SUBJEKTY OCHRANY OSOBNOSTI V MEDIÁLNOM PROSTREDÍ

1 ÚVOD

Konkretizácia a špecifikácia subjektov ochrany osobnosti v mediálnom prostredí v spore o ochrane osobnosti, je absolútne kľúčová pre konečné rozhodnutie súdu, na čo poukazujú aj nálezy Ústavného súdu a judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej ESĽP). 

Konkretizáciu subjektov, teda vecnú legitimáciu, si súdy zodpovedajú v rámci otázky kto je v danom prípade subjektom ochrany a kto je subjektom zásahu, a to hneď na začiatku konania o ochrane osobnosti. Pokiaľ nie je jednoznačné, koho práva boli zasiahnuté, a kto sa dopustil zásahu, súd sa ďalej nebude zaoberať ďalšími otázkami o neoprávnenosti zásahu, jeho intenzite a dôsledkoch, o existencii príčinnej súvislosti medzi zásahom a spôsobenou nemajetkovou ujmou, o adekvátnosti požadovanej formy nápravy spôsobenej ujmy, o splnení podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, alebo o primeranosti výšky požadovaného zadosťučinenia. Je totiž logické, že spornosť v týchto otázkach, môže byť v konaní o ochranu osobnosti riešená len medzi subjektami, ktorých sa táto spornosť týka, a teda medzi subjektom ochrany ako žalobcom a subjektom zásahu ako žalovaným. 

Žalobca je vždy fyzickou osobou, čo vyplýva z povahy osobnostných práv. Najvyšší súd[1] zdôrazňuje, že v ustanoveniach § 11 - § 16 Občianskeho zákonníka zákon neobsahuje zákonné označenie subjektu zásahu, a z toho možno vyvodiť, že žalovaným môže byť subjekt ako osoba fyzická, tak aj osoba právnická. Súd zisťuje, či osobnostné práva žalobcu boli porušené alebo ohrozené, a tiež zisťuje, že či sa práve žalovaný dopustil toho konania, ktoré žalobca označil ako zásah do jeho chránených práv, a z ktorého vyvodzoval svoje právo na ochranu osobnosti. Nedostatok vecnej legitimácie, aktívnej alebo pasívnej, vedie vždy k zamietnutiu návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím.[2] Judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyžaduje, aby bol zásah do osobnostných práv neoprávnený, pričom úmysel toho, kto zasiahol do týchto práv, je irelevantný[3] .

V mediálnom prostredí dochádza k zásahom do súkromia, aj do iných parciálnych práv všeobecného osobnostného práva. Generálna klauzula ochrany osobnosti obsiahnutá v ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka bola prispôsobená Listine základných práv a slobôd zákonom č. 509/1991 Zb. účinným od 1. januára 1992, odkedy až do súčasnosti toto ustanovenie znie tak, že fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Účinnosťou tohto zákona bola pod ochranu osobnosti zahrnutá aj ochrana súkromia, ktorá zahŕňa právo na nerušený osobný život, duševný pokoj, nedotknuteľnosť života jednotlivca v kruhu jeho najbližších. Jednou z hodnôt osobnosti každej fyzickej osoby ako celku, ktorej rešpektovanie musí občianske právo voči subjektom v rovnakom postavení zabezpečovať, je právo na súkromie.[4]

Osobnostné práva chráni aj Ústava Slovenskej republiky zákon č. 460/1992 Zb. (ďalej Ústava) v článku 19. Z čiastkových osobnostných práv je v prvom odseku výslovne chránené právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti a dobrej povesti. Ide o ochranu významných hodnôt osobnosti človeka, ktoré navzájom úzko súvisia a sú často zasiahnuté súčasne. Určitými neoprávnenými zásahmi môže byť dotknutá česť a dôstojnosť fyzickej osoby, a súčasne aj jej dobrá povesť v danom spoločenskom okruhu osôb, napríklad v rodine, na pracovisku, alebo v odborných kruhoch. Rovnako zásah do dobrej povesti fyzickej osoby ovplyvní súčasne jej česť a dôstojnosť. Pokiaľ ide o ochranu cti a dôstojnosti fyzickej osoby, možno občianskoprávne prostriedky ochrany osobnosti použiť v každom prípade, keď došlo k neoprávnenému zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý privodiť fyzickej osobe ujmu. Súd rozlišuje medzi kritikou, ktorá je oprávnená a neoprávneným zásahom, pričom kritérium je hľadisko pravdivosti, vecnosti, objektívnosti a cieľa, ktorý sa konkrétnym prejavom sleduje. Zákonná ochrana fyzickej osobe je daná vtedy, ak sú napadnuté prejavy nepravdivé, alebo ak pravdu skresľujú. Avšak zverejnenie skutočností, ktoré je kritikou protispoločenského konania fyzickej osoby, je oprávneným zásahom do jej osobnostných práv. Kritika je oprávnená, ak nie sú prekročené medze vecnej kritiky opierajúcej sa o pravdivé skutočnosti a z nich vyplývajúce závery, a ak je adekvátna obsahom a formou. Za neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby možno však za určitých okolností považovať aj pravdivé tvrdenie, ak je spôsobilé ohroziť vážnosť fyzickej osoby. Rovnako za neoprávnený zásah treba považovať neželané zverejnenie pravdivej informácie, ktorá sa týka intímnej sféry života fyzickej osoby. Každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života, a pred neoprávneným zhromažďovaním, zverejňovaním alebo iným zneužívaním údajov o svojej osobe.

Nakoľko v mediálnom prostredí dochádza najmä k sporom pre neoprávnený zásah uverejnením informácií o verejne známej osobe v periodickej tlači, zameriam sa v rámci príspevku na subjekty ochrany osobnosti a neoprávnené zásahy do osobnostných práv v periodickej tlači.

2 NEOPRÁVNENÝ ZÁSAH DO OCHRANY OSOBNOSTI UVEREJNENÍM INFORMÁCIÍ O VEREJNE ZNÁMEJ OSOBE V PERIODICKEJ TLAČI

Čo sa týka konkretizácie subjektov ochrany osobnosti v mediálnom prostredí, subjektom ochrany je osoba verejného záujmu, ktorej práva boli ohrozené alebo neoprávnene zasiahnuté. Subjektom zásahu je zväčša vydavateľ. Pri zásahoch vykonaných tlačou, je potrebné rozlíšiť prípady, kedy je autorom článku tretia osoba, alebo ide priamo o zamestnanca vydavateľstva, prípadne ide o osobu, ktorú používala právnická osoba na realizáciu svojej činnosti. Uvedené analogicky platí aj pre rozhlas, a televíziu.[5]

Zákon, ktorý upravuje práva a povinnosti vydavateľa periodickej tlače a práva a povinnosti tlačovej agentúry pri získavaní a šírení informácií, je Tlačový zákon[6] . Podľa § 5 Tlačového zákona za obsah periodickej tlače zodpovedá vydavateľ. Autor článku, ktorý je zamestnancom vydavateľa, sa zodpovedá vydavateľovi a zodpovednosť autora voči dotknutej osobe je vylúčená. Žalovaným subjektom zásahu má byť vydavateľ, a to aj v prípade, keď v čase uverejnenia sporného článku nebol autor v pracovnoprávnom vzťahu s vydavateľom, ale podieľal sa na plnení činnosti vydavateľa, a teda bol použitý k realizácii jeho činnosti.

V rámci problematiky určenia subjektu zásahu výberom medzi autorom a vydavateľom, rozhodujúcou okolnosťou pre posúdenie zodpovednosti autora článku nie je jeho pracovnoprávny vzťah k vydavateľovi, ale jeho miestny, časový a vecný vzťah k plneniu činnosti vydavateľa. Zo znenia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka o zodpovednosti podľa pracovnoprávnych predpisov totiž automaticky nevyplýva, že pod pojem ,,osoby použité právnickou osobou pri jej činnosti“ možno zahrnúť len osoby v pracovnoprávnom vzťahu s vydavateľom podľa ustanovení Zákonníka práce. Nie je teda určujúce, že žalovaný napríklad v čase napísania a zverejnenia článku nemal s vydavateľom uzatvorenú písomnú pracovnú, respektíve inú zmluvu o spolupráci, ak sa obe strany riadili ústnou, prípadne konkludentnou dohodou, a žalovaný bol nesporne zmluvným spolupracovníkom vydavateľa. 

Vydavateľ zodpovedá za článok autora, ak je článok v procese jeho vytvorenia usmerňovaný editorkou alebo šéfredaktorom, a bude zverejnený až po tom, ako ho zamestnanci redakcie odsúhlasili. Ak o zverejnení článku autora rozhoduje vydavateľ, a tiež o tom, či v článku urobí zásahy, a aká bude jeho finálna podoba, zodpovedný a pasívne legitimovaný v spore o ochrane osobnosti bude vydavateľ. Práve možnosť zamestnancov redakcie zasahovať do obsahu článkov odporcu nasvedčujú, že výsledky tejto činnosti treba považovať za spoločné dielo v zmysle § 92 Autorského zákona č. 185/2015 Z.z.. Spoločné dielo je dielo, ktoré vytvorili dvaja alebo viacerí autori na podnet a pod vedením osoby, ktorá usmerňovala a zabezpečovala proces vytvorenia tohto diela. Na výkon práv k spoločnému dielu sa primerane použijú ustanovenia o zamestnaneckom diele. Z pohľadu autorského práva je teda sporný článok spoločným dielom, a preto zodpovednosť žalovaného v spore o ochranu osobnosti je v danom prípade vylúčená, a za zverejnený obsah sporného článku zodpovedá vydavateľ podľa Tlačového zákona[7] .

2.1 OSOBNÁ ZODPOVEDNOSŤ AUTORA ČLÁNKU A PASÍVNA LEGITIMÁCIA VYDAVATEĽA V SPORE O OCHRANE OSOBNOSTI

Na jednej strane je v záujme slobody prejavu a súladu s článkom 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej Dohovor), aby priznanie finančného zadosťučinenia protistrane v prípade prehry subjektu zásahu, neznášal autor článku, ale vydavateľ, ktorý ako majiteľ média nepochybne disponuje väčším finančným zázemím. Na druhej strane, finančné zázemie vydavateľstva ako právnickej osoby je spravidla nepomerne väčšie aj v porovnaní s finančnými možnosťami ich protistrany, ktorou je fyzická osoba ako subjekt ochrany. V praxi môže nastať aj situácia, že si vydavateľ dopredu vyčlení množstvo finančných prostriedkov na prípadné konania o ochrane osobnosti vedené proti nemu, ktoré v konečnom dôsledku bude predstavovať menší obnos, ako ten, ktorý ako vydavateľ zarobí zvýšeným predajom zverejnením škandalóznych informácií.

Pre subjekt ochrany je limitujúce tiež zaplatenie súdneho poplatku[8] . Ak sa subjekt ochrany rozhodne chrániť svoje práva v rámci ochrany osobnosti v civilnom sporovom konaní, pôjde spravidla o prípady, keď pre subjekt ochrany nie je prijateľná a dostatočná morálna satisfakcia, ktorú ponúka Tlačový zákon vo forme práva na opravu, práva na odpoveď a práva na dodatočné oznámenie. Pričom podľa § 8 ods.2 Tlačového zákona, právo žiadať o uverejnenie odpovede nemá verejný funkcionár[9] . Ak sa subjekt ochrany teda rozhodne chrániť svoje práva v rámci ochrany osobnosti v civilnom sporovom konaní, tak zväčša preto, že bude žiadať súd aj o priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Poplatková ...