ZMLUVNÁ AUTONÓMIA V PRACOVNOM PRÁVE A NIEKTORÉ JEJ OSOBITOSTI POČAS KORONAKRÍZY

Autor: prof. JUDr., Helena Barancová, DrSc.
Univerzita: Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta
Udalosť: Dies Iuris Tyrnavienses

Abstrakt

Zmluvná autonómia v každom právnom odvetví patrí medzi najdôle- žitejšie problémy teórie a aplikačnej praxe. Je základným princípom súkromného práva, ktorý je vlastný nielen občianskemu právu a obchodnému právu, ale aj pracovnému právu.

Pracovné právo, ktoré vzniklo a vyvíjalo sa ako ochranárske právo, je na rozdiel od občianskeho práva charakteristické obmedzenou zmluvnou autonómiou. Zmluvnú autonómiu v pracovnom práve chápeme vo viacerých právnych rovi- nách. Ide nielen o autonómiu subjektu vo výbere svojho zmluvného partnera, ale aj o autonómiu vo výbere príslušnej zmluvnej formy, o autonómiu vo vzťahu k obsahu právneho vzťahu, ako aj o autonómiu vo vzťahu k skončeniu (zrušeniu) zmluvy.

Pandémia koronavírusu výrazne zasiahla do zmluvnej autonómie v pracovnom práve. Z dôvodu ochrany verejného zdravia zúžila rozsah zmluvnej autonómie v pracovnom práve. Zjavne to vyplýva z § 250b novely Zákonníka práce právne účinnej od 1. apríla 2020.1

 

1 Zmluvná autonómia v súkromnom práve – všeobecná charakteristika

Medzi najdôležitejšie princípy súkromného práva patrí princíp zmluvnej au- tonómie, ako aj princíp rovnosti či ochrany slabšej strany. Všetky uvedené princí- py sa vzťahujú aj na oblasť pracovného práva ako integrálnej súčasti súkromného práva. Aj keď princíp zmluvnej autonómie je spoločným princípom tak občian- skeho, obchodného či pracovného práva, rozsah jeho premietnutia v pracovnom práve je v porovnaní s občianskym právom či obchodným právom kvalitatívne odlišný. Platí to aj o princípe rovnosti a princípe ochrany slabšej strany.

Nie v každom z právnych odvetví súkromného práva má princíp zmluvnej au- tonómie rovnaký rozsah, obsah, ako aj formu. Princíp zmluvnej autonómie spolu s princípom rovnosti, ako aj s princípom ochrany slabšej strany sú všeobecnými právnymi princípmi súkromného práva. Popri týchto všeobecných princípoch je pracovné právo charakteristické aj osobitnými princípmi, ktoré sú vlastné len pracovnému právu.

Princíp zmluvnej autonómie v súkromnom práve je najširšie koncipovaný v občianskom práve. Pre pracovné právo ako súčasť súkromného práva platí prin- cíp zmluvnej autonómie v čiastočne obmedzenom rozsahu. Zmluvná autonómia v kontexte ústavného princípu je dôležitým prejavom osobnej slobody jednotliv- ca. Osobná sloboda, zakotvená v článku 17 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Sloven- skej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava SR“), je v porovna- ní s princípom zmluvnej autonómie širšou právnou kategóriou. Predstavuje takú právnu kvalitu zmluvnej slobody subjektu, v rámci ktorej sa sám subjekt slobodne rozhoduje, či bude kontrahovať, s kým bude kontrahovať, akým obsahom naplní svoje kontraktácie s iným subjektom, akú zmluvnú formu si zvolí pri uzatváraní zmluvy a kedy zruší zmluvu.

Zmluvná autonómia v pracovnom práve sa upína preto nielen k slobodnému uzatvoreniu pracovnej zmluvy alebo inej v pracovnom práve, ale aj k jej forme, k obsahu a slobodnému skončeniu zmluvy.2

Pracovné právo je síce z ťažiskovej časti súčasťou súkromného práva, ale miera jeho kogentných ustanovení v záujme ochrany zamestnanca neumožňuje zmluv- nú autonómiu subjektov v pracovnom práve rozvinúť do takej miery, aká je cha- rakteristická pre občianske právo.3 Vo vyššie uvedenom poňatí by sa dal vzťah občianskeho práva k pracovnému právu vyjadriť ako vzťah všeobecného k oso- bitnému. Pracovné právo, so svojou vlastnou kodi kovanou formou Zákonníka práce, má vo vzťahu k občianskemu právu vlastný predmet úpravy, ako aj vlastné metódy právnej regulácie. Vo vzťahu k prvej časti zákona č. 311/2001 Z. z. Zákon- ník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce” alebo „ZP”) platí subsidiárna pôsobnosť všeobecnej časti zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník” alebo „OZ”). Aj subsidiarita všeobecnej časti Občianskeho zákonníka k prvej časti Zá- konníka práce vytvára diferenciáčne charakteristiky rozsahu zmluvnej autonómie v pracovnom práve a rozsahu zmluvnej autonómie v občianskom práve.

Predmetom občianskoprávnych vzťahov podľa § 1 OZ v ťažiskovej časti sú majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb. Predmetom pracovnoprávnych vzťahov sú osobnoprávne vzťahy subjektov pri výkone závislej práce. Táto právna charakteristika občianskoprávnych vzťahov na jednej strane a pracovnoprávnych vzťahov na druhej strane je ich základnou kvalitatívnou charakteristikou. Od charakteru a obsahu výkonávanej práce závisí, či táto bude predmetom pracov- noprávnych vzťahov alebo občianskoprávnych vzťahov.

Výkon závislej práce môže byť predmetom len pracovnoprávnych vzťahov a nie občianskoprávnych vzťahov či obchodnoprávnych vzťahov, čo významnou mierou determinuje následne aj rozsah zmluvnej autonómie účastníkov. Výkon závislej práce ako diferenciačné kritérium ovplyvňuje nielen potrebu založenia adekvátneho, právne korektného právneho vzťahu, ale aj z neho vyplývajúceho rozsahu zmluvnej autonómie. Posudzovanie závislosti vykonávanej práce v ostat- ných rokoch vplyvom nových technológií a vznikom nových digitálnych foriem práce sa v právnej teórii dostalo do mimoriadnej pozornosti. Častokrát správne posúdenie závislosti vykonávanej práce, napríklad pri výkone práce prostredníc- tvom digitálnych platforiem, nie je ľahké, pretože v prevažnej miere týchto prác je výrazne oslabená závislosť vykonávanej práce.

Princíp zmluvnej autonómie v súkromnom práve podstatným spôsobom zá- visí od miery dispozitívnosti a kogentnosti právnych predpisov.

Aj keď v pracovnom práve posledných desaťročí bola miera dispozitívnosti rozšírená, stále nepredstavuje taký široký právny priestor pre uplatnenie zmluv- nej autonómie, aký je charakteristický pre občianske právo alebo obchodné právo. V žiadnom z právnych odvetví slovenského právneho systému rozsah kogentných právnych predpisov nedeterminuje do takej miery obsah pracovnoprávnych vzťa- hov, ako je to v pracovnom práve. K ich zosilneniu napríklad vo vzťahu k obsahu pracovného pomeru došlo aj pod vplyvom dynamického rozvoja práva EÚ v ob- lasti sociálnoprávnej a technickej ochrany zamestnanca, pokiaľ ide o bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci.

Osobitne oblasť práva bezpečnosti a ochrany zdravia zamestnancov sa vyzna- čuje vysokou úrovňou kogentnosti a vyznačuje sa aj tou osobitosťou, že pôsobí v prospech všetkých zamestnancov bez ohľadu na kvalitu ich pracovného vkladu.

2 Princíp rovnosti

Princíp rovnosti je tiež jedným z dominantných princípov súkromného práva, ktorý má v pracovnom práve kvalitatívne iný obsah a rozsah najmä vzhľadom na princíp subordinácie medzi zamestnancom a zamestnávateľom.

Princíp rovnosti nachádza v občianskom práve, ako aj v obchodnom práve podstatne širšie uplatnenie ako v pracovnom práve, a to nielen v súčasnosti, ale aj v minulosti. Princíp rovnosti v občianskom práve vyjadruje § 2 ods. 2 OZ, podľa ktorého v občianskoprávnych vzťahoch majú účastníci rovnaké postavenie.

 

 

Na rozdiel od občianskoprávnych vzťahov, ktoré sú charakteristické princí- pom rovnosti účastníkov, pracovnoprávne vzťahy pri výkone závislej práce vždy boli a v súčasnosti sú ovládané princípom subordinácie, nadriadenosti a podria- denosti medzi zamestnancom a zamestnávateľom. To platilo už od samotného vzniku pracovného práva. Nielen v minulosti, ale aj v 21. storočí má zamestná- vateľ voči zamestnancovi v pracovnoprávnych vzťahoch dominantné postavenie. Pracovná zmluva, založená na slobodnej voľbe strán, aj v 21. storočí zakladá vzťah závislej práce ako vzťah podriadenosti a nadriadenosti zamestnanca voči zamest- návateľovi, aj keď miera tejto podriadenosti je u každého zamestnanca rozdielna a závisí od druhu a povahy vykonávanej práce.4

3 Princíp ochrany slabšej strany

Popri princípe zmluvnej slobody a princípe rovnosti, súkromné právo je cha- rakteristické aj princípom ochrany slabšej strany. Princíp ochrany slabšej strany v pracovnom práve sa uplatňuje v podstatne vyššej miere v porovnaní s ostatnou časťou súkromného práva.5

Pracovné právo má s problematikou ochrany slabšej strany genetický vzťah, pretože už zrod a počiatky vzniku pracovného práva sú bezprostredne pozname- nané nevyhnutnosťou ochrany slabšej strany – zamestnanca.

Genetický vzťah pracovného práva a ochrany slabšej strany pretrváva aj do súčasnosti. V žiadnom z právnych odvetví právneho systému Slovenskej repub- liky nie je zmluvná autonómia v prospech zamestnanca ako slabšieho subjektu obmedzená viac ako v pracovnom práve.

V záujme ochrany zamestnanca aj v súčasnosti štát zasahuje prostredníctvom verejnoprávnych predpisov v právnej forme príkazov a zákazov bez ohľadu na existujúcu pracovnú zmluvu, zakladajúcu pracovný pomer. Verejnoprávne zásahy štátu vytvárajú relatívne pevnú hranicu medzi verejnoprávnymi pracovnoprávny- mi predpismi a ustanoveniami zmluvného pracovného práva.

Ochrana slabšej strany v pracovnom práve je mimoriadne dôležitá aj s nastu- pujúcou digitálnou dobou a s ňou súvisiacimi novými druhmi prác, ktoré v dosta- točnej miere nezabezpečujú ochranu zamestnanca. Dostávajú ho do stálej väčšej neistoty, a tým aj nestability pracovného príjmu potrebného na zabezpečenie jeho elementárnych životných podmienok. Stále sa znižuje počet štandardných pra- covných pomerov na plný pracovný úväzok a rastie počet rôznych neštandard- ných foriem práce bez potrebnej sociálnoprávnej ochrany.

Ochrana slabšej strany je v súčasnosti legislatívne vyjadrená aj v novom zá- kone č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov, ktorý zakotvuje kvalitatívne vyšší stupeň procesnoprávnej ochrany slabšej strany, pokiaľ ide o spory vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov, ale aj antidiskrimi- načné právne spory spojené s priamou a nepriamou diskrimináciou v oblasti pra- covného práva.

4 Prejavy zmluvnej autonómie v pracovnom práve 4.1 Slobodný výber zmluvného partnera

Princíp zmluvnej autonómie sa najviac prejavuje pri výbere zmluvného part- nera, osobitne pri uzatváraní zmluvy. Deklaruje ho článok 2 Základných zásad ZP, podľa ktorého pracovnoprávne vzťahy vznikajú len na základe súhlasu fyzickej osoby a zamestnávateľa. Napríklad pri uzatváraní pracovnej zmluvy je zamest- nanec formálne slobodný pri výbere zmluvného partnera. Zmluvnú autonómiu pri uzatváraní pracovnej zmluvy má aj zamestnávateľ. Z obsahu článku 2 Základ- ných zásad ZP vyplýva, že zamestnávateľ určuje spôsob a podmienky uplatnenia spôsobu výberu zamestnancov, pokiaľ ide o ich počet a štruktúru. Fyzická osoba, ktorú zamestnávateľ predpokladá angažovať na výkon práce v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu, musí naplňovať obsah pojmu „za- mestnanec“ tak, ako ho vymedzuje § 11 ZP, podľa ktorého: „Zamestnanec je fyzic- ká osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnanca závislú prácu.“ Aj z vyššie uvedeného ustanovenia Zákonníka práce vyplýva, že aj základné statuso- vé otázky pracovného práva, akým je pojem zamestnanec, zásadným spôsobom ovplyvňujú slobodný výber zmluvného partnera, a tým aj rozsah zmluvnej auto- nómie v pracovnom práve.

Slobodný výber ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia