Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

Úvod
V na­šej spo­loč­nos­ti je už nie­koľ­ko ro­kov prí­tom­ný fe­no­mén omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok. Vy­so­ký stav kri­mi­na­li­ty na tom­to úse­ku, v spo­je­ní s dro­go­vou tres­tnou čin­nos­ťou nú­ti or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní sia­hať pri ob­jas­ňo­va­ní tých­to tres­tných či­nov po čo­raz so­fis­ti­ko­va­nej­ších a ope­ra­tív­nej­ších me­tó­dach s vy­uži­tím dos­tup­ných ope­ra­tív­no-pát­ra­cích pros­tried­kov a v ne­ma­lej mie­re sa vy­uží­va aj tzv. kri­mi­nál­ne spra­vo­daj­stvo. K to­mu­to vý­vo­ju je nut­né poz­na­me­nať, že v pria­mej úme­re ref­lek­tu­je kvan­ti­tu a kva­li­tu pá­cha­nej tres­tnej čin­nos­ti s dro­go­vým pr­vkom. Ten­to kri­mi­nál­ny pr­vok, t.j. pria­mo ale­bo ne­pria­mo sú­vi­sia­ca prí­tom­nosť drog pri pá­cha­ní tres­tných či­nov sa od­rá­ža vo veľ­kej mie­re vo vý­be­re, vy­hľa­dá­va­ní, pre­ve­ro­va­ní, do­ku­men­to­va­ní a tzv. pro­ces­nom iden­ti­fi­ko­va­ní pra­me­ňov dô­ka­zov, no­si­te­ľov dô­ka­zov a v pos­led­nom ra­de aj sa­mot­ných dô­kaz­ných pros­tried­kov a dô­ka­zov vo svo­jej pod­sta­te.

Z hľa­dis­ka pos­ta­ve­nia ob­haj­cu a prá­va ob­vi­ne­né­ho, resp. za­dr­ža­né­ho po­doz­ri­vé­ho na ak­tív­nu a/ale­bo pa­sív­nu ob­ha­jo­bu tre­ba kon­šta­to­vať, že v žiad­nom prí­pa­de ob­ha­jo­ba nes­mie pri­pus­tiť čo i len v ur­či­tom štá­diu a stup­ni do­ka­zo­va­nia vý­kon dô­ka­zu, kto­rý by vy­ka­zo­val zna­ky ne­zá­kon­nos­ti. Or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní aj na­priek to­mu, že príp­rav­né ko­na­nie nie je eš­te za­hr­nu­té ce­lým kom­plexom kon­tra­dik­tór­nos­ti a ob­haj­ca v tom­to štá­diu ko­na­nia nep­red­sta­vu­je sa­mos­tat­ný sub­jekt tres­tné­ho ko­na­nia z hľa­dis­ka od­stup­ňo­va­né­ho prá­va ob­ha­jo­by, sa bu­dú stá­le sna­žiť o sil­nú ochran­nú fun­kciu štá­tu a auto­ri­ty je­ho or­gá­nov tak, aby bo­li tres­tné či­ny ná­le­ži­te zis­te­né a ich pá­cha­te­lia spra­vod­li­vo pot­res­ta­ní. Ob­ha­jo­ba mu­sí za­sa­ho­vať v sa­mot­nom jad­re skut­ku, kto­rý tie­to or­gá­ny po­va­žu­jú za trest­ný čin, pri­čom mu­sí nut­ne plá­vať v štruk­tú­rach jed­no­ty skut­ku, kto­rý vzne­se­ním ob­vi­ne­nia kon­krét­nej oso­be za­kla­dá jej pod­sta­tu a v rám­ci skut­kov s dro­go­vou prob­le­ma­ti­kou mu­sí ve­no­vať ná­le­ži­tú po­zor­nosť sys­té­mu do­ka­zo­va­nia naj­mä z hľa­dis­ka ich zá­kon­nos­ti.

Zá­sa­da po­me­ru špe­cia­li­ty v do­ka­zo­va­ní

V zmys­le us­ta­no­ve­nia § 119 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku (zák. č.301/2005 Z.z. v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, ďa­lej v texte len ako „Trest­ný po­ria­dok“) ako dô­kaz mô­že slú­žiť všet­ko, čo mô­že pris­pieť ná­le­ži­té­mu ob­jas­ne­niu ve­ci a čo sa zís­ka­lo z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku ale­bo pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na. Us­ta­no­ve­nie § 119 ods.1 Tres­tné­ho po­riad­ku[1] pred­sta­vu­je zá­klad­nú kos­tru do­ka­zo­va­ných pr­vkov a na ne pria­mo nad­vä­zu­jú jed­not­li­vé roz­hod­nu­tia v tres­tnom ko­na­ní z hľa­dis­ka naj­mä ich dô­vod­nos­ti a pot­reb­nej kvan­ti­ty dô­kaz­nej si­ly, napr. us­taods.1 Tres­tné­ho po­riad­ku[2], us­ta­no­ve­nie § 215 Tres­tné­ho po­riad­ku[3], us­ta­no­ve­nie § 285 Tres­tné­ho po­riad­ku[4] a iné.

Us­ta­no­ve­nie § 119 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku za­hŕňa in­šti­tút pou­ži­teľ­nos­ti dô­ka­zov, kto­rý vo svo­jej pod­sta­te pra­cu­je s dvo­mi zá­klad­ný­mi pr­vka­mi. Pre­dov­šet­kým mu­sí byť dô­kaz zís­ka­ný z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku ale­bo oso­bit­né­ho zá­ko­na a nás­led­ne mu­sí byť pre da­né ko­na­nie pou­ži­teľ­ný z hľa­dis­ka ná­le­ži­té­ho ob­jas­ne­nia ve­ci naj­mä vo vzťa­hu k pr­vkom uve­de­ným v § 119 ods. 1 Tres­tné­ho po­riad­ku. To­to us­ta­no­ve­nie dá­va do rúk sub­jek­tom in­ge­ru­jú­cim v pro­ce­se do­ka­zo­va­nia do rúk mož­nosť pou­žiť ako dô­ka­zy aj tie, kto­ré zís­ka­li z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na. V tom­to sme­re je z hľa­dis­ka ref­lexie pri skut­koch vy­ka­zu­jú­cich spá­chanie niek­to­ré­ho z dro­go­vých tres­tných či­nov naj­bež­nej­ším a naj­roz­ší­re­nej­ším dô­kaz­ným pros­tried­kom niek­to­rý z tzv. za­is­ťu­jú­cich úko­nov pod­ľa zá­ko­na č. 171/1993 Zb. o Po­li­caj­nom zbo­re v zne­ní nes­kor­ších práv­nych pred­pi­sov (ďa­lej v texte len ako „zá­kon o po­li­caj­nom zbo­re“). Dô­ka­zy je mož­né zis­tiť a za­is­tiť aj pod­ľa iné­ho zá­ko­na, ako je pri­már­ny kó­dex pro­ces­nej po­va­hy, a to Trest­ný po­ria­dok. Us­ta­no­ve­niu § 119 ods. 2 Tres­tné­ho po­riad­ku ko­reš­pon­du­je napr. ust. § 92 Tres­tné­ho po­riad­ku[5], kto­rý v rám­ci in­šti­tú­tu za­is­te­nia ve­ci na úče­ly tres­tné­ho ko­na­nia pre­zu­mu­je to­mu pred­chá­dza­jú­ce za­is­te­nie pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na a nás­led­né prev­za­tie or­gá­nom čin­ným v tres­tnom ko­na­ní (po­li­cajt v zmys­le ust. § 10 ods. 8 Tres­tné­ho po­riad­ku[6] ale­bo pro­ku­rá­tor). Z tej­to pre­mi­sy mož­no kon­šta­to­vať zá­ver, že ak je dô­kaz zís­ka­ný z dô­kaz­né­ho pros­tried­ku pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na, ne­mô­že byť spr­vo­ti a aprio­ri od­miet­nu­tý ako rov­no­cen­ný dô­kaz v tres­tnom ko­na­ní len z dô­vo­du, že je­ho exis­ten­cia ne­po­chá­dza z dô­kaz­ných pros­tried­kov pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku.

V rám­ci pro­ce­su do­ka­zo­va­nia je pot­reb­né vy­spo­ria­dať sa, naj­mä z hľa­dis­ka pos­ta­ve­nia ob­haj­cu, so vzá­jom­ným vzťa­hom Tres­tné­ho po­riad­ku a kon­krét­ne­ho oso­bit­né­ho zá­ko­na. Pla­tí všeo­bec­ná a ne­dot­knu­teľ­ná zá­sa­da, kto­rú nie je mož­né vy­kla­dať exten­zív­ne, ale len v kon­textoch po­me­ru špe­cia­li­ty. To zna­me­ná, že Trest­ný po­ria­dok je a vždy bu­de a nik­dy to­mu ne­mô­že byť inak, v po­me­re špe­cia­li­ty (lex spe­cia­lis) k zá­ko­nu o po­li­caj­nom zbo­re, ale len po­kiaľ ide o kon­krét­ne po­doz­re­nie zo spá­chania skut­ku, kto­rý je tres­tným či­nom, pri­čom tie­to po­doz­re­nia mu­sia byť as­poň v zá­klad­ných štruk­tú­rach a čr­tách spo­je­né s mož­ný­mi zá­sah­mi do zá­klad­ných práv a slo­bôd v zmys­le Ústa­vy Slo­ven­skej re­pub­li­ky (ús­tav­ný zá­kon č. 460/1992 Zb. v zne­ní nes­kor­ších práv­nych pred­pi­sov), ako aj v Európ­skych do­ho­vo­roch o ochra­ne ľud­ských práv a zá­klad­ných slo­bôd. Tá­to ga­ran­cia všeo­bec­nej zá­sa­dy má do­sah na zá­kon­nosť zís­ka­ných dô­ka­zov v tres­tnom ko­na­ní a ob­haj­ca s ňou mu­sí od za­čiat­ku pra­co­vať a ref­lek­to­vať ju, pre­to­že je nut­né už v sa­mom za­čiat­ku skú­mať kon­krét­ne po­doz­re­nia, ich exis­ten­ciu, reál­nosť pro fu­tu­ro z hľa­dis­ka zá­sa­hu do zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd, a z to­ho vy­vo­diť zá­ver, pod­ľa kto­ré­ho sys­tém pro­ce­su je nut­né pod­ra­diť pod zá­kon­nosť a pos­tup do­ka­zo­va­nia.

U dro­go­vých tres­tných či­nov ide vo veľ­kej mie­re o zá­sa­hy do zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd fy­zic­kých osôb, ako pre­hliad­ka dop­rav­né­ho pros­tried­ku, osob­ná pre­hliad­ka, bez­peč­nos­tná pre­hliad­ka a pod. Pod­stat­né pr­vky po­doz­re­nia a ich spo­ji­tosť so zá­sah­mi do ľud­ských práv a slo­bôd za­kla­da­jú v tom­to sme­re spo­me­nu­tú zá­sa­du po­me­ru špe­cia­li­ty, z kto­rej je nut­né vy­vo­diť pre zá­kon­nosť dô­ka­zu a to­mu pred­chá­dza­jú­cu zá­kon­nosť sa­mot­né­ho dô­kaz­né­ho pros­tried­ku veľ­mi dô­le­ži­tú a pod­stat­nú zá­sa­du o ob­chá­dza­ní a od­po­ro­va­ní zá­ko­na. Ako prík­lad je mož­né spo­me­núť, že ak bo­la omam­ná ale­bo psy­chot­rop­ná lát­ka zís­ka­ná z dô­kaz­né­ho pros­tried­ku pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na a spĺňa všet­ky at­ri­bú­ty zá­kon­nos­ti zís­ka­nia ta­ké­ho­to dô­ka­zu, eš­te stá­le je nut­né skú­mať je­ho auto­ma­tic­kú pou­ži­teľ­nosť v sa­mot­nom tres­tnom ko­na­ní a ako je vy­ššie uve­de­né, ob­ha­jo­ba ta­ký­to dô­kaz mu­sí pod­ro­biť zá­kon­nos­ti z hľa­dis­ka to­ho, či je­ho zís­ka­nie pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na, sí­ce zá­kon­ným spô­sob, neod­po­ru­je ale­bo neob­chá­dza prís­luš­né us­ta­no­ve­nia Tres­tné­ho po­riad­ku. Nap­rík­lad zá­kon o po­li­caj­nom zbo­re a Trest­ný po­ria­dok ma­jú od­liš­né úče­lo­vé za­me­ra­nia, a pre­to ob­ha­jo­ba mu­sí kaž­dý, aj keď pod­ľa oso­bit­né­ho zá­ko­na zá­kon­ný dô­kaz z hľa­dis­ka je­ho zá­kon­nos­ti ako dô­ka­zu v tres­tnom ko­na­ní, po­sú­diť v in­ten­ciách zá­sa­dy po­me­ru špe­cia­li­ty.

Z praxe je ne­po­chyb­né, že or­gá­ny čin­né v tres­tnom ko­na­ní zá­mer­ne tú­to zá­sa­du ob­chá­dza­jú a v tom­to štá­diu vý­vo­ja tres­tné­ho pro­ce­su a je­ho sme­ro­va­nia k tzv. to­tál­nej kon­tra­dik­tór­nos­ti s pr­vka­mi sil­nej opor­tu­ni­ty, up­red­nos­tňu­jú sa­mot­nú exis­ten­ciu dô­ka­zu a jej auto­ma­tic­ký pre­nos aj s pr­vka­mi zá­kon­nos­ti do dô­kaz­nej si­ly v tres­tnom ko­na­ní. Tie­to or­gá­ny ne­ve­nu­jú pot­reb­nú a z praxe vý­ko­nu ob­ha­jo­by je viac ako ne­po­chyb­né, že nie­ke­dy žiad­nu, po­zor­nosť na po­sú­de­nie tej­to strán­ky zá­kon­nos­ti dô­ka­zu. Po po­čia­toč­ných, v tom­to ča­se ju­di­ko­va­ných roz­hod­nu­tiach Naj­vyš­šie­ho sú­du Slo­ven­skej re­pub­li­ky pretr­vá­va prax or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní v naz­na­če­nom sme­re s tým roz­die­lom, že v rám­ci do­ka­zo­va­nia sa sna­žia prek­le­núť pou­ži­tie zá­sa­dy po­me­ru špe­cia­li­ty a jej skú­ma­nie z hľa­dis­ka pod­ro­be­nia zá­kon­nos­ti dô­ka­zu z poh­ľa­du je­ho ob­chá­dzania Tres­tné­ho po­riad­ku tak, že na­vá­dza­jú si­tuač­né mo­de­ly vo vzťa­hu ope­ra­tív­no - pát­ra­cej čin­nos­ti k po­čia­toč­ným po­doz­re­niam o pre­cho­vá­va­ní omam­ných a psy­chot­rop­ných lá­tok aj v rám­ci vý­ko­nu slu­žob­ných čin­nos­tí po­riad­ko­vých zlo­žiek Po­li­caj­né­ho zbo­ru. Ob­ha­jo­ba pre­to mu­sí veľ­mi pre­zie­ra­vo, so­fis­ti­ko­va­ne a konštruk­tív­ne po­su­dzo­vať exis­ten­ciu sa­mot­né­ho po­doz­re­nia, nás­led­ne skú­mať z da­né­ho poh­ľa­du zá­sah do zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd, a po­tom hod­no­tiť, či po­väč­ši­ne po­riad­ko­vé zlož­ky Po­li­caj­né­ho zbo­ru pri vý­ko­ne úko­nov, kto­rý­mi za­sa­hu­jú do zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd, naj­mä v ča­se ich vý­ko­nu dis­po­no­va­li kon­krét­nym po­doz­re­ním sme­ru­jú­cim napr. k pre­cho­vá­va­niu drog u oso­by, kto­rej do zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd naj­čas­tej­šie za­is­ťo­va­cím úko­nom, za­sa­hu­jú. Ak exis­tu­je po­doz­re­nie, v žiad­nom prí­pa­de nes­mú byť úko­ny vy­ko­na­né inak ako pri reš­pek­to­va­ní všet­kých práv ob­ha­jo­by, čo za­ru­ču­je len Trest­ný po­ria­dok. Nie je mož­né ta­ký­to úkon pred­stie­rať pod­ľa oso­bit­né­ho práv­ne­ho pred­pi­su a tak­to zís­kať za­stie­ra­ný dô­kaz. Tak­to zís­ka­ný dô­kaz mu­sí byť vy­hod­no­te­ný ako dô­kaz ne­zá­kon­ný, na čo ob­ha­jo­ba mu­sí v ce­lom štá­diu tres­tné­ho ko­na­nia pou­ka­zo­vať.

V naz­na­če­nom sme­re pre lep­šiu orien­tá­ciu pou­ži­jem kon­krét­ny prík­lad, kto­rý sa veľ­mi čas­to pri dro­go­vých tres­tných či­noch vy­sky­tu­je. V zmys­le us­ta­no­ve­nia § 23 ods. 2 písm. b) Zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re[7] umož­ňu­je po­li­caj­to­vi (op­ráv­ne­nie) vy­ko­nať pre­hliad­ku dop­rav­né­ho pros­tried­ku pri pát­ra­ní po omam­ných a psy­chot­rop­ných lát­kach. Tre­ba pou­ká­zať na us­ta­no­ve­nie § 9 ods. 1 zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re, pod­ľa kto­ré­ho po­li­cajt v služ­be je po­vin­ný v me­dziach zá­ko­na vy­ko­nať slu­žob­ný zá­krok, ak je pá­cha­ný trest­ný čin ale­bo pries­tu­pok ale­bo je dô­vod­né po­doz­re­nie z je­ho spá­chania. Tie­to us­ta­no­ve­nia za­kla­da­jú zá­ver o dô­vod­nos­ti vy­ko­na­nia slu­žob­né­ho zá­kro­ku, pri­čom v žiad­nom prí­pa­de tak ne­mô­že uro­biť po­li­cajt v zmys­le zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re len z na­vo­de­nia pre­ven­čných dô­vo­dov. Zá­kon o po­li­caj­nom zbo­re ne­de­fi­nu­je, čo sa ro­zu­mie slov­ným spo­je­ním „pri pát­ra­ní“, pre­to ten­to po­jem tre­ba vy­svet­liť s pou­ži­tím v na­šom práv­nom po­riad­ku do­vo­le­ný­mi vý­klad­mi (gra­ma­tic­ký, lo­gic­ký, slov­ný, te­leolo­gic­ký a pod.). Je jed­noz­nač­né, že vý­kla­dom dos­pe­je­me k sku­toč­nos­ti, že pát­rať po oso­bách, ve­ciach, ako aj omam­ných a psy­chot­rop­ných lát­kach je mož­né len vte­dy, ak o nich dis­po­nu­je­me pred­chá­dza­jú­cou zna­los­ťou. Je rov­na­ko zrej­mé, že ne­mô­že­me pát­rať po oso­bách, ve­ciach a omam­ných a psy­chot­rop­ných lát­kach, kto­rých iden­ti­fi­ká­ciu pred za­ča­tím pát­ra­nia ne­poz­ná­me as­poň v šir­ších iden­ti­fi­kač­ných kru­hoch. Eš­te tre­ba uviesť, že po­jem pát­ra­nie bliž­šie de­fi­nu­je prís­luš­né na­ria­de­nie mi­nis­tra vnút­ra Slo­ven­skej re­pub­li­ky, kto­ré za pát­ra­nie po­va­žu­je pre­hliad­ku pri slu­žob­nom zá­kro­ku, ak nej­de o po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, a to iba pre­hliad­ku vi­zuál­nu.

Vy­rie­še­nie otáz­ky, či a pod­ľa aké­ho práv­ne­ho pred­pi­su má prís­luš­ný po­li­cajt vy­ko­nať pre­hliad­ku dop­rav­né­ho pros­tried­ku, ke­dy pod­ľa zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re a ke­dy pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku, ne­mô­že pre­to spô­so­bo­vať vý­kla­do­vý prob­lém. Trest­ný po­ria­dok umož­ňu­je vy­ko­nať pre­hliad­ku dop­rav­né­ho pros­tried­ku pri za­cho­va­ní ri­gid­ných zá­kon­ných zá­sad a spô­so­bov len na zá­kla­de prí­ka­zu na pre­hliad­ku iných pries­to­rov v zmys­le ust. § 101 Tres­tné­ho po­riad­ku[8]. Uve­de­ný prí­kaz je od­ôvod­ne­ný dô­vod­ným po­doz­re­ním, že v ta­kých­to pries­to­roch, kto­ré nes­lú­žia na bý­va­nie, je vec dô­le­ži­tá pre tres­tné ko­na­nie. Trest­ný po­ria­dok pos­ky­tu­je väč­šiu ga­ran­ciu ochra­ny zá­klad­ných práv a slo­bôd fy­zic­kým oso­bám, než zá­kon o po­li­caj­nom zbo­re.V prí­pa­de, že je kon­krét­ne po­doz­re­nie zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, v tom­to prí­pa­de dro­go­vé­ho cha­rak­te­ru, naj­mä pod­ľa ust. § 171 ale­bo 172 Tres­tné­ho zá­ko­na[9] (zák. č. 300/2005 Z.z. v zne­ní nes­kor­ších práv­nych pred­pi­sov), mu­sí po­li­cajt pos­tu­po­vať pri pre­hliad­ke dop­rav­né­ho pros­tried­ku pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 101 Tres­tné­ho po­riad­ku, kto­rý je v po­me­re špe­cia­li­ty k us­ta­no­ve­niu § 23 ods. 2 písm. b) zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re. Ak po­li­cajt dis­po­nu­je in­for­má­ciou, že v kon­krét­nom dop­rav­nom pros­tried­ku sa ma­jú na­chá­dzať omam­né a psy­chot­rop­né lát­ky a vy­ko­ná pre­hliad­ku toh­to dop­rav­né­ho pros­tried­ku pod­ľa us­ta­no­ve­ní zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re, ta­ký­to dô­kaz bu­de v ce­lom roz­sa­hu ne­zá­kon­ným dô­ka­zom, pre­to­že pre­hliad­ku mal vy­ko­nať prís­luš­ný po­li­cajt v zmys­le us­ta­no­ve­nia § 101 Tres­tné­ho po­riad­ku. Ta­ký­to ab­so­lút­ne neú­čin­ný dô­kaz vy­ka­zu­je stu­peň nu­li­ty a hľa­dí sa naň, ako ke­by neexis­to­val.

Ob­haj­ca na pod­kla­de tak­to zís­ka­né­ho dô­ka­zu a vzne­se­né­ho ob­vi­ne­nia mu­sí prom­ptne rea­go­vať sťaž­nos­ťou vo­či ta­ké­mu­to uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia a na­mie­tať zá­kon­nosť dô­ka­zu. Rov­na­ko, ak oso­bu, kto­rá je vlas­tní­kom dop­rav­né­ho pros­tried­ku, resp. kto­rá sa na­chá­dza­la v dop­rav­nom pros­tried­ku, kde sa dro­gy naš­li, za­dr­ža­li ako po­doz­ri­vú, mu­sí ob­haj­ca už v rám­ci pr­vot­ných úko­nov na­mie­tať zá­kon­nosť, av­šak nes­mie pri­pus­tiť, aby sa kon­špi­ra­tív­ne zme­nil dô­vod pre­hliad­ky. Mu­sí v rám­ci vý­ko­nu do­ka­zo­va­nia dbať na to, aby bo­lo preu­ká­za­né, že po­li­caj­ti po­doz­re­ním dis­po­no­va­li, a pre­to, ak ne­pos­tu­po­va­li pod­ľa Tres­tné­ho po­riad­ku, je tak­to zís­ka­ný dô­kaz ne­zá­kon­ný.

Tá­to sku­toč­nosť je nes­mier­ne dô­le­ži­tá, pre­to­že ide o pri­már­ny dô­kaz, kto­rý za­kla­dá u dro­go­vých tres­tných či­nov sa­mot­nú tres­tnosť skut­ku a je­ho jed­no­tu. Ak sa ob­ha­jo­be po­da­rí preu­ká­zať ne­zá­kon­nosť tak­to zís­ka­né­ho dô­ka­zu a vy­vo­diť z ne­ho ne­po­chyb­ný zá­ver nu­li­ty a neexis­ten­cie, ne­zos­tá­va pro­ku­ra­tú­re nič iné, len tres­tné stí­ha­nie vo­či kon­krét­nej oso­be pod­ľa ust. § 215 ods. 1 písm. a) Tres­tné­ho po­riad­ku za­sta­viť[10]. Je však mož­né, že ten­to cieľ ob­ha­jo­by zba­viť ob­vi­ne­né­ho vi­ny v ce­lom roz­sa­hu sa mô­že po­da­riť už na zá­kla­de sťaž­nos­ti vo­či uz­ne­se­niu o vzne­se­ní ob­vi­ne­nia. Čle­nov hlia­dok, kto­rí pre­hliad­ku dop­rav­né­ho pros­tried­ku vy­ko­na­li v zmys­le zá­ko­na o po­li­caj­nom zbo­re v rám­ci tzv. vý­jaz­do­vých sku­pín to­tiž vy­šet­ro­va­teľ, resp. po­ve­re­ný prís­luš­ník v skrá­te­nom vy­šet­ro­va­ní vy­po­ču­je v pro­ces­nom pos­ta­ve­ní sved­kov. V rám­ci vý­slu­chu mô­žu a čas­to tak aj ro­bia, sa­mi svo­ju ne­zá­kon­nosť ko­na­nia čo do zís­ka­nia dô­ka­zu prí­tom­nos­ti dro­gy od­ha­liť tým, že v tom­to vý­slu­chu kon­kre­ti­zu­jú po­doz­re­nie, kto­ré za­lo­ži­lo pot­re­bu ko­nať pod­ľa us­ta­no­ve­nia § 101 Tres­tné­ho po­riad­ku.

Zá­ver o ab­so­lút­nej neú­čin­nos­ti dô­ka­zu sa však nie­ke­dy pre­ná­ša až do ko­na­nia pred sú­dom, kde po ta­kom­to zis­te­ní a hod­no­te­ní dô­ka­zu súd ob­ža­lo­va­né­ho spod ...