Skutková podstata "efkovej krádeže" a pokus o definovanie jej právneho rácia

Autor: JUDr., Tibor Timár
Udalosť: Právne listy

Abstrakt

Článok sa pokúsil urobiť pohľad na úskalia skutkovej podstaty trestného činu krádeže v jej základnej skutkovej podstate § 212 ods.2 písm. f) Trestného zákona, resp. v širšom kontexte § 212 ods.2 Trestného zákona, a súčasne pohľad na interpretačné výkladové pravidlá všeobecnej časti Trestného zákona § 128 ods.5 Trestného zákona a § 125 ods.2 Trestného zákona. Výklad predmetných noriem je vykonaný v obsahu článku vo svetle právneho ponímania autora ako obhajcu

1. Úvod
Člá­nok sa po­kú­sil uro­biť poh­ľad na ús­ka­lia skut­ko­vej pod­sta­ty tres­tné­ho či­nu krá­de­že v jej zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­te § 212 ods.2 písm. f) Tres­tné­ho zá­ko­na, resp. v šir­šom kon­texte § 212 ods.2 Tres­tné­ho zá­ko­na, a sú­čas­ne poh­ľad na inter­pre­tač­né vý­kla­do­vé pra­vid­lá všeo­bec­nej čas­ti Tres­tné­ho zá­ko­na § 128 ods.5 Tres­tné­ho zá­ko­na a § 125 ods.2 Tres­tné­ho zá­ko­na. Vý­klad pred­met­ných no­riem je vy­ko­na­ný v ob­sa­hu člán­ku vo svet­le práv­ne­ho po­ní­ma­nia auto­ra ako ob­haj­cu

Vlas­tníc­tvo, vlas­tníc­ke prá­va a ich ochra­na je v prie­re­ze vý­vo­ja spo­loč­nos­ti vý­znam­ným práv­nym in­šti­tú­tom, kto­ré­mu sa v ne­ma­lej mie­re ve­no­va­la a aj v sú­čas­nos­ti ve­nu­je zvý­še­ná po­zor­nosť laic­kej a od­bor­nej ve­rej­nos­ti. Svo­ju pod­sta­tu na­do­bud­lo vlas­tníc­ke prá­vo už v sta­ro­ve­kých práv­nych sys­té­moch, pri­čom vr­chol práv­nej re­ne­san­cie pri­nie­slo rím­ske prá­vo a je­ho práv­ne in­šti­tú­ty a nás­led­ne v No­vo­ve­ku euro­pei­zá­cia rím­ske­ho práv­ne­ho sys­té­mu. Sú­čas­ne s vý­vo­jom jed­not­li­vých práv­nych in­šti­tú­tov vec­né­ho prá­va a zá­väz­ko­vé­ho prá­va, kto­ré sú bu­do­va­né na prin­cí­poch vlas­tníc­ke­ho prá­va, sa práv­ny sys­tém a sub­jek­ty ma­jú­ce moc ho ov­plyv­niť, sna­ži­li za­viesť pri­már­ne pros­tried­ky ochra­ny vlas­tníc­ke­ho prá­va, kto­ré by slú­ži­li ako ele­men­ty ochra­ny jed­not­li­vých zlo­žiek vlas­tníc­tva.

Spo­loč­nosť po­čas vý­vo­ja vy­nak­la­da­la práv­ne úsi­lie na do­siah­nu­tie ta­ké­ho po­zi­tív­ne­ho efek­tu, aby sa vy­tvo­ri­la práv­na sieť ochra­ny vlas­tníc­tva. Úče­lom toh­to člán­ku nie je his­to­ric­ký prie­rez vý­vo­ja ci­vil­ných in­šti­tú­tov, ale pou­ká­za­nie na in­šti­tú­ty ve­rej­né­ho prá­va, kon­krét­ne na in­šti­tút tres­tné­ho či­nu krá­de­že, v kon­texte je­ho struč­né­ho vý­vo­ja a naj­mä pou­ká­za­nie na bez­bre­hé práv­ne in­šti­tu­cio­na­li­zo­va­nie tres­tné­ho či­nu krá­de­že pod­ľa ust. § 212 ods. 2 písm. f) Tres­tné­ho zá­ko­na. Cie­ľom je pou­ká­za­nie na ne­sys­té­mo­vé za­ve­de­nie toh­to in­šti­tú­tu ako us­ta­no­ve­nia zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty do Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­ré ne­má opo­ru v his­to­ric­kom ma­te­riál­nom pra­me­ni na­šich a európ­skych tres­tných kó­dexov a ide o in­šti­tút, kto­rý tú­to spo­loč­nosť kri­mi­na­li­zu­je.

Krá­dež je v spo­loč­nos­ti vo svet­le práv­nom, ako aj mo­rál­nom, ne­že­la­ným ja­vom, a pre­to sa spo­loč­nosť sna­ží ta­ké­to pre­ja­vy eli­mi­no­vať. Naj­účin­nej­ší­mi nás­troj­mi, kto­ré tvo­ria kos­tru ochra­ny pred ta­ký­mi­to jav­mi sú práv­ne nás­tro­je v ob­las­ti ci­vil­né­ho, správ­ne­ho a tres­tné­ho prá­va. Cha­rak­ter tres­tné­ho prá­va, kto­rý je za­lo­že­ný na tzv. prin­cí­pe „sieť­ky“ ale­bo „lie­vi­ka“ zna­me­ná, že spo­loč­nosť pri reš­pek­to­va­ní zá­klad­ných ľud­ských práv a slo­bôd mu­sí vy­uží­vať ta­ké pros­tried­ky ochra­ny, kto­ré sú pri­me­ra­né úče­lu, pri­čom pros­tried­ky tres­tné­ho prá­va mu­sia pred­sta­vo­vať zdr­žan­li­vé a se­kun­dár­ne as­pek­ty a nes­mú byť vy­ná­ša­né do pries­to­ru kde pos­ta­ču­je zá­sah ci­vil­né­ho ale­bo správ­ne­ho prá­va. Us­ta­no­ve­nie § 212 ods. 2 písm. f) Tres­tné­ho zá­ko­na ten­to prin­cíp zďa­le­ka ne­reš­pek­tu­je a je­ho do­sah k práv­nej ref­lexii je neú­mer­ný úče­lu, kto­rý sa ním sle­du­je.

Zá­klad­ná cha­rak­te­ris­ti­ka tres­tné­ho či­nu krá­de­že sa v sú­čas­nom tres­tnom prá­ve us­tá­li­la na de­fi­nič­ných pr­vkoch poj­mu vlas­tníc­tvo, poj­mu vec a pris­vo­je­nie si cu­dzej ve­ci for­mou zmoc­ne­nia sa. Trest­ný zá­kon v ust. § 130 de­fi­nu­je po­jem vec, a rov­na­ko de­fi­nu­je slo­ves­ný vid pris­vo­je­nie si ve­ci. Tie­to de­fi­nič­né pr­vky v ta­kom­to kon­texte Tres­tné kó­dexy účin­né pred 01.01.2006 poz­na­li len v prie­re­ze us­tá­le­nej roz­ho­do­va­cej praxe sú­dov a nás­led­ne dok­tri­nál­nych vý­kla­dov. Na ich zá­kla­de bo­li za­de­fi­no­va­né ako le­gál­ne poj­my v Tres­tnom zá­ko­ne účin­nom po 01.01.2006, ako aj pri iných in­šti­tú­toch mi ne­dá nes­po­me­núť, že sys­té­mo­vé za­ra­de­nie tých­to le­gál­nych poj­mov do Tres­tné­ho zá­ko­na bez­po­chy­by nie je naj­šťas­tnej­ším rie­še­ním (av­šak to by bol len veľ­mi ma­lý ne­dos­ta­tok sú­čas­nej práv­nej úp­ra­vy).

Trest­ný čin krá­de­že bol z hľa­dis­ka od­bor­nej ve­rej­nos­ti pod­ro­be­ný nie jed­nej práv­nej ana­lý­ze, a pre­to za­mýš­ľa­nie sa nad zá­klad­ný­mi in­šti­tu­cio­nál­ny­mi pros­tried­ka­mi tres­tné­ho či­nu krá­de­že by bo­lo nad roz­sah niž­šie uve­de­ných úvah, a pre­to sa ni­mi ne­bu­dem bliž­šie za­obe­rať, na­koľ­ko sú v od­bor­nej ve­rej­nos­ti zná­me.

2. Zá­klad­né úva­hy o „ef­ko­vej krá­de­ži“ v kon­texte pries­tup­ko­vej re­ci­dí­vy

Je pot­reb­né mať na zre­te­li práv­nu sku­toč­nosť, že § 212 ods. 2 písm. f) Tres­tné­ho zá­ko­na je zá­klad­nou skut­ko­vou pod­sta­tou krá­de­že aj na­priek je­ho sys­té­mo­vé­mu za­ra­de­niu. Je rov­na­ko ako § 212 ods. 1 Tres­tné­ho zá­ko­na zá­klad­nou skut­ko­vou pod­sta­tou, kto­rú od ods. 1 od­li­šu­je cha­rak­ter ob­jek­tu ale­bo ob­jek­tív­nej strán­ky. Písm. a) a písm. b) ods. 2 sú špe­ciál­ne čo do ob­jek­tív­nej strán­ky (ko­na­nie) a písm. c) až písm. e) sú špe­ciál­ne čo do ob­jek­tu (vec). Ust. písm. f) sa už v tom­to pries­to­re vy­my­ká zá­klad­né­mu in­šti­tu­cio­nál­ne­mu roz­de­le­niu a za­vá­dza pr­vok sub­jek­tu so špe­ci­fic­kým pos­ta­ve­ním. Aj tá­to roz­diel­nosť ako bu­de niž­šie roz­ve­de­né spô­so­bu­je ne­sys­té­mo­vé za­ra­de­nie toh­to us­ta­no­ve­nia do Tres­tné­ho zá­ko­na.

Ust. § 212 ods. 2 písm. f) Tres­tné­ho zá­ko­na znie „rov­na­ko ako v ods. 1 sa pot­res­tá (od­ňa­tím slo­bo­dy až na 2 ro­ky), kto si pris­vo­jí cu­dziu vec, tým že sa jej zmoc­ní a bol za ob­dob­ný čin v pred­chá­dza­jú­cich dva­nás­tich me­sia­coch pos­tih­nu­tý“. Skut­ko­vú pod­sta­tu je pot­reb­né roz­čle­niť, pri­čom ob­jek­tom je cu­dzia vec, kto­rej hod­no­ta mô­že byť niž­šia ako ma­lá, ob­jek­tív­na strán­ka spo­čí­va v pris­vo­je­ní si cu­dzej ve­ci for­mou zmoc­ne­nia sa, sub­jek­tom je kto­koľ­vek (spĺňa­jú­ci de­fi­nič­ný cha­rak­ter pá­cha­te­ľa – prí­čet­nosť, vek a iné)a z hľa­dis­ka sub­jek­tív­nej strán­ky je na mies­te úmy­sel pria­my (do­lus di­rec­tus). Do ob­jek­tív­nej strán­ky a sub­jek­tu je za­ve­de­ný pr­vok, kto­rý spo­čí­va v tom, že pá­cha­teľ bol za ob­dob­ný čin v pred­chá­dza­jú­cich 12 me­sia­coch pos­tih­nu­tý.

Trest­ný zá­kon v us­ta­no­ve­ní § 128 ods. 5 le­gál­ne de­fi­nu­je kto sa po­va­žu­je za pos­tih­nu­té­ho za ob­dob­ný čin, pri­čom sa ním ro­zu­mie ten, ko­mu bo­la za ob­dob­ný čin ulo­že­ná san­kcia ale­bo iné opat­re­nie za pries­tu­pok ale­bo iný ob­dob­ný de­likt. To nep­la­tí, ak je ulo­že­ná san­kcia ale­bo iné opat­re­nie za­hľa­de­né. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že ak oso­ba spá­cha inak pries­tu­pok na úse­ku ma­jet­ku v zmys­le ust. § 50 zá­ko­na čís­lo 372/1990 Zb. o pries­tup­koch v zne­ní nes­kor­ších pred­pi­sov, a ta­ká­to oso­ba už bo­la pred tým­to spá­cha­ním pries­tup­ku za ob­dob­ný čin pos­tih­nu­tá v pred­chá­dza­jú­cich 12 me­sia­coch, t.j. bo­la jej ulo­že­ná san­kcia, spá­cha­la trest­ný čin krá­de­že pod­ľa ust. § 212 ods. 2 písm. f) Tres­tné­ho zá­ko­na. V prí­pa­de, ak by tá­to oso­ba, kto­rá spá­cha­la pries­tu­pok na úse­ku ma­jet­ku ne­bo­la v pred­chá­dza­jú­cich 12 me­sia­coch pos­tih­nu­tá za ob­dob­ný čin, iš­lo by len o pries­tu­pok na úse­ku ma­jet­ku. Hlav­ným de­fi­nič­ným kri­té­riom ust. písm. f) je ok­rem pris­vo­je­nia si cu­dzej ve­ci zmoc­ne­ním sa (ak ide o vec hod­no­ty niž­šej ako ško­da ma­lá) znak kto­rý sa per­so­ni­fi­ku­je u pá­cha­te­ľa, a to je­ho pos­tih­nu­tie za ob­dob­ný čin v pred­chá­dza­jú­cich 12 me­sia­coch.

Zá­ko­no­dar­ca ne­po­chyb­ne za­vie­dol do zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty ako po­vin­ný taxatív­ny znak pred­chá­dza­jú­ce pos­tih­nu­tie za ob­dob­ný čin, naj­mä pries­tu­pok ale­bo správ­ny de­likt. Z uve­de­né­ho vy­plý­va, že u oso­by, kto­rá bo­la prá­vop­lat­ne uz­na­ná vin­nou za spá­chanie pries­tup­ku a bo­la jej v pries­tup­ko­vom ale­bo správ­nom ko­na­ní ulo­že­ná san­kcia, t.j. tá­to oso­ba bo­la pod­ro­be­ná ko­na­niu pred správ­nym or­gá­nom, (v kto­rom ne­ma­la rov­na­ké pos­ta­ve­nie ako správ­ny or­gán, t.j. stra­na v ko­na­ní), je v prí­pa­de, ak sa v uve­de­nom ča­se 12 me­sia­cov do­pus­tí opä­tov­ne pries­tup­ku, vza­tá sku­toč­nosť jej pred­chá­dza­jú­ce­ho pos­tih­nu­tia za znak zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty. Prá­vop­lat­né pos­tih­nu­tie za pries­tu­pok je zna­kom zá­klad­nej skut­ko­vej pod­sta­ty, t.j. pries­tup­ko­vá re­ci­dí­va je po­vý­še­ná na stu­peň ta­kej zá­važ­nos­ti vo for­mál­nom po­ní­ma­ní, že ide o trest­ný čin krá­de­že.

Úče­lom ta­kej­to práv­nej úp­ra­vy bo­lo za­me­dziť pá­chaniu pries­tup­kov, kto­ré ne­bo­lo mož­né pos­ti­ho­vať ako tres­tné či­ny krá­de­že (z dô­vo­du, že od­cu­dze­né ve­ci ne­bo­li as­poň hod­no­ty ma­lej (nie ne­patr­nej), resp. neš­lo o vlá­ma­nie a iné), a pre­to zá­ko­no­dar­ca pris­tú­pil k po­vý­še­niu pries­tup­ko­vej re­ci­dí­vy vo vy­me­dze­nom ob­do­bí 12 me­sia­cov na trest­ný čin krá­de­že. Účel svä­tí pros­tried­ky je je­den z vý­ro­kov práv­ne­ho fi­lo­zo­fa Ni­ko­lu Ma­cia­velli­ho, kto­rý je ži­vý a pou­ži­teľ­ný aj v sú­čas­nom práv­nom svet­le. Zá­ko­no­dar­ca vi­del účel, ale pros­trie­dok sa úče­lu mi­nul. Je bez­bre­hé a naiv­né si my­slieť, že tres­tné prá­vo hmot­né je ten svä­tý práv­ny pros­trie­dok, kto­rý po­mô­že a za­me­dzí pá­chaniu pries­tup­kov na úse­ku ma­jet­ku. Je­di­ným vý­sled­kom, kto­rý sa tým­to ne­sys­té­mo­vým kro­kom do­sia­hol je neú­mer­né za­ťa­že­nie or­gá­nov čin­ných v tres­tnom ko­na­ní ba­nál­nou kri­mi­na­li­tou, kto­rú aj na­priek prí­tom­nos­ti ad­ver­zných spô­so­bov tres­tné­ho ko­na­nia, je nut­né me­ri­tór­ne roz­hod­núť. Ďal­ším zna­kom toh­to ne­sys­té­mo­vé­ho opat­re­nia je uk­la­da­nie ne­pod­mie­neč­ných tres­tov od­ňa­tia slo­bo­dy ich pá­cha­te­ľom, pri­čom vo veľ­kej väč­ši­ne prí­pa­dov hra­ni­čia­cim is­to­te je štruk­tú­ra pá­cha­te­ľov, tzv. „ef­ko­vých krá­de­ží“ oso­by róm­skej ná­rod­nos­ti a oso­by bez tr­va­lé­ho po­by­tu, tzv. „bez­do­mov­ci“. Uk­la­da­nie ne­pod­mie­neč­ných tres­tov od­ňa­tia slo­bo­dy je sa­moz­rej­me spo­je­né so za­ťa­že­ním štát­ne­ho roz­poč­tu, kto­rý je pre­važ­ne tvo­re­ný v príj­mo­vej čas­ti z da­ňo­vej ka­pi­to­ly.

Za­ve­de­nie pries­tup­ko­vej re­ci­dí­vy ako zna­ku tres­tné­ho či­nu krá­de­že má svoj do­sah naj­mä v ust. § 128 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rý le­gál­ne de­fi­nu­je pos­tih­nu­tie za ob­dob­ný čin (viď. vy­ššie). Pred­met­né pos­tih­nu­tie je de­fi­no­va­né ulo­že­ním san­kcie ale­bo ulo­že­nie iné­ho opat­re­nia za pries­tu­pok ale­bo iný ob­dob­ný de­likt. V prí­pa­de, ak má­me na zre­te­li pries­tup­ky na úse­ku ma­jet­ku, kto­ré pred­sta­vu­jú 99% prí­pa­dov toh­to dru­hu, je nut­né ap­li­ko­vať zá­kon 372/1990 Zb. o pries­tup­koch.

Zá­kon o pries­tup­koch ne­poz­ná in­šti­tút upus­te­nia od ulo­že­nia san­kcia, a pre­to je de­fi­no­va­nie oso­by pos­tih­nu­tej za ob­dob­ný čin cez prie­rez ulo­že­nej san­kcie ne­kon­for­mné a ob­so­len­tné. Čo je však om­no­ho dô­le­ži­tej­šie je ust. pos­led­nej ve­ty § 128 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na, kto­rá v se­be sub­su­mu­je vý­klad ke­dy nej­de o pos­tih­nu­tú oso­bu za ob­dob­ný čin, a to je v prí­pa­de, ak je ulo­že­ná san­kcia ale­bo iné opat­re­nie za­hla­de­né (ide o po­jem to nep­la­tí). Zá­kon o pries­tup­koch in­šti­tút za­hla­de­nia ulo­že­nej san­kcie ale­bo opat­re­nia ne­poz­ná vô­bec, a pre­to v prí­pa­de pries­tup­kov na úse­ku ma­jet­ku nie je mož­né ho­vo­riť o tom, že sa san­kcia ale­bo pries­tu­pok za­hla­di­li. Na­tís­ka sa pre­to otáz­ka ke­dy je san­kcia ale­bo iné opa­re­nie pod­ľa zá­ko­na o pries­tup­koch za­hla­de­né? Zá­kon o pries­tup­koch tú­to si­tuáciu ne­rie­ši a pri­tom ide o kľú­čo­vú otáz­ku exkul­pá­cie sa zo spá­chania tres­tné­ho či­nu, tzv. „ef­ko­vej krá­de­že“.

Vo väč­ši­ne prí­pa­dov je za pries­tu­pok na úse­ku ma­jet­ku ulo­že­né v blo­ko­vom ale­bo roz­kaz­nom ko­na­ní san­kcia v po­do­be po­ku­ty ale­bo po­kar­ha­nia. V prí­pa­de po­ku­ty ide o fi­nan­čnú san­kciu, kto­rú je oso­ba prá­vop­lat­ne uz­na­ná vin­nou z pries­tup­ku po­vin­ná uh­ra­diť na zá­kla­de vy­ko­na­teľ­né­ho ti­tu­lu (prá­vop­lat­né­ho roz­hod­nu­tia). Ak oso­ba ta­kú­to po­ku­tu uh­ra­dí s vy­uži­tím ana­ló­gie le­gis Zá­ko­na o pries­tup­koch a Tres­tné­ho zá­ko­na je nut­né po­va­žo­vať san­kciu za vy­ko­na­nú a za­pla­te­ním za za­hla­de­nú. Ust. § 128 ods. 5 pos­led­ná ve­ta Tres­tné­ho zá­ko­na je pre­to nut­né vy­lo­žiť s pou­ži­tím ana­ló­gie prá­va, pri­čom ak zá­ko­no­dar­ca pri­jí­mal ust. o „ef­ko­vých krá­de­žiach“ mal to­mu pri­me­ra­ne up­ra­viť aj jed­not­li­vé in­šti­tú­ty pries­tup­ko­vé­ho prá­va. V prí­pa­de, ulo­že­nia san­kcie po­kar­ha­nia je ta­ká­to san­kcia pod­ľa môj­ho ná­zo­ru za­hla­de­ná sa­mot­ným na­do­bud­nu­tím prá­vop­lat­nos­ti roz­hod­nu­tia, kto­ré san­kciu ob­sa­hu­je, t.j. oka­mi­hom ke­dy sa ta­ké­to roz­hod­nu­tie dos­ta­ne do dis­po­zič­nej sfé­ry pá­cha­te­ľa pries­tup­ku. Pri tej­to san­kcii však ana­ló­giu prá­va s pou­ži­tím Tres­tné­ho zá­ko­na nie je mož­né účel­ne pou­žiť snáď len s pri­hliad­nu­tím § 108 Tres­tné­ho zá­ko­na, a pre­to vy­vstá­va v tom­to sme­re ur­či­té práv­ne vá­kuum.

Ust. § 128 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na je veľ­mi dô­le­ži­tým ust. z hľa­dis­ka prá­va ob­ha­jo­by osôb, kto­ré sú ob­vi­ne­né z tzv. „ef­ko­vej krá­de­že“, a pre­to je nut­né skú­mať ten­to znak skut­ko­vej pod­sta­ty aj z pro­ces­né­ho hľa­dis­ka naj­mä tr­vať na tom, aby v tres­tnom spi­se ok­rem prá­vop­lat­né­ho a vy­ko­na­teľ­né­ho roz­hod­nu­tia za ob­dob­ný čin, t.j. za pr­vý pries­tu­pok v ča­so­vom roz­me­dzí 12 me­sia­cov, bo­la aj lis­ti­na ale­bo iný dô­kaz­ný pros­trie­dok preu­ka­zu­jú­ci či san­kcia ulo­že­ná tým­to roz­hod­nu­tím je za­hla­de­ná (vy­ko­na­ná a pod.). Vo veľ­kom množ­stve prí­pa­dov dô­kaz­ný pros­trie­dok oh­ľa­dom za­hla­de­nia v tres­tných spi­soch ab­sen­tu­je a mô­že za­lo­žiť v prí­pa­de prá­vop­lat­ných roz­sud­kov a roz­hod­nu­tí mi­mo­riad­ne op­ra­ve­né pros­tried­ky, kto­ré mô­žu viesť k os­lo­bo­dzu­jú­cim roz­sud­kom ale­bo k za­sta­ve­niu tres­tné­ho stí­ha­nia.

3. Poh­ľad v praxeolo­gic­kom svet­le

Pri poh­ľa­de na ust. § 212 ods. 2 písm. f) Tres­tné­ho zá­ko­na k ust. § 128 ods. 5 Tres­tné­ho zá­ko­na je nut­né dô­vo­diť, že ak oso­ba ne­zap­la­tí po­ku­tu za pr­vý pries­tu­pok a v 12 me­sia­coch od ulo­že­nia tej­to san­kcie spá­cha no­vý pries­tu­pok, je spá­chanie toh­to dru­hé­ho pries­tup­ku spo­lu so spá­cha­ním pr­vé­ho pries­tup­ku, a sú­čas­ne s ne­zap­la­te­ním po­ku­ty za pr­vý pries­tu­pok, po­vý­še­né na trest­ný čin krá­de­že. Ak, ale oso­ba pá­cha­te­ľa pr­vé­ho pries­tup­ku pred spá­cha­ním dru­hé­ho pries­tup­ku san­kciu ulo­že­nú za spá­chanie pr­vé­ho pries­tup­ku uh­ra­dí, vy­ko­ná tým san­kciu, čím sa tá­to ulo­že­ná san­kcia za­hla­dí a spá­chanie prí­pad­né­ho ďal­šie­ho pries­tup­ku v 12 me­sač­nej le­ho­te od ulo­že­nej san­kcie za pr­vý pries­tu­pok už nie je tres­tným či­nom krá­de­že, ale zno­va len pries­tup­kom. Zá­ko­no­dar­ca te­da ne­pria­mo nú­ti pá­cha­te­ľov pries­tup­ku san­kcie, naj­mä po­ku­ty uh­ra­diť. Uve­de­né je mož­no chá­pať ako „vy­die­ra­nie zo stra­ty štá­tu“, resp. pou­ži­tie pros­tried­kov tres­tné­ho prá­va na vý­kon roz­hod­nu­tia o ulo­že­ných san­kciách v pries­tup­ko­vom ko­na­ní. Štát pou­žil a pou­ží­va tres­tné prá­vo hmot­né na ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU