PRÍPUSTNOSŤ SÚKROMNEJ NAHRÁVKY V TRESTNOM KONANÍ[1]

1 ÚVOD
V posledných desaťročiach, najmä v súvislosti s rozvojom technológií, sme svedkami
masívneho sledovania ľudskej činnosti. Kamery, alebo „Big Brother“, ako sa niekedy zvyknú
označovať, nás sledujú na rôznych miestach: na uliciach, v školách, bankách, obchodoch,
dopravných prostriedkoch, čerpacích staniciach, reštauráciách, a tak by bolo možné pokračovať
ďalej. Hoci rozmach sledovania prostredníctvom technických prostriedkov nastal v posledných
desaťročiach, história utajeného sledovania ľudského správania má dlhú históriu. Ak tajné
sledovanie chápeme ako zámerné cieľavedomé pozorovanie druhých ľudí, predovšetkým aby
nespôsobili škodu alebo ujmu niekomu inému, tak pod toho sledovanie spadá veľa aktivít.
Sledovanie prešlo v historickom vývoji viacerými zmenami s dopadom na jeho úlohu
v spoločenských vzťahoch. Keď sa v súčasnosti hovorí o sledovaní je to zvyčajne spojené s novými
technológiami od telesných skenerov na letiskách k lietajúcim dronom, či satelitom.[2] To robí
sledovanie v súčasnosti dostupnejším a nemej náročným na ľudský faktor.[3]

Okrem sledovania osôb a vyhotovenia príslušných záznamov orgánmi štátu [4] alebo vyhotovovania obrazových a zvukových záznamov vyhotovených v zmysle § 114 Trestného poriadku č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej len Trestný poriadok) sú stranami v trestnom konaní niekedy ako dôkazy predkladané informácie získané zo súkromnej nahrávky. Vzhľadom na to, že technológie na zachytenie obrazového a zvukového záznamu prejavu inej osoby, sú dostupné v zásade pre každého, takéto záznamy sa niekedy vyhotovujú súkromnými osobami aj na účely ich využitia na preukázanie určitej skutočnosti v trestnom konaní, resp. sú vyhotovené za iným účelom, ale obsahujú určitú skutočnosť významnú pre trestné konanie. Problematika prípustnosti súkromnej nahrávky v trestnom konaní je kontroverznou témou, na ktorú sú v teórii a aplikačnej praxi často protichodné názory. V dôsledku nejednotnosti názorov tu existuje dilema verejnej politiky a orgány verejnej moci vrátane zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci, ktoré by sa mali usilovať o hľadanie rovnováhy medzi verejným záujmom v oblasti prevencie trestných činov a potrebou obmedzenia zásahov do základných práv a slobôd jednotlivca. [5] Považujeme preto za prínosné zaoberať sa aj otázkou použitia súkromnej nahrávky v procese dokazovania v trestnom konaní, predovšetkým z hľadiska aplikačnej praxe súdov. [6]

2 ZÁKLADNÉ VÝCHODISKÁ

Ustanovenie § 119 ods. 3 Trestného poriadku umožňuje stranám trestného konania obstarávať dôkazy. Obdobné ustanovenie je obsiahnuté aj v základných zásadách trestného konania (§ 2 ods. 10 Trestného poriadku) - „Právo obstarávať dôkazy majú aj strany“. Základné východisko pre prípustnosť dôkazov je upravené v § 119 ods. 3 Trestného poriadku, v zmysle ktorého ako dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť na náležité objasnenie veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa tohto zákona alebo podľa osobitného zákona. Zákaz nezákonného získavania dôkazov sa vzťahuje nielen na orgány činné v trestnom konaní a súdy, ale aj na ostatné subjekty. Za zákonný spôsob získania dôkazu z dôkazných prostriedkov v zmysle § 119 ods. 2 Trestného poriadku treba považovať jednak splnenie formálnych, t. j. procesných podmienok vyžadovaných Trestným poriadkom alebo iným osobitným zákonom na vykonanie konkrétneho dôkazu, a jednak splnenie obsahových (materiálnych) podmienok, t. j. aby úkon - použitý dôkazný prostriedok na vykonanie, resp. získanie dôkazu - bol zameraný na zistenie tých skutočností, na ktoré zameraný a použitý môže byť. Dôkaz získaný v rozpore so zákonom prenáša svoju nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť aj na ďalší dôkaz, ktorý vychádza z obsahu nezákonne získaného dôkazu.[7] Súd prvého stupňa musí podrobiť navrhované dôkazy ešte pred ich vykonaním testu zákonnosti v zmysle § 119 ods. 2 Trestného poriadku.[8] Základné východiská pre vyhotovovanie obrazových snímok a obrazových a zvukových záznamov týkajúcich sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy sú uvedené v § 12 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len Občiansky zákonník). Takéto záznamy sa môžu vyhotovovať alebo používať len s privolením osoby, ktorej prejavy sú zaznamenávané. Súhlas (privolenie) dotknutej osoby sa nevyžaduje v tzv. zákonných licencií (§ 12 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Súhlas oprávnenej osoby sa nevyžaduje, ak sa vyhotovuje takýto záznam na úradné účely na základe zákona, resp. na vedecké a umelecké účely a pre tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo. Ani také použitie však nesmie byť v rozpore s oprávnenými záujmami fyzickej osoby. 

Je potrebné zdôrazniť, že vyhotovovanie súkromných nahrávok je často vykonávané bez súhlasu dotknutej osoby. Pri vyhotovovaní takejto nahrávky vzniká kolízia s garantovanými právami jednotlivca, predovšetkým s právom na súkromie. Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia môže byť v zmysle čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (ďalej len Ústava) obmedzená „len v prípadoch ustanovených zákonom“. Obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody možno považovať za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom, resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej spoločenskej potreby a primerane (spravodlivo) vyvážený vzťah medzi použitými prostriedkami a sledovaným cieľom, t. j. musí ísť o obmedzenie, ktoré je v súlade so zásadou proporcionality.[9] Vzhľadom na to, že súdna prax je nejednotná pri rozhodovaní o prípustností informácií zo súkromných nahrávok ako dôkazu v trestnom konaní, v ďalšom texte sa pokúsime prezentovať niektoré rozhodnutia súdov a v závere prestaviť základné východiská riešenia uvedenej problematiky. Ako základ sme si zvolili judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva a slovenskú judikatúru. 

3 APLIKAČNÁ PRAX SÚDOV

3.1 Európsky súd pre ľudské práva Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) je v zásade pomerne benevolentný, pokiaľ ide o posudzovanie prípustnosti dôkazov v trestnom konaní.[10] Vyhotovovanie súkromných nahrávok a ich prípustnosť v trestnom konaní sa v rámci rozhodovacej činnosti ESĽP viaže predovšetkým na čl. 6 a čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd [11] (ďalej len Európsky dohovor). V rámci svojej rozhodovacej činnosti ESĽP viackrát zdôraznil, že hoci čl. 6 Európskeho dohovoru zaručuje právo na spravodlivé súdne konanie, nezakotvuje žiadne pravidlá o prípustnosti dôkazov alebo ich posudzovaní, pretože je to v prvom rade záležitosťou vnútroštátnej právnej úpravy a vnútroštátnych súdov. Medzi úlohy ESĽP nepatrí zaoberať sa jednotlivými skutkovými alebo právnymi chybami, iba ak by tieto súdy porušili práva a slobody garantované Európskych dohovorom.[12] Úlohou ESĽP podľa Európskeho dohovoru je zistiť, či posudzované konanie vrátane spôsobu vykonania dôkazov, ako aj spôsobu, akým boli získané dôkazy, bolo ako celok spravodlivé. [13] Čo sa týka záruk podľa čl. 6 Európskeho dohovoru, ESĽP sa musí uistiť, či vo svetle všetkých okolností prípadu konanie poskytovalo záruky proti svojvôli. Prípustnosť dôkazov je v prvom rade predmetom úpravy zo strany vnútroštátneho práva a je v zásade na vnútroštátnych súdoch, aby hodnotili predložené dôkazy. Je tiež na vnútroštátnych súdoch, aby rozhodli, ktoré dôkazy sú relevantné pre trestné konanie, a teda vylúčili dôkazy, ktoré považujú za irelevantné. Vyhotovovanie záznamov osobnej povahy fyzickej osoby spadá pod „súkromný život“ a „korešpondenciu“ v zmysle čl. 8 Európskeho dohovoru. Predstavuje zásah do výkonu práva jednotlivca podľa citovaného článku.[14] Pokiaľ bol dôkaz získaný v rozpore s vnútroštátnym právom, táto skutočnosť sama osebe nemusí byť porušením práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Európskeho dohovoru. Základ pre takýto postup bol zavedený vo veci Schenk proti Švajčiarsku[15]. V danom prípade ESĽP posudzoval trestné konanie, v ktorom bola použitá súkromná nahrávka telefonického rozhovoru s pánom Schenkom, vyhotovená bez vedomia pána Schenka, či napĺňa atribúty práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 Európskeho dohovoru. Podľa názoru ESĽP sťažovateľ mal možnosť (ktorú využil) podať námietky proti autentickosti záznamu a zabrániť jeho použitiu. ESĽP tiež kládol dôraz na skutočnosť, že vyhotovenie zvukového záznamu telefonického rozhovoru nebolo jediným dôkazom, na ktorom sa zakladalo usvedčenie. Na záver ESĽP uvádza, že použitie sporného zvukového záznamu ako dôkazu „nepripravilo“ sťažovateľa o spravodlivé súdne konanie, a preto nie je v rozpore s čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru. Možno zhrnúť, že svoje tvrdenie ESĽP oprel o dve základné skutočnosti:[16]  a) nahrávka nebola jediným usvedčujúcim dôkazom, b) práva obhajoby, spočívajúce v možnosti vyjadriť sa k takémuto dôkazu a spochybniť jeho pravdivosť, boli dodržané. V ďalšej judikatúre boli tieto princípy ďalej rozvinuté predovšetkým v prípadoch Khan proti Spojenému kráľovstvu,[ 17] P. G. a J. H. proti Spojenému kráľovstvu, [18] Allan proti Spojenému kráľovstvu[19] a M. M. proti Holandsku. [20]. Uvádzané závery ESĽP prehľadne zhrnul v prípade Heglas proti Českej republike.[ 21]  V posudzovanom prípade sa ESĽP zaoberal prípustnosťou nahrávky vyhotovenej „na tele“ civilnej osoby prostredníctvom nahrávacieho zariadenia, ktoré na telo tejto osoby nainštalovala polícia.

Prostredníctvom tohto záznamu bolo „zadokumentované“ priznanie obvineného k spáchaniu trestného činu. ESĽP má za to, že záznam hovoru medzi sťažovateľom a treťou osobou pomocou operatívnej techniky, ktorú policajné orgány inštalovali na tele tretej osoby, a jeho následne použitie bolo zásahom do práv sťažovateľa podľa čl. 8 ods. 1 Európskeho dohovoru. ESĽP sa na základe dostupných informácií domnieval, že táto oblasť nebola upravená „zákonom“, ktorý by spĺňal kritériá ustanovené judikatúrou, ale skôr praxou, ktorú nemožno pokladať za konkrétny zákonný dôvod ustanovujúci dostatočne presné podmienky pre takýto zásah z hľadiska prípustnosti, rozsahu, kontroly a následného použitia takto získaných informácií. Preto ESĽP došiel k záveru, že uvedený postup nebol v súlade so zákonom. ESĽP preto s ohľadom na predchádzajúcu judikatúru vyslovuje záver, že použitím sporného záznamu nedošlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces.[22 ]V prípade Vondel proti Holandsku[23]. ESĽP posudzoval prípustnosť nahrávky vyhotovenej súkromnou osobou za asistencie polície na účely vyšetrovania. ESĽP poznamenal, že zaznamenávanie súkromných (telefónnych) konverzácií prostredníctvom konverzačného partnera a súkromné použitie takýchto nahrávok per se neporušuje čl. 8 Európskeho dohovoru, ak sa to robí súkromnými prostriedkami. Takýto postup je potrebné rozlišovať od skrytého monitorovania a zaznamenávania komunikácie súkromnej osoby v súvislosti a v prospech úradného vyšetrovania so schválením a technickou pomocou orgánov verejného vyšetrovania. V tomto ohľade ESĽP poznamenáva, že v prejednávanej veci, hoci nahrávky rozhovorov sťažovateľa vyhotovil pán R. na dobrovoľnom základe a na vlastné účely, zariadenie poskytli príslušné orgány, ktoré mu poskytli konkrétne pokyny o tom, aké informácie by mal žiadateľ získať. Za týchto okolností sa ESĽP domnieva, že príslušné orgány „zásadným spôsobom prispeli k realizácii systému“. Za zmienku stoja aj prípady, keď ESĽP hodnotil prípustnosť súkromnej nahrávky vyhotovenej sociálnou poisťovňou. Sťažovateľ[24] namietal, že bol sledovaný detektívmi sociálnej poisťovne a z takéhoto sledovania boli vyhotovované záznamy, čo predstavovalo neoprávnené zasahovanie do práva na súkromie. ESĽP poznamenáva, že vnútroštátne súdy v danom prípade vykonali dôkladnú analýzu konkurujúcich záujmov poisťovateľa a sťažovateľa. Brali ohľad najmä na skutočnosť, že sociálna poisťovňa bola povinná overiť, či nárok na odškodnenie bol opodstatnený, pretože tiež konala v záujme všetkých kolektívne poistených. Na tomto základe sa domnievali, že sociálna poisťovňa bola oprávnená vykonávať súkromné vyšetrovanie a že sťažovateľ bol povinný spolupracovať pri zisťovaní skutkových okolností a akceptovať, že poisťovateľ by mohol viesť vyšetrovanie aj bez toho, aby poistený o tom vedel, vzhľadom na to, že to bolo nevyhnutné na dosiahnutie sledovaného cieľa. Vychádzajúc z uvedeného sa ESĽP domnieval, že Švajčiarsko splnilo svoju pozitívnu povinnosť, ktorá je neodmysliteľnou súčasťou pojmu „účinné rešpektovanie rodinného ...