ROZHODOVANIE SPOROV V ŠPORTE

V nasledujúcich častiach nášho článku sa budeme zaoberať príčinami vzniku sporov medzi športovými organizáciami a profesionálnymi športovcami, špecifickými okolnosťami, ktoré rôznymi spôsobmi vplývajú na rozhodovanie sporov v oblasti športu, ako aj všeobecnými a špecifickými možnosťami riešenia najmä pracovnoprávnych sporov v športe.

1. Príčiny vzniku sporov v športe

Pre samotné pochopenie sporov v športe je potrebné na úvod poukázať na príčiny, ktoré môžu spôsobiť vznik sporu medzi športovou organizáciou a profesionálnym športovcom. Pre podstatné zmiernenie alebo úplnú elimináciu takýchto sporov je potrebné identifikovať samotné príčiny vzniku sporov a vhodnými legislatívnymi alebo zmluvnými nástrojmi sa pokúsiť identifikované príčiny odstrániť. Samotné príčiny vzniku sporov v športe môžu byť právneho alebo neprávneho charakteru. Príkladom neprávnej príčiny vzniku sporu v športe medzi profesionálnym športovcom a športovou organizáciou môže byť osobná pomsta alebo iná pohnútka nemajúca právny základ, a preto sa v nasledujúcej časti nášho článku budeme zaoberať len príčinami vzniku sporov, ktoré majú svoj pôvod v oblasti športového práva. Príčiny vzniku pracovnoprávnych sporov v oblasti športového práva môžeme rozdeliť podľa ich pôvodu na príčiny spočívajúce v súčasnej legislatíve, príčiny vyplývajúce zo zmluvného vzťahu alebo príčiny majúce svoj pôvod v interných predpisov národných športových zväzov.

1.1 Príčiny vyplývajúce zo súčasnej legislatívy

Kvalitatívne nevyhovujúca právna úprava v oblasti športového práva môže byť príčinou vzniku rôznych sporov medzi profesionálnymi športovcami a športovými klubmi. Typickým príkladom je súčasné právne postavenie profesionálnych športovcov v kolektívnych športoch po prijatí zákona č. 6/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2015 Z. z. o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len: „novela zákona o športe“), ktorý nadobudol účinnosť od 01.02.2020. Prijatím predmetnej novely zákona o športe sa výrazným spôsobom zmenil právny pohľad na výkon profesionálnej športovej činnosti v kolektívnych športoch. Predmetná novela zákona o športe sa priamo dotýka právneho postavenia profesionálnych športovcov a následne z toho súvisiacich práv a povinností, ktoré sú priamo späté s právnym postavením profesionálnych športovcov. Podľa § 4 ods. 3 písm. a) zákona o športe v súčasnosti platí, že profesionálny športovec vykonáva šport na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu alebo inej zmluvy, ak vykonáva šport pre športovú organizáciu ako samostatne zárobkovo činná osoba. Súčasne podľa § 46 ods. 10 zákona o športe platí, že zmluvný vzťah športovca a športovej organizácie založený inou zmluvou, ak športovec vykonáva šport pre športovú organizáciu ako samostatne zárobkovo činná osoba, a to aj spôsobom, ktorý spĺňa znaky závislej práce, sa považuje za obchodnoprávny vzťah. Ustanovenie § 46 ods. 1 zákona o športe ostalo predmetnou novelou nedotknuté, podľa ktoré platí, že zmluvný vzťah založený zmluvou o profesionálnom vykonávaní športu sa považuje za iný pracovnoprávny vzťah. Predmetná novela zákona o športe vytvorila akýsi hybrid v tom, že pokiaľ športová činnosť profesionálneho športovca spĺňa znaky závislej práce a súčasne zmluvné strany uzatvoria zmluvu o profesionálnom vykonávaní športu, tak v zmysle § 4 ods. 3 písm. a) bude mať profesionálny športovec status samostatne zárobkovo činnej osoby a súčasne zmluva o profesionálnom vykonávaní športu zakladá medzi zmluvnými stranami podľa § 46 ods. 10 zákona o športe iný pracovnoprávny vzťah. Táto skutočnosť je z hľadiska právnej istoty neprijateľná, pretože zmluvnými stranami iného pracovnoprávneho vzťahu môže byť len zamestnávateľ a zamestnanec a nie samostatne zárobkovo činná osoba. Súčasne § 46 ods. 10 zákona o športe je v priamom rozpore s § 1 ods. 3 Zákonníka práce, pretože závislá práce nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom alebo obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov. Ak dochádza k výkonu práce, ktorá nie je kvalifikovaná ako závislá práca, musí byť vykonávaná v inom ako pracovnoprávnom vzťahu.[3] Pokiaľ profesionálny športovec a športová organizácia v zmysle § 46 ods. 10 zákona o športe uzatvoria inú zmluvu pre výkon športovej činnosti, profesionálny športovec sa bude považovať v zmysle § 4 ods. 1 písm. a) zákona o športe za samostatne zárobkovo činnú osobu a iná zmluva bude v zmysle § 46 ods. 10 zákona o športe zakladať medzi zmluvnými stranami obchodnoprávny vzťah, aj keď profesionálny športovec vykonáva športovú činnosť, ktorá napĺňa znaky závislej práce, čo je priamo v rozpore s ustanovením § 1 ods. 3 posledná veta Zákonníka práce.

Druhým príkladom môže byť ustanovenie § 44 ods. 12 zákona o športe, podľa ktorého za dovolenku patrí športovcovi mzda, avšak v zmysle medzinárodného a európskeho pracovného práva zamestnancovi môže patriť mzda len za skutočne vykonanú prácu a počas dovolenky patrí zamestnancovi náhrada mzdy.[7] Obdobne spôsobilý príklad vyvolania súdneho sporu medzi profesionálnym športovcom a športovým klubom predstavuje ustanovenie § 41 zákona o športe s názvom výpovedná lehota, pričom Zákonník práce v rámci pracovnoprávnych vzťahov používa v § 62 pojem výpovedná ...