PRAVÁ A NEPRAVÁ SOLIDARITA VO SVETLE DOKTRÍNY A SÚDNEJ PRAXE

Autor: Mgr., Andrej Fekete
Univerzita: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Bratislavské právnické fórum

Abstrakt

Záväzkový vzťah je solidárny, ak má niekoľko dlžníkov splniť dlh tomu istému veriteľovi a veriteľ môže požadovať od každého dlžníka celé plnenie (pasívna solidarita) alebo ak má niekoľko veriteľov právo na celé plnenie od dlžníka a dlžník môže plniť ktorémukoľvek veriteľovi (aktívna solidarita). To, čo dlžníkov a veriteľov spája do spoločného záväzkového vzťahu, je okrem totožnosti predmetu plnenia spoločný právny základ. V takom prípade ide o pravú solidaritu. V praxi sa vyskytujú situácie, keď jednému dlžníkovi prislúcha právo na identické plnenie voči viacerým veriteľom, ale na základe rôznych právnych základoch (napr. právo poškodeného na plnenie voči škodcovi a súčasne proti poisťovni). V takom prípade ide o falošnú solidaritu. Účelom príspevku je preskúmať, aké sú spoločné a rozdielne znaky medzi uvedenými formami solidarity

1. ÚVODNÉ POZNÁMKY

Solidárne záväzky predstavujú najrozšírenejšiu, ale súčasne teoreticky najspornejšiu skupinu
spoločných záväzkov. Solidárne záväzky, či už ide o pasívnu alebo aktívnu solidaritu, možno
v nadväznosti na právnu úpravu v Občianskom zákonníku (§ 511 a § 513) charakterizovať týmito
znakmi:
a) existencia právnej skutočnosti, ktorá zakladá vznik solidárneho záväzku,
b) mnohosť subjektov na dlžníckej alebo veriteľskej strane záväzkového vzťahu,
c) existencia vonkajšieho dlžnícko – veriteľského vzťahu,
d) existencia vnútorného vzťahu medzi solidárnymi dlžníkmi alebo veriteľmi navzájom,
e) predmet plnenia, ktorý môže byť deliteľný alebo nedeliteľný,
f) veriteľ môže požadovať od ktoréhokoľvek solidárneho dlžníka splnenie celého dlhu (pasívna
solidarita) a dlžník je oprávnený splniť dlh ktorémukoľvek zo solidárnych veriteľov (aktívna
solidarita), pričom plnenie sa musí poskytnúť iba raz,
g) uspokojenie veriteľa dlžníkom má na jednej strane za následok zánik záväzku voči všetkým
solidárnym dlžníkom, resp. zánik záväzku dlžníka voči solidárnym veriteľom a na druhej
strane vznik regresného (postihového) práva vo vnútornom vzťahu medzi spoludlžníkmi,
resp. spoluveriteľmi.

V právnej praxi sa vyskytujú také spoločné záväzky, ktoré majú veľmi podobné znaky ako solidárne záväzky, avšak predmetom právnej úpravy, na rozdiel od solidárnych záväzkov (§ 511 a § 513 až 515 OZ), nie sú. Typickým príkladom takéhoto typu spoločného záväzku je napr. právo poškodeného na náhradu tej istej škody voči svojmu zamestnávateľovi a súčasne proti tretej osobe alebo situácia, keď poškodenému vznikne právo na náhradu tej istej škody súčasne proti škodcovi,jeho zodpovednostnému poisťovateľovi, príp. aj poisťovni, v ktorej si sám poistil poškodený majetok. Je zrejmé, že v týchto prípadoch existuje spoločný záväzkový vzťah, ktorý spočíva na základe rôznych samostatných právnych dôvodoch, pričom charakter práva veriteľa na plnenie vykazuje rovnaké znaky pasívnej solidarity viacerých škodcov.

Právna teória v nemeckej právnej oblasti označuje uvedené záväzky, ktoré sú podobné solidárnym záväzkom, ako nepravé, resp. zdanlivé solidárne záväzky (unechte, resp. scheinbare Gesamtschulden).[1] Termín nepravá solidarita používa v domácej právnej spisbe napr. P. Lavický.[2] Súdna prax v ČR sa uchýlila k termínu falošná solidarita.[3] Sú však autori, ktorí v týchto prípadoch odmietajú použiť samotný prívlastok „solidárny“. Napr. A. von Tuhr píše o konkurencii pohľadávok veriteľa voči viacerým dlžníkom, ktorá je alternatívou solidarity.[4] W. Selb v súvislosti s uvedenými obligáciami používa termín „pluralita záväzkov s rovnocenným plnením“ (Schuldmerheiten mit gleichstufigen Leistungspflicht).[5] Doktrína vo Francúzsku ich označuje ako obligácie in solidum a odlišuje ich od solidárnych obligácií (obligation solidaire).[6]

Spoločným znakom oboch typov solidárnych záväzkov je to, že

a) obe uspokojujú identický záujem veriteľa, ktorý má právo na plnenie iba raz, bez ohľadu na to, koľko dlžníkov je voči veriteľovi zaviazaných plniť,

b) veriteľ má právo požadovať plnenie od ktoréhokoľvek zaviazaného subjektu podľa svojho výberu,

c) splnenie dlhu ktorýmkoľvek zo zaviazaných dlžníkov má účinky splnenia dlhu voči ostatným dlžníkom (účinky in rem). 

Na rozdiel od solidárnych záväzkov, má dlžník v prípade nepravej solidarity povinnosť splniť záväzok iba za seba; dlh tu teda neplní za všetkých dlžníkov, ako je to typické v prípade solidarity (v prípade pasívnej solidarity platí heslo: „jeden za všetkých, všetci za jedného“). Medzi viacerými zaviazanými dlžníkmi nie je v prípade nepravej solidarity daný vnútorný vzťah medzi nimi. V dôsledku toho nevzniká plniacemu dlžníkovi bez všetkého (ex lege) právo na následný regres, ako je tomu v prípade solidárnych záväzkov (porovnaj § 511 ods. 3 a § 515 OZ). 

2. KONOTÁCIE MEDZI KORELITOU, SOLIDARITOU A NEPRAVÝM SOLIDÁRNYM ZÁVÄZKOM

Rozlišovaniu medzi pravou a nepravou solidaritou predchádzal veľký teoretický spor o tom, či solidárny záväzok treba chápať unifikovane ako jeden záväzkový vzťah s mnohým subjektmi alebo ako viac čiastkových záväzkových vzťahov, ktoré viaže dohromady spoločný právny dôvod vzniku solidárneho záväzku. Samotné prirodzené právo, ktoré ovládalo civilnoprávnu dogmatiku až do prvej polovice 19. storočia, nepoznalo jednotný pojem solidárnych záväzkov, ale rozlišovalo medzi koreálnymi a solidárnymi obligáciami. Napriek tomu prvé kodifikácie súkromného práva z tohto obdobia (Code civil z r. 1804 a rakúsky ABGB z r. 1811) tento problém obišli zakotvením úpravy unifikovanej podoby solidárnej obligácie. Skutočný spor medzi korealitou a solidaritou odštartovala nemecká právna veda v tridsiatych rokoch 19. storočia. Jeho hlavnými aktérmi boli F. L. Keller a najmä G. J. Ribbentrop. Obaja presadzovali názor, že spoločné záväzky medzi viacerými dlžníkmi a veriteľmi v podobe koreálnych obligácií sa považujú za jeden (jediný) právny vzťah s niekoľkými dlžníkmi či veriteľmi (una eademque obligation). Túto jednotu vyvodzovali zo skutočnosti, že litiskontestácia (vo svetle klasického rímskeho práva) mala za následok zrušenie všetkých pôvodných práv a povinností voči všetkým spoludlžníkom, hoci nastala iba v osobe jedného z nich. Veriteľ už nemohol po uzavretí litiskontestácie naďalej požadovať splnenie dlhu od iného spoludlžníka. To platilo aj vtedy, ak dlh nebol žalovaným spoludlžníkom dlhu uspokojený.[7] Naproti tomu v prípade „čírej“ solidarity stojí vedľa seba toľko obligácií, koľko je veriteľov a dlžníkov v spoločnom záväzkovom vzťahu. Tieto samostatné obligácie spája dohromady rovnaké plnenie (plures obligationes in idem). Samotná solidarita vychádzala zo skutočnosti, že litiskontestácia nespôsobovala zánik záväzku a nezrušovala záväzky ostatných solidárnych dlžníkov. Až v okamihu, keď bol predmet záväzku splnený, došlo tým nepriamo k zrušeniu aj ostatných záväzkov.[8] K tomu treba dodať, že dôvod pre vyššie uvedené rozlišovanie spočíva všeobecne povedané v tom, že niektoré právne následky spojené s koreálnymi obligáciami nebolo možné aplikovať na solidárne obligácie.

Teoretický spor medzi korealitou a solidaritou bol legislatívne vyriešený až v novom nemeckom občianskom zákonníku (BGB) z r. 1896. V doktríne však tento spor rezonuje do dnešných dní prostredníctvom dvoch teoretických platforiem. Podľa teórie jednoty (Einheitstheorie) koreálny záväzok spočíva na jednej obligácii, ktorý sa iba vnútorne člení na viaceré subjektívne vzťahy viacerých oprávnených alebo povinných osôb. Podľa teórie mnohosti, resp. plurality (Mehrheitstheorie) ide v prípade solidarity o viacero obligácií, ktoré spolu spája iba identita predmetu plnenia.[9] Pokiaľ ide o slovenské súkromné právo, teória plurality záväzkov bola prevládajúca nielen v uhorskom súkromnom práve,[10] ale aj v prvorepublikovej právnej spisbe.[11] K teórii plurality sa z novších autorov hlási napr. J. Blažke[12] a P. Lavický,[13] ale naopak V. Knapp zastáva názor, že v prípade solidarity ide iba o jedinú obligáciu, pretože v prípade solidárnych záväzkov je jednotný obsah aj predmet obligácie a pluralita sa týka iba subjektov záväzkového vzťahu.[14] 

Napriek tomu, že nemecký občiansky zákonník (Bürgerliches Gesetzbuch - BGB z r. 1896) zaviedol jednotný pojem solidárneho záväzku (Gesamtschuld), v nemeckej doktríne vznikol vo vzťahu k solidárnym záväzkom ďalší teoretický problém. Nemecký právnik F. Eisele identifikoval popri typických prípadoch solidarity (spoločná zodpovednosť viacerých škodcov za tú istú škodu) prípady, keď zákonná úprava solidárnych záväzkov nebola v celosti použiteľná. Išlo o situácie, keď veriteľ mal právo na identické plnenie od viacerých dlžníkov, ktorým však vznikla povinnosť na plnenie na základe rôznych právnych dôvodov. Eisele na základe toho teoreticky zdôvodnil rozdiely medzi pravou a nepravou solidaritou. Pravá solidarita je podľa jeho názoru charakterizovaná spoločnou kauzou, zatiaľ čo pre nepravú solidaritu ja typické to, že viacerí dlžníci síce dlhujú rovnaké plnenie, avšak nie na základe tej istej (rovnakej) kauzy.[15] Túto situáciu F. Klingmüller označil s poukazom na nemeckú právnu úpravu solidárnych záväzkov (§ 421 a nasl. BGB) ako pyrhovo víťazstvo a počin nemeckého kodifikátora prirovnal boju Herkula proti lernaiskej hydre, keď sa „mala odťať hlava jednoduchej solidarity a namiesto toho vyskočili hlavy dve: pravá a nepravá solidarita.“[16] 

Eiselova teória o spoločnom právnom základe solidárneho záväzku najviac ovplyvnila švajčiarskeho zákonodarcu. Zákon o obligáciách (Obligationenrecht - OR) z r. 1911 medzi uvedenými formami solidarity síce systematicky rozlišuje, ale iba v súvislosti s deliktuálnou zodpovednosťou. Podľa čl. 50 OR, ak škodu spoločne svojím zavinením spôsobilo viacej osôb, či už ako návodca, pôvodca alebo pomocník, zodpovedajú poškodenému za spôsobenú škodu solidárne; to, či a v akom rozsahu majú zúčastnené osoby právo regresu navzájom, sa má určiť na základe úvahy súdu. Nepravá solidarita je upravená v čl. 51 OR pod marginálnou rubrikou „Zodpovednosť viacerých v prípade rôznych právnych dôvodov.“ Podľa cit. ustanovenia, ak je viac osôb povinných nahradiť poškodenému tú istú škodu na základe rôznych právnych dôvodov, či už v dôsledku protiprávneho konania, zmluvy alebo na základe zákona, na regres medzi osobami, ktoré škodu spôsobili svojím zavineným konaním, sa primerane použijú ustanovenia zákona o postihovom práve. Pritom platí pravidlo, že povinnosť na náhradu škody má v prvom rade ten, kto škodu spôsobil svojím zavineným protiprávnym konaním a v poslednom rade ten, kto ju spôsobil bez zavinenia a bez porušenia zmluvných povinností. 

3. VÝVOJ PRÁVNYCH NÁZOROV NA PRAVÚ A NEPRAVÚ SOLIDARITU

Otázka rozdielu medzi pravou a nepravou solidaritou je najviac diskutovaná v nemeckom práve. Jej účelom je nájsť spoločné znaky medzi uvedenými formami spoločných záväzkov a rozšíriť vágnu definíciu pasívnej solidarity aj na prípady, keď pluralita subjektov vznikla na základe rôznych právnych dôvodov, príp. je daná aj s rozdielnym obsahom plnenia spoločne zaviazaných dlžníkov. Po prijatí nového občianskeho zákonníka bola v Nemecku spočiatku dominantná Eiseleho doktrína o jednotnom právnom základe (Lehre vom einheitlichen Schuldgrund). V jej pozadí bola snaha o odlíšenie solidárnych záväzkov, predovšetkým pasívnej solidarity od iných druhov spoločných záväzkov. Podľa tejto teórie platí, že v prípadoch, keď jednotlivé záväzky spočívajú na rôznych právnych dôvodoch vzniku, ide o nepravú solidaritu, na ktorú nemožno zväčša použiť ustanovenia zákona o solidárnych záväzkoch.[17] Spoločný (identický) právny dôvod vzniku solidárneho záväzku mal byť podľa tejto teórie určujúcim znakom pre všetky solidárne záväzky, a to napriek tomu, že toto kritérium možno interpretovať jednak v zmysle formálnom, t. j. právnom a jednak v zmysle materiálnom, t. j. na základe skutkovej podstaty, ktorá je spoločná pre viaceré druhy záväzkov (napr. spoločný záväzok na náhradu škody môže vzniknúť na základe právneho dôvodu, ktorý má u jedného škodcu charakter záväzku ex contractu a u iného škodcu charakter ex delicto). V doktríne napokon prevládla myšlienka, že medzi solidárne záväzky možno zaradiť iba tie, ktoré majú spoločnú kauzu, t. j. spoločný právny dôvod vzniku záväzku. Spoločný záväzkový vzťah spočívajúci na rôznych kauzách bol označený ako nepravá solidarita.[18] Tento názor spočiatku sledovala aj súdna prax, keď nemecký najvyšší súd (BGH) v jednom zo svojich prvých rozhodnutí odmietol žalobu poškodeného na náhradu škody, keď jeden zo škodcov zodpovedal za škodu za porušenie zmluvnej povinnosti a druhý za škodu zodpovedal mimo záväzkového vzťahu. Názor, že solidárny záväzok nemôže vzniknúť na základe dvoch rôznych právnych titulov potvrdil BGH aj v prípade stretu abstraktného a kauzálneho záväzku, keď sa tretia osoba zaviazala na splatenie tej istej kúpnej ceny na základe zmenkového záväzkového vzťahu popri záväzku kupujúceho z kauzálneho záväzkového vzťahu.[19] Doktrína postupne zmierňovala svoj postoj, ktorý sa týka formálneho právneho dôvodu vzniku spoločného záväzku. V tejto súvislosti možno spomenúť názor P. Oertmana, ktorý napísal, že iba formálna rozdielnosť právneho dôvodu vzniku záväzku nebráni vzniku pravej solidarity, ak je materiálny dôvod vzniku spoločného záväzku rovnaký. Tým materiálnym dôvodom vzniku záväzku je vznik práva poškodeného na náhradu škody, ktorú spôsobili viacerí škodcovia, ktorí sú na jej náhradu zaviazaní z rôznych právnych dôvodov.[20]

 Proti názoru, že podmienkou existencie solidárneho záväzku je spoločný (jednotný) právny dôvod jeho vzniku svedčila legislatívna prax, ktorá pripustila solidárny charakter záväzku, ktorý vznikol síce na základe rôznych právnych dôvodov, ktoré si navzájom konkurujú alebo v konečnom dôsledku je predmet plnenia veľmi podobný. Takým spôsobom vzniká napr. solidárne ručenie viacerých samostatne ručiacich ručiteľov alebo záväzok viacerých poisťovní, ktoré na rovnakú dobu a na rovnakom majetku prevzali záväzok na poistné plnenie. Napokon ani samotný BGB nekladie podmienku, aby solidárni dlžníci boli na plnenie voči veriteľovi zaviazaní na základe jednej a tej istej zmluvy. Na základe toho začal prevládať názor, že totožnosť právneho základu nie je vhodným kritériom, ktoré by odlišovalo pravú solidaritu od nepravej. O solidaritu môže ísť aj vtedy, ak za tú istú škodu bude súčasne niekto zodpovedať za porušenie zmluvného záväzku a niekto iný za porušenie mimozmluvnej povinnosti bez ohľadu na to, či ide o subjektívnu alebo objektívnu zodpovednosť.[21] 

V doktríne postupne vznikli rôzne teórie, ktoré postupne obrúsili hrany medzi pravou a nepravou solidaritou. Na prvom mieste možno spomenúť náuku o účelovom spoločenstve (Lehre der Zweckgemeinschaft). Tá vychádza z toho, aký cieľ sleduje spojenie viacerých záväzkov. Ak sa viacerými čiastkovými ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU