POUŽITEĽNOSŤ VYBRANÝCH ELEKTRONICKÝCH DÔKAZOV V TRESTNOM KONANÍ

Autor: JUDr. Eliška Šnajderová
Zdroj: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Bratislavské právnické fórum

Abstrakt

Autor v príspevku charakterizuje pojem elektronické dôkazy a zaoberá sa niektorými druhmi elektronických dôkazov a ich použitím v trestnom konaní.

1 ÚVOD

Vykonávanie dokazovania v trestnom konaní je nepochybne jedným z najaktuálnejšícha zároveň veľmi významným a často riešeným problémom či už v aplikačnej praxi, rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci, ako aj odbornej literatúre. Hlavným cieľom dokazovania, ktorépredstavuje zákonom upravený postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov, je zistenievšetkých dôležitých skutočností pre rozhodnutie v trestnej veci. Riadne a zákonne vykonaný procesje predpokladom naplnenia jedného zo základných práv jednotlivca priznaného Ústavou Slovenskej republiky, ktorým je právo na spravodlivý proces, ale aj predpokladom pre spravodlivé rozhodnutie o trestnom čine, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie. Porušenie striktne zákonom predpísaného procesného postupu vrátane základných zásad trestného konania pri vykonávaní dokazovania môže mať za následok oslobodenie obžalovaného spod obžaloby, a to aj keby výsledky dokazovania preukazovali opak.

Trestný poriadok obsahuje demonštratívny výpočet dôkazných prostriedkov, ktoré možno
v trestnom konaní použiť. Zákon teda nevylučuje použitie ďalších dôkazných prostriedkov, ktoré
môžu súvisieť s rôznymi skutočnosťami ako sú nové vedecké poznatky[1]
, vývoj informatizácie spoločnosti a i. Základnou podmienkou použitia a vykonania takýchto dôkazov v trestnom konaní je ich prípustnosť a získanie zákonným spôsobom. Ani splnenie týchto podmienok však nemožno absolutizovať.

Vychádzajúc z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len
„ESĽP“) ako aj rozhodnutí súdov či už Slovenskej republiky, alebo súdov štátov, ktoré sú rovnako
ako Slovenská republika viazané Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd („ďalej
len „Dohovor“) nemožno skonštatovať, že všetky zákonné dôkazy musia byť prípustné v trestnom
konaní, ako ani všetky dôkazy získané v rozpore so zákonom nemôžu byť automaticky v trestnom
konaní vyhodnotené ako nepoužiteľné.
V súčasnosti je jedným z kľúčových nástrojov získavania dôkazov v trestnom konaní
elektronický, resp. digitálny prostriedok.[2] Výrazný nárast elektronických dôkazov súvisí
s technologickým pokrokom, pričom ich samotná existencia a využiteľnosť v rámci trestného
konania má stúpajúcu tendenciu. Použitie elektronických dôkazov nemožno pritom obmedzovať len
na odhaľovanie počítačovej kriminality[3].Z dôvodu využívania rôznych informačno-technologických prostriedkov v bežnom živote je využiteľnosť týchto dôkazov vysoko pravdepodobná aj v súvislosti s inými trestnými činmi. Trestný poriadok síce obsahuje inštitúty, ktoré možno pri získavaní takýchto dôkazov využiť, avšak vzhľadom na charakter týchto dôkazov a najmä rafinovanosť páchateľov je vysoko pravdepodobné, že v budúcnosti vystane potreba legislatívnej zmeny, ktorá poskytne orgánom činným v trestnom konaní vhodnejšie prostriedky na získavanie dôkazov pochádzajúcich z tohto zdroja.

2 POJEM ZÁKONNOSŤ A PRÍPUSTNOSŤ DÔKAZU

Medzi základné pojmy, ktoré úzko súvisia s dokazovaním sú zákonnosť a prípustnosť, resp. procesná použiteľnosť dôkazu. Aj napriek skutočnosti, že v aplikačnej praxi dochádza k zamieňaniu, resp. stotožňovaniu týchto pojmov, je potrebné poukázať na ich rozdielny význam. Z gramatického a sémantického hľadiska je nevyhnutné rešpektovať aj jazykový výklad týchto pojmov. Podľa Slovníka slovenského jazyka význam slova „prípustný“ (dôkaz) je taký, „ktorý možno pripustiť, dovoliť“[4] , pričom v prípade pojmu „zákonný“ (dôkaz) ide o dôkaz, ktorý „má platnosť zákona, je zákonom predpísaný a zhoduje sa so zákonom“[5] . Rovnako v odbornej literatúre sa stretávame s rôznymi názormi ohľadom významu týchto pojmov. Prípustnosť dôkazu sa niekedy označuje aj ako zákonnosť dôkazu, čo naznačuje ich stotožňovanie. Sú však autori, ktorí tieto pojmy nestotožňujú, avšak zároveň pripúšťajú, že nezákonný dôkaz je neprípustný, pokiaľ jeho zákonnosť nie je odstrániteľná a následne odstránená (tzv. materiálne neúčinné dôkazy)[6] . Porovnaním významu týchto termínov však možno ustáliť, že „prípustnosť“ je širší pojem ako „zákonnosť“. Dohovor, ktorý je najdôležitejšou medzinárodnou zmluvou v Európe zabezpečujúcou dodržiavanie práv človeka, ani Ústava Slovenskej republiky, neustanovujú žiadne pravidlá pre prípustnosť dôkazov alebo spôsob, akým majú byť v konaní pred orgánmi verejnej moci posúdené. ESĽP vo svojich rozhodnutiach viackrát vyslovil, že prípustnosť dôkazov je daná vnútroštátnym právom[7] , v medziach Slovenskej republiky, spravidla v procesných kódexoch.[8] 

2.1 PRÍPUSTNOSŤ A ZÁKONNOSŤ DÔKAZOV V INTENCIÁCH TRESTNÉHO PORIADKU

Trestný poriadok, ktorý upravuje procesný postup orgánov činných v trestnom konaní a súdov v trestnom konaní, pritom nedefinuje ani jeden z týchto pojmov, avšak na rôznych miestach v súvislosti s vykonanými dôkazmi používa práve termín „zákonnosť, zákonný“[9] . Pokiaľ sa aj v Trestnom poriadku vyskytuje pojem „prípustný“, prevažne len v súvislosti s možnosťou podania opravných prostriedkov proti rozhodnutiam vydaným v trestnom konaní. Za dôkaz v zmysle § 119 ods. 2 ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU