Status profesionálnych športovcov v SR po novele zákona o športe účinnej od 1.2.2020 [1]

Zákon o športe č. 440/2015 Z.z. (ďalej len „zákon o športe“) priniesol do slovenského športu podstatnú novinku v tom, že zaviedol špeciálnu úpravu niektorých zmluvných typov, a to osobitne vo vzťahu k výkonu závislej práce v športe. Táto úprava mala za cieľ zvýšiť právnu istotu a ochranu športovcov, ale tiež posilniť celkovú integritu športu. Cieľ právnej ochrany športovcov sa pritom najviac prejavuje v osobitnom zmluvnom type tzv. zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu, ktorá sa považuje za právny úkon zakladajúci tzv. „iný pracovnoprávny vzťah“,[2] na ktorý sa delegovane vzťahujú určité ustanovenia Zákonníka práce, o ktorých to určuje samotný zákon o športe. Iba v otázkach neupravených navrhovaným zákonom o športe a otázkach, pri ktorých sa neuplatní delegovaná pôsobnosť Zákonníka práce, sa má tento zmluvný vzťah spravovať Občianskym zákonníkom. Zásadne sa počítalo s tým, že väčšina športovcov v kolektívnych športoch, resp. športoch, ktorých výkon vykazuje znaky závislej práce podľa jej definície v Zákonníku práce,[3] bude vykonávať šport pre športovú organizáciu (spravidla pôjde o športový klub) na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu. Tento predpoklad sa však naplnil v zásade iba v profesionálnom futbale a v prípade niektorých konkrétnych klubov aj v iných športoch. Iné športy, osobitne hokej, túto úpravu ignorovali a obchádzali, pridŕžajúc sa praxe inominátnych kontraktov podľa Občianskeho zákonníka alebo Obchodného zákonníka. Namiesto toho, aby príslušné orgány ochrany práce v týchto prípadoch zasiahli a vynútili dodržiavanie zákona o športe si naopak zákonodarca na sklonku volebného obdobia osvojil myšlienku potvrdiť aj zákonom túto prax, a novelou zákona o športe účinnou od 1.2.2020 umožniť športovým organizáciám, aby namiesto zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu uzatvárali so športovcami nepomenované kontrakty podľa Obchodného zákonníka. Odhliadnuc i od okolností ako je koniec volebného obdobia, od toho, že šlo o poslaneckú iniciatívu, však predsa podľa nášho náhľadu treba takúto legislatívnu prax nepochybne považovať minimálne za neštandardnú, a ako nižšie uvedieme, i po obsahovej stránke za nekoncepčnú a kvôli zvolenej legislatívnej technike v samotnom predpise i v súvislosti celého právneho poriadku za v skutočnosti zavádzajúcu niečo úplne iné, než predkladatelia novely zamýšľali. Preukážeme totiž, že namiesto umožnenia voľby medzi statusmi športovcov (ktorú reálne novela nie je spôsobilá privodiť) v skutočnosti táto novela navyše zregulovala dovtedy neregulovanú oblasť výkonu športu ako nezávislej, samostatnej zárobkovej činnosti, keď aj pre týchto športovcov (zväčša v individuálnych športoch) zavádza niektoré kogentné ustanovenia zmluvného športového práva – konkrétne na nich rozširuje niektoré ustanovenia zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu.

Pracovnoprávny status športovcov vykonávajúcich závislú prácu bol i v zahraničí dlhé roky predmetom diskusií. Tvrdilo sa pritom buď to, že šport je umenie, alebo aspoň to, že existuje problém, či zaradiť športovcov medzi úradníkov alebo manuálne pracujúcich zamestnancov.[4] Bol to až Roger Blanpain, kto ako prvý v Belgicku navrhol, aby sa športovci (hráči) považovali za zamestnancov – tento cieľ následne sledovalo niekoľko legislatívnych návrhov. Tie sa postupne presadili nielen v Belgicku, odkiaľ Blanpain pochádzal, ale následne i vo Francúzsku a postupne sa v celej západnej Európe presadila koncepcia, podľa ktorej pri športe môže ísť o výkon závislej práce, hoci s istými špecifikami. Tieto špecifiká pritom v západnej Európe často umožňovalo zohľadniť samotné pracovné právo, ktoré je v príslušných štátoch omnoho menej rigidné ako v strednej a východnej Európe, čo je dané aj historickými a spoločenskými východiskami. V súčasnosti je však už mnoho právnych poriadkov pri úprave statusu športovcov o krok ďalej, a nad rámec všeobecnej pracovnoprávnej úpravy zaviedli osobitnú úpravu športových pracovnoprávnych vzťahov.[5] Táto situácia – presadenia sa koncepcie všeobecnej alebo osobitnej pracovnoprávnej úpravy zmluvných vzťahov v športe sa pritom ako nespochybnená presadila medzičasom už v celej Európe, s výnimkou Českej republiky. Aj v slovenských podmienkach sa preto vývoj vybral naznačeným smerom. Keďže však slovenský Zákonník práce pritom svojou rigiditou a uzatvoreným systémom zmluvných typov neumožňuje postihnúť všetky špecifiká športovej činnosti, nebolo preto možné jednoducho športovú závislú prácu podriadiť Zákonníku práce. Ak sa na výkon závislej športovej činnosti mala vzťahovať pracovnoprávna úprava a ochrana, bolo nutné v zákone o športe upraviť určité výnimky a odchýlky od Zákonníka práce. Na druhej strane však bolo nutné postupovať veľmi opatrne a zdržanlivo k vylučovaniu a prispôsobovaniu inštitútov Zákonníka práce, aby sa tak nestratil zo zreteľa základný účel pracovného práva a Zákonníka práce – ochrana zamestnanca ako slabšej strany. Výsledkom tak bol istý kompromis medzi špecifickosťou športu a všeobecnou pracovnoprávnou úpravou obsiahnutou v Zákonníku práce.

Konkrétne, podľa ust. § 46 ods. 1 zákona o športe sa má za to, že „zmluvný vzťah založený zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu sa považuje za iný pracovnoprávny vzťah.“[6] Po pôvodných úvahách o subsidiárnej pôsobnosti Zákonníka práce k tomuto inému pracovnoprávnemu vzťahu napokon bola zvolená iná alternatíva – delegovanej pôsobnosti Zákonníka práce. Uvedené znamená, že na právny vzťah založený zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu sa vzťahujú jednotlivé ustanovenia Zákonníka práce, iba ak to zákon o športe výslovne ustanoví, čo sa deje na niektorých miestach zákona odkazmi v poznámkach pod čiarou alebo výslovne v samotnom texte jednotlivých ustanovení tohto zákona, ale tiež enumeratívne v ust. § 46 ods. 3 zákona o športe: „Na profesionálne vykonávanie športu sa primerane vzťahujú § 27 až 31, § 40 ods. 3 až 7, § 64, § 75 ods. 2 až 4, § 146 až 150, § 177 až 181, § 185 až 188, § 191 až 198, § 217 až 222, § 229 ods. 1 a 2, ods. 5 a 6, § 230 ods. 1 až 3, § 231, 232, a § 238 a 239 Zákonníka práce.“[7]

Viaceré inštitúty Zákonníka práce, na ktoré zákon o športe neodkazuje, resp. ktoré sa nemajú delegovane uplatniť na vzťahy založené zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu, sú v texte zákona upravené osobitne, odchylne od Zákonníka práce, nakoľko sa malo za to, že ich podoba normovaná v Zákonníku práce by pre profesionálne športové vzťahy vzhľadom na špecifickosť výkonu športu nebola vhodná, resp. bola by úplne neaplikovateľná. Preto platí nasledujúce:

Podľa § 34 zákona o športe v rámci predzmluvných vzťahov môže športová organizácia vyžadovať od športovca lekársku prehliadku, a tiež sa umožňuje získavanie niektorých informácií, najmä o zdravotnom stave, čo sa považuje za osobitne dôležitý predpoklad uzatvorenia takejto zmluvy s profesionálnym športovcom.

Podľa § 46 ods. 6 zákona o športe: „Zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu možno uzavrieť iba na určitú dobu, najdlhšie na päť rokov odo dňa účinnosti zmluvy, ak predpisy športového zväzu neustanovujú inú dobu.“ Tým sa zavádza odchýlka od ustanovenia Zákonníka práce v § 48 ods. 2 umožňujúceho uzatvárať zmluvy na dobu určitú iba v obmedzenom rozsahu: „Pracovný pomer na určitú dobu možno dohodnúť najdlhšie na dva roky. Pracovný pomer na určitú dobu možno predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci dvoch rokov najviac dvakrát.“.

V § 46 ods. 8 je tiež osobitne upravená spôsobilosť športovej organizácie uzatvoriť zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu – predpisy športového zväzu tak môžu ustanoviť, že zmluvu o profesionálom vykonávaní športu môže uzatvoriť len športová organizácia, ktorá zložila finančnú zábezpeku na účet vedený v banke alebo v pobočke zahraničnej banky[8] športovej organizácie, ktorá riadi príslušnú športovú súťaž.

Úprava spôsobilosti športovca uzatvárať zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu predstavuje tiež osobitnú modifikáciu ustanovení Zákonníka práce. Podľa § 31 ods. 2 a 3 zákona o športe bola podľa vzoru Zákonníka práce prevzatá hranica veku 15 rokov ako podmienka spôsobilosti uzatvárať zmluvné vzťahy podľa zákona o športe, a to vo všeobecnosti, nielen vo vzťahu k zmluve o profesionálnom vykonávaní športu: „Spôsobilosť športovca mať v zmluvných vzťahoch podľa tohto zákona práva a povinnosti a spôsobilosť vlastnými právnymi úkonmi nadobúdať tieto práva a brať na seba tieto povinnosti, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, vzniká dňom, keď športovec dovŕši 15 rokov veku.“ Podľa ods. 3: „Na uzatvorenie písomnej zmluvy so športovcom od 15 do 18 rokov veku sa vyžaduje vyjadrenie zákonného zástupcu športovca formou podpisu na zmluve alebo na samostatnej listine, ktorá je súčasťou zmluvy.“ Sleduje sa tým cieľ umožniť uzatvárať zmluvné vzťahy už od veku 15 rokov, ale zároveň sa vyžaduje, aby zákonní zástupcovia pripojili svoj podpis (aj keby so zmluvou nesúhlasili, účelom tohto pravidla je, aby sa o zmluve dozvedeli), bez ktorého športovec nebude môcť platne uzatvoriť zmluvu o vykonávaní športu. Nepodpísanie zmluvy zákonným zástupcom tak vlastne športovcovi znemožní uzavretie zmluvy a výkon športu podľa takejto zmluvy; na druhej strane, podpis zákonného zástupcu aj v prípade jeho nesúhlasu mladistvému športovcovi výkon športu umožní. Zákonník práce v obdobnom prípade nevyžaduje, aby toto vyjadrenie malo písomnú formu, a tiež osobitne ani to, aby malo podobu podpisu na zmluve, nakoľko odopretie podpisu by malo za dôsledok zmarenie možnosti mladistvého zamestnanca platne uzatvoriť pracovnú zmluvu.

Ďalej platí, že podľa ustanovenia § 34 ods. 6 zákona o športe môže zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu uzatvoriť aj športovec mladší ako 15 rokov, avšak v tomto prípade zmluvu so športovou organizáciou za športovca uzatvára jeho zákonný zástupca. Pritom platí obmedzenie obdobné ako v Zákonníku práce: „Zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu do dovŕšenia 15 rokov veku uzatvára so športovou organizáciou za športovca jeho zákonný zástupca. Pri uzavretí zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu športovcom do 15 rokov veku alebo športovcom starším ako 15 rokov veku pred skončením povinnej školskej dochádzky sa vyžaduje povolenie, ktoré vydáva príslušný inšpektorát práce po dohode s príslušným orgánom štátnej správy na úseku verejného zdravotníctva. Povolenie možno vydať, len ak vykonávanie športu neohrozí zdravie, bezpečnosť, ďalší vývoj alebo povinnú školskú dochádzku športovca. V povolení sa určia podmienky vykonávania športu. Príslušný inšpektorát práce odoberie povolenie, ak sa podmienky povolenia nedodržiavajú.“

Podľa ust. § 31 ods. 4 zákona o športe tiež zmluva medzi športovcom a športovou organizáciou, ktorej predmetom je vykonávanie športu športovcom pre športovú organizáciu, nesmie obsahovať obmedzenie športovej činnosti po skončení ich zmluvného vzťahu. Zakazuje sa teda, aby zmluva obsahovala konkurenčnú doložku (zákaz konkurencie) pre obdobie po skončení zmluvného vzťahu, čím by sa športovcovi znemožnilo po skončení zmluvného vzťahu nadviazať nový zmluvný vzťah s konkurenciou predchádzajúceho zmluvného partnera, teda napr. s inou športovou organizáciou.

Zákon o športe ďalej osobitne normuje základné povinnosti športovca (§ 32) a športovej organizácie (§ 33), ktoré v doterajšej praxi zvyčajne nachádzali svoje vyjadrenie v hráčskych zmluvách. Podľa súčasného stavu by však malo postačovať odkázať v hráčskej zmluve na príslušné ustanovenia zákona o športe, resp. ustanovenia tohto zákona by sa aplikovali aj v prípade úplného opomenutia tejto problematiky v hráčskej zmluve (zmluve o profesionálnom vykonávaní športu). Vymedzenie povinností je pritom v konštrukcii zákona dôležité aj z ...