SÚHLAS POŠKODENÉHO AKO OKOLNOSŤ VYLUČUJÚCA PROTIPRÁVNOSŤ V PRACOVNOM PRÁVE?

Autor: doc. JUDr., Marianna Novotná, PhD.
Zdroj: Trnavská univerzita v Trnave, Právnická fakulta
Udalosť: Dies Iuris Tyrnavienses

Abstrakt

Súhlas poškodeného je v občianskoprávnej literatúre uvádzaný štan- dardne ako okolnosť, ktorá zakladá nedostatok protiprávnosti konania osoby vo vzťahu k subjektu, ktorý s takýmto konaním súhlasil. Avšak rozsah jeho použitia nie je neobmedzený a bezpodmienečný, re ektované musia byť tradične de nova- né podmienky jeho uplatniteľnosti. Týmito podmienkami sú predovšetkým fakt, že súhlas poškodeného sa musí vzťahovať na také práva alebo právom chránené záujmy, o ktorých je poškodený oprávnený bez ďalších obmedzení rozhodovať a disponovať s nimi voľne, súhlas musí byť udelený dobrovoľne, musia byť zacho- vané i ostatné náležitosti právneho úkonu, ktorými je vážnosť vôle, určitosť a zro- zumiteľnosť jej prejavu, rovnako ako svojprávnosť subjektu udeľujúceho súhlas. Príspevok sa zaoberá na pozadí týchto podmienok aplikovateľnosťou súhlasu po- škodeného porovnaním jeho použitia v oblasti občianskeho a pracovného práva.1

 

Úvod

Súhlas poškodeného, ktorý sa tradične v civilnoprávnej doktríne zaraďuje medzi okolnosti vylučujúce protiprávnosť, je vyjadrením rímskoprávnej zásady „volenti non t injuria“, t. j. bezprávie sa nedeje tomu, kto sám chce (kto k nemu privolí).2 Uvedená zásada vychádza z premisy dispozičnej voľnosti jednotlivca v jeho právnej sfére,3 keď sám subjekt vo vzťahu ku ktorému dochádza k proti- právnemu konaniu spôsobujúcemu mu ujmu alebo mu hroziacemu ujmou, sa- mostatne disponuje možnosťou rozhodnúť sa, či takéto konanie bude akceptovať aj s vedomím, že nepriaznivo zasiahne do jeho chránených záujmov.

Kategorizácia súhlasu poškodeného medzi okolnosti vylučujúce protiprávnosť spája aj so súhlasom poškodeného následky spočívajúce v tom, že konanie, ktoré by za iných okolností bolo protiprávne, túto protiprávnosť aktiváciou konkrét- nej okolnosti stráca. Vo všeobecnosti platí, že okolnosti vylučujúce protiprávnosť sa viažu na tie skutkové podstaty zodpovednosti za škodu, ktoré vyžadujú proti- právnosť, t. j. skutkové podstaty subjektívnej zodpovednosti, kde je protiprávne konanie jedným zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti, prípadne skutkové podstaty inej zodpovednosti, ktorá predpokladá protiprávnosť.

Napriek naviazanosti okolností vylučujúcich protiprávnosť na kategóriu pro- tiprávnosti zohráva práve súhlas poškodeného určitú úlohu aj v prípade zod- povednosti za ohrozenie, ktoré nepredpokladá protiprávnosť ohrozenia, v dô- sledku čoho tu nemôže súhlas poškodeného pôsobiť ako okolnosť vylučujúca protiprávnosť.4 Ako však uvádza Melzer, ak bol udelený súhlas vo vzťahu k zod- povednosti za ohrozenie, nevzťahuje sa na tieto prípady ochranný účel tohto typu zodpovednosti, keďže účelom zodpovednosti za ohrozenie nie je poskytnu- tie ochrany pred ujmami, ktorým sa dané osoby dobrovoľne vystavujú.5 Súhlas poškodeného tu teda má relevanciu skôr v zmysle zohľadnenia dobrovoľného prevzatia rizika v spojení s ochranným účelom daného typu zodpovednosti.

Generalizujúci pohľad na problematiku udelenia súhlasu ako okolnosti vy- lučujúcej protiprávnosť prináša bohužiaľ viac otázok ako odpovedí. Nie je úplne zrejmé (a v zahraničnej literatúre podobne nepanuje zhoda a nie sú vyjasnené závery), či použitie súhlasu ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť je doménou deliktného práva alebo či vylučuje zodpovednosť i v oblasti zmluvného práva. Zároveň v rámci úvah o rôznych druhoch privolenia je nevyhnutné odlíšiť privo- lenie (súhlas) od príbuzných právnych inštitútov (napr. prevzatie rizika), pričom však hranice medzi nimi sú v mnohých prípadoch nejasné, v iných sa dokonca úplne stierajú. V konečnom dôsledku sa v odbornej literatúre objavujú i názory o tom, či možno vôbec privolenie považovať za osobitný právny inštitút a či sa za týmto vágnym pojmom, ktorý nemá presne stanovené normatívne hranice, neskrývajú rôzne právne inštitúty.6

Vyriešenie týchto koncepčných otázok však presahuje ciele tohto príspevku, v ktorom sa vo vzťahu k skúmaniu problematiky súhlasu poškodeného snažíme porovnať podmienky a rozsah použitia súhlasu poškodeného v občianskom práve a v pracovnom práce, rovnako ako zodpovedanie východiskovej otázky, či tento inštitút je vôbec aplikovateľným konceptom i v rámci pracovnoprávnych vzťahov, a to napriek tomu, že nie je pracovnoprávnymi predpismi ako okolnosť vylučujú- ca protiprávnosť výslovne upravený.

1 Súhlas poškodeného v slovenskom práve – všeobecné atribúty

Skutočnosť, že pracovnoprávne predpisy neupravujú v rámci svojich ustano- vení o zodpovednosti za škodu a jej náhrade súhlas poškodeného je úplne pocho- piteľná. V konečnom dôsledku ani sám zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník  v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“ alebo „OZ“) vo svojich ustanoveniach na rozdiel od zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v zne- ní neskorších predpisov7 súhlas poškodeného výslovne ako všeobecný inštitút deliktného práva neupravuje8 a neviaže naň výslovne právny následok vylúčenia protiprávnosti konania. Normatívny text Občianskeho zákonníka však napriek tomu, že neupravuje súhlas poškodeného ako okolnosť vylučujúcu protiprávnosť všeobecne, v niektorých svojich ustanoveniach súhlas v tomto ponímaní uvádza. Napríklad § 725 OZ vylučuje na základe použitia argumentu a contrario proti- právnosť konania príkazníka odchyľujúceho sa od pokynov príkazcu, ak získal na takéto odchýlenie sa od pokynov jeho súhlas. Podobne je v § 743 OZ vylúčená protiprávnosť spôsobenia ujmy tým, kto koná bez príkazu (negotiorum gestio), ak ten, o koho ide, dá na konanie dodatočný súhlas.9

Podobne ako v prípade občianskoprávnych vzťahov, aj v prípade pracovno- právnych vzťahov možno jeho samotnú aplikáciu vyvodiť zo zásady volenti non t injuria,10 keďže táto rímskoprávna zásada ovláda celú oblasť súkromnoprávnych vzťahov, do rámca ktorých sú zasadené i pracovnoprávne vzťahy (rešpektujúc pri- tom i určité špeci ká, vyplývajúce z postavenia zamestnanca ako slabšej strany), zo zásady protiprávnosti ako objektívnej kategórie vzťahujúcej sa k celému práv- nemu poriadku a rovnako je tento inštitút ako okolnosť ovplyvňujúca zodpoved- nosť štandardne používaným konceptom v zahraničných právnych poriadkoch11 rovnako ako v modelových pravidlách deliktnej zodpovednosti.12 

 

Zásada volenti non t injuria, z ktorej inštitút súhlasu poškodeného vychá- dza, však neplatí absolútne a nie každý súhlas poškodeného je spôsobilým inšti- tútom pre vylúčenie protiprávnosti konania, ku ktorému bol daný súhlas. Práve rozsah dispozičného oprávnenia poškodeného vo vzťahu k právnym záujmom, do ktorých má byť protiprávnym konaním zasiahnuté, je kritérium pre stano- venie hraníc aplikácie tejto zásady. Vymedzenie rozsahu dispozičného oprávne- nia môže vyplývať podľa Lubyho z rozhraničenia obsahu príslušného právneho vzťahu vzhľadom na jednotlivé záujmy zúčastnených strán (napr. nájomca ne- môže dať súhlas tretej osobe na prisvojenie si prenajatej veci), hranice môžu byť formulované aj v celospoločenskom záujme (nemožno dať privolenie k odňatiu svojho života).13 Okruh práv a oprávnených záujmov, s ktorými je poškodený oprávnený voľne disponovať a ktoré sú spôsobilým objektom udelenia súhlasu na zásah, možno teda vo všeobecnosti vymedziť v rozsahu, v ktorom sa dotýkajú poškodeného a nie spoločnosti ako celku.14 Dispozícia s právnymi záujmami, na ktorých má okrem samotného subjektu eminentný záujem i spoločnosť ako celok, sú takto vylúčené úplne alebo čiastočne z okruhu dispozičných oprávnení samot- ného subjektu (možno napr. diskutovať, či možno poskytnúť súhlas k určitému poškodeniu zdravia, napríklad pri kontaktných športoch alebo dokonca života, privolenie k ukončeniu života, či už formou eutanázie alebo prípady, keď sa obeť sama ponúkne svojmu páchateľovi), pričom ide primárne o záujmy osobnostnej povahy.

Základným rozlišovacím kritériom pri kategorizácii privolenia je teda pova- ha právneho statku, do ktorého bolo zasiahnuté v zmysle osobnostných práv na jednej strane a majetkových práv na druhej strane. Typickým prípadom privole- nia v rozsahu osobnostných práv sú napríklad licencie na vyhotovenie zvukových a obrazových záznamov a používanie takýchto prejavov osobnosti na dojednaný účel. Privolením v rozsahu majetkových práv je veľmi široký diapazón právnych prostriedkov, prostredníctvom ktorých subjekt dobrovoľne súhlasí s možnosťou, že ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia