátnou právnou úpravou v čl. 1 definuje „dieťa" ako každú ľudskú bytosť do 18 rokov veku, pokiaľ podľa zákona vzťahujúceho sa na dieťa nebola plnoletosť dosiahnutá už skôr. Je to jednak preto, lebo definícia dieťaťa slúži len pre účely Dohovoru o právach dieťaťa, ako interpretačná pomôcka pre účely zmluvy v častiach, ktorá odkazuje na pojem dieťa, a tiež preto, že vyživovacia povinnosť je viazaná na podmienku schopnosti dieťaťa živiť sa samo.
Vyživovacia povinnosť nezaniká okamihom nadobudnutia plnoletosti, ale okamihom, kedy je dieťa objektívne schopné samé sa živiť, pričom treba brať do úvahy jeho vek, zdravotný stav a pod.
Formulácia ustanovenia, ktoré kladie povinnosť vyživovať svoje deti do času, kým nie sú schopné živiť sa samé vyvoláva častokrát nemalé interpretačné problémy, riešené aj na ústavnej úrovni. Z doposiaľ uvedeného vyplýva, že rodič je povinný vyživovať svoje dieťa aj po nadobudnutí plnoletosti v prípade, ak dieťa pokračuje v štúdiu na vysokej škole denného štúdia. Táto povinnosť nie je dotknutá ani v prípade, ak si dieťa popri štúdiu privyrába. Občasný príjem dieťaťa (napr. v čase školských prázdnin), ktoré sa inak pripravuje štúdiom na budúce povolanie spravidla neovplyvňuje vyživovaciu povinnosť rodičov.[1]
Z nálezu Ústavného súdu ČR zo dňa 13. marca 2013, sp. zn. I.ÚS 2306/12 vyplýva:
Teleológia § 85 ods. 1 Zákona o rodine (na Slovensku § 62 ods. 1 ZR) je zásadne postavená na myšlienke človeka plne zodpovedného za svoj osud. Od okamihu nadobudnutia schopnosti samé sa živiť má dieťa svoje príjmové pomery objektívne vo svojich rukách, je „strojcom svojho šťastia". Záleží spravidla len na ňom (na jeho usilovnosti a i.), v akých majetkových pomeroch bude žiť, pokiaľ v tomto ohľade nebude aktívne, negatívne dôsledky si ponesie samé. Zmyslom a účelom teda je, že pokiaľ je dieťa už objektívne schopné si samé svoje potreby uspokojovať, bolo by nespravodlivé pričítať jeho event. pasivitu v tejto sfére na ťarchu jeho rodičov v tom zmysle, že by rodičia boli povinní naďalej svoje dieťa živiť.
Český ústavný súd interpretoval ideu zákonodarcu, ktorý zánik vyživovacej povinnosti podmienil objektívnej zodpovednosti dieťaťa starať sa o svoje živobytie po ukončení štúdia strednej alebo vysokej školy. To znamená, že k zániku vyživovacej povinnosti môže dôjsť vtedy, ak dieťa riadne skončí štúdium na prvej vysokej škole denného štúdia. Tu treba zdôrazniť, že prípadné ďalšie vzdelávanie popri pracovnej činnosti, alebo kontinuálne štúdium na ďalšej vysokej škole, po ukončení prvej vysokej školy, nie je dôvodom na pokračovanie, resp. opätovné začatie vyživovacej povinnosti rodičov. Rovnako nezakladá vyživovaciu povinnosť, ak dieťa študuje externou formou bez ohľadu na to, či je zamestnané alebo nie. Do úvahy prichádza len situácia, kedy dieťa po ukončení strednej školy nastúpi do zamestnania, avšak po čase sa rozhodne pokračovať v štúdiu na vysokej škole. V tomto prípade sa okamihom zápisu dieťaťa na prvú vysokú školu denného štúdia opätovne aktivizuje povinnosť rodičov toto dieťa vyživovať.
Na druhej strane, vyživovacia povinnosť môže právom zaniknúť aj pred nadobudnutím 18. roku dieťaťa, a to v prípade, keď dieťa pred nadobudnutím 18. roku veku uzavrie manželstvo, čím sa de facto stáva plnoletým občanom. Vyživovacia povinnosť rodičov tu zaniká aj preto, že vyživovacia povinnosť manželov predchádza vyživovacej povinnosti rodičov voči ich vydatým alebo ženatým deťom. Rodičia sú povinní túto vyživovaciu povinnosť plniť podporne len vtedy, ak manžel vzhľadom na svoje schopnosti a možnosti nie je schopný ju plniť vôbec, alebo nie v plnej miere, napr. tým, že študuje na vysokej škole dennou formou štúdia.[2]
Pre úplnosť len dodávam, že zdravotné postihnutie dieťaťa, ktoré poberá od štátu sociálne dávky (invalidný dôchodok, resp. iné príspevky), nezbavuje rodiča povinnosti vyživovať ho. Z vyššie citovaného nálezu ÚS ČR vyplýva, že objektívna nemožnosť dieťaťa živiť sa samostatne z dôvodu ...
Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.