SÚDNY EXEKÚTOR AKO SUBJEKT OBČIANSKEHO PRÁVA, HISTÓRIA A SÚČASNOSŤ

Autor: JUDr., Michal Dáni
Zdroj: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Bratislavské právnické fórum

Abstrakt

Súdny exekútor ako subjekt občianskeho práva je imanentnou súčasťou súdnej moci. Postavenie a zákonom delegovaná právomoc na súdneho exekútora umožňuje relatívne efektívne realizovanie práva na súdnu ochranu. Civilný proces, základné konanie by bez funkčného vykonávacieho konania nemalo zmysel. Prijatie Exekučného poriadku a vytvorenie súdneho exekútora na báze slobodného povolania malo zásadný vplyv na odbremenenie súdov, odstránenie nežiadúcich metód riešenia sporov a vymožiteľnosť práva. Napriek viac ako 20 ročnej existencii súdnych exekútorov pretrvávajú rôzne názory na ich postavenie. Veľká novela Exekučného poriadku zákonom č. 2/2017 Z. z. podstatným spôsobom posilňuje princíp nestrannosti exekútora, zásadne mení koncepciu výberu exekútora a oprávnenia exekútora. Časť veriteľov sa pre nestotožnenie s novými pravidlami odkláňa od uplatňovania práva na súdnu ochranu. Predmetné zmeny vytvárajú priestor pre teoretické a analytické posúdenie aktuálneho statusu exekútora ako subjektu občianskeho práva s osobitným poukazom na nestrannosť, nezávislosť a procesné úkony exekútora. Objasnenie tejto otázky má význam pre aplikačnú prax rôznych subjektov občianskeho práva.

ÚVOD

V období Československej republiky sa prijatím zákona č. 11/1918 Sb. z. o zriadení samostatného štátu československého nadviazalo na právnu úpravu Rakúsko-Uhorska, následkom čoho bol právny dualizmus. Na území Slovenska a Podkarpatskej Rusi sa uplatňoval zákonný čl. LX z roku 1881 o exekučnom pokračovaní. Exekúciu nariaďoval súd a vykonával ustanovený exekútor, ktorý spĺňal osobitné podmienky pre výkon exekúcie. Predpokladom činnosti exekútora boli exekútorské skúšky podľa § 2 zákonného čl. LI z roku 1871. Predmetná úprava bola doplnená zákonným čl. XLI z roku 1908 a čl. LIV z roku 1912. Subsidiárne sa používala všeobecná procesná úprava zákonný čl. 54/1868 Uhorského sporového poriadku, a to až do 1.1.1915, kedy nadobudol účinnosť zákonný čl. 1/1911 o občianskom súdnom poriadku.[1] Po vzniku samostatného štátu sa významnejšie zmeny zrealizovali až zákonom č. 23/1928 Sb., ktorým boli v čl. X zrušení exekútori podľa pôvodnej právnej úpravy. Pôvodní exekútori mali prednostné právo na miesta súdnych zriadencov (podúradníkov a zriadencov), ktorí konali na základe poverenia prednostu súdu. Len výnimočne pri zložitejších veciach mohli byť poverení úradníci súdnej kancelárie. Pri väčších súdoch sa zriaďovali zvláštne (osobitné) miesta podúradníkov pre exekučné služby, ktorí museli absolvovať osobitné skúšky. Tieto osoby, označované ako výkonné orgány, uskutočňovali jednotlivé úkony potrebné k výkonu exekučného titulu, a to pod dozorom sudcu a v postavení zamestnanca poberajúceho plat. Mohli prijímať plnenia od dlžníka, iné platby získané exekúciou, vydávali potvrdenia. Mali oprávnenia uskutočňovať osobnú prehliadku, prehliadku priestorov, vrátane vynútenia vstupu a taktiež žiadať o ochranu bezpečnostné orgány. Pri svojej činnosti mali dbať aj na ochranu práv dlžníka, avšak nevydávali rozhodnutia o sporoch vyvolaných exekúciou. Len výnimočne mohli sami posudzovať predkladané dôkazy a neuskutočniť úkon exekučnej činnosti bez predchádzajúceho rozhodnutia súdu. Zo svojich úkonov spisovali protokol, resp. záznam. Vo vzťahu k súdu mali povinnosť poskytovať správy na požiadanie a na základe pokynov odstraňovať nedostatky. Súd vykonával dozor nad ich činnosťou.[2] Predpokladom ich činnosti bol vydaný príkaz, ktorý realizovali v súlade so zákonom, ale aj osobitnými pokynmi uloženými sudcom. Proti postupu výkonného orgánu bol prípustný rozklad, ktorý mal suspenzívny účinok.[3] V prípade zrušenia úkonu mohol byť orgán zaviazaný na náhradu nákladov. 

Koniec právneho dualizmu nastal až prijatím zákona č. 142/1950 Zb. o konaní v občianskych právnych veciach (občiansky súdny poriadok). Exekúcie sa stali súčasťou procesného kódexu. Zároveň sa zjednodušila úprava, zmenila terminológia, ale obsah zostal v podstate totožný.[4] Samotnú exekúciu realizovali výkonní úradníci podľa pokynov sudcu. Výkon rozhodnutí podľa zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok sa vyznačoval predovšetkým terminologickými zmenami. Jednoduché úkony realizoval vykonávateľ (súdny zamestnanec) podľa pokynov sudcu. Výkon rozhodnutia realizovaný súdmi sa však v nových sociálnoekonomických pomeroch ukázal ako málo efektívny a zaťažujúci súdny aparát. 

V spolupráci s Medzinárodnou úniou súdnych vykonávateľov boli stanovené základné východiská novej právnej úpravy a následne aj zásady pripravovaného zákona o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti. Ústredným motívom právnej úpravy mala byť delegácia oprávnení súdu na štátom určenú a splnomocnenú osobu súdneho exekútora vykonávajúceho činnosť na princípe slobodného povolania. Exekučné konanie vykonávané podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov[5] bolo pôvodne vytvorené ako alternatíva k súdnemu výkonu rozhodnutí. Účinnosťou zákona č. 341/2005 Z.z.[6] sa však Exekučný poriadok stal jediným civilným procesným predpisom upravujúcim nútený výkon exekučných titulov s výnimkou výkonu rozhodnutí vo veciach maloletých. 

Postavenie súdneho exekútora ako nezávislého a nestranného orgánu ochrany práva pri výkone súdnej moci, ako aj rozsah zákonom a poverením súdu delegovanej súdnej moci na exekútora predstavujú len niektoré determinanty pre pochopenie problematiky súdneho exekútora ako subjektu občianskeho práva. Nemenej podstatné sú otázky týkajúce sa predpokladov pre výkon povolania súdneho exekútora, organizácie súdnych exekútorov, dohľadu nad činnosťou exekútorov, počtu exekútorov a v neposlednom rade aj spôsobu výberu exekútora v konkrétnej veci.

Téma exekútor ako subjekt občianskeho práva je pomerne obšírna a zahŕňa viaceré inštitúty exekučného práva, ale aj problematiku slobodných povolaní všeobecne. Z uvedeného dôvodu tento príspevok predstavuje predovšetkým úvod do problematiky, ktorá si zasluhuje väčší priestor. Vzhľadom k aktuálnemu legislatívnemu vývoju možno mať pochybnosti o postavení súdneho exekútora ako príslušníka slobodného povolania, a preto bude práve táto polemika v tomto príspevku akcentovať.

2 POSTAVENIE SÚDNEHO EXEKÚTORA

Postavenie súdneho exekútora ako subjektu občianskeho práva je do značnej miery špecifické, v niektorých odborných publikáciách býva výslovne označované ako bipolárne.[7]

Pri výkone exekučnej činnosti, t. j. nútenom výkone exekučných titulov, exekútor vykonáva, ako subjekt občianskeho práva, verejnú moc delegovanú štátom zo súdov a v týchto prípadoch je vzťah exekútora a iných subjektov občianskeho práva svojím charakterom verejnoprávny. Naopak pri ďalšej činnosti exekútora takéto postavenie nie je jednoznačné. Pri niektorých činnostiach výslovne prevláda súkromnoprávny aspekt, keďže oprávnenie konať bolo odvodené nie od poverenia súdu, ale od udeleného plnomocenstva. Pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie je exekútor taktiež vnímaný ako slobodné povolanie. V judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky a exekučných súdov sa akceptuje znášanie rizika exekútora spojeného s nepriznaním a neuhradím trov exekúcie v určitých prípadoch.

Status exekútora sa podstatným spôsobom menil predovšetkým nasledovnými novelami Exekučného poriadku:
– zákonom č. 280/1999 Z. z. bola zrušená možnosť ďalšej činnosti exekútora a zrušený inštitútu exekútorského kandidáta,
– zákonom č. 341/2005 Z. z. bola zrušená dvojkoľajnosť civilnej exekúcie a exekútor sa stal jediným subjektom realizujúcim výkon exekúcie, taktiež sa v obmedzenom rozsahu obnovila ďalšia činnosť exekútora,
– zákonom č. 144/2010 Z. z. nastala zmena postavenia exekútora vo vzťahu k súdu a účastníkom exekúcie zavedením povinnosti podľa § 57 ods. 4 Exekučného poriadku,[8] čím sa exekútor stáva exekučným orgánom dohliadajúcim nad zákonnosťou exekúcie bez ohľadu na aktivitu účastníkov,
– zákonom č. 2/2017 Z. z. sa mení celková koncepcia výberu exekútora, vzťah exekútora a súdu v exekučnom konaní a v exekúcii a rozsah procesných oprávnení exekútora. 

2.1 VEREJNOPRÁVNY ASPEKT ČINNOSTI EXEKÚTORA

Exekútor ako subjekt občianskeho práva má v exekučnom konaní vymedzené procesné práva, povinnosti a predstavuje súčasť justičného systému. Nútený výkon súdnych rozhodnutí a teda exekučná činnosť je súčasťou ústavného práva na súdnu ochranu. Ústavný súd Slovenskej republiky sa v tejto otázke vyjadril nasledovne: „Ak by sa výkon vykonateľného rozhodnutia súdu nepovažoval za integrálnu časť „súdnej ochrany“ v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy, všetky tieto záruky, ktoré vo svojom celku vyjadrujú záujem na ochrane „práva na spravodlivý proces“, by stratili svoj dôvod na existenciu v ústave. Preto právo na súdnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy sa nemôže končiť vydaním právoplatného a vykonateľného rozhodnutia súdu, ale musí zahŕňať aj možnosť núteným spôsobom a aj proti vôli povinného realizovať povinnosť na plnenie obsiahnutú vo výroku takéhoto rozhodnutia, ktorá nebola splnená dobrovoľne.“[9]

Štát preniesol časť svojich oprávnení prináležiacich súdom na štátom určenú a splnomocnenú osobu, súdneho exekútora, ktorá predstavuje neštátny orgán vykonávajúci úlohy štátu v oblasti vykonávacieho konania. Delegácia súdnej moci na exekútora sa realizuje len vo vzťahu k exekučnej činnosti, ktorou sa rozumie nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí, resp. exekučných titulov. „Právne postavenie exekútora je ustanovené tak, že v rámci deľby verejnej (štátnej) moci sa exekútor podieľa na plnení pozitívneho záväzku štátu v súvislosti s realizáciou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v rozsahu ustanovenom zákonom (čl. 46 ods. 4, čl. 51 ods. 1 ústavy). Exekútora preto nemožno v zásade vylúčiť ani spod režimu ustanoveného v čl. 2 ods. 2 ústavy.“[10] V zmysle uvedeného článku súdny exekútor môže konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Na súdneho exekútora je potrebné v súvislosti s exekučnou činnosťou nazerať ako na orgán, ktorý vykonáva verejnú moc. Každé konanie exekútora, ktoré nevyplýva z právnej normy (práva či povinnosti) sa považuje za neprípustné prekročenie právomoci. „Podiel exekútora na súdnej moci v rozsahu núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí je podľa názoru ústavného súdu základným východiskom pre úpravu právneho postavenia exekútora, ktoré má svoj základ v Exekučnom poriadku. Právne postavenie exekútora je determinované tým, že vykonáva úlohy (orgánu) verejnej (štátnej) moci, a z tohto dôvodu sa naňho vzťahujú iné kritériá než na právne postavenie subjektov, ktoré nevykonávajú verejnú (štátnu) moc (súdnu moc).“[11]

Kým v sporovom konaní hovoríme o civilnoprocesnom vzťahu ako o trojstrannom, ktorého účastníkom je vždy súd, vo vykonávacom konaní je jeho účastníkom popri súde alebo namiesto súdu exekútor. Exekútor vykonáva exekučnú činnosť v postavení verejného činiteľa. Predpokladom pre exekučnú činnosť je všeobecné zákonné splnomocnenie v zmysle § 2 ods. 1 Exekučného poriadku a osobitná delegácia súdnej moci v konkrétnom prípade, ktorej prejavom je poverenie na vykonanie exekúcie. Novelou Exekučného poriadku zákonom č. 2/2017 Z. z. sa exekučná činnosť obmedzuje len na exekúciu samotnú, nakoľko exekútor už nevykonáva činnosti pred doručením poverenia na vykonanie exekúcie. Na druhej strane sa na exekútora deleguje činnosť tradične vyhradená súdu v oblasti odkladu exekúcie a zastavenia exekúcie. 

2.2 SÚKROMNOPRÁVNY ASPEKT ČINNOSTI EXEKÚTORA

Okrem exekučnej činnosti môže exekútor realizovať aj ďalšiu činnosť. Pôvodná úprava rozsahu činností exekútora zahŕňala aj možnosť pôsobenia exekútora v mimosúdnom vymáhaní pohľadávok. Exekútor podľa Exekučného poriadku účinného medzi obdobím od 1.12.1995 do 8.11.1999[12] mohol na zmluvnom princípe, v rozsahu písomného plnomocenstva, poskytovať súčinnosť veriteľovi pri vymáhaní jeho pohľadávky aj bez exekučného titulu. Realizoval predovšetkým činnosti spojené s mimosúdnym vymáhaním pohľadávok, vyzýval dlžníka na uspokojenie pohľadávky či dohliadal pri uplatňovaní zádržného práva. Za tieto činnosti bol exekútor odmeňovaný veriteľom na základe písomnej dohody, kde výška odmeny mohla byť stanovená pevnou sumou alebo percentuálnou sadzbou. Jediným zákonným limitom takejto dohody bolo, aby odmena nepresiahla 50% z výšky vymáhanej pohľadávky. Takto vymedzené ďalšie činnosti mali výrazne súkromnoprávny charakter a boli prejavom postavenia exekútora ako slobodného povolania. Postavenie exekútora ako verejného činiteľa je aj naďalej ako rezíduum tejto právnej úpravy viazané len na exekučnú činnosť. 

Aktuálne exekútor s výnimkou spisovania návrhov na vykonanie exekúcie môže realizovať len ďalšiu činnosť, na ktorú je poverený súdom. Pri tejto ďalšej činnosti úplne absentuje zmluvný základ. Exekútor je momentálne rozsahom svojej činnosti podstatne viac naviazaný na súd ako napríklad notár, ktorý okrem rozhodovania v dedičských veciach disponuje nepomerne rozsiahlejšou agendou. Činnosť exekútora je dnes takmer výlučne viazaná na exekučnú činnosť, ktorá má výslovne verejnoprávny charakter.

3 EXEKÚTOR AKO SLOBODNÉ POVOLANIE

Rozsah činnosti exekútora úzko súvisí s postavením exekútora ako slobodného povolania. Pojem slobodné povolanie nie je v našom právnom poriadku definovaný. Národná agentúra pre rozvoj malého a stredného podnikania vydala štúdiu „Slobodné povolania“, v ktorej sa pri definícii pojmu slobodné povolanie odvoláva na terminológiu nemeckého spolkového zväzu slobodných povolaní, ktorá znie: „príslušníci slobodných povolaní poskytujú na základe osobitnej ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU