Kauzálna príslušnosť slovenských súdov v kazuistickej interakcii

Autor: doc. JUDr. Daniel Jakubovič PhD.
Zdroj: Bulletin advokácie SAK

Abstrakt

Predmetnom tohto článku je právna analýza procesnoprávneho inštitútu kauzálnej príslušnosti, ktorá sa vyskytuje v rámci jednotlivých právnych systémov skôr výnimočne, a tak v teoretickoprávnej ako i aplikačnej rovine ustálenie skutočnosti, že kauzálna príslušnosť mení len miestnu alebo i vecnú príslušnosť justičných orgánov.

Úvod

Predmetom tohto článku je tak z teoretickoprávneho, ako i aplikačného hľadiska, v rozhodnom časovom období (určeného komparáciou legislatívy platnej a účinnej na konci roku 2004 a platnej a účinnej odo dňa 1. 1. 2005), objasnenie vzájomnej korelácie a procesnoprávnej interakcie vecnej, miestnej, funkčnej a kauzálnej príslušnosti slovenských súdov. Ide o platnú normatívnu úpravu, výkladovo vnútorne diverzifikovanú na lex generalis, ktorý predstavuje zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v platnom znení (ďalej ako „OSP“ a/alebo „Občiansky súdny poriadok“)[1] a lex specialis, ktorý reprezentuje predovšetkým zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov v platnom znení (skrátene ako „Zákon“ a/alebo „Predmetná novela“)[2]

Načrtnutie konkrétneho prípadu

Ako bolo uvedené vyššie, problematiku kauzálnej príslušnosti slovenských súdov sa pokúsim demonštrovať na konkrétnom prípade – z pohľadu jeho aktuálnosti, v rovine hmotnoprávnej úpravy, týkajúcej sa merita vedeného súdneho konania, dátumom účinnosti do dňa 31. 12. 2003: aktívne vecne legitimovaný subjekt, právnická osoba podnikajúca formou obchodnej spoločnosti založenej podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v platnom znení (skrátene ako „OBZ“), podal žalobný návrh v súlade s ustanovením § 80 písm. b OSP, ktorým sa voči pasívne vecne legitimovanému subjektu domáhal zaplatenia vzniknutej škody formou ušlého zisku. Žalobca pri podanej žalobe na plnenie postupoval v intenciách ustanovenia § 9 ods. 1 OSP, a preto ako vecne príslušný v žalobnom návrhu označil súd okresný. Pasívne vecne legitimovaný subjekt bol zahraničnou právnickou osobou, ktorá mala na území Slovenskej republiky všetok svoj majetok alokovaný v prvom bratislavskom obvode, preto bola zo strany žalobcu miestna príslušnosť ustálená podľa ustanovenia § 86 ods. 2 OSP a žalobný návrh bol podaný na Okresný súd Bratislava I.

Išlo o žalobu na plnenie (zaplatenie spôsobnej škody formou ušlého zisku), pričom právnym základom tohto súdnou cestou vymáhaného právneho nároku aktívne vecne legitimovaného subjektu bolo porušenie právnej povinnosti pasívne vecne legitimovaného subjektu, upravenej prostredníctvom ustanovenia § 114 ods. 3 zák. č. 566/2001 Z. z. o cenných papieroch a investičných službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (skrátene „ZCP“).[3] Podľa tvrdení žalobcu, obsiahnutých v žalobnom návrhu, žalovaný porušil svoju ex lege kreovanú povinnosť riadne a včas predložiť návrh ponuky na prevzatie toho času existujúcemu orgánu dohľadu, Úradu pre finančný trh. Žalovaný síce v zákonnej lehote predložil návrh ponuky na prevzatie, ale s ponúkanou cenou akcií, ktorá bola určená v rozpore s ustanovením § 118 ods. 3 ZCP. Právne relevantnou skutočnosťou, ktorú zákonodarca formuloval do kumulatívnej podmienky bolo, že táto cena pri povinnej ponuke nemohla byť nižšia, ako bola priemerná cena dosiahnutá na burze cenných papierov za posledných šesť mesiacov pred získaním podielu na hlasovacích právach, a zároveň nemohla byť nižšia ako 50 % hodnoty čistého obchodného imania pripadajúceho na jednu akciu podľa poslednej účtovnej závierky overenej audítorom v čase zverejnenia ponuky. Keďže žalovaný svoju zákonnú povinnosť v stanovenej lehote riadne nesplnil, musel už v omeškaní opätovne podať ponuku na prevzatie s riadne vypočítanou ponúkanou cenou akcií, následkom čoho aktívne vecne legitimovaný subjekt nemal možnosť so svojimi peňažnými prostriedkami disponovať približne spomínaných 214 dní, teda nemohol ich ani náležite zhodnocovať (skrátene ako „Porušenie zákonnej povinnosti pasívne vecne legitimovaného subjektu“).

V tejto súvislosti môžu vznikať tak v otázke miestnej a kauzálnej príslušnosti, ako i otázke vecnej príslušnosti isté pochybnosti. Rovnako však vznikajú oprávnené pochybnosti, či už pertraktovaná kauzálna príslušnosť mení výlučne príslušnosť miestnu alebo aj príslušnosť vecnú.

Ak by som mal, z hľadiska kazuistiky, vyššie sumarizované problémy včleniť do jednej otázky, znela by nasledovne: „Bol vo vyššie uvedenom prípade na konanie vecne a miestne príslušný Okresný súd Bratislava I, Okresný súd Bratislava V alebo Krajský súd v Bratislave?“Aby otázka nevyznela „básnicky“, ponúkam nasledovný záver s nižšie uvedeným odôvodnením.

Pre lepšiu prehľadnosť, v rovine teoretickoprávnej, musím postupne uviesť nasledovné: tak právna veda, ako i justičná prax rozpracovala nielen procesnoprávny inštitút právomoci, ale i procesnoprávny inštitút príslušnosti súdnych orgánov, ktoré spolu úzko súvisia. Procesnoprávny inštitút právomoci, ktorý slovenský zákonodarca definuje v ustanovení § 7 a § 8 OSP, vymedzuje implicitným spôsobom okruh právnych vecí spadajúcich do kompetencie slovenských justičných orgánov. Možno povedať, že slovenské súdy sú tieto veci povinné prejednať a rozhodnúť; avšak presné vymedzenie právnych kritérií, ktoré konkretizujú príslušný súd, ktorý tak má v rámci stanoveného procesného postupu vykonať, spadá pod procesnoprávny inštitút príslušnosti. Práve spomínaná príslušnosť by mala v legislatívnej reflexii, podotýkam, že nielen slovenského civilného procesného poriadku ako nosného právneho predpisu právnej povahy lex generalis, právne jednoznačne definovať a nad všetky pochybnosti presne určiť, ktorý súd je na konanie príslušný. Príslušnosť však nemá len definovať druh, stupeň a konkrétny, na prejednanie a rozhodnutie danej právnej veci kompetentný súd, ale aj presne kvalifikovať, kvantifikovať a diverzifikovať súvisiace vzťahy takto určeného súdu k ostatným súdom všetkých stupňov v rámci existujúcej súdnej sústavy – samozrejme, nevyhnutná podmienka vyššie uvedeného je, že ide o vec patriacu do právomoci konajúceho justičného orgánu. Zákonodarca preto prostredníctvom OSP určil presné diferenčné kritériá, rozhodné pre konkretizáciu konania kompetentného justičného orgánu – tomu konvenuje aj teória civilného práva, ktorá spoločne reflektuje na legislatívnu úpravu a stratifikuje príslušnosť:

1. vecnú[4] – reflektuje na skutočnosť, právne relevantným spôsobom regulovanú aj v ustanovení § 5 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení, že sústavu súdov Slovenskej republiky tvoria okresné súdy, krajské súdy a Najvyšší súd Slovenskej republiky. Do sústavy súdov Slovenskej republiky patrí aj Špeciálny súd a vojenské súdy, ktorými sú vojenské obvodové súdy a Vyšší vojenský súd. Presne vymedzuje z inštančného hľadiska rozsah pôsobnosti medzi súdmi rôznych stupňov existujúcej súdnej sústavy, pričom jej úlohou je čo najpresnejším spôsobom zadefinovať, ktoré z článkov existujúcej súdnej sústavy pôsobia ako súdy prvého stupňa (teda okresné a krajské súdy). Platí všeobecná zásada, že na konanie sú príslušné okresné súdy, pričom okruh právnych vecí, ktoré v rozhodnom období spadali do kompetencie krajských súdov ako súdov prvého stupňa, výslovne vymedzovalo ustanovenie § 9 ods. 2 a 3 OSP: práve odsek 3 vyššie uvedeného ustanovenia v písmene c) definoval, že krajské súdy ako súdy prvého stupňa rozhodujú obchodné veci bez zreteľa na okolnosť, či účastníci záväzkového vzťahu sú podnikatelia, ak ide o spory z burzových obchodov a ich sprostredkovania. Práve v tomto modeli systematizácie a stratifikácie vecnej príslušnosti sa zákonodarcovou aplikáciou kritéria rationis causae (rozumného usporiadania veci) prejavil legislatívny prístup, právnou teóriou označovaný ako definovanie kauzálnej vecnej príslušnosti. Predmetný odsek 3 inkriminovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, zakotvujúci kauzálnu vecnú príslušnosť, bol v účinnosti do 31. 12. 2004, pretože Zákon s účinnosťou od 1. 1. 2005[5] v ustanovení § 19 (časť II. Záverečných ustanovení) bode 1 stanovil, že v ustanovení § 9 sa vypúšťa odsek 3, doterajší odsek 4 sa označuje ako odsek 3 a ten znie: „Krajské súdy rozhodujú ako súdy prvého stupňa aj v prípadoch, ak osobitný predpis ustanovuje, že rozhoduje súd.“ Preto od 1. 1. 2005 už o predmetnej kauzálnej vecnej príslušnosti, upravovanej v rámci systematiky ustanovenia § 9 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku ako právneho predpisu lex generalis, jednoznačne nemožno hovoriť. Taktiež v súvislosti s vecnou, ale i miestnou príslušnosťou musím uviesť, že jej verifikovanie justičným orgánom patrí k okrajovým podmienkam, ktorých skúmanie, zákonodarcom subsumované pod terminus technicus podmienky konania, tvorí nevyhnutnú podmienku začatia a pokračovania každého súdneho procesu – možno uviesť, že v zásade ide o nepružné podmienky, za ktorých súd môže rozhodnúť vo veci samej. Občiansky súdny poriadok však ako lex generalis nemá implicitné ustanovenie, v ktorom by expresiss verbis taxatívne vypočítaval všetky podmienky konania.[6] Pre vecnú príslušnosť platí pravidlo, že súd jej splnenie skúma skôr, než začne vo veci konať, pričom Občiansky súdny poriadok priraďuje tejto podmienke konania právny režim zásady trvania miestnej príslušnosti (perpetuatio fori) v jej čistej podobe (ustanovenie § 11 ods. 1 OSP). Na rozdiel od miestnej príslušnosti je justičný orgán povinný k nedostatku vecnej príslušnosti prihliadnuť kedykoľvek počas konania. V nadväznosti na vyššie uvedené preto zákonodarca prostredníctvom ustanovenia § 104 OSP diferencovaným spôsobom zakotvil nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť[7] 

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia