Zákonnosť dôkazov a procesu dokazovania trestných činov s drogovým prvkom (z pohľadu obhajoby)

Autor: JUDr., Tibor Timár
Univerzita: Bulletin advokácie SAK

Abstrakt

Cieľom článku bolo poukázať na manévrovací priestor obhajoby pri výkone obhajoby osôb obvinených (obžalovaných) z trestných činov najmä s drogovým prvkom. Vychádzal som zo základnej premisy váhy dôkazov, ktorá často stavia pred obhajobu neľahkú úlohu, nakoľko predmetná trestná činnosť nepatrí medzi latentné. Orgány činné v trestnom konaní majú pomerne široké pole použitia jednotlivých prameňov dôkazov a jednotlivých zaisťovacích úkonov, ktoré im poskytujú možnosť zabezpečenia dôkazov na ťarchu viny obvineného. Ich využitie a prítomnosťsom sa snažil vysvetliťz pohľadu obhajoby, najmä z pozície ich zákonnosti a ich zaradenia do zákonnosti samotného procesu dokazovania. Načrtol som základnú zákonnú triádu znakov zákonnosti jednotlivých dôkazov. Hlbšie som sa venoval zásade špeciality v dokazovaní. Článok vychádza aj praxeolo- gických skúsenosti pri výkone obhajoby a názory na zákonnosti obhajoby boli v minulosti preverené najmä formou rozhodnutí súdov a v tomto čase už aj prokuratúr. Sekundárnym atribútom článku je poukázať na rozhranie zásad kontradiktórnosti a prvkov oportunity v Trestnom poriadku pri zachovaní silného modelu prípravného konania, ktoré bolo a je podrobené opakovane kritike odbornej verejnosti. V rámci návrhov som načrtol potrebu legislatívnych úprav, najmä Zákona o policajnom zbore SR. Na tento článok budú štrukturálne nadväzovať ďalšie články s podobnou právnou tematikou, najmä z oblasti trestného práva, ktorých konečným cieľom bude poukázať ne potrebu zmeny systému trestného procesu a postavenia prípravného konania z hľadiska zásad kontradiktórnosti azásad dokazovania.

V našej spoločnosti je už niekoľko rokov prítomný fenomén omamných a psychotropných látok. Vysoký stav kriminality na tomto úseku, v spojení s drogovou trestnou činnosťou núti orgány činné v trestnom konaní siahať pri objasňovaní týchto trestných činov po čoraz sofistikovanejších a opera- tívnejších metódach s využitím dostupných operatívno-pá- tracích prostriedkov a v nemalej miere sa využíva aj tzv. kriminálne spravodajstvo. K tomuto vývoju je nutné poznamenať, že v priamej úmere reflektuje kvantitu a kvalitu páchanej trestnej činnosti s drogovým prvkom. Tento kriminálny prvok, t. j. priamo alebo nepriamo súvisiaca prítomnosť drog pri páchaní trestných činov sa odráža vo veľkej miere vo výbere, vyhľadávaní, preverovaní, dokumentovaní a tzv. procesnom identifikovaní prameňov dôkazov, nositeľov dôkazov a v poslednom rade aj samotných dôkazných prostriedkov a dôkazov vo svojej podstate.

Z hľadiska postavenia obhajcu a práva obvineného, resp. zadržaného podozrivého na aktívnu a/alebo pasívnu obhajobu treba konštatovať, že v žiadnom prípade obhajoba nesmie pripustiť čo i len v určitom štádiu a stupni dokazovania výkon dôkazu, ktorý by vykazoval znaky nezákonnosti. Orgány činné v trestnom konaníaj napriek tomu, že prípravné konanie nie je ešte zahrnuté celým komplexom kontra- diktórnosti a obhajca v tomto štádiu konania nepredstavuje samostatný subjekt trestného konania z hľadiska odstupňovaného práva obhajoby, sa budú stále snažiťo silnú ochrannú funkciu štátu a autority jeho orgánov tak, aby boli trestné činy náležitezistené a ich páchatelia spravodlivo potrestaní. Obhajoba musí zasahovať v samotnom jadre skutku, ktorý tieto orgány považujú za trestný čin, pričom musí nutne plávať v štruktúrach jednoty skutku, ktorý vznesením obvinenia konkrétnej osobe zakladá jej podstatu a v rámci skutkov s drogovou problematikou musí venovať náležitú pozor- nosťsystému dokazovania najmäz hľadiska ich zákonnosti.

Zásada pomeru špeciality v dokazovaní

V zmysle ustanovenia § 119 ods. 2 Trestného poriadku (zákon č. 301/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov, ďalej len „Trestný poriadok") ako dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť náležitému objasneniu veci a čo sa získalo z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku alebo podľa osobitného zákona. Ust. § 119 ods. 1 Trestného poriadku[1] predstavuje základnú kostru dokazovaných prvkov a na ne priamo nadväzujú jednotlivé rozhodnutia v trestnom konaní z hľadiska najmä ich dôvodnosti a potrebnej kvantity dôkaznej sily, napr. ust. ods. 1 Trestného poriadku,[2]ustanovenie § 215 Trestného poriadku,[3] ustanovenie § 285 Trestného poriadku[4] a iné.

Ustanovenie § 119 ods. 2 Trestného poriadku zahŕňa inštitút použiteľnosti dôkazov, ktorý vo svojej podstate pracuje s dvomi základnými prvkami. Predovšetkým musí byť dôkaz získaný z dôkazných prostriedkov podľa Trestného poriadku alebo osobitného zákona a následne musí byť pre dané konanie použiteľný z hľadiska náležitého objasnenia veci najmä vo vzťahu k prvkom uvedeným v § 119 ods. 1 Trestného poriadku. Toto ustanovenie dáva do rúk subjektom ingerujúcim v procese dokazovania do rúk možnosť použiťako dôkazy aj tie, ktorézískali z dôkazných prostriedkov podľa osobitného zákona. V tomto smere je z hľadiska reflexie pri skutkoch vykazujúcich spáchanie niektorého z drogových trestných činov najbežnejším a najrozšírenejším dôkazným prostriedkom niektorý z tzv. zaisťujúcich úkonov podľa zákona č. 171/1993 Zb. o Policajnom zbore v znení neskorších právnych predpisov (ďalej v texte len ako „zákon o policajnom zbore"). Dôkazy je možné zistiť a zaistiť aj podľa iného zákona, ako je primárny kódex procesnej povahy, a to Trestný poriadok. Ustanoveniu § 119 ods. 2 Trestného poriadku korešponduje napr. ust. § 92 Trestného poriadku,[5] ktorý v rámci inštitútu zaistenia veci na účely trestného konania prezumuje tomu predchádzajúce zaistenie podľa osobitného zákona a následné prevzatie orgánom činným v trestnom konaní (policajt v zmysle ust. § 10 ods. 8 Trestného poriadku[6] alebo prokurátor). Z tejto premisy možno konštatovaťzáver, že ak je dôkaz získaný z dôkazného prostriedku podľa osobitného zákona, nemôže byť sprvoti a apriori odmietnutý ako rovnocenný dôkaz v trestnom konaní len z dôvodu, že jeho existencia nepochádza z dôkazných prostriedkov podľaTrestného poriadku.

V rámci procesu dokazovania je potrebné vysporiadať sa, najmä z hľadiska postavenia obhajcu, so vzájomným vzťahom Trestného poriadku a konkrétneho osobitného zákona. Platí všeobecná a nedotknuteľná zásada, ktorú nie je možné vykladať extenzívne, ale len v kontextoch pomeru špeciality. To znamená, že Trestný poriadok je a vždy bude a nikdy tomu nemôže byť inak, v pomere špeciality (lex spe- cialis) kzákonu o policajnom zbore, ale len pokiaľ ide o konkrétne podozrenie zo spáchania skutku, ktorý je trestným činom, pričom tieto podozrenia musia byť aspoň v základných štruktúrach a črtách spojené s možnými zásahmi do základných práv a slobôd v zmysle Ústavy Slovenskej republiky (ústavný zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších právnych predpisov), ako aj v Európskych dohovoroch o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Táto garancia všeobecnej zásady má dosah na zákonnosť získaných dôkazov v trestnom konaní a obhajca s ňou musí od začiatku pracovať a reflektovať ju, pretože je nutné už v samom začiatku skúmať konkrétne podozrenia, ich existenciu, reálnosť pro futuro z hľadiska zásahu do základných ľudských práv a slobôd, a z toho vyvodiťzáver, podľa ktorého systém procesu je nutné podradiť pod zákonnosť a postup dokazovania.

U drogových trestných činov ide vo veľkej miere o zásahy do základných ľudských práv a slobôd fyzických osôb, ako prehliadka dopravného prostriedku, osobná prehliadka, bezpečnostná prehliadka a pod. Podstatné prvky podozrenia a ich spojitosť so zásahmi do ľudských práv a slobôd zakladajú v tomto smere spomenutú zásadu pomeru špeciality, z ktorej je nutné vyvodiť pre zákonnosť dôkazu a tomu predchádzajúcu zákonnosť samotného dôkazného prostriedku veľmi dôležitú a podstatnú zásadu o obchádzaní a odporovaní zákona. Ako príklad je možné spomenúť, že ak bola omamná alebo psychotropná látka získaná z dôkazného prostriedku podľa osobitného zákona a spĺňa všetky atribúty zákonnosti získania takéhoto dôkazu, ešte stále je nutné skúmať jeho automatickú použiteľnosť v samotnom trestnom konanía ako je vyššie uvedené, obhajoba takýto dôkaz musí podrobiť zákonnosti z hľadiska toho, či jeho získanie podľa osobitného zákona, síce zákonným spôsob, neodporuje alebo neobchádza príslušné ustanovenia Trestného poriadku. Napríklad zákon o policajnom zbore a Trestný poriadok majú odlišné účelové zamerania, a preto obhajoba musí každý, aj keď podľa osobitného zákona zákonný dôkaz z hľadiska jeho zákonnosti ako dôkazu v trestnom konaní, posúdiť v intenciách zásady pomeru špeciality.

Z praxe je nepochybné, že orgány činné v trestnom konaní zámerne túto zásadu obchádzajú a v tomto štádiu vývoja trestného procesu a jeho smerovania k tzv. totálnej kontradiktórnosti s prvkami silnej oportunity, uprednostňujú samotnú existenciu dôkazu a jej automatický prenos aj s prvkami zákonnosti do dôkaznej sily v trestnom konaní. Tieto orgány nevenujú potrebnú a z praxe výkonu obhajoby je viac ako nepochybné, že niekedy žiadnu, pozornosť na posúdenie tejto stránky zákonnosti dôkazu. Po počiatočných, v tomto čase judikovaných rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pretrváva prax orgánov činných v trestnom konaní v naznačenom smere s tým rozdielom, že v rámci dokazovania sa snažia preklenúť použitie zásady pomeru špeciality a jej skúmanie z hľadiska podrobenia zákonnosti dôkazu z pohľadu jeho obchádzania Trestného poriadku tak, že navádzajú situačné modely vo vzťahu operatívno-pátracej činnosti k počiatočným podozreniam o prechovávaníomamných a psychotropných látok aj vrám- ci výkonu služobných činností poriadkových zložiek policajného zboru. Obhajoba preto musí veľmi prezieravo, sofisti- kovane a konštruktívne posudzovať existenciu samotného podozrenia, následne skúmať z daného pohľadu zásah do základných ľudských práv a slobôd, a potom hodnotiť, či poväčšine poriadkové zložky policajného zboru pri výkone úkonov, ktorými zasahujú do základných ľudských práv a slobôd, najmä v čase ich výkonu disponovali konkrétnym podozrením smerujúcim napr. k prechovávaniu drog u osoby, ktorej do základných ľudských práv a slobôd najčastejšie zaisťovacím úkonom, zasahujú. Ak existuje podozrenie, v žiadnom prípade nesmú byť úkony vykonané inak ako pri rešpektovaní všetkých práv obhajoby, čoza- ručuje len Trestný poriadok. Nie je možné takýto úkon predstierať podľa osobitného právneho predpisu a takto získať zastieraný dôkaz. Takto získaný dôkaz musí byť vyhodnotený ako dôkaz nezákonný, na čo obhajoba musí v celom štádiu trestného konania poukazovať.


V naznačenom smere pre lepšiu orientáciu použijem konkrétny príklad, ktorý sa veľmi často pri drogových trestných činoch vyskytuje. V zmysle ustanovenia § 23 ods. 2 písm. b Zákona o policajnom zbore[7] umožňuje policajtovi (oprávnenie) vykonať prehliadku dopravného prostriedku pri pátraní po omamných a psychotropných látkach. Treba poukázať na ust. § 9 ods. 1 zákona o policajnom zbore, podľa ktorého policajt v službe je povinný v medziach zákona vykonať služobný zákrok, ak je páchaný trestný čin alebo priestupok alebo je dôvodné podozrenie z jeho spáchania. Tieto ustanovenia zakladajú záver o dôvodnosti vykonania služobného zákroku, pričom v žiadnom prípade tak nemôže urobiť policajt v zmysle zákona o policajnom zbore len z navodenia prevenčných dôvodov. Zákon o policajnom zbore nedefinuje, čo sa rozumie slovným spojením „pri pátraní", preto tento pojem treba vysvetliť s použitím v našom právnom poriadku dovolenými výkladmi (gramatický, logický, slovný, teleologický a pod.). Je jednoznačné, že výkladom dospejeme k skutočnosti, že pátrať po osobách, veciach, ako aj omamných a psychotropných látkach je možné len vtedy, ak o nich disponujeme predchádzajúcou znalosťou. Je rovnako zrejmé, že nemôžeme pátrať po osobách, veciach a omamných a psychotropných látkach, ktorých identifikáciu pred začatím pátrania nepoznáme aspoň v širších identifikačných kruhoch. Ešte treba uviesť, že pojem pátranie bližšie definuje príslušné nariadenie ministra vnútra Slovenskej republiky, ktoré za pátranie považuje prehliadku pri služobnom zákroku, ak nejde o podozrenie zo spáchania trestného činu, a to iba prehliadku vizuálnu.

Vyriešenie otázky, či a podľa akého právneho predpisu má príslušný policajt vykonať prehliadku dopravného prostriedku, kedy podľa zákona o policajnom zbore a kedy po- dľaTrestného poriadku, nemôže preto spôsobovať výkladový problém. Trestný poriadok umožňuje vykonať prehliadku dopravného prostriedku pri zachovaní rigidných zákonných zásad a spôsobov len nazáklade príkazu na prehliadku iných priestorov v zmysle ust. § 101 Trestného poriadku.[8] Uvedený príkaz je odôvodnený dôvodným podozrením, že v takýchto priestoroch, ktoré neslúžia na bývanie, je vec dôležitá pre trestné konanie. Trestný poriadok poskytuje väčšiu garanciu ochrany základných práva slobôd fyzickým osobám, než zákon o policajnom zbore. V prípade, že je konkrétne podozrenie zo spáchania trestného činu, v tomto prípade drogového charakteru, najmä podľa ust. § 171 alebo 172 Trestného zákona[9] (zákon číslo 300/2005 Z. z. v znení neskorších právnych predpisov), musí policajt po- stupovaťpri prehliadke dopravného prostriedku podľa ustanovenia § 101 Trestného poriadku, ktorý je v pomere špeciality k ustanoveniu § 23 ods. 2 písm. b zákona o policajnom zbore. Ak policajt disponuje informáciou, že v konkrétnom dopravnom prostriedku sa majú nachádzať omamné a psychotropné látky a vykoná prehliadku tohto dopravného prostriedku podľa ustanovenízákona o policajnom zbore, takýto dôkaz bude v celom rozsahu nezákonným dôkazom, pretože prehliadku mal vykonať príslušný policajt v zmysle ustanovenia § 101 Trestného poriadku. Takýto absolútne neúčinný dôkaz vykazuje stupeň nulity a hľadí sa naň, ako keby neexistoval.

Obhajca na podklade takto získaného dôkazu a vzneseného obvinenia musí promptne reagovať sťažnosťou voči takémuto uzneseniu o vznesení obvinenia a namietať zákonnosťdôkazu. Rovnako, ak osobu, ktorá je vlastníkom dopravného prostriedku, resp. ktorá sa nachádzala v dopravnom prostriedku, kde sa drogy našli, zadržali ako podozrivú, musí obhajca už v rámci prvotných úkonov namietať zákonnosť, avšak nesmie pripustiť, aby sa konšpiratívne zmenil dôvod prehliadky. Musív rámci výkonu dokazovania dbať na to, aby bolo preukázané, že policajti podozrením disponovali, a preto, ak nepostupovali podľa Trestného poriadku, je takto získaný dôkaz nezákonný.

Táto skutočnosť je nesmierne dôležitá, pretože ide o primárny dôkaz, ktorý zakladá u drogových trestných činov samotnú trestnosť skutku a jeho jednotu. Ak sa obhajobe podarí preukázať nezákonnosť takto získaného dôkazu a vyvodiť z neho nepochybný záver nulity a neexistencie, nezostáva prokuratúre nič iné, len trestné stíhanie voči konkrétnej osobe podľa ust. § 215 ods. 1 písm. a Trestného poriadku zastaviť.[10] Je však možné, že tento cieľ obhajoby zbaviť obvineného viny v celom rozsahu sa môže podariť už na základe sťažnosti voči uzneseniu o vznesení obvinenia. Členov hliadok, ktorí prehliadku dopravného prostriedku vykonali v zmysle zákona o policajnom zbore v rámci tzv. výjazdových skupín totiž vyšetrovateľ, resp. poverený príslušník v skrátenom vyšetrovaní vypočuje v procesnom postavení svedkov. V rámci výsluchu môžu a často tak aj robia, sami svoju nezákonnosť konania čo do získania dôkazu prítomnosti drogy odhaliť tým, že v tomto výsluchu konkretizujú podozrenie, ktoré založilo potrebu konať podľa ustanovenia § 101 Trestného poriadku.

 

Záver o absolútnej neúčinnosti dôkazu sa však niekedy prenáša až do konania pred súdom, kde po takomto zistení a hodnotení dôkazu súd obžalovaného spod obžaloby v zmysle ustanovenia § 285 písm. a Trestného poriadku oslobodí. V naznačenom smere je na záver nutné poznamenať, že ustanovenie § 23 ods. 2 písm. b zákona o policajnom zbore je nutné vždy vykladať v prospech Trestného poriadku a reštriktívne. Takémuto výkladu je nutné podrobiť aj ustanovenie § 22 ods. 1 zákona o policajnom zbore[11] s poukazom na ustanovene § 102 Trestného poriadku[12] a iné, ktorým sa budem venovať nižšie v tomto článku, pretože sa v praxi v rámci výkonu dokazovania veľmi často objavujú a je veľmi častá aj ich nezákonnosť.

Triáda zákonnosti dôkazu

Vyššie spomenutá zásada pomeru špeciality však nepredstavuje v rámci výkonu dokazovania v trestnom konaní a posudzovania zákonnosti jediný problém, na ktorý musí obhajoba reagovať. Dôvody nezákonnosti úkonov smerujúcich k zisteniu prítomnosti omamných a psychotropných látok vo vzťahu k ich prechovávaniu alebo ich zaobstarávaniu, sú okrem naznačenej zásady pomeru špeciality aj v iných prameňoch. Prvý, podstatný prameň zákonnosti dôkazu, na ktorý je nutné poukázať je, že dôkaz musí byť vždy získaný zákonným spôsobom. V našom prípade omamná alebo psychotropná látka musí byť získaná zákonným spôsobom. Ak je takáto látka získaná podľa zákona o policajnom zbore, potom musí predovšetkým podliehať zákonnosti samotného dôkazného prostriedku, ktorý tento zákon o policajnom zbore výslovne upravuje a súčasne ho považuje za prípustný. Ako príklad môže slúžiť už spomenuté ustanovenie § 23 ods. 2 písm. b zákona o policajnom zbore, a to prehliadka dopravného prostriedku. Ďalším prameňom zákonnosti je, že dôkaz musí byť zároveň získaný z dôkazného prostriedku spôsobom, ktorý neodporuje zákonu o policajnom zbore, ale ani iným zákonom ako všeobecne záväzným právnym predpisom. Posledným prameňom zákonnosti, takýto dôkaz musí súčasne spĺňať, že ho získal oprávnený subjekt ako poverený policajt vždy len za účelom plnenia úloh policajného zboru, ak sa pohybujeme v medziach zákona o policajnom zbore. Tu poukazujem na ustanovenie § 2 ods. 1 písm. c zákona o policajnom zbore.[13]

Ad1)

 


Dôkazné prostriedky, ktoré osobitný zákon v našom komparatívnom prístupe, t. j. zákon o policajnom zbore výslovne upravuje a považuje za prípustné, je okrem samotnej zákonnej existencie a prípustnosti nutné spájať s výkonom služobného zákroku podľa zákona o policajnom zbore. Použitie takéhoto dôkazného prostriedku musí byť vždy spojené s vykonaním služobného zákroku. Bezvýhradná spojitosť týchto prvkov musí byť daná a existentná. Ako príklad je možné uviesťprehliadku osoby podľa ust. § 22 ods. 1 zákona o policajnom zbore, ktorý ako dôkazný prostriedok pre prípad zaistenia pri takejto prehliadke omamných a psychotropných látok môže slúžiť ako dôkazný prostriedok a v následnom trestnom konaní ako dôkaz len vtedy, ak takáto prehliadka osoby podľa zákona o policajnom zbore bola vykonaná v súvislosti so služobným zákrokom. V žiadnom prípade policajt nemôže urobiť túto bezpečnostnú prehliadku bez vykonania služobného zákroku, ktorému musí predchádzaťzákonný dôvod na jej výkon. Táto skutočnosť môže byť pre obhajcu kľúčovou v prípade, ak všetky ostatné už spomenuté zložky vykazujú stupeň zákonnosti. Obhajoba sa potom musízamerať na samotnú dôvodnosť vykonania služobného zákroku, napr. zastavenie dopravného prostriedku (vozidla) z dôvodu spáchania dopravného priestupku a pod. Veľmi často príslušní policajti už v tomto prvotnom kroku pochybia a prekračujú svoju zákonnú povinnosť. Správnym vedením obhajoby, najmä kladením otázok svedkom, vyžiadaním listinných podkladov o tomto zákroku, konfrontáciami alebo prepisom hovorov s operačným strediskom je možné dospieť k záveru, že nebola prítomná dôvodnosť na vykonanie služobného zákroku. Táto neexistencia dôvodnosti spôsobí, že použitý dôkazný prostriedok, napr. bezpečnostná prehliadka osoby alebo prehliadka dopravného prostriedku, ktorej predchádzal služobný zákrok formou

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia