Právo na obhajobu a jeho limity[1]

Autor: JUDr. Lukáš Turay
Zdroj: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta

Abstrakt

Predmetný článok sa venuje právu na obhajobu a poukazuje na niektoré nejasnosti v aplikačnej praxi OČTK a súdov. Právo na obhajobu je najvýznamnejším právom, ktorým obvinený disponuje. Je mimoriadne dôležité, aby sa orgány činne v trestnom konaní zasadzovali za spravodlivé uplatňovanie všetkých procesných práv, ktoré obvinenému prináležia.

 

1. Úvod

V súčasnosti, sa čím ďalej tým viac dostáva do popredia právo obetí trestného činu (respektíve poškodeného). Napriek moderným trendom, nemožno rezignovať na postavenie obvineného, ktorý je stále alfou a tiež omegou trestného konania. O zásahu do jeho základných ľudských práv a slobôd sa vedie trestné konanie. Osoba voči ktorej sa vedie trestné stíhanie je subjektom a v konečnom dôsledku aj stranou v rámci konania pred súdom a prináležia mu prislúchajúce práva. Právo na obhajobu má v tomto smere privilegované postavenie a je upravené priamo v Ústavnom zákone č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších právnych predpisov a noviel (ďalej len Ústava SR) v čl. 50 ods. 3 uvádza: „Obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.“ V tomto ustanovení je priamo vyjadrená bipartícia práva na obhajobu, ktorá spočíva v jej materiálnej alebo formálnej stránke.

Významné postavenie tohto práva svojimi nálezmi niekoľkokrát potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Napríklad v náleze Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 41/2001 je uvedené: „Zásada zabezpečenia pravá na obhajobu je nevyhnutným predpokladom úspešného výkonu súdnictva, ktorého významnou úlohou je ochrana práv a zákonom chránených záujmov občanov. Zabezpečuje sa v záujme osoby proti ktorej sa vedie trestné konanie, ale v záujme celej spoločnosti.“

Právo na obhajobu je imanentnou súčasťou práva na spravodlivý proces. Právo na obhajobu je zákonom priznaná možnosť subjektu obhajovať sa sám, prostredníctvom zákonných prostriedkov alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu. V rámci teórie trestného práva procesného rozlišujeme:

• Materiálne právo na obhajobu

• Formálne právo na obhajobu

Materiálne právo na obhajobu spočíva v možnosti osoby, proti ktorej sa vedie trestné stíhanie, obhajovať sa sám prostriedkami, ktoré uzná za vhodné a ktoré sú legislatívne vymedzené v § 34 zákona č. 301/2005 Trestný poriadok v znení neskorších právnych predpisov a noviel (ďalej len Trestný poriadok alebo TP). O taxatívnosti tohto vymedzenie možno pochybovať, vzhľadom na rozsiahlu judikatúru amedzinárodné právne normy, ktoré v konkrétnych, špecifických prípadoch rozširujú právo na obhajobu subjektu, voči ktorému sa vedie trestné konanie. Nemožno pritom opomenúť ani samotný Trestný poriadok, ktorý niektoré práva v § 34 TP explicitne neupravuje. Trestný poriadok ale ako celok a teória trestného práva procesného tieto práva tomuto subjektu priznáva. Ako príklad možno uviesť právo obvineného na zohľadnenie materiálneho korektívu. Od roku 2005, po rekodifikácii trestného práva sme v Slovenskej republike, upustili od striktne materiálneho ponímania trestného činu, ktoré bolo obsiahnuté v legálnej definícii trestného činu v § 3 ods. 1 zákona č. 140/1961 Z.z Trestný zákon v znení neskorších právnych predpisov a noviel : „Trestným činom je pre spoločnosť nebezpečný čin, ktorého znaky sú uvedené v tomto zákone.“

Materiálne ponímanie trestného činu zostalo v určitých smeroch zachované. Konkrétne vo vyjadrení materiálneho korektívu, ktorý je upravený v § 10 ods. 2 zákona č. 300/2005 Trestný zákon v znení neskorších právnych predpisov a noviel (ďalej len TZ): „Nejde o prečin, ak vzhľadom na spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia a pohnútku páchateľa je jeho závažnosť nepatrná.“ OČTK a súd majú obligatórnu povinnosť prihliadať na materiálny korektív pri prečinoch.[2]
Právo na obhajobu zahrňuje 3 zložky:
1) Právo subjektu obhajovať sa sám a prostriedkami, ktoré sám uzná za vhodné (obhajoba materiálna).
2) Právo mať obhajcu a radiť sa s ním o spôsobe obhajoby (obhajoba formálna).
3) Právo subjektu, voči ktorému sa vedie trestné konanie, aby OČTK a súd vykonávali taký postup, aby bol zistený skutkový stav bez dôvodných pochybností a to v rozsahu nevyhnutnom pre vydanie rozhodnutia. Zároveň je právom obžalovaného, aby OČTK zisťovali skutočnosti, ktoré svedčia o vine, ale aj nevinne takejto osoby. [3]

Postavenie osoby sa v priebehu trestného konania mení. V závislosti od fázy trestného konania môžeme postupne hovoriť o podozrivom, obvinenom, obžalovanom a odsúdenom. Právo na obhajobu sa vzťahuje na každú fázu uvedeného postavenia.

V aplikačnej praxi sa najčastejšie rozoberá procesné postavenie podozrivej osoby. Túto osobu, respektíve jej procesné postavenie Trestný poriadok v súčasnosti nevymedzuje, aj keď v minulosti bola snaha zaviesť definíciu podozrivej osoby a jej práv do Trestného poriadku. Novela Trestného poriadku, ktorá by zaviedla legálnu definíciu pojmu podozrivý do nášho právneho poriadku, neprešla. Návrh legálnej definície podozrivého mal byť upravený v § 10 ods. 12 nasledovne: „podozrivým je osoba, u ktorej sa vzhľadom na čas, miesto, spôsob a okolnosti vykonania činu alebo zachovania stopy alebo na iné okolnosti možno domnievať, že je páchateľom, spolupáchateľom alebo účastníkom na trestnom čine.“[4]

2. Použiteľnosť zápisnice v procesnom postavení „podozrivého“

V aplikačnej praxi OČTK nie je zriedkavým javom, že voči osobe, ktorej ešte nebolo vznesené obvinenie (teda možno takúto osobu považovať za podozrivého) sa vykonáva výsluch, ktorý sa na hlavnom pojednávaní snaží prokurátor použiť v neprospech obžalovaného. V rámci argumentácie ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia