„OBČIANSKE ZADRŽANIE“ PRÍSLUŠNÍKOM POLICAJNÉHO ZBORU

Autor: Mgr., Matúš Kováč
Univerzita: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Míľníky práva v stredoeurópskom priestore

Abstrakt

Príspevok sa zameriava na teoretické i aplikačné problémy § 85 Trestného poriadku vo vzťahu k príslušníkom Policajného zboru, ktorí nie sú policajtmi v zmysle Trestného poriadku

 

1 ÚVOD

Právo na osobnú slobodu je jedným zo základných pilierov právneho štátu. Je priam nepredstaviteľné, aby toto právo v demokratickej spoločnosti nepožívalo výsostnú ochranu, prípadne bolo dodržiavané len formálne. Obmedzenie osobnej slobody pripúšťa tak zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava Slovenskej republiky“), ako aj zákon č. 301/2005 Z. z. (ďalej len „Trestný poriadok“). Téme obmedzenia osobnej slobody podozrivej osoby príslušníkom Policajného zboru, ktorý nie je policajtom v zmysle Trestného poriadku sa v poslednom období vzhľadom na časté aplikačné problémy venoval široký okruh odborníkov. V nasledujúcom texte ponúkam názor na vzniknutú problematickú situáciu nie len z praktického, legislatívno-technického hľadiska, ale aj z pohľadu teoretického. Napriek tomu, že v prípade príslušníka Policajného zboru, ktorý nie je policajtom v zmysle Trestného poriadku pôjde o obmedzenie osobnej slobody podozrivej osoby, svoj príspevok som úmyselne nazval ako „občianske zadržanie“ príslušníkom Policajného zboru, a to z dôvodov, ktoré sú uvedené v nasledujúcich riadkoch.

2 VŠEOBECNE K ZADRŽANIU A OBMEDZENIU OSOBNEJ SLOBODY PODOZRIVÉHO

Z doktrinálneho hľadiska možno zadržanie definovať ako krátkodobé obmedzenie osobnej slobody obvineného alebo podozrivého za účelom preskúmania dôvodov väzby. Podľa Mandáka je zmyslom zadržania fyzicky sa zmocniť obvineného alebo podozrivého prevažne preto, aby mohlo byť rozhodnuté o tom, či má byť vzatý do väzby a v prípade, že áno, aby väzba mohla byť ihneď realizovaná.1 V zásade však možno bez ďalšieho konštatovať, že zadržanie slúži ako dočasný, časovo čo možno najviac obmedzený prostriedok, s ktorého použitím sa zaisťuje osoba obvineného, resp. podozrivého dokým o jej vzatí do väzby nerozhodne sudca pre prípravné konanie, pokiaľ ju na slobodu neprepustí orgán činný v trestnom konaní. V prípade osoby pristihnutej pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom plní obmedzenie osobnej slobody aj úlohu nad rámec zákonom vymedzených dôvodov väzby, teda zistenie totožnosti, zabezpečenie dôkazov, resp. zabránenie úteku páchateľa. Obdobne sa zákon neobmedzuje na dôvody väzby pri tzv. osobitnom skrátenom konaní podľa § 204 Trestného poriadku. Zadržanie za žiadnych okolností nemôže slúžiť ako prostriedok psychického nátlaku, ktorý má zadržanú osobu donútiť k spolupráci s orgánmi činnými v trestnom konaní alebo dokonca k priznaniu. Ústava Slovenskej republiky v súvislosti so zadržaním ustanovuje, že obvineného alebo podozrivého z trestného činu možno zadržať len v prípadoch ustanovených zákonom. Zadržaná osoba musí byť ihneď oboznámená s dôvodmi zadržania, vypočutá a najneskôr do 48 hodín a pri trestných činoch terorizmu do 96 hodín prepustená na slobodu alebo odovzdaná súdu. Sudca musí zadržanú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.2

Zadržanie podozrivého a obmedzenie osobnej slobody podozrivej osoby upravuje Trestný poriadok v § 85. Ide o dva odlišné zákonné postupy, ktoré sa však za súčasnej problematickej aplikačnej praxe prekrývajú častejšie, než by zákonodarca čakal. O tom však neskôr. V prvom rade je na mieste uviesť niekoľko poznámok k pojmu podozrivý. Ide o termín, ktorý sa v Trestnom poriadku spomína hneď na niekoľkých miestach, niekde zákon osobe v procesnom postavení podozrivého dokonca priznáva určitý okruh práv, no napriek tomu legálna definícia tohto pojmu v právnej úprave absentuje. Na účely zadržania možno osobu definovať ako podozrivú vtedy, ak na základe zistených skutočností existuje odôvodnený záver, že bol spáchaný trestný čin a to práve touto osobou, pokiaľ jej doposiaľ nebolo vznesené obvinenie.3

§ 85 ods. 1 Trestného poriadku upravuje zadržanie podozrivej osoby nasledovne: "osobu podozrivú zo spáchania trestného činu môže policajt zadržať, ak je tu niektorý z dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 alebo 2 alebo ak ide o podozrivú osobu podľa § 204 ods. 1, aj keď proti nej doteraz nebolo vznesené obvinenie. Na zadržanie je potrebný predchádzajúci súhlas prokurátora. Bez takého súhlasu možno zadržanie vykonať, len ak vec neznesie odklad a súhlas vopred nemožno dosiahnuť, najmä ak bola taká osoba pristihnutá pri trestnom čine alebo zastihnutá na úteku.“

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že pokiaľ existuje obava, že podozrivý ujde alebo sa bude skrývať, bude mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie alebo bude pokračovať v trestnej činnosti, resp. ide o podozrivého z niektorého z trestných činov terorizmu, prípadne podozrivého z prečinu, ktorého horná hranica neprevyšuje päť rokov a k spáchaniu skutku alebo k odpadnutiu prekážky, ktorá zadržaniu bránila, došlo v časovom intervale kratšom ako 24 hodín, môže byť policajtom so súhlasom prokurátora zadržaný. Súhlas prokurátora nie je nevyhnutný v prípade, ak ho nemožno vopred zadovážiť a vec neznesie odklad. Trestný poriadok za takú situáciu demonštratívne vymedzuje pristihnutie podozrivého pri trestnom čine alebo na úteku, ale aplikačná prax často ponúka nepredvídateľné situácie, ktoré policajt môže legitímne vyhodnotiť ako neznášajúce odklad. Napriek tomu považujem za prínosné, pokiaľ sa policajt pokúsi zadovážiť súhlas prokurátora v každej možnej situácii, nakoľko sa tak s veľkou pravdepodobnosťou vyhne odlišnému názoru prokurátora na zákonnosť, resp. odôvodnenosť postupu policajta, čo s poukazom na medializované prípady spoločnosť nevníma pozitívne. Súhlas prokurátora má formu opatrenia.

Obmedzenie osobnej slobody podozrivej osoby alebo tzv. občianske zadržanie vymedzuje Trestný poriadok v § 85 v ods. 2 takto: „osobnú slobodu osoby, ktorá bola pristihnutá pri trestnom čine alebo bezprostredne po ňom, môže obmedziť ktokoľvek, ak je to potrebné na zistenie jej totožnosti, zabránenie úteku, zabezpečenie dôkazov alebo na zabránenie ďalšiemu páchaniu trestnej činnosti. Je však povinný takú osobu bezodkladne odovzdať útvaru Policajného zboru, útvaru Vojenskej polície alebo útvaru Colnej správy.“ V citovanom ustanovení je inkorporovaný tzv. princíp súkromnej iniciatívy, ktorý reprezentuje právo každého chrániť svoje práva a právom chránené záujmy alebo práva a právom chránené záujmy iného, resp. spoločnosti a brániť v ich porušovaní.4 Na rozdiel od osobitného skráteného konania podľa § 204 Trestného poriadku zákonodarca vprípade bezprostrednosti tzv. občianskeho zadržania neurčuje exaktný časový interval dokedy osobnú slobodu podozrivého možno obmedziť. Bezprostrednosť po spáchaní môže vo výnimočných prípadoch predstavovať hodiny, či dokonca dni a preto Trestný poriadok ponecháva výklad tohto termínu na posúdení osôb, ktoré osobnú slobodu podozrivého obmedzujú. Na druhej strane je potrebné sa vysporiadať s čl. 17 ods. 3 Ústavy SR, keďže predmetné ustanovenie nerozoznáva pojem obmedzenie osobnej slobody podozrivej osoby, ale len jej zadržanie, pri ktorom určuje maximálnu lehotu. Otázkou na mieste potom je, či sa vyššie uvedený výklad „bezprostrednosti“ neprieči ústavným garanciám. Osobu podozrivú môže v zmysle § 85 ods. 2 Trestného poriadku obmedziť ktokoľvek a ako už bolo uvedené, aj z dôvodov iných ako väzobných. Logickým výkladom možno dospieť ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia