SÚDNA RADA SLOVENSKEJ REPUBLIKY: AKO ĎALEJ?

1 Úvod

Súdna rada Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“) je ústavným orgánom, ktorý zastáva v ústavnoprávnom vývoji nášho štátu dôležité miesto. Dôkazom sú viaceré rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“),1 príspevky z radov odborníkov na ústavné právo,2 či množstvo novelizácií zákona č. 185/2002 Z.z. o súdnej rade, ale i samotnej ústavy napr. ústavným zákonom č. 161/2014 Z.z.. Okrem vyššie spomenutého sa súdna rada pravidelne objavuje aj v programových vyhláseniach vlády (ďalej len „PVV“). Výnimkou nebolo ani posledné PVV, v ktorom vláda Slovenskej republiky (ďalej len „vláda“) na obdobie 2020 - 2024 sľubuje zmeny týkajúce sa zloženia súdnej rady, voľby jej členov, ale i rozšírenia právomoci súdnej rady. Napriek tomu, že tento ústavný orgán nemá miesto v našom ústavnom systéme 30 rokov, keďže vznikol až ústavným zákon č. 90/2001, autor tohto príspevku považuje tento orgán za natoľko kľúčový, že sa rozhodol pozrieť bližšie vo forme tohto príspevku na to, čo sa ukázalo a čo sa ukáže v jeho ďalšom vývoji.

Význam súdnej rady v našom právnom poriadku zvýrazňuje kreácia jej členov, keď sa na vymenovaní alebo voľbe podieľajú všetky zložky moci, ako aj v rozsahu právomoci tohto orgánu, keďže je súdna rada kľúčovým orgánom vsúdnictve napríklad pri posudzovaní sudcovskej spôsobilosti, kariérneho postupu sudcov a podieľaním sa na vyvodzovaní disciplinárnej zodpovednosti.

V rámci tohto príspevku sa autor snaží v druhej kapitole stručne poukázať na systém, ktorý existoval pred prijatím ústavného zákona č. 90/2001, v tretej kapitole sa zameriava na otázky spojené so zložením súdnej rady a kreáciou jednotlivých členov konkrétnymi zložkami moci a predkladá možné riešenia aplikačných problémov, ktoré prišli v súvislosti s uznesením Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 2/2018 z 19. septembra 2018, ako aj posúdenie predmetného rozhodnutia vo svetle predošlej rozhodovacej praxe Ústavného súdu. V poslednej kapitole sa autor venuje polemike, ktorá sa týka podstaty súdnej rady z pohľadu právomocí.

2 Súdnictvo pred Ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z.

Pred zavedením súdnej rady do právneho poriadku veľkú časť právomocí, ktoré dnes patria súdnej rade mala vláda alebo priamo minister spravodlivosti. Sudcov volila Národná rada Slovenskej republiky (ďalej len „Národná rada“) na návrh vlády.3 V prípade právomocí, ktorými disponoval v oblasti súdnictva minister spravodlivosti sa vychádzalo zo zodpovednosti za chod súdnictva a jeho správu vo všeobecnosti. Minister spravodlivosti mal výlučnú právomoc pri obsadzovaní funkcií predsedov a podpredsedov súdov, pričom v ich pôsobnosti bola značná časť právomoci pri výberových konaniach, hodnotení sudcov a podobne.4 V niektorých prípadoch boli predsedovia súdov povinní postupovať na základe podnetov ministra spravodlivosti.5 Vytváral sa tak kruh, kedy výkonná moc mala neprimeraný vplyv na fungovanie súdnictva a teda môžeme konštatovať, že inštitucionálna nezávislosť súdnictva bola do značnej miery obmedzená neprimeranými zásahmi výkonnej moci.

Slovenská republika bola v tom čase bezmála 10 rokov členom Rady Európy, kde bol vytvorený rámec pre inštitucionálnu nezávislosť súdnictva prostredníctvom Odporúčania No R (94) 12 Výboru ministrov členských štátov Rady Európy z 13. októbra 1994, ako aj zásadami Európskej charty o statuse sudcu. Okrem toho sa Slovenská republika už na prelome tisícročia intenzívne pripravovala na vstup do Európskej únie a na vyššie uvedené skutočnosti bolo nevyhnutné reagovať a materiálne naplniť štandardy vyplývajúce z členstva v Rade Európy, ako aj štandardy vyplývajúce z budúceho členstva v Európskej únii. Dá sa teda konštatovať, že bolo potrebné systém zmeniť a práve zavedením súdnej rady malo prísť k posilneniu inštitucionálnej nezávislosti súdnej moci. Inak nehovorila ani dôvodová správa k samotnému ústavnému zákonu č. 90/2001 Z. z., kde ústavodarca uviedol nasledovné: „Začlenenie súdnej rady do siedmej hlavy ústavy Slovenskej republiky zvýrazňuje jej nezávislé postavenie od moci zákonodarnej, ako aj výkonnej a je reálnym naplnením ústavnej zásady nezávislosti a oddelenia súdnej moci od iných orgánov štátu“.6

Samotnú podstatu zavedenia súdnej rady definujú aj jej právomoci a pôsobnosť, ktoré vyplývajú z ústavy. Súdna rada mala a aj má inštitucionálnu nezávislosť zabezpečovať vykonávaním verejnej kontroly súdnictva, posudzovaním predpokladov sudcovskej spôsobilosti, zaoberaním sa otázok týkajúcich sa kariérneho postupu sudcov, ako aj disciplinárnej zodpovednosti. Na to, či sa súdna rada normotvornou činnosťou zákonodarnej moci nevzďaľuje, resp. nevzdialila podstate svojej existencie, hľadáme odpoveď v poslednej časti s názvom „Rozsah právomoci súdnej rady“.

3 Zloženie súdnej rady a kreácia členstva v súdnej rade

Na zložení súdnej rady sa podieľajú všetky zložky moci; troch členoch menuje vláda, troch členov menuje prezident Slovenskej republiky (ďalej len „prezident“), troch volí Národná rada a deviatich členov volia sudcovia spomedzi seba. Problém dotýkajúci sa zloženia súdnej rady, ktorý je pravidelne rozoberaný v odbornej literatúre,7 a ktorého sa vo svojej praxi dotkol aj Ústavný súd,8 je problém obsadenia súdnej rady spočívajúci v počte sudcov a nesudcov v rámci tohto orgánu. Je zrejmé, že z osemnástich členov súdnej rady bude súdnu radu tvoriť minimálne deväť sudcov, čo vyplýva zo samotného čl. 141a ods. 1 písm. a) ústavy, pričom týchto deväť členov volia a odvolávajú sudcovia. Čo však so zvyšnými deviatimi členmi, ktorých do funkcie menujú resp. volia Národná rada, vláda a prezident? Vyplýva z ústavy, aby tieto orgány vymenovali, resp. volili len nesudcov, alebo naopak môžu si kandidáta vybrať aj z radov sudcov? Čo sa ukázalo za obdobie existencie súdnej rady?

Ako prvé je podľa nás potrebné konštatovať, že prax vymenovaných orgánov zložiek moci je taká, že si kandidátov vyberajú aj z radov sudcov. Táto prax je prítomná už od prvého funkčného obdobia súdnej rady, dokonca je na mieste uvažovať aj o ústavnej zvyklosti, avšak bližšie tomu, či ide o ústavnú zvyklosť sa nebudeme venovať, keďže to nie je predmetom tohto príspevku. Čiastočnú odpoveď na otázku položenú v predošlom odseku môžeme nájsť v stanovisku Benátskej komisie v bode 27, z ktorého cituje aj v jednom zo svojich rozhodnutí Ústavný súd.9 V predmetnom stanovisku je prítomné vystríhanie pred možným sudcovským korporativizmom v prípade, že je za členov zvolených viac sudcov ako nesudcov. Ján Drgonec pomenúva stav, ktorý je prítomný od druhého funkčného obdobia súdnej rady trvajúci až dodnes ako premenu súdnej rady na „sudcovské odbory „sudcovské odbory“ nám naznačuje, že výber členov súdnej rady z radov sudcov Národnou radou,“.10 Či už samotné varovanie pred sudcovským korporativizmom alebo samotná premena súdnej rady na vládou a prezidentom nemusí prinášať práve pozitívne výsledky. Vzhľadom na uvedené, prax týchto ústavných orgánov teda nemusí mať pozitívne dopady, avšak je potrebné upriamiť pozornosť na to, čo sa ukázalo počas existencie súdnej rady. Počas devätnásť ročnej existencie sa v súdnej rade vytvárali v zásade dva tábory, ktoré mali rozličné pohľady pri riešení niektorých otázok. Ukázalo sa však, že pomyselná čiara, ktorá by tieto dve skupiny rozdeľovala nesúvisela s tým, či je člen súdnej rady sudca alebo naopak. Inak povedané, prax priniesla iné delenie v súdnej rade, ako boli možné negatívne dopady, ktoré sme uviedli vyššie. Avšak pro futuro sa nedá vylúčiť, že by sa nemohli prejaviť spomínané negatívne aspekty nerovnomerného zloženia súdnej rady.