Trestnoprávne aspekty šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby v širších súvislostiach a s dôrazom na špecifiká ochorenia COVID-19

Autori: JUDr. Stanislav Mihálik PhD., doc. JUDr. Eduard Burda PhD.
Zdroj: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Comenius

Abstrakt

Autori sa v predkladanej štúdii venujú trestnoprávnej línii šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby, osobitne s ohľadom na epidemiologickú situáciu spôsobenú ochorením COVID-19. V rámci širokých súvislostí nahliadajú nie len na trestnoprávnu charakteristiku trestného činu šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby v podmienkach Trestného zákona Slovenskej republiky vo všeobecnosti, ale primárne na jej problematické aspekty (napr. s ohľadom na samotné vymedzenie pojmu nebezpečná nákazlivá ľudská choroba na účely Trestného zákona). Osobitný význam z hľadiska právnoteoretického možno prikladať časti štúdie, v rámci ktorej vymedzujú autori jednotlivé alternatívy konaní (s popisom možného trestnoprávneho postihu), ktoré prichádzajú v súvislosti s ochorením COVID-19 do úvahy. Uvedené dopĺňajú o líniu historickej komparácie predmetnej právnej úpravy a o líniu horizontálnej komparácie s právnymi úpravami vybraných štátov (Česká republika, Rakúsko, Poľsko, Maďarsko).

Úvodom

 

Rok 2020 bude už na veky označovaný ako rok, s ktorým je spätý vznik pandémie koronavírusu SARS-CoV-2, ktorý vyvoláva infekčné ochorenie COVID-19. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) sa prvýkrát dozvedela o novom druhu vírusu v posledný deň roku 2019, a to v spojitosti s väčším výskytom akejsi „vírusovej pneumónie" v neslávne známom Wu- chane.1 Z hľadiska medicínskeho predstavuje COVID-19 „...akútny respiračný syndróm [ktorý] spôsobuje koronavírus SARS-CoV-2 z čeľade Coronaviridae, ktorý patrí medzi betakoronavírusy, kam sa zaraďujú aj koronavírusy SARS-CoV a MERSCoV, ale vykazuje od nich genetickú odlišnosť... " 

 

Pred takmer rokom sme si ťažko vedeli predstaviť, že svet sa bude v závere roka 2020 nachádzať v situácii, kedy bude pandémia ochorenia COVID-19 paralyzovať takmer všetky sféry života jednotlivca. Je nesporné, že na vzniknutú situáciu muselo náležite reagovať aj právne prostredie, resp. právne prostriedky, pričom z hľadiska trestnoprávneho zarezonovali azda najviac dve elementárne otázky. Tá prvá bola, ako vlastne pristupovať k vyvodzovaniu trestnoprávnej zodpovednosti za vyhlásenej krízovej situácie (resp. núdzového stavu), tá druhá, ktorá prakticky predstavuje základný motív pre spracovanie predkladanej štúdie, bola, aké sú trestnoprávne možnosti prípadného postihovania šírenia (nebezpečnej) nákazlivej ľudskej choroby. Vo vzťahu k obom líniám možno s odstupom času konštatovať, že hoci trestné právo nastavuje pravidlá správania sa pomerne abstraktne (za dodržania limitov právnej istoty, resp. zásady nuiium crimen sine lege), z hľadiska teoretického a právno- aplikačného vyvolali v akademickej obci pomerne značnú diskusiu. Rovnako poukázali na fakt, že právo (nie len to trestné) bude vždy krok za spoločenskou situáciou (pokiaľ využijeme paralelu s aplikačnou praxou), a že ani ten najlepší zákonodarca nemôže predpokladať každú jednu alternatívu (ktorá by sa pred rokom zdala naozaj ako science fíction).

 

Pokiaľ sa zameriame na druhú popísanú líniu, ergo postihovanie správania spočívajúceho v šírení (nebezpečnej) nákazlivej ľudskej choroby, je zaujímavé, že práve uvedené sa javí ako problém. Je totiž možné argumentovať tým, že predsa súčasťou Trestného zákona v účinnom znení je skutková podstata trestného činu šírenie nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby, čo dokáže identifikovať aj laik. Za predpokladu, že na uvedené nahliadneme z hľadiska konkrétností, osobitne trestnoprávnej náuky, komparatívnych kritérií a aplikačných východísk, zistíme, že problém nie je jeden, ale je ich oveľa viac. A práve uvedenému venujeme v širokých súvislostiach priestor v predkladanej štúdii.

 

1 Trestnoprávna charakteristika trestného činu šírenie nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby

 

Trestný čin šírenie nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby je v rámci systematiky Trestného zákona obsiahnutý v dvoch paragrafoch, § 163 a § 164, v rámci rekodifikácie trestného práva hmotného bol zaradený do tretieho dielu prvej hlavy osobitnej časti Trestného zákona [Trestné činy proti životu a zdraviu], ktorý nesie názov Trestné činy ohrozujúce život alebo zdravie. Už s ohľadom na pomenovanie danej pasáže je možné dedukovať, že šírenie nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby bude ohrozovacím trestným činom (vo vzťahu k životu a zdraviu), uvedená konštatácia však platí predovšetkým s ohľadom na vymedzenie znakov skutkovej podstaty trestného činu. Rozlišovacím znakom § 163 a § 164, ktoré práve Trestný zákon súhrnne pomenúva ako trestný čin šírenie nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby, je subjektívna stránka, kým v prípade § 163 TZ sa vyžaduje úmyselné zavinenie, v prípade § 164 TZ sa vyžaduje zavinenie z nedbanlivosti. Druhým rozlišovacím kritériom, ktorému v odbornej a vedeckej spisbe nie je venovaná žiadna pozornosť (podľa nášho názoru nesprávne, nakoľko z formálneho a aplikačného hľadiska by nemal byť uvedený aspekt opomenutý), je časť znenia objektívnej stránky predmetnej skutkovej podstaty trestného činu. Kým § 163 TZ používa spojenie „nebezpečná nákazlivá ľudská choroba" (vychádzajúc z pomenovania trestného činu), v § 164 TZ je obsiahnuté len spojenie „nákazlivá ľudská choroba". S ohľadom na uvedené možno konštatovať, vnímajúc historické súvislosti, že takáto diferenciácia nie je teoretickoprávne (a ani aplikačne) zdôvodnená, zrejme ide o nedostatok s ohľadom na nepozornosť zákonodarcu (odpoveď na uvedené neponúka ani dôvodová správa) a nie výslovný zámer. Dovolíme si však dodať, že pokiaľ nahliadame na uvedený kontrast priezorom aplikačným, nedbanlivostná forma uvedeného trestného činu tým potenciálne postihuje širší okruh spoločenských vzťahov, a to s ohľadom na to, že množina nákazlivých ľudských chorôb bude zrejme širšia ako množina nebezpečných nákazlivých ľudských chorôb (vychádzajúc z logiky veci). Na strane druhej je však potrebné podľa nášho názoru argumentovať postavením trestného práva ako ultima rado, a teda, že podstatou nie je postihovanie šírenia akejkoľvek ľudskej choroby, ale len takej, ktorá je nákazlivá (resp. nebezpečná nákazlivá) a zároveň je splnená podmienka, že takáto nákazlivá ľudská choroba „...svojou povahou podstatne zvyšuje nebezpečenstvo pre ľudský život a zdravie (z čoho rezuituje pochopiteľná požiadavka, aby táto choroba bola prenosná na ľudský organizmus)... "5 Navyše ustanovenie § 164 TZ ako nedbanlivostný trestný čin je vždy prečinom, pri ktorom je vždy potrebné vyhodnocovať materiálny znak prečinu, respektíve materiálny korektív prečinu, závažnosť, podľa § 10 ods. 2 TZ. Ide o inštitút, ktorý pri prečinoch obligatórne ustanovuje povinnosť po zistení formálnych znakov trestného činu testovať každý jeden skutok cez princíp ultima ratio. Keď tieto fakty spojíme s princípom nerozpornosti právneho poriadku, ktorý vyžaduje, aby právo bolo aplikované jednotne, bez vnútorných protirečení, môžeme dospieť iba k jedinému záveru. Totiž, ako sme už načrtli vyššie, pri doslovnom výklade pojmov „nebezpečná nákazlivá ľudská choroba" podľa § 163 TZ a „nákazlivá ľudská choroba" podľa § 164 TZ by paradoxne úmyselné a teda zjavne závažnejšie šírenie nákazlivej ľudskej choroby postihovalo užší okruh správaní ako nedbanlivostné a teda menej závažné šírenie nákazlivej ľudskej choroby. Pritom z nedbanlivosti by bolo možné trestnoprávne relevantne šíriť akúkoľvek na človeka prenosnú chorobu, s čo aj malým potenciálom ohrozenia zdravia človeka. Teda v praxi by pri doslovnom výklade predmetných pojmov takýmto trestným činom bola aj prechádzka medzi ľuďmi s boľavým hrdlom či trochou hlienu v nose (bez ohľadu na existenciu COVIDu-19), a v tom prípade bez nadsázky možno povedať, že by sa takéhoto trestného činu počas svojho života dopustil prakticky každý. Opäť paradoxne by o trestný čin šlo len vtedy, ak sa páchateľ spolieha, že nikoho nenakazí (vedomá nedbanlivosť) či nevie, že niekoho môže nakaziť, ale mal a mohol by to vedieť (nevedomá nedbanlivosť), ak je však uzrozumený s tým, že niekoho nakazí (nepriamy úmysel), už by nešlo o trestný čin. Z vyššie uvedených dôvodov je preto nevyhnutné pristúpiť k reštriktívnemu výkladu pojmu „nákazlivá ľudská choroba" podľa § 164 TZ ako k „nebezpečnej nákazlivej ľudskej chorobe". Pokiaľ sa niekomu z teoreticko-právneho hľadiska zdá tento výklad prekračujúci hranicu reštriktívneho výkladu a považuje ho už za analógiu, nie je to na prekážku, z praktického hľadiska sa dostaneme k tomu istému výsledku a teoreticky je v trestnom práve hmotnom možná analógia v prospech páchateľa a v tomto prípade by sa použila analógia s ustanovením § 163 TZ, ktorý je k § 164 TZ nepochybne najbližším právnym inštitútom.

 

Pre účely ďalšieho textu budeme ust. § 163 a 164 TZ pomenovaním rozlišovať ako úmyselné šírenie nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby a šírenie nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby z nedbanlivosti. V oboch prípadoch ide o ohrozovacie trestné činy,6 ktoré sú dokonané samotným spôsobením alebo zvýšením nebezpečenstva zavlečenia alebo rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby, pričom pre posúdenie, či bol trestný čin dokonaný nie je potom relevantné, či páchateľ niekoho aj skutočne nakazil. Prípadný následok spočívajúci v poruche (na zdraví či živote osoby v príčinnej súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby) je možné pričítať páchateľovi buď prostredníctvom kvalifikovanej skutkovej podstaty daného trestného činu (k tomu pozri ust. § 163 ods. 3 písm. a), resp. ust. § 164 ods. 2 písm. b) TZ), alternatívne jednočinným súbehom s príslušným poruchovým trestným činom (z praktického hľadiska prichádza do úvahy predovšetkým trestný čin ublíženia na zdraví), samozrejme za predpokladu, že takýto súbeh nie je vylúčený. 

 

S ohľadom na úmyselné šírenie nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby prichádza do úvahy aj vyvodenie trestnej zodpovednosti za pokus daného trestného činu (vo vzťahu k ust. § 163 ods. 2 a 3 TZ prichádza do úvahy aj vyvodenie trestnej zodpovednosti za prípravu na zločin). V súvislosti s pokusom trestného činu v zmysle ust. § 163 TZ môžeme hovoriť v dvoch základných alternatívach. Na strane jednej prichádza do úvahy za predpokladu, kedy dochádza k nezodpovednému konaniu páchateľa v prípadoch, kedy si je osoba vedomá, že s ohľadom na priebeh ochorenia môže ísť o COVID-19, pričom takáto osoba svojím nezodpovedným správaním bezprostredne smeruje k stavu vyvolania alebo zvýšenia nebezpečenstva zavlečenia alebo rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby, avšak k stavu takéhoto nebezpečenstva nedôjde (najmä preto, že v skutočnosti osoba nemá COVID-19). Od tejto situácie je potrebné prísne odlišovať situácie, kedy je nezodpovedné konanie osoby odvodené od nesprávneho spoľahnutia sa na to, že o nákazlivú chorobu (t.j. COVID-19) pravdepodobne nejde (situácia spadajúca pod vedomú nedbanlivosť - napr. osoba má všeobecné príznaky respiračných ochorení), nie od jej uzrozumenia (ktoré už spadá do rámca nepriameho úmyslu - napr. osoba má príznaky špecifické pre COVID-19). Pokiaľ vnímame ako základný predpoklad naplnenia predmetnej skutkovej podstaty trestného činu to, že nebezpečenstvo (zavlečenia alebo rozšírenia nákazlivej choroby) musí pôsobiť bezprostredne (k tomu pozri R 16/1969), aj situácie, kedy možnosť spôsobenia alebo zvýšenia nebezpečenstva závisia od určitých okolností, ktoré však ešte v čase spáchania skutku nie sú naplnené (ale ich naplnenie závisí napríklad od plynutia času, napr. kedy osoba síce trpí nebezpečnou nákazlivou ľudskou chorobu, ale ešte nie je infekčná), je potrebné vnímať v zmysle ust. § 163 TZ ako pokus trestného činu. Druhou alternatívou (hoci z množiny prípadov ad absurdum) je situácia spadajúca pod rámec pozitívneho skutkového omylu, kedy osoba robí všetko pre to, aby svojím správaním spôsobila alebo zvýšila nebezpečenstvo zavlečenia alebo rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby (nakoľko je presvedčená, že danú chorobu má a „rada sa s ňou podelí"), avšak s ohľadom na absolútne nespôsobilý prostriedok (ktorým je v danom prípade sám páchateľ ako subjekt, ktorý nie je nositeľom nákazlivej ľudskej choroby) nie je možné daný trestný čin dokonať.

 

Ešte pred samotným prístupom k rozpracovaniu znakov skutkovej podstaty trestného činu šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby, resp. pred načrtnutím a rozpracovaním problematických bodov uvedeného, prichádza do úvahy všeobecnejšia reflexia o samotnom prístupe k vymedzeniu danej skutkovej podstaty v Trestnom zákone. Ako sme uviedli v texte vyššie, zákonodarca vymedzil trestnoprávne relevantné konanie spočívajúce v šírení nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby v dvoch paragrafoch, pričom primárnym rozlišovacím kritériom je práve subjektívna stránka. Naskytuje sa preto otázka, či by neprichádzalo do úvahy zakotvenie v rámci ustanovenia jedného paragrafu, ktorým by bolo možné postihovať obe formy zavinení (napríklad prostredníctvom spojenia „čo aj z nedbanlivosti"), ako je tomu v súvislosti s ohrozovacími trestnými činmi napríklad v prípade ust. § 167 TZ, trestný čin ohrozovania pohlavnou chorobou. Zo znenia predmetného dielu prvej hlavy osobitnej časti Trestného zákona je zrejmé, že zákonodarca využíva oba prístupy, zvolenie toho ktorého je však nesporne odvodené od viacerých kritérií. V prvom rade sú to historické konotácie, resp. vplyv vývoja právnej úpravy. Pokiaľ nahliadneme na historické súvislosti spojené s obdobami trestného činu šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby z nastoleného uhla pohľadu (pričom tieto budú v konkrétnostiach predmetom ďalšej časti predkladanej štúdie), možno konštatovať, že zvolené rozdelenie v zmysle subjektívnej stránky je nastavením konštantným, primárne vychádzajúc zo zákona č. 86/1950 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon 1950" alebo „TZ 1950"). Druhým (pomerne elementárnym) argumentom môže byť nesporne odlišná závažnosť predmetných správaní (hoci obe spočívajú v spôsobení alebo zvýšení nebezpečenstva zavlečenia alebo rozšírenia nákazlivej ľudskej choroby), čo sa odráža na sadzbe trestu odňatia slobody v jednotlivých skutkových podstatách. Ďalším, avšak v danom prípade podporným argumentom, je v prípade trestného činu šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby vymedzenie okolností podmieňujúcich použitie vyššej trestnej sadzby v súvislosti s ust. § 163 a 164 TZ. S ohľadom na uvedené možno konštatovať, že hoci obe skutkové podstaty trestného činu obsahujú v rámci kvalifikovaných skutkových podstát kvalifikačné znaky „závažnejším spôsobom konania" a „a spôsobí ním ťažkú ujmu na zdraví alebo smrť", úmyselná forma daného trestného činu obsahuje navyše kvalifikačný znak „za krízovej situácie". Tieto kvalifikačné znaky spája s rôznou závažnosťou takéhoto konania, a teda aj s rôznymi sadzbami trestu odňatia slobody. Na danom mieste je preto možné konštatovať, že koncentrovanie úmyselnej a nedbanlivostnej formy spáchania trestného činu šírenie nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby do jedného ustanovenia by nebolo vzhľadom na uvedené možné, resp. by nebolo účelné (vzhľadom na to, že zákonodarca vníma rozdielnu závažnosť daných konaní), rovnako tak nie je odôvodnené ani vzhľadom na historické súvislosti.

 

1.1 K obligatórnym znakom skutkovej podstaty trestného činu šírenie nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby


Nakoľko sme uviedli, že ust. § 163 a 164 TZ sa líšia len s ohľadom na subjektívnu stránku (okrem už spomenutého diferentného použitia pojmu nebezpečná nákazlivá ľudská choroba a nákazlivá ľudská choroba, ktorému budeme venovať pozornosť v rámci vymedzenia objektívnej stránky), obligatórnym znakom predmetných skutkových podstát, s dôrazom na problematické aspekty, sa budeme venovať v rámci spoločnej časti štúdie.

 

V prvom rade, pod individuálnym objektom môžeme rozumieť ochranu života a zdravia (ako jednotlivca, tak aj spoločnosti) pred spôsobením alebo zvýšením nebezpečenstva zavlečenia alebo rozšírenia nebezpečných nákazlivých ľudských chorôb, rovnako tak zdravé podmienky a životné prostredie pre ľudí bez nebezpečenstva z nákazy nebezpečnou nákazlivou ľudskou chorobu, uvedené možno rovnako vnímať ako objekt primárny. Samotný život a zdravie predstavujú druhový objekt, pričom stanovenie individuálneho objektu nesporne súvisí s vymedzením skutkovej podstaty trestného činu ako ohrozovacieho trestného činu. S týmto nesporne súvisí aj vnímanie hmotného predmetu útoku v súvislosti s uvedeným trestným činom, nakoľko hmotný predmet útoku ako materializácia objektu, ergo ľudské telo, prichádza do úvahy len za predpokladu, že sa s trestným činom šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby spája porucha (teda v prípade ust. § 163 ods. 3 písm. a) TZ, resp. ust. § 164 ods. 2 písm. b) TZ), a to v rámci príslušnej kvalifikovanej skutkovej podstaty trestného činu.

 

To znamená, že spáchanie ohrozovacieho trestného činu prichádza do úvahy aj za predpokladu, že hmotný predmet útoku nie je daný, nakoľko tento predstavuje fakultatívny znak skutkovej podstaty (viažuci sa z teoretickoprávnych východísk skôr na objektívnu stránku). Nakoľko v súvislosti s predmetným trestným činom nie je možné ani v prípade úmyselnej ani nedbanlivostnej formy zavinenia pričítať ako kvalifikačný znak ublíženie na zdraví, o hmotnom predmete útoku možno hovoriť len za predpokladu, pokiaľ konaním popísaným v základnej skutkovej podstate trestného činu šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby dôjde z nedbanlivosti k ťažkej ujme na zdraví alebo smrti (s ohľadom na § 17 TZ). Následok vo forme ublíženia na zdraví je potom možné pričítať (resp. je možné naň prihliadnuť) jedine v súvislosti so súbehom trestných činov (tento nie je vylúčený), hmotný predmet útoku (ľudské telo) sa však v súvislosti s následkom vo forme ublíženia na zdraví v spojitosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby viaže na trestný čin ublíženia na zdraví (v konkrétnej podobe podľa § 156 alebo 158 TZ).

 

Pokiaľ ide o subjekt daného trestného činu, hovoríme o subjekte všeobecnom, nakoľko páchateľom trestného činu šírenie nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby môže byť ktorákoľvek trestne zodpovedná osoba. To, že určitá osoba je nositeľom nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby nemožno vnímať ako niečo, čo by definovalo jej špecifickú vlastnosť, spôsobilosť alebo postavenie, resp. ako aspekt, ktorý popisuje subjekt špeciálny, či konkrétny. Uvedené je vyvrátené aj tým argumentom, že predmetného trestného činu sa môže rovnako dopustiť aj osoba, ktorá nie je nositeľom nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby, a to buď takým spôsobom, že túto chorobu (resp. vírus) prenáša mimo svojho tela (napr. prenáša jej vzorky v skúmavkách a neopatrným nakladaním alebo úmyselne ich rozbije) alebo v podmienkach pozitívneho skutkového omylu (v štádiu pokusu trestného činu). Ako rozhodujúce vnímame totiž to, že postihované nie je samotné nositeľstvo takejto ľudskej choroby, ale ohrozovanie iných nebezpečenstvom jej zavlečenia alebo rozšírenia, teda ako určité objektívne kritérium.

 

Pokiaľ je určitá osoba nositeľom viacerých nebezpečných nákazlivých ľudských chorôb, na jej správanie v súvislosti s ich prípadným šírením je potrebné nahliadať priezorom gradácie príčinnej súvislosti v horizontálnej línii, kde príčinou následku môže byť každá zo skutočností, ktorá je spôsobilá vyvolať následok (napríklad v prípade vzájomne pôsobiacich nákazlivých ľudských chorôb), sem môže spadať posúdenie situácie ad absurdum, kedy síce jedna z chorôb nevyvoláva bezprostredné nebezpečenstvo zavlečenia alebo rozšírenia, ale určitá kombinácia viacerých chorôb už áno (napríklad za situácie, že ich spolupôsobením dochádza k ich mutácii a pod.).

 

Určitou osobitosťou v súvislosti s trestným činom šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby je potreba posudzovania tzv. infekčnosti osoby v súvislosti s ochorením COVID-19 (tzv. akútna infekčnosť osoby11). Pokiaľ vyjmeme z rámca posudzovania pozitívny skutkový omyl, vychádzajúc z Usmernenia všeobecnej povahy Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky vo veci skutku šírenia koronavírusu COVID-19 (hoci nejde o najpresnejšie pomenovanie, nakoľko COVID-19 predstavuje samotné ochorenie, nie pomenovanie koronavírusu, tým je SARS-CoV-2), platí, že „...ak je preukázané, že podozrivý je pozitívne testovaný na koronavírus..., je opodstatnené začať trestné stíhanie pre trestný čin šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby podľa § 163 Trestného zákona, respektíve § 164 Trestného zákona, ak z konania podozrivého možno vyvodiť naplnenie obligatórnych znakov kladených na skutkovú podstatu daného trestného činu...", resp., že ak osoba nie je pozitívne testovaná na koronavírus (alternatívne, že sa preukáže, že osoba nie je pozitívna na koronavírus), k trestnému stíhaniu za trestný čin podľa ust. § 163 alebo 164 TZ nie je možné pristúpiť (ergo osoba nemôže byť za daný trestný čin zodpovedná). Domnievame sa však, že takéto konštatovanie je ešte potrebné modifikovať kritériom infekčnosti osoby (nie len samotným pozitívnym testom na koronavírus). Podkladom pre naše tvrdenie je primárne rozhodnutie R 16/1969 z ktorého vyplýva, že znaky trestného činu šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby nie sú naplnené skutkom, ktorým nie je spôsobené bezprostredné nebezpečenstvo13 zavlečenia alebo rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby, ale iba možnosť spôsobenia takého nebezpečenstva za určitých okolností, ktoré však v dobe spáchania skutku ešte nie sú splnené.14 Možno preto konštatovať, že stav bezprostredného nebezpečenstva zavlečenia alebo rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby nie je daný za situácie, kedy osoba v súvislosti s nákazlivou chorobou ešte nie je infekčná, resp. už nie je infekčná (čo by malo byť nesporne predmetom dokazovania). V rámci uvedeného je potrebné vychádzať z toho, že nákazlivá ľudská choroba (COVID-19 takouto nesporne je, pre úplnosť je potrebné uviesť, že predmetom prenosu je koronavírus SARS-CoV-2) je prenosná z človeka na človeka, kým inkubačný čas (resp. inkubačná lehota)15 sa v tomto prípade koronavírusu uvádza na 2 až 14 dní,16 „...osoba môže byť infekčná už 48 hodín pred nástupom príznakov...". V prípade ochorenia COVID-19 bolo preukázané, že infikovaná osoba môže v rámci inkubačnej lehoty vylučovať koronavírus do prostredia ešte pred samotných nástupom klinických príznakov.18 V súvislosti s posudzovaním predmetných prípadov je preto potrebné brať do úvahy, že osoba je iba istý čas od infikovania sama infekčná a na posúdenie, či ide o niektorú z uvedených situácií (osobitne odkazujeme na situácie rozpracované v rámci časti štúdie, ktorá je venovaná objektívnej stránke skutkovej podstaty predmetného trestného činu) je potrebné, aby si osoba uvedomila, či je alebo už nie je v rizikovom období svojej infekčnosti (teda že vírus prenáša). Vychádza sa totiž z toho (resp. je preukázané), že „...umnohých osôb totiž pretrváva pozitivita testu, ale samotný vírus po uvedenom časovom limite už nie je schopný prenosu z človeka na človeka, teda osoba sa nepovažuje za infekčnú..."?9 Daný časový limit, kedy už vírus nie je schopný prenosu z človeka na človeka nie je v rámci spomenutých dokumentov presne určený (ani prostredníctvom rozmedzia), určitým spôsobom sa však môžeme oprieť o tzv. kritériá uvoľnenia pacienta z izolácie v domácom prostredí po prekonanej infekcii COVID-19 na základe stanovenia časového obdobia izolácie v závislosti od závažnosti ochorenia pacienta a prítomnosti imunodeficitu. Tento časový rámec je v prípade asymptomatického pacienta minimálne desať dní odo dňa odberu pozitívnej vzorky, pričom opätovné pretestovanie na konci izolácie sa nevyžaduje. Osobitne zaujímavým, z hľadiska možného vyvodenia trestnej zodpovednosti za trestný čin šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby, sa javí predpísaný postup pre osobu, ktorá preukázateľne (laboratórne) prekonala infekciu COVID-19, pričom táto sa „nemusí po kontakte s pozitívnou osobou podrobiť izolačným opatreniam a testovaniu, a to po dobu troch mesiacov, pokiaľ sa u [nej] nevyskytnú nové príznaky COVID-19". 

 

V daných konotáciach platí, že páchateľom môže byť za stavu de lege lata len fyzická osoba (či už pôjde o nositeľa ochorenia alebo o iné osoby, napríklad zdravotníckych pracovníkov, ktorí neoprávnene nakladajú so vzorkami vírusu alebo s nimi nakladajú neopatrne, prípadne tieto zneužijú spôsobom uvedeným v príslušnej skutkovej podstate trestného činu), nakoľko trestný čin šírenie nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby nespadá do taxatívneho výpočtu trestných činov uvedených v § 3 zákona č. 91/2016 Z.z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o TZPO"), ktorých páchateľom môže byť právnická osoba. K zmene v súvislosti so zaradením predmetného trestného činu do spomenutého výpočtu nedošlo ani napriek šiestim novelizáciám daného ustanovenia (ostatné s účinnosťou od 1.1.2021 zákonom č. 312/2020 Z. z. o výkone rozhodnutia o zaistení majetku a správe zaisteného majetku a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Domnievame sa, že v danom prípade nejde o trestný čin, ktorého spáchanie by bolo v súvislosti s právnickou osobou z povahy veci vylúčené, najmä pokiaľ sa pozrieme do právnej úpravy Českej republiky (zákon č. 418/2011 Sb. o trestní odpovednosti právnických osob a rízení proti nim v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o TOPO")), kde s účinnosťou od 1.12.2016 spadá do výpočtu trestných činov, ktorých sa môže dopustiť právnická osoba v zmysle § 7 naposledy spomenutého právneho predpisu (len upozorňujeme na to, že daný výpočet je vymedzený negatívnou enumeráciou, teda taxatívnym spôsobom sú vymedzené trestné činy, ktorých páchateľom nemôže byť právnická osoba) aj obdoba trestného činu šírenie nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby v zmysle Trestného zákona (z hľadiska obsahového a historického), a to ust. § 152 a 153 zákona č. 40/2009 Sb. Trestní zákoník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestní zákoník" alebo „TrZ"), teda trestný čin šírení nakažlivé lidské nemoci a trestný čin šírení nakažlivé lidské nemoci z nedbalosti. Vychádzame totiž z toho, že pokiaľ spočíva podstata naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu šírenie nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby v tom, že páchateľ spôsobí alebo zvýši nebezpečenstvo zavlečenia alebo rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby, uvedené sa nesporne spája so širokou množinou prípustných konaní (resp. opomenutí), ktoré nemusia byť vyslovene viazané len na správanie sa fyzickej osoby. Ako alternatívu si vieme predstaviť napríklad vyvodenie trestnej zodpovednosti voči právnickej osobe za konanie, ktorým spôsobila nebezpečenstvo zavlečenia alebo rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby svojím neopatrným narábaním s vírusom určitej ľudskej choroby v skúmavkách. Uvedomujeme si, že hoci sú v rámci výpočtu § 3 zákona o TZPO obsiahnuté len tri trestné činy spadajúce do prvej hlavy osobitnej časti Trestného zákona (trestné činy proti životu a zdraviu), navyše ide o drogové trestné činy, zákonodarca by mal zrejme uvažovať aj o zaradení ďalších trestných činov medzi trestné činy potenciálne páchateľné právnickými osobami, najmä pokiaľ ide o postihovanie prípadov ohrozovania zdravia a života ľudí. Vychádzame totiž z toho, že v danom výpočte § 3 zákona o TZPO je obsiahnutý aj trestný čin všeobecného ohrozenia v zmysle ust. § 284 a 285 TZ (ako v úmyselnej, tak aj nedbanlivostnej podobe), pričom trestný čin šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby je vo vzťahu k danému trestnému činu vo vzťahu subsidiarity. V danom prípade však nie je možné využiť vo vzťahu k zneniu § 3 zákona o TZPO analógiu,22 hoci ide o trestný čin subsidiárny. Ako príklad opačného uvažovania (avšak v súvislosti s tým, že ide o analógiu v prospech páchateľa) uvádzame názor obsiahnutý v českej doktríne,23 v zmysle ktorého zaniká účinnou ľútosťou trestnosť činu v zmysle § 33 TrZ nie len vo vzťahu k trestným činom taxatívne uvedeným v danom výpočte, ale aj vo vzťahu ku všetkým trestným činom, ktoré sú k týmto v pomere subsidiarity.

 

S ohľadom na subjekt daného trestného činu má osobitný význam spáchanie trestného činu závažnejším spôsobom konania (v zmysle ust. § 163 ods. ods. 2 TZ, resp. § 164 ods. 2 písm. a) TZ) s odkazom na § 138 písm. h) TZ, pod ktorým rozumieme páchanie trestného činu „porušením dôležitej povinnosti vyplývajúcej z páchateľovho zamestnania, postavenia alebo funkcie alebo uloženej mu podľa zákona''. Osobitne teda poukazujeme na prípadné postihovanie zdravotníckych pracovníkov, na ktorých „...kladie súčasná platná a účinná zdravotnícka legislatíva vyššie nároky, pokiaľ ide o predchádzanie vzniku ľudských ochorení, a súčasne im ukladá zákonnú povinnosť predchádzať chorobám... "24 Je potrebné si uvedomiť, že v súvislosti s trestným činom šírenie nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby vystupujú zdravotnícki pracovníci ako všeobecné subjekty (s ohľadom na vyvodenie trestnej zodpovednosti), ich prípadné porušenie dôležitej povinnosti vyplývajúcej zo zamestnania, postavenia alebo funkcie alebo uloženej im podľa zákona len zvyšuje závažnosť takéhoto konania (s ohľadom na naplnenie predmetnej okolnosti podmieňujúcej použitie vyššej trestnej sadzby), nerobí z nich však špeciálne subjekty vo vzťahu k danému trestnému činu (jedine vo vzťahu k predmetnej kvalifikovanej skutkovej podstate), hoci v dostupnej literatúre môžeme identifikovať ich všeobecné pomenovanie ako špeciálne subjekty, takéto pomenovanie nie je najpresnejšie,25 nakoľko zdravotnícki pracovníci nie sú špeciálnym subjektom automaticky (s ohľadom na ich postavenie zdravotníckych pracovníkov, nakoľko kvalifikačným znakom nie je to, že niekto spácha trestný čin ako zdravotnícky pracovník), ale len za predpokladu, že svojím konaním porušia povinnosti vyplývajúce zo svojho zamestnania, postavenia alebo funkcie, resp. uložené im podľa zákona (čím zvyšujú závažnosť takéhoto svojho konania). Nesporne však platí, že účinná právna úprava kladie na ich výkon činnosti v danej špecifickej oblasti oveľa vyššie nároky, najmä teda čo sa týka predchádzaniu vzniku nebezpečenstva pred zavlečením či rozšírením nebezpečných nákazlivých ľudských chorôb, nakoľko ich konanie môže mať oveľa závažnejšie následky, čo je v konečnom dôsledku vyjadrené príslušnou kvalifikovanou skutkovou podstatou trestného činu. 

 

Z hľadiska subjektívnej stránky platí, že trestný čin šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby v zmysle ust. § 163 TZ vyžaduje úmyselné zavinenie, v prípade ust. § 164 TZ sa vyžaduje zavinenie z nedbanlivosti. Hoci by sa mohlo zdať, že práve subjektívna stránku bude predstavovať najmenej problematický znak skutkovej podstaty trestného činu, nie je to úplne pravda, a to primárne s ohľadom na potrebu rozlíšenia uzrozumenia páchateľa s tým, že je nositeľom nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby (ktoré spadá pod nepriamy úmysel, a teda § 163 TZ), resp. spoľahnutia sa na to, bez primeraných dôvodov, že k ohrozeniu alebo porušeniu záujmu chráneného Trestným zákonom v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby nedôjde, hoci vie, že takýto trestný následok môže spôsobiť (nakoľko uvedená situácia už spadá do rámca vedomej nedbanlivosti, a teda ust. § 164 TZ). Stav uzrozumenia je v prípade trestného činu šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby odvoditeľný od vedomosti páchateľa (napr. s ohľadom na všeobecne známe informácie ohľadom šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby), resp. s ohľadom na jeho celkový zdravotný stav. Situácie, za ktorých sa osoba obáva oznámenia svojho zdravotného stavu, resp. z iného obdobného dôvodu sa nechce dať liečiť alebo izolovať, spadajú, za predpokladu, že osoba inak nemá dôvod si myslieť, že je väčšia šanca, že v skutočnosti ide nebezpečnú ľudskú chorobu (napr. absentujú špecifické príznaky či potvrdený kontakt s infikovanými) pod vedomú nedbanlivosť (rovnako za okolnosti, že si osoba myslí, že chorobu jednoducho prekoná). Zároveň platí, že „...pre zistenie formy zavinenia je dôležité aj to, akým spôsobom sa nebezpečná nákazlivá ľudská choroba šíri... " 

 

Ako najproblematickejší prvok skutkovej podstaty trestného činu šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby sa javí objektívna stránka. Táto je v prípade ust. § 163 TZ vyjadrená v základnej skutkovej podstate slovami „...spôsobí alebo zvýši nebezpečenstvo zavlečenia alebo rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby...", v prípade ust. § 164 TZ je vyjadrená slovami „...spôsobíalebo zvýši nebezpečenstvo zavlečenia alebo rozšírenia nákazlivej ľudskej choroby..." K naplneniu znakov predmetnej skutkovej podstaty môže dôjsť ako aktívnym konaním (napr. ak sa osoba pohybuje v dave ľudí, prípadne na mieste, kde sa osoba dostáva do kontaktu s inými ľuďmi), tak aj opomenutím konania, na ktoré je osoba povinná (s ohľadom na ust. § 122 ods. 1 TZ; príkladom môže byť situácia, kedy osoba, napríklad zdravotnícky pracovník, nezabezpečí alebo nevykoná náležitú dezinfekciu zdravotníckeho zariadenia; prípadne osoba zanedbaním povinností pri skladovaní zdravotníckeho materiálu spôsobí jeho kontamináciu, a tým aj šírenie nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby), v súvislosti s trestným následkom vo forme spôsobenia alebo zvýšenia nebezpečenstva zavlečenia alebo rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby.

 

Ako sme uviedli v texte vyššie, rozlišovacím kritériom objektívnej stránky v prípade daných ustanovení je vyšpecifikovanie pomenovania ľudskej choroby, kým v rámci § 163 TZ využíva zákonodarca spojenie „nebezpečná nákazlivá ľudská choroba" (v súlade so zákonným pomenovaním daného trestného činu), ust. § 164 TZ obsahuje spojenie „nákazlivá ľudská choroba". Pokiaľ vychádzame zo známych súvislostí, rozdielnosť v rámci jednotlivých ustanovení nie je odôvodnená ani z hľadiska historickej komparácie, rovnako tomu tak nie je s ohľadom na požiadavky aplikačnej praxe. Otázne potom zostáva, či zákonodarca využil rozdielne pomenovanie náhodne (a v konečnom dôsledku ako legislatívnu chybu), resp. zámerne, a to za účelom rozlíšenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby ako akejsi podmnožiny nákazlivej ľudskej choroby. S ohľadom na to, že uvedenému aspektu nie je venovaná pozornosť v dostupnej odbornej literatúre, ktorú vnímame na účely štúdie ako literatúru relevantnú,29 uvedené vnímame ako určitú „anomáliu" v súvislosti s rekodifikáciou trestného práva hmotného na území Slovenskej republiky, ktorá však v konečnom dôsledku nemá podľa nášho názoru dopad na aplikačnú prax. Vychádzame totiž z toho, že vzhľadom na princíp ultima ratioa na princíp nerozpornosti právneho poriadku nespadá do rámca ust. § 164 TZ ľubovoľná nákazlivá ľudská choroba, ale len taká nákazlivá ľudská choroba, ktorá s ohľadom na svoje predispozície predstavuje potenciálne nebezpečenstvo pre ľudský život a zdravie, resp. svojou podstatou (s ohľadom na zavlečenie či šírenie) takéto nebezpečenstvo výrazne zvyšuje. Za takéhoto vnímania je potom kladený základný (a jediný) dôraz nie na to, že ide o ľudskú chorobu nákazlivú (čo v konečnom dôsledku spĺňa aj bežná chrípka), ale že s takouto nákazlivou chorobou je spojené nebezpečenstvo pre život a zdravie ľudí (v zmysle ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU