UPLATNENIE PRÁVNEJ KONCEPCIE IMPLICITNÉHO OBMEDZENIA PRÁVA NA INFORMÁCIE Z TRESTNÉHO KONANIA V ČINNOSTI SPRÁVNYCH ORGÁNOV MINISTERSTVA VNÚTRA SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Autor: MJR. JUDr., Martin Pagáč
Zdroj: Učená právnická spoločnosť

Abstrakt

Článok sa zaoberá praktickou aplikáciou najnovších záverov súdnej praxe pri zákonnom obmedzení práva na sprístupňovanie informácií z trestného konania. Článok popisuje právnu koncepciu obmedzenia práva na informácie v konfrontácií so žiadosťami oprávnených osôb. Autor rozoberá praktické problémy a ich riešenie využitím implicitného zákazu sprístupňovania informácií z trestného konania. Autor ponúka vzorové príklady riešenia žiadostí oprávnených osôb využitím procesných inštitútov umožňujúcich zákonné obmedzenie prístupu k informáciám z trestného konania zo strany správnych orgánov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako povinnej osoby.

ÚVOD

Oblasť zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len „zákon o slobode informácií“) bola opakovane predmetom predchádzajúcich publikovaných článkov, v ktorých sme sa rozsiahle venovali aplikácií ústavou a zákonom garantovaného práva na informácie v konfrontácií s procesnými inštitútmi obmedzenia tohto práva realizovanými prostredníctvom úkonov a postupov správnych orgánov v pôsobnosti Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, konkrétne správnych orgánov v organizačnej štruktúre Policajného zboru. Bližšie sme sa venovali predovšetkým sfére správneho konania a trestného konania, ktoré sú často atakované žiadosťami v režime zákona o slobode informácií s cieľom získať informácie z konkrétnych konaní vedených správnymi orgánmi a orgánmi činnými v trestnom konaní v štruktúre Policajného zboru. Vzhľadom na vyšší stupeň spoločenskej závažnosti sme sa intenzívnejšie zaoberali predovšetkým inštitútmi trestného konania a konania o sprístupnenie informácií z trestného konania, ktoré vo svojej podstate obsahovali princíp generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou vyjadrujúci právnu skutočnosť, že povinné osoby sprístupňujú všetky informácie, okrem tých, u ktorých to zakazuje zákon.

A práve trestné konanie sa s odstupom času ukazuje ako oblasť, ktorá vykazuje zjavnú nesúrodosť v postupoch a rozhodnutiach správnych orgánov Ministerstva vnútra Slovenskej republiky ako povinnej osoby podľa zákona o slobode informácií. Vzhľadom k rôznorodosti žiadostí o sprístupnenie informácií sa opakujú situácie, kedy v rovnakých prípadoch existujú rozdielne prístupy správnych orgánov, čo odporuje precedenčnej zásade správneho konania, ktorá vyjadruje materiálnu rovnosť účastníkov konania a ich legitímne očakávanie absencie excesívnych odklonov v skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch. Flexibilita tejto zásady má priamy dopad na procesnú nestálosť v praxi správnych orgánov povinnej osoby, v dôsledku čoho potom v konaniach chýba vzájomná konfrontácia správnych precedensov, ktoré vznikajú pri rozhodovaní o žiadostiach o sprístupnenie informácií z trestného konania.

PRÁVNA KONCEPCIA IMPLICITNÉHO OBMEDZENIA PRÍSTUPU K INFORMÁCIÁM Z TRESTNÉHO KONANIA

V duchu precedenčnej zásady sa zjednotila aj súdna prax, ktorá uznala právnu koncepciu implicitného obmedzenia prístupu k informáciám z trestného konania. Takéto obmedzenie vyjadruje záver, že prístup k informáciám nie je obmedzený iba explicitnými ustanoveniami zákona o slobode informácií, ale že sa týka aj zákazov vyplývajúcich z iných právnych predpisov. V tomto prípade ide o využitie uvedenej právnej koncepcie uplatnením obmedzujúcich ustanovení Trestného poriadku.

Obmedzenie práva na prístup k informáciám využitím inštitútov iných právnych predpisov prešlo aj testom ústavnosti keď Ústavný súd Slovenskej republiky uznal, že pre obmedzenie práva na prístup k informáciám nie sú relevantné iba ustanovenia § 8 až § 11 zákona o slobode informácií explicitne vymedzujúce obmedzenia v prístupe k informáciám, ale aj ustanovenia iných zákonov chrániacich práva a slobody osôb, bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie a mravnosť.[1]

Využitie tejto právnej koncepcie garantuje aj ústavný princíp zákonnosti činnosti štátnych orgánov vyjadrený Ústavou Slovenskej republiky v čl. 2 ods. 2, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavná povinnosť štátnych orgánov prelamuje vieru oprávnených osôb v absolútne postavenie práva na informácie v duchu hesla „čo nie je tajné, je verejné“.

Laická verejnosť reprezentovaná žiadateľmi o informácie sa v prevažnej miere riadi princípmi právneho pozitivizmu a právneho normativizmu, na podklade ktorých uplatňuje generálnu moc práva na informácie a povyšuje ho nad ústavné a zákonné povinnosti štátnych orgánov. Pozitivizmus a normativizmus v právnej praxi vytvára slabé miesta v právnom poriadku a rigidným prístupom spôsobuje interakciu práva na informácie s povinnosťou štátnych orgánov konať aj na základe tých právnych predpisov, ktoré právo na informácie obmedzujú. Odstránenie precedenčného konfliktu je jednou z úloh správnych aj súdnych orgánov. Právnu logiku do rozhodovania tak prinášajú súdne rozhodnutia, ktoré odstraňujú pochybnosti o potrebe uplatnenia právnej koncepcie implicitného obmedzenia práva na informácie, využitím procesných inštitútov iných právnych predpisov ako je zákon o slobode informácií. Extenzívny výklad práva na informácie podľa zákona o slobode informácie sa dostáva do konfliktu s ústavným princípom zákonnosti činnosti štátnych orgánov a jeho striktné uplatnenie by znamenalo, že povinné osoby musia zverejniť úplne všetko a že obmedzenie prístupu by sa zúžilo výhradne na podmienky upravené ustanoveniami zákona o slobode informácií.

Pre potreby uplatnenia uvádzanej právnej koncepcie v oblasti trestného konania je nevyhnutné, aby správne orgány vo svojej činnosti využili princíp generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou a na obmedzenie požadovaných informácií aplikovali ustanovenia trestného poriadku. Trestný poriadok ako osobitný zákon presne špecifikuje podmienky poskytovania a sprístupňovania informácií z trestného konania v § 6 Trestného poriadku, ktorý ustanovuje, že orgány činné v trestnom konaní a súd informujú verejnosť o trestnom konaní poskytnutím informácií oznamovacím prostriedkom, pričom musia dbať na ochranu zákonom určených skutočností a tajomstiev a sú oprávnení utajiť tie skutočnosti, ktorých zverejnenie by mohlo zmariť alebo sťažiť objasnenie a vyšetrenie veci. Pritom sú povinný dbať na prezumpciu neviny, na to, aby nezverejňovali chránené osobné údaje ani skutočnosti súkromného charakteru, najmä rodinného života, obydlia a korešpondencie, ktoré priamo s trestnou činnosťou nesúvisia. Osobitne dbajú na záujmy maloletých, mladistvých a poškodených, ktorých osobné údaje sa nezverejňujú.[2]

Trestný poriadok síce vo svojich ustanoveniach neupravuje všeobecný zákaz sprístupňovať informácie z trestného konania, ale vzhľadom na charakter chránených záujmov a formu samotného trestného konania je súdnou praxou ustálené, že orgán činný v trestnom konaní a súd sú viazaní predovšetkým Ústavou Slovenskej republiky a to čl. 2 ods. 2, podľa ktorého môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Ústavná povinnosť štátnych orgánov je v rovnováhe s ústavným právom na informácie. Ústava Slovenskej republiky zakotvením práva na informácie a povinnosti štátnych orgánov konať v rozsahu a spôsobom, ktorý upravuje zákon, nepriamo určila tri skupiny informácií. Prvou skupinou sú informácie, ktoré sa povinne zverejňujú. Druhou sú informácie, ktoré sa sprístupňujú na základe uplatnenia práva na informácie. Treťou skupinou sú informácie, ktoré nie je možné zverejniť ani poskytnúť.

Obsahom právnej koncepcie implicitného obmedzenia prístupu k informáciám je tretia kategória informácií, pri ktorej sa priamo uplatňuje ústavný princíp zákonnosti činnosti štátnych orgánov využitím iných všeobecne záväzných právnych predpisov ako je zákon o slobode informácií.

UPLATNENIE PRÁVNEJ KONCEPCIE V PRAXI

Osobitná úprava zákona o slobode informácií uvedená v § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií je priamo určená na obmedzenie informácií týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy.

Implicitné obmedzenie práva na prístup k informáciám z trestného konania je v tomto ustanovení vymedzené odkazom na iný právny predpis, ktorý vo svojich ustanoveniach môže obsahovať zákaz sprístupnenia informácií, ktoré by sa inak podľa extenzívneho výkladu zákona o slobode informácií poskytli na základe žiadosti o informáciu. Zákaz pritom nemusí byť v konkrétnom zákone priamo uvedený, ale postačuje ak iný všeobecne záväzný právny predpis osobitného charakteru upravuje povinnosti štátneho orgánu, ktorými je štátny orgán viazaný v záujme dodržiavania ústavných princípov.

Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií sa priamo týka rozhodnutí, úkonov a postupov orgánov činných v trestnom konaní, ktoré sú zaradené v organizačnej štruktúre Policajného zboru. Ide o poverených príslušníkov Policajného zboru, ktorí vykonávajú skrátené vyšetrovanie, vyšetrovateľov Policajného zboru, ale aj príslušníkov Policajného zboru, ktorí vykonávajú operatívno-pátraciu činnosť. Žiadosti o sprístupnenie informácií svojim obsahom zasahujú do celého priebehu trestného konania a žiadatelia v nich požadujú rozsah informácií, ktorý prekračuje zákonné podmienky poskytovania informácií upravené Trestným poriadkom. Právo na tieto informácie pritom zdôvodňujú striktne podľa ustanovení zákona o slobode informácií z dôvodu, že nepoznajú obmedzenia upravené inými právnymi predpismi.[3]

Žiadatelia o informácie nemusia byť oboznámení s právnou deklaráciou koncepcie implicitného obmedzenia prístupu k informáciám, avšak štátne orgány tieto implicitné zákazy poznať musia, pretože sa od nich vyžaduje právne myslenie a komplexné poznanie právneho systému. Preto správne orgány pri posudzovaní podania, ktoré obsahuje žiadosť o sprístupnenie informácií, nemôžu aplikovať zákon o slobode informácií ako izolovaný právny predpis a pridržiavať sa striktne obsahu jeho ustanovení, ale musia vyhodnotiť, či by sa sprístupnením informácií neohrozil iný záujem štátu a využitím právnej koncepcie implicitného obmedzenia prístupu k informáciám použiť procesné inštitúty iných právnych predpisov.

V oblasti trestného konania je na obmedzenie práva na prístup k informáciám potrebné použiť predovšetkým ustanovenia Trestného poriadku. V určitých prípadoch však žiadosti o informácie svojim obsahom zasahujú aj do štádia pred začatím trestného konania a požadujú informácie o úkonoch, postupoch a výsledkoch činnosti orgánov Policajného zboru, ktoré sa realizujú využitím prostriedkov operatívno-pátracej činnosti. Prostriedky operatívno-pátracej činnosti svojim charakterom nepatria do inštitútov trestného konania. Ich trestnoprávna povaha je však určená zákonom č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore, ktorý v ustanoveniach § 38a a § 39 upravuje podstatu operatívno-pátracej činnosti a prostriedkov operatívno-pátracej činnosti.

Operatívno-pátracia činnosť je systém spravidla utajených, ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU