Štyri generácie advokátov z rodu Daxnerovcov (2)

Autor: JUDr. Peter Kerecman PhD.
Zdroj: Bulletin advokácie SAK

Abstrakt

V poradí už piatu Konferenciu o histórii advokácie usporiadal Výbor pre históriu advokácie Českej advokátskej komory. Na konferencii, ktorú vysoko profesionálne moderoval JUDr. Stanislav Balík, sudca Ústavného súdu ČR, sa aktívne zúčastnili i slovenskí advokáti. JUDr. Peter Kerecman pripravil referát o známych slovenských advokátoch z rodu Daxnerovcov a JUDr. Rudolf Maník referoval na tému „Advokáti v rámci komunistickej nomenklatúry v rokoch 1948 - 1989". Na stránkach Bulletinu slovenskej advokácie uverejníme postupne oba referáty.

Generácia tretia: advokát Samo Daxner

(4.5.1856-27.4.1949)

V ďalšej generácii sa stal advokátom iba Jurajov syn - Samo Daxner (4.5.1856, Banská Štiavnica - 27.4.1949, Tisovec). Podľa záznamu v matrike sa mal narodiť v Banskej Štiavnici 5. 5.1856, sám však tvrdil, že sa narodil o deň skôr a tak aj oslavoval narodeniny. Samo mal iba jediného súrodenca Jána (1860 - 1893), ten sa narodil už vTisovci, ako 33-ročný spáchal samovraždu; Samo mu pripisuje vynález dvojstranného pluhu s troma rázsochami, ktorý sa následne rozšíril v regióne.

Ľudovú školu navštevoval v Tisovci, potom študoval na revúckom gymnáziu. Jeho učiteľom filozofie bol Samuel Ormis, ktorého deti neskôr prichýlila k sebe Samova rodina a ktorého dcéra Oľga (1867 - 1927) sa stala jeho životnou družkou. Iný jeho učiteľ - Július Botto - mu vravel: „Samo, uč sa! Budeš raz vicišpánom v Gemer-Malohonte a bude ti potom chýbať to, čo teraz zameškáš!" Táto predpoveď sa mala nakoniec splniť.

Samo sa po skončení gymnázia chcel venovať národohospodárstvu, jeho matka však rozhodla, že bude advokátom. Právo študoval najprv v Bratislave spolu s budúcimi advokátmi - Jozefom Dérerom a Jánom Vanovičom. Po štyroch rokoch odchádza dokončiť štúdiá do Pešti. Počas štúdií, keď sa vracal do Tisovca, zúčastňoval sa na podujatiach, ktoré organizoval jeho strýko Štefan Marko Daxner a ktorému sa snažil v jeho činnosti pomáhať. V tom čase silnej maďarizácie, ako sme už spomenuli, viedol miestnu cirkev biskup Czéchus a župu Bartolomej Szonthág, ktorí sa zaslúžili o zatvorenie revúckeho gymnázia. Ako spomína Samo Daxner „tí dvaja boli veru takým párikom, že nedali zdriemnúť Slovákom na lenivej koži". Keď raz Samo zasiahol do hádky Szontágha so Štefanom Daxnerom, prekvapený Szontágh mu povedal, že sa ešte zídu. Zišli sa pri advokátskej skúške, keď, ako spomína Samo Daxner, sa „Szontágh pousiloval zakročiť u skúšobnej komisie, aby ma nepripustila, ale v skutočnosti docielil len to, že komisia zdôraznila pri prečítaní textu advokátskej prísahy zvlášť tú vetu - verný budem Uhorskej vlasti a ústave". So Szontághom sa už nezišli, ale po tom, čo sa Samovi podarilo už ako advokátovi v spore oslobodiťcirkev v obci Píla od platenia trov vojenskej exekúcie a trovy musel zaplatiť sám Szontágh „všetko to sa tak dohromady srútilo na pyšného Szontágha, že ho ranila mŕtvica a zomrel".

Po zložení advokátskej skúšky hospodáril Samo Daxner na svojom majetku v Tisovci a vykonával advokátsku prax.

V životopise si spomína: „Viedol som ochotne a bezplatne obranu všetkých ukrivdených, ktorítrpeli dajaký útisk od maďarských úradov a toho bolo nemálo. O mojej pričinlivosti svedčí ten prípad, že v istom húževnatom spore s politickými úradmi raz vo výroku sa mi vyrieklo, že vraj už v tej veci odo mňa podania nepríjmu."

Samo Daxner sa zúčastnil na bojoch za právo pilianskej cirkvi pri voľbe Daniela Laučeka, zastupoval rejdovského farára Končeka, ktoré sa skončilo nezdarom „ako to už chodí v boji s presilou a bezohľadnosťou protivníka". Samo obhajoval i úradmi stíhaných 17 obecných zastupiteľov mesta Tisovec pre hájenie práv slovenčiny (1894), zastupoval remeselníkov, ktorým úrady ukladali hromadné pokuty za otvorenie mestskej učňovskej školy. Keď biskup Czékus nechcel pripustiť za tisoveckého učiteľa Ľudovíta Clementisa, žiadajúc od neho reverz maďarského vlastenectva, na pokyn tisoveckého zboru podal na biskupa trestnú obžalobu a Clementis nakoniec tisoveckým učiteľom ostal.

Ako spomínal Samo Daxner v prednáške „Aké sme to mali súdy v bývalom Uhorsku" odvysielanej v roku 1938 z košického štúdia „Radiojournalu, československého spravodajstva rádiotelefonického", márne zastupoval i presbytera Pavla Sudora v trestnej veci proti slúžnemu Gejzovi Kubínyimu prezločin pokusu vraždy. Podaniu žaloby predchádzala voľba evanjelického kňaza v Hnúšti v miestnom kostole, pri ktorej bol prítomný aj Kubínyi. Po tom, čo žandári na jeho pokyn vyhnali z kostola ženy a strhol sa krik, vystúpil presbyter Pavel Sudor a protestoval proti tomu. Vtedy slúžny Kubínyi sa obrátil k žandárom a vykríkol: „Prepichnite ho bajonetom!" Najbližší žandár rozkaz slúžneho poslúchol a pichol bajonetom Sudora do pŕs. Nebyť toho, že úder bajonetu bol oslabený kožuchom, ktorý mal Sudor na sebe, ostal by mŕtvy. Tak mu bajonet vnikol iba pol palca hlboko do tela. Sudor požiadal Daxnera, aby v jeho mene podal žalobu na Kubínyiho. Daxner ho odrádzal tým, že Kubínyi má priateľov medzi sudcami a podanie žaloby je márne. Sudor sa vyjadril, že „ak si toto necháme, potom nás budú rezať ako baranov na jatkách". A tak bola v roku 1890 podaná žaloba na Kubínyiho pre zneužitie úradnej právomoci a pokus zločinu vraždy. Daxner popísal priebeh konania takto: „Nuž a čo sme docielili? Veru nič! Štátny zástupca odoprel žalobu prevziať a rimavskosobotská súdna stolica výrokom trestné oznámenie odmietla s odôvodnením, že Gejza Kubínyi v tejto veci nepostupoval ako slúžny, ale ako člen cirkevnej dištriktuálnej komisie a že žandár nemusel jeho rozkaz poslúchnuť a keď zbraň použil, cítil sa na to asi oprávneným v zmysle svojich žandárskych úprav. Proti výroku súdu podali sme apeláciu. V nej sme vyložili ako sa súd zmýlil, keď bez vyšetrovania odmietol trestné oznámenie, lebo ináč bola by sa zistila dokonalá príčinná súvislosť medzi rozkazom Kubínyiho a vražedným útokom žandára. Všetko márne! Aj peštbudínska súdna tabula krátko skončila vec výrokom, že stvrdzuje výrok prvého súdu dľa jeho odôvodnenia."

V roku 1879 založil Samo Daxner v Tisovci hasičský zbor, vypracoval príručku pre dobrovoľné hasičské zbory „Hasičský cvičebník (Execir-reglament) pre sbory dobrovoľných hasičov slovenských" (Martin, 1881). Aj jeho pričinením v roku 1881 nadobudol zbor novú striekačku ako dar od poisťovne českej banky Slávia za to, že členovia zboru dojed
nali 100 poistných zmlúv na domový majetok v Tisovci. Moderná striekačka stála 500 zlatých, hadice k nej si zadovážili hasiči zo vstupného z divadelného predstavenia. Vtedy požiadal spolok o registráciu u uhorskej vlády. Keď odpoveď nedošla v zákonnej lehote, začal podľa zákona spolok vykonávať provizórne svoju činnosť. Ale o pár dní došiel do Tisovca slúžny Kubínyi a zakázal spolku ďalšie cvičenia pod pokutou osobne Samovi Daxnerovi 100 zlatých. A tak spolok existoval v utajení. Keď však vznikol požiar v miestnej erárnej železiarni, členovia neexistujúceho spolku vytiahli svoju novú striekačku a požiar uhasili. Pre istotu porušenie zákazu činnosti oznámili slúžnemu Kubínyimu. Nakoniec boli do Tisovca doručené schválené stanovy Hasičského spolku.

V roku 1877 založil v Tisovci Samo Daxner spevokol, ktorý dodnes v Tisovci existuje (pod menom „Mužský spevokol dr. Samuela Daxnera"). Spevokol nacvičoval spravidla vo voľnej prírode, v zimných mesiacoch priamo v kúrii u Daxnera. Registrovať jeho stanovy žiadal vzastúpení tohto spolku Samo Daxner úrady spolu 17-krát. Dôvodom bolo, že podľa vtedy platného uhorského práva mohol spolok začať vykonávať činnosť momentom, keď požiadal úrady o registráciu stanov. Vždy, keď ich registráciu zamietli, podal novú žiadosť a takto mohol stále nový a vždy ten istý spolok fungovať. Dôvody odmietnutia registrácie stanov boli pritom často z dnešného pohľadu až komické. Raz stanovy neboli registrované s poukazom na vyjadrenie stoličného lekára, ktorý uviedol, že „v Tisovci sú studené vetry a hmly a keby občania spievali, ľahko by zachrípli", inokedy (1912) na základe stanoviska stoličného zverolekára, ktorý uviedol, že „cestou úradnou sme sa dozvedeli, že dr. Samuel Daxner má plemenného býka zo Švajčiarska, zviera divoké. Keby sa spevácky spolok povolil, tak iste by mnoho spevákov dochádzalo k majiteľovi býka a zviera bujné mohlo by mnoho štátnych občanov pošliapať. Preto sa býk a ani spevácka spoločnosť nepovoľuje." Samuel Daxner zistil po vzniku 1. ČSR, že v knihe, ktorú viedli o gemerských panslávoch na župnom úrade v Rimavskej Sobote, bol evidovaný ako „prefíkaný, rozvážny človek, ktorý iným rady dáva a prefíkane sa vždy prispôsobuje zákonom". Samo Daxner bol rusofilom, svojho syna Vladimíra poslal študovať na dva roky na ruské gymnázium do Kijeva. Ako spomína Vladimír Clementis: „Vlado Daxner doniesol do Tisovca ruskú čapicu, ktorá tvorila súčiastku študentskej uniformy na cárskych gymnáziách a ktorá sa stala v Tisovci módou. Nosili ju i slečinky, i my mladší." Clementis spomína i na to, že Samo Daxner „na svoje meniny hostil celý národný Tisovec. Objednal osobitný vlak, ktorý doobeda vyviezol celú spoločnosť na Zbojská, kde mal pekný domček a pozde večer prišiel domov. Za tmy šla potom rozjarená spoločnosť po Tisovci a žandárom na zlosť zaspievala „Nad Tatrou sa blýska" tvrdiac potom pri vyšetrovaní, že sa spievalo „Kopala studničku", ktorá má ten istý nápev."

Ján Ormis charakterizoval Sama Daxnera slovami: „Bol bystrý právnik, ktorý hneď po začatí praxe vyhlásil, že bude zdarma zastupovať každého, kto sa naňho obráti a aj to dodržiaval. Bol včelárom, ktorý dopestoval toľko medu, že ho mohol predávať. Mal hádam prvú motorku v Tisovci, ale keď to bolo potrebné, vedel pešo absolvovať aj dlhé túry. Ak mu bolo niečo na hony vzdialené, bola to spoločenská etiketa, na ktorú si nijako nepotrpel. (Veď bol synom hlavného slúžneho ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia