VYBRANÉ ASPEKTY PRÍPUSTNOSTI DÔKAZOV V SÚVISLOSTI S TRESTNÝMI ČINMI DAŇOVÝMI[1] [2]

Autor: JUDr., Natália Hangáčová
Univerzita: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Bratislavské právnické fórum

Abstrakt

Článok reflektuje zmeny v spoločnosti, preto upriamuje pozornosť na využívanie technológií pri páchaní trestných činov daňových. Poukazuje na zaistenie dôkazov nachádzajúcich sa v emailovej komunikácii alebo na vzdialenom dátovom úložisku tzv. cloude. Článok sa tiež zameriava na problematiku prípustnosti a použiteľnosti dôkazov získaných v trestnom konaní a ich následné použitie v daňovom konaní.

Natália Hangáčová[3] , Roman Lysina[4]

Úvod Najmä pri trestných činoch daňových využívajú páchatelia rôzne inovatívne spôsoby ako sa vyhnúť vyvodeniu trestnej zodpovednosti. Čoraz častejšie sa stretávame s tým, že obchodné spoločnosti alebo jednotlivci využívajú na páchanie trestnej činnosti internet, prípadne dátové úložiská. Prílohou emailu môže byť faktúra alebo aj iný daňový doklad dôležitý na vyvodenie trestnej zodpovednosti za niektorý z trestných činov daňových. V poslednej dobe zaznamenávame nárast počtu obchodných spoločností poskytujúcich služby spojené s prevádzkovaním dátových úložísk (cloudov) pre podnikateľské aktivity, vrátane nárastu ich masívnych reklamných kampaní. V roku 2001 bol prijatý dohovor Rady Európy o počítačovej kriminalite, ktorým je Slovenská republika signátorom. Vo vzťahu k Slovenskej republike nadobudol platnosť až 1. mája 2008. Avšak ani ustanovenia tohto dohovoru nevedia odpovedať na výzvy aktuálnej praxe. Zaistenie dôkazov v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku a osobitných zákonov je v trestnom konaní kľúčovým. V opačnom prípade by mohlo byť namietané nesplnenie formálnych alebo materiálnych požiadaviek zaistenia dôkazov upravených právnym poriadkom. Ak by sa pri zaisťovaní dôkazov vyskytli nezrovnalosti s postupom upraveným ustanoveniami Trestného poriadku alebo osobitného zákona, dôkaz by nemohol byť v trestnom konaní použitý. Následne by hrozilo, že obžalovaný bude oslobodený spod obžaloby napríklad z dôvodu uvedeného v § 285 písm. c) Trestného poriadku, pretože nebolo dokázané, že práve obžalovaný spáchal skutok, a to kvôli nedostatku dôkazov.

Pri zaisťovaní dôkazov v trestnom konaní je potrebné rozlišovať medzi vecou v zmysle § 130 Trestného zákona, počítačovými údajmi v zmysle § 90 Trestného poriadku a telekomunikačnou prevádzkou v zmysle § 115 a § 116 Trestného poriadku. Dôležitým je tiež vysvetlenie pojmov ako počítačový systém a počítačová sieť. Cieľom článku je nájsť vhodné riešenie na zaistenie obsahu emailovej komunikácie alebo informácií nachádzajúcich sa na cloude, a to v súlade s ustanoveniami právnych predpisov.

1. Zaistenie uložených nehmotných informácií

V zmysle § 130 ods. 2 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon (ďalej len „Trestný zákon“) je vecou aj cit.: „[...] nehmotná informácia, dáta výpočtovej techniky alebo obrazový záznam na technickom nosiči.“ Definícia veci uvedená v § 130 ods. 2 Trestného zákona poskytuje ochranu aj nehmotným informáciám a nie len veciam v zmysle § 130 ods. 1 Trestného zákona. Nehmotné informácie sú vecou v zmysle Trestného zákona len za predpokladu, že sú uložené na technickom nosiči, ktorým môže byť CD, USB kľúč, pamäťová karta, harddisk alebo disketa.[5] Technickým nosičom rozumieme akékoľvek zariadenie spôsobilé ukladať informácie a opätovne prehrávať uložené informácie.[6] Ak by bola nehmotná informácia zachytená napríklad na papieri, bola by táto informácia súčasťou veci v zmysle § 130 ods. 1 písm. a) Trestného zákona.  

Nehmotná informácia môže byť zachytená na hmotnom substráte ako napríklad na CD alebo USB kľúči alebo môže byť len prenášaná technikou bez toho aby sa uložila. § 130 ods. 2 Trestného zákona však poskytuje ochranu len nehmotným informáciám, dátam výpočtovej techniky, obrazovým záznamom a analogicky aj obrazovo zvukovým záznamom a zvukovým záznamom, ktoré sú zachytené na technickom nosiči, t. j. uložené na technickom nosiči. Nato aby bola nehmotná informácia na účely Trestného zákona považovaná za vec, musí byť uložená na technickom nosiči. Ak takáto informácia vrátane dát výpočtovej techniky, obrazového záznamu a iných obdobných záznamov nie je uložená na technickom nosiči, nie je vecou v zmysle § 130 ods. 2 Trestného zákona. V zmysle uvedenej definície nie je vecou ani telefonický rozhovor, samozrejme pokiaľ nie je nahratý, resp. uložený na technickom nosiči, ktorý umožňuje jeho opätovné prehranie. Informácie, ktoré sú bežne prístupné prostredníctvom počítačovej siete, konkrétne internetu, nie sú (väčšinou) zachytené na technickom nosiči. Počítačová sieť označuje technické prostriedky, prostredníctvom ktorých je realizovaná výmena dát medzi počítačmi a ich prepojenie. Počítačová sieť zahŕňa software aj hardware počítača. Podľa veľkosti sa počítačové siete delia na PAN (personal area network), LAN (local area network), MAN (metropolitan area network), WAN (wide area network). Typickým príkladom počítačovej siete WAN, ktorá je najväčšia zo spomenutých sietí je internet.7 Práve zaistenie nehmotných informácií, ktoré nie sú uložené na technickom nosiči, a teda nie sú vecou v zmysle § 130 ods. 2 Trestného zákona je predmetom tohto článku. Pri trestných činoch daňových prax ukazuje, že čím ďalej tým viac využívajú daňové subjekty (ďalej aj len „páchatelia“) internet, konkrétne emailovú komunikáciu na posielanie faktúr, objednávok a iných účtovných dokladov ako aj cloudy na ukladanie dokumentov. Je dôležité podotknúť, že ukladanie dokumentov na cloud ešte neznamená, že tieto informácie sú uložené na technickom nosiči. Cloud je virtuálnym dátovým centrom dostupným prostredníctvom počítačovej siete – internetu, a teda jeho obsah nie je vecou v zmysle § 130 ods. 1 ani 2 Trestného zákona. Páchatelia využívajú možnosti, ktoré internet ponúka, aby čo najviac sťažili orgánom činným v trestnom konaní odhalenie podvodných transakcií. 

To či je nehmotná informácia vecou v zmysle § 130 ods. 2 Trestného zákona má veľký význam. Predpokladom vykonania domovej prehliadky alebo prehliadky iných priestorov a pozemkov v zmysle § 99 ods. 1 a 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“) je dôvodné podozrenie, že sa v obydlí alebo v iných priestoroch nachádza vec dôležitá pre trestné konanie. Je zrejmé, že pri domovej prehliadke alebo prehliadke iných priestorov  a pozemkov môžu byť zaistené aj nehmotné informácie, ktoré majú povahu veci v zmysle § 130 ods. 2 Trestného zákona, t. j. môžu byť zaistené počítačové údaje, ktoré sú uložené na určitom technickom nosiči. Ak je pri domovej prehliadke zaistený mobilný telefón alebo počítač všetko, čo je v ňom uložené je vecou v zmysle § 130 ods. 2 Trestného zákona, a teda údaje v ňom uložené boli zaistené v súlade s ustanoveniami právnych predpisov. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že ak emailová komunikácia nie je uložená v počítači alebo mobilnom telefóne nie je vecou v zmysle § 130 ods. 2 Trestného zákona, a preto nemôže byť zaistená využitím inštitútu domovej prehliadky alebo prehliadky iných priestorov a pozemkov.

Niektoré emaily sú však v mobilnom telefóne stiahnuté. Napríklad iPhone má aplikáciu Mailbox. V tejto aplikácii sa nachádzajú emaily, ktoré sú v mobilnom telefóne stiahnuté. Ak je zapnuté automatické synchronizovanie, emaily sa automaticky po určitom čase do telefónu sťahujú a ukladajú. Ak aj nie je telefón pripojený na internet, stále sa v ňom niektoré emaily nachádzajú a je k ním možno pristupovať. V režime offline nemožno pristupovať ku všetkým emailom. V telefóne sú stiahnuté emaily len za určité časové obdobie, napríklad za posledné dva mesiace (počet stiahnutých emailov závisí aj od dostupnej pamäte zariadenia). Ak sú emaily v telefóne stiahnuté a nie je potrebné internetové pripojenie na získanie ich obsahu sú vecou v zmysle § 130 ods. 2 Trestného zákona a možno ich zaistiť aj prostredníctvom príkazu na domovú prehliadku alebo prehliadku iných priestorov a pozemkov. V tomto prípade nie je potrebné duplicitné vydanie príkazu podľa § 115 alebo § 116 Trestného poriadku. Obdobne sa vyjadril aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí publikovanom v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 47/2017 cit.: „Procesné inštitúty Trestného poriadku, zamerané na získavanie dôkazov na účel ich následného vykonania, sa vo vzťahu ku konkrétnemu dôkazu nekumulujú, ak to nie je vzhľadom na povahu veci procesne nevyhnutné. Na zabezpečenie informácií z mobilného telefónu, ktorý bol vydaný alebo odňatý ako vec dôležitá pre trestné konanie podľa § 89 a § 91 Trestného poriadku, a to aj pri domovej prehliadke alebo prehliadke iných priestorov alebo pozemku v zmysle § 105 ods. 4 Trestného poriadku, alebo ak je mobilný telefón zaistený ako vecná stopa pri obhliadke podľa § 154 Trestného poriadku, nie je potrebné (duplicitné) vydanie príkazu na zistenie a oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke podľa § 116 (ods. 2) Trestného poriadku.“ V posudzovanom prípade bol vydatý mobilný telefón, t. j. vec v zmysle § 130 ods. 1 Trestného zákona, z ktorého znalec získal videozáznam, údaje o hovoroch a SMS správach. Mobilný telefón bol vydaný pri domovej prehliadke a prehliadke iných priestorov a pozemkov po výzve na vydanie veci podľa § 89 Trestného poriadku. V konaní bol okrem príkazu na domovú prehliadku a prehliadku iných priestorov a pozemkov vydaný aj príkaz podľa § 116 Trestného poriadku. Cieľom bolo zistiť účastnícke telefónne čísla, obdobie aktivácie SIM karty a iné informácie z odňatého mobilného telefónu. Príkazy neobsahovali žiadosť o zistenie obsahu telekomunikačnej prevádzky. Súd vyslovil, že nemožno konštatovať porušenie zákona, pretože orgány činné v trestnom konaní mali k dispozícii mobilný telefón, ktorý bol získaný zákonným spôsobom a ktorý obsahoval videozáznam a aj SMS správy. Najvyšší súd uviedol, cit.: „Duplicitné požadovanie údajov a prepisov SMS správ a uskutočnených hovorov od telekomunikačnej spoločnosti by bolo v rozpore s logikou a hospodárnosťou konania. Pri údajoch starších ako 12 mesiacov, vzhľadom na dobu archivácie, aj bezúčelné. V praxi by teda mohla nastať situácia, že orgánom činným v trestnom konaní by bol napriek dispozícii s vydaným, resp. zaisteným mobilným telefónom odopretý prístup k údajom potrebným pre trestné konanie v dôsledku uplynutia obdobia úschovy údajov o telekomunikačnej prevádzke, čím by mohlo dôjsť k zmareniu vyšetrovania. Súčasne, ak by súd prijal názor obvineného o potrebe príkazu vo vzťahu k obsahu vydaného mobilnému telefónu, paradoxne by prokurátor musel navrhnúť vydanie príkazu a žiadať, aby orgány činné v trestnom konaní sami sebe vydali údaje o uskutočnenej telekomunikačnej prevádzke, pričom je potrebné opätovne pripomenúť, že subjektom povinným oznámiť záujmové údaje v zmysle § 116 Tr. por. sú len telekomunikačné spoločnosti, nie orgány činné v trestnom konaní alebo znalec.“[8]

S rozhodnutím Najvyššieho súdu sa stotožňujeme, ak boli SMS správy ako aj videozáznam v mobilnom telefóne uložené. V tomto prípade orgánom činným v trestnom konaní postačoval príkaz na domovú prehliadku, prípadne prehliadku iných priestorov a pozemkov, pri ktorej zaistili vec dôležitú pre trestné konanie. Mobilný telefón je vecou v zmysle § 130 ods. 1 písm. a) Trestného zákona a videozáznam ako aj SMS správy uložené v telefóne sú vecou v zmysle § 130 ods. 2 Trestného zákona. Zároveň ak bolo cieľom z odňatého mobilného telefónu zabezpečiť informácie o účastníckom telefónnom čísle a obdobné informácie, tieto boli v telefóne uložené a nie je potrebné duplicitné vydanie príkazu v zmysle § 116 Trestného poriadku.

2. Uchovanie a vydanie počítačových ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU