„Obžalovacia“ väzba

Autor: JUDr., Branislav Jablonka, PhD.
Univerzita: Bulletin advokácie SAK

Abstrakt

Autor reaguje na nedávnu živú diskusia o tom, či väzba má zákonný podklad v prípade, ak na obvineného bola podaná obžaloba, avšak súd nerozhodol o ďalšom trvaní väzby naj- neskôr do dňa, kedy uplynula lehota väzby, na ktorú bola naposledy predĺžená v prípravnom konaní sudcom pre prí- pravné konanie. V tejto súvislosti nastalo výrazné pnutie medzi Ústavným súdom SR a všeobecnými súdmi.

Všeobecné súdy boli totiž názoru, že podaním obžaloby bez ďalšieho začína plynúť nová šesťmesačná lehota väzby v súdnom konaní (tzv. súdna väzba) bez toho, že by bolo potrebné o ďalšom trvaní väzby rozhodnúť do uplynutia lehoty trvania väzby v prípravnom konaní. Ústavný súd SR na rozdiel od všeobecných súdov vyhodnotil takýto postup ako zásah do základného práva na osobnú slobodu.

Autor poukazuje na potrebu pokrytia väzby súdnym roz- hodnutím v každom štádiu trestného konania, čo vyplýva zo samotnej podstaty a účelu väzby ako nevyhnutného, výni- močného opatrenia, ktoré je po treste smrti a mučení najvý- raznejším zásahom nielen do osobnej slobody, ale zároveň je obmedzením aj iných základných práv a slobôd (ako je najmä obmedzenie práva na súkromie, slobodnej voľby po- volania, slobody pohybu a pobytu).

V závere článku autor poukazuje na novelu Trestného poriadku, a to zákon č. 5/2009 Z. z., ktorý preklenul nedo- statok zákonnej úpravy v otázke rozhodovania súdov o väz- be po podaní obžaloby na súd.

 

1 Úvod

V aplikačnej praxi bola nedávno v súvislosti s medializova- nými kauzami živá diskusia, či má väzba zákonný podklad v prípade, ak na obvineného bola podaná obžaloba, avšak súd nerozhodol o ďalšom trvaní väzby najneskôr do dňa, kedy uplynula lehota väzby, na ktorú ju sudca pre prípravné konanie naposledy predĺžil v prípravnom konaní. V tejto sú- vislosti nastalo výrazné pnutie medzi Ústavným súdom SR a všeobecnými súdmi.

Všeobecné súdy boli totiž väčšinového názoru, že poda- ním obžaloby bez ďalšieho začína plynúť „nová“ lehota väz- by v súdnom konaní (tzv. súdna väzba) bez toho, že by bolo potrebné o ďalšom trvaní väzby rozhodnúť do uplynutia lehoty trvania väzby v prípravnom konaní.

Ústavný súd SR na rozdiel od všeobecných súdov vyhod- notil takýto postup ako zásah do základného práva na osob- nú slobodu.

2
Obsah práva na osobnú slobodu, východiská pri obmedzovaní osobnej slobody

Pri určení obsahu práva na osobnú slobodu treba vychá- dzať z ústavnej a medzinárodnoprávnej ochrany základ- ných práv a slobôd.

Podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy SR: „Osobná sloboda sa zaručuje.“

Podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR: „Nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.“

Podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy SR: „Do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.“

Podľa čl. 5 ods. 1 písm. c Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „Dohovor“): „Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: zákon- né zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za úče- lom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú opráv- nené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.“

Podľa čl. 5 ods. 3 Dohovoru: „Každý, kto je zatknutý ale- bo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odse- ku 1 písm. c tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primera- nej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.“

Podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru: „Každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zá- konnosti jeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.“

Právo na osobnú slobodu ústavne chráni základné právo na nerušené rozhodovanie osoby o svojom živote a o všet- kom, čo s jeho životom súvisí. Ústava umožňuje zasiahnuť do tohto výsostného práva každého len vo výnimočných prípadoch. Domnievam sa, že z hľadiska kvality tohto práva v porovnaní s inými základnými právami osobná sloboda predstavuje právo najcennejšie, najprirodzenejšie a naj- vzácnejšie pre človeka ako ľudskú bytosť. Z toho dôvodu aj jeho ochrana musí byť ako prvá v porovnaní s inými zá- kladnými právami. Malo by sa to prejaviť aj v aplikačnej pra- xi pri obmedzení uvedeného práva, najmä pri uvalení väzby, resp. predĺžení trvania väzby. Ústavné medze a účel zásahu do základného práva na osobnú slobodu vymedzuje ústav- noprávna úprava v čl. 17 ods. 5 Ústavy SR. Zásah je možný vykonať len na účely trestného konania za striktne zákonom stanovených podmienok. Ústava pritom kladie dôraz na to, že predmetný zásah môže byť vykonaný iba z dôvodov a na čas stanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Osobná sloboda ako ústavne zaručené právo vyplýva- júce z čl. 17 ods. 1 Ústavy SR svojou povahou a významom spadá medzi základné práva, pričom s ďalšími ústavne za- ručenými základnými právami dotvára osobnostnú sféru jednotlivca, ktorého individuálnu integritu ako úplne nevy- hnutnú podmienku dôstojnej existencie jednotlivca a roz- voja ľudského života vôbec, treba rešpektovať a dôsledne chrániť.

Ak ústavný poriadok Slovenskej republiky pripúšťa prie- lom tejto ochrany, deje sa tak výlučne v záujme ochrany de- mokratickej spoločnosti, prípadne v záujme ústavne zaru- čených základných práv a slobôd iných. Prípustnosť obme- dzenia osobnej slobody väzbou za zákonom stanovených podmienok (najmä v § 71 a nasl. Trestného poriadku, záko- na č. 301/2005 Z. z., ďalej aj „TP“) treba chápať ako výnim- ku, ktorá vyžaduje reštriktívnu interpretáciu zákonom sta- novených podmienok jej prípustnosti.1 Väzba má byť preto považovaná za výnimočné opatrenie, nemôže byť nikdy ob- ligatórna a ani použitá na účel potrestania.2 V zmysle § 71 TP väzba môže byť uvalená, ak je kumulatívne splnený mate- riálny predpoklad (dôvodné podozrenie zo spáchania trest- ného činu obvinenou osobou) a formálny predpoklad (1) obava z úteku, alebo 2) obava z kolúzie, alebo 3) obava z pokračovania v trestnej činnosti) existencie väzby. Na zá- klade uvedeného rozlišujeme útekovú väzbu, kolúznu väz- bu a preventívnu väzbu. Vzhľadom na to, že väzba patrí medzi najzávažnejšie legálne obmedzenie osobnej slobo- dy, ústavný a medzinárodnoprávny rámec si vyžaduje, aby o ňom vždy rozhodol súd. Predmetná ústavná požiadavka je v Trestnom poriadku, v zmysle ktorého vždy súd (sudca pre prípravné konanie vo fáze prípravného konania, resp. predseda senátu (senát) vo fáze súdneho konania) rozho- duje o väzbe.

Ako bolo vyššie uvedené, Ústavný súd SR ako aj všeobec- né súdy stáli pred otázkou, či obmedzenie osobnej slobody väzbou má zákonný podklad, ak súd nerozhodne o ďalšom trvaní väzby najneskôr dovtedy, kým uplynie lehota väzby, na ktorú bola naposledy predĺžená v prípravnom konaní. Z hľadiska princípov treba objasniť podstatu problému, či je väzba legálna, ak ju v danom okamihu nepokrýva súdne rozhodnutie preto, lebo účinky bezprostredne predchádza- júceho súdneho rozhodnutia zanikli uplynutím lehoty, na ktoré bolo vydané.

Rovnakú ochranu osobnej slobody garantuje aj čl. 6 Char- ty základných práv Európskej únie.3

3
Lehota trvania väzby vo svetle judikatúry ESĽP a ÚS SR

Európsky súd pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu (ďalej aj „ESĽP“) v prípade Jecius v. Litva (rozsudok z 31. 7. 2000) a Stasaitis v. Litva (rozsudok z 21. 3. 2002) vyvodil, že samot- ná skutočnosť, že vec bola postúpená súdu a nachádza sa v štádiu súdneho konania, nie je postačujúca na splnenie kritéria „zákonnosti“ väzby v zmysle čl. 5 ods. 1 Dohovoru a nemôže bez príslušného súdneho rozhodnutia odôvodniť ďalšie trvanie väzby. Uvedenú argumentáciu v rozhodnutí Ústavného súdu zo dňa 22. 4. 2008, sp. zn.: I. ÚS 187/07, vo veci R. O. v. Najvyšší súd SR obhajuje aj autor Fuchs.4 Naproti tomu autorky Pirošíková s Bálintovou reagujúc na Fuchsa dopĺňajú, že ESĽP zistil, že v prejednávaných prípa- doch neexistovalo rozhodnutie súdu o väzbe, ktoré sa po- dľa vnútroštátnej litovskej trestnoprávnej úpravy vyžadova- lo5 (pozn. autora: čo však vnútroštátna slovenská trestno- právna úprava nevyžaduje). Podľa ich názoru z prejedná- vaných prípadov nevyplýva, že ESĽP považuje súdnu väzbu za zákonnú len vtedy, ak o nej výslovne súd rozhodne.

Je pravdou, že ESĽP rozhodoval predmetné prípady v kon- texte litovskej trestno-právnej úpravy, pričom každá vnútro- štátna úprava má svoje špecifiká. Na rozdiel od Pirošíkovej a Bálintovej sa domnievam, že Ústavný súd SR mohol aj z prejednávaných litovských vecí pred ESĽP vyvodiť určité všeobecné princípy aplikovateľné aj v slovenskej právnej úprave. V každom odôvodnení ESĽP sa pri výklade článkov Dohovoru nachádza aj všeobecná interpretácia Dohovoru, v ktorej ešte nie je zahrnutá interpretácia Dohovoru na kon- krétnu vnútroštátnu úpravu. V spomínanom prípade Stasai- tis v. Litva je to práve v bode 58 odôvodnenia rozsudku, kto- rý dosiaľ neuviedol ani Ústavný súd SR v relevantnej judi- katúre k „zákonnosti súdnej väzby“ a nespomínajú ho ani autori (či už Fuchs, resp. Pirošíková s Bálintovou). S cieľom vyhnúť sa akémukoľvek skresleniu interpretácie bodu 58 odôvodnenia rozsudku v poznámke pod čiarou uvádzam jeho doslovné znenie z originálu rozsudku ESĽP v anglic- kom jazyku.6 V uvedenej časti sa uvádza, že zákonné obme- dzenie osobnej slobody v zmysle článku 5 ods. 1 Dohovoru sa vzťahuje primárne na pravidlá dané vnútroštátnym prá- vom. Avšak, zákonnosť obmedzenia osobnej slobody podľa vnútroštátneho práva nie je vždy rozhodujúcim prvkom. Z hľadiska medzinárodnoprávnej úpravy treba preskúmať, či obmedzenie osobnej slobody je v súlade s účelom čl. 5 ods. 1 Dohovoru, ktorého účelom je zabrániť obmedzeniu osobnej slobody arbitrárnym spôsobom. Je potrebné ubez- pečiť sa, či vnútroštátne právo je v súlade s Dohovorom, vrátane všeobecných princípov v ňom inkorporovaným.

 

Ďalej je v prípade Stasaitis v. Litva v bode 59 odôvodne- nia rozsudku7 uvedené (o tejto časti sa už zmieňuje v judika- túre aj Ústavný súd SR, ako aj spomínaní autori Fuchs, Piro- šíková a Bálintová), že samotné postúpenie veci súdu, ktorá je v štádiu súdneho konania, nie je postačujúca na splnenie kritéria „zákonnosti“ väzby v zmysle čl. 5 ods. 1 Dohovoru a nemôže predĺžiť alebo nahradiť právoplatné rozhodnutie o väzbe vyžadované vnútroštátnym právom (pozn.: v tomto prípade išlo o vnútroštátne litovské právo, ktoré takéto roz- hodnutie vyžadovalo). Uvedená časť bodu 59 odôvodne- nia rozsudku už interpretuje Dohovor v kontexte litovského práva (na rozdiel od bodu 58, ktorý sa týka len všeobecnej interpretácie Dohovoru).

Domnievam sa, že práve bod 58 odôvodnenia rozsudku je záchytným bodom, na argumentáciu Ústavného súdu SR s cieľom vyhnúť sa kritike interpretácie Dohovoru prostred-

níctvom litovskej právnej úpravy v podmienkach sloven- skej právnej úpravy. Vychádzajúc z bodu 58 odôvodnenia rozsudku nastoľujem otázku, či je ďalšie obmedzovanie osobnej slobody väzbou potom, ako bola podaná ob- žaloba na súd, v súlade s účelom čl. 5 ods. 1 Dohovoru a v ňom zakotvenými princípmi, ak slovenská trestno- právna úprava nevyžaduje výslovné rozhodnutie súdu o ďalšom trvaní väzby v štádiu súdneho konania, hoci lehota, na ktorú bolo viazané posledné rozhodnutie sú- du (sudcu pre prípravné konanie) o väzbe, už uplynula. Ide o kardinálnu otázku, pričom odpoveď na ňu je možné elegantne vyvodiť argumentmi za a proti vyplývajúcimi z účelu obmedzenia osobnej slobody z čl. 5 ods. 1 Dohovo- ru. Nie je pritom vylúčené, že v konečnom dôsledku dospe- jeme k rovnakému záveru, ako ESĽP pri posudzovaní litov- skej právnej úpravy. Pri interpretácii abstraktných ustano- vení Dohovoru interpret (či už ESĽP, alebo Ústavný súd SR) používa najmä teleologický výklad, ktorý vychádza najmä z účelu právnej normy. Má však aj riziká, že výklad „účelu“ závisí v mnohom od toho, ako ho chápe interpret, pretože účel nie je v právnej norme explicitne vyjadrený. Ak sú inter- pretom štyri nezávislé senáty Ústavného súdu SR, nie je vy- lúčená rôznosť názorov.

Na základe uvedeného, na rozdiel od spoluautoriek Piro- šíkovej a Bálintovej, zastávam názor, že Ústavný súd SR mohol dospieť k rovnakému záveru ako ESĽP v prípade Stasaitis v. Litva, avšak prostredníctvom iných východis- kových myšlienok vyplývajúcich najmä zo všeobecných princípov zdôraznených ESĽP v bode 58 odôvodnenia rozsudku (a nie bodov 59 – 61 odôvodnenia rozsudku, na ktoré sa odvoláva aj Ústavný súd SR). Na prvý pohľad sa čitateľovi možno zdá, že som netradične uprostred článku načrtol aj možný záver, avšak stále som len na začiatku s vý- chodiskovými myšlienkami, keďže tieto sú pre mňa primár- ne rozhodujúce na správne „nastavenie“ ďalšej argumentá- cie. Po nastolení vyššie uvedenej otázky je možné už nad- viazať na myšlienky, ktoré ďalej vyvodil Ústavný súd SR.

Ústavný súd SR vo svojej judikatúre uvádza, že každé po- zbavenie slobody musí byť „zákonné“, t. j. musí byť vykona- né „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho každé opatrenie, ktorým je jednotlivec pozbavený slo- body, musí byť zlučiteľné s účelom čl. 17 Ústavy SR, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli.8 Z uvedenej zásady vyplýva, že porušenie zákona v prípade rozhodovania o väz- be zakladá zároveň aj porušenie čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR, ako aj čl. 5 Dohovoru.

Ústavný súd SR ďalej vyvodil, že v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy SR, resp. čl. 5 ods. 1 Dohovoru nemôže byť titu- lom pre držanie vo väzbe, ktorý by znamenal obmedzenie osobnej slobody len skutočnosť, že bola podaná obžaloba, bez toho, aby sa o ďalšom trvaní väzby výslovne konajúcim súdom rozhodlo ešte pred tým, než uplynie lehota, na ktorú bola väzba v prípravnom konaní naposledy predĺžená.

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia