PRÁVO NA SPRAVODLIVÉ SÚDNE KONANIE: JE NESKORÁ SPRAVODLIVOSŤ ODMIETNUTOU SPRAVODLIVOSŤOU? [1]

Autor: Doc. JUDr. PhDr., Lucia Mokrá, PhD.
Zdroj: Univerzita Komenského v Bratislave, Fakulta sociálnych a ekonomických vied
Udalosť: Bratislavské právnické fórum

Abstrakt

Princíp spravodlivosti je viditeľný v práve na spravodlivé súdne konanie, v jednom zo základných ľudských práv chránených medzinárodnými ľudsko-právnymi zmluvami. Toto právo patrí k jednému z najčastejšie porušovaných práv zo strany členských štátov Rady Európy a Európskej únie. Príspevok analyzuje judikatúru oboch európskych súdov v nadväznosti na základnú premisu práva na prístup k súdu a prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Na základe konštanty, ktorú európske súdy vytvárajú, poukazujeme na nevyhnutné implikácie na národnej úrovni z legislatívneho hľadiska ako aj z hľadiska realizácie súdnej moci.

1 ÚVOD

Slovné spojenie „neskorá spravodlivosť je odmietnutá spravodlivosť“, pochádza z pôvodnej myšlienky Johna Musgravea z roku 1646, keď vo svojom diele Another Word to the Wise uviedol, že „existencia neskorej spravodlivosti je veľká nespravodlivosť“[2] . Neskôr bola táto fráza použitá v prejave britského ministerského predsedu Williama E. Gladstona z roku 1868 a v článku publikovanom Lousiana Law Journal z roku 1842. Ostatne známou tvárou tejto myšlienky je Martin Luther King Jr., ktorý ju presne cituje vo svojom Liste z Birminghamského väzenia.[3]

Prevencia inštitútu neskorej spravodlivosti bola premietnutá do práva na spravodlivé súdne konanie v ľudsko-právnych katalógoch alebo dokumentoch medzinárodných organizácií, ktoré majú garantovať prerokovanie žalôb a podaní v primeranej dobe. Vzhľadom na to, že žiadna medzinárodno-právna norma neurčuje časový limit primeranosti voči škode či zásahu do práva jednotlivca, môžeme vychádzať zo štatistík medzinárodných orgánov garantujúcich právo na spravodlivé súdne konanie. Jedna zo správ Rady Európy, ktorá sa touto problematikou zaoberala, ešte v roku 2006 uvádza zistenia ohľadom „neprimeranej lehoty“ v prípadoch jednotlivých členských štátov.[4] Tieto zistenia, potvrdzujúce neprimerane dlhú lehotu v jednotlivých konaniach na národnej úrovni, ktorá sa následne predlžuje rozhodovaním či revíziou medzinárodného súdu, boli reflektovaná aj v príručkách pre správne uplatňovanie a interpretáciu práva na spravodlivé súdne konanie garantované článkom 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.[5]

Neskorá spravodlivosť ako odmietnutá spravodlivosť je najviditeľnejšia práve v trestných veciach, ale prítomná je aj v občiansko-právnych veciach, a to s ohľadom na následky, pri ktorých sa zvyčajne nemôže uplatniť inštitút restitutio in natura. Výsledok súdneho procesu, ktorý prichádza v konkrétnom prípade neskoro, môže byť z hľadiska ochrany práv alebo právom chránených záujmov jednotlivca už neaplikovateľným alebo nedosiahnuteľným z dôvodu dĺžky súdneho procesu. 

V trestných veciach, žalobca má za to, aby obvinený bol potrestaný za trestný čin, ktorý spáchal, ale v dlhotrvajúcich prípadoch je to práve žalobca, ktorý sa nevie dovolať spravodlivosti a ktorá nemusí byť nakoniec ani dosiahnutá. Aj v prípadoch, kedy súdy o trestnom čine rozhodnú po pomerne dlhom čase, práve žalobca je ten, kto stráca vieru v systém, kto neverí v spravodlivosť, ktorá má byť súdnym konaním dosiahnutá a samotné súdne konanie a jeho dĺžka predlžujú len škodu na žalobcových právach. Samotný pozitívny rozsudok v prospech žalobcu po dlhom čase už neprináša víťazstvo či zadosťučinenie, spravodlivý účinok po neprimeranej lehote nemôže byť pre žalobcu dostatočný. V trestnom práve však neprimeraná lehota konania môže mať aj iné dôsledky: v prípade, že z trestného činu je obvinená osoba, ktorá je nakoniec nevinná a oslobodená od obvinení v plnom rozsahu, práve neprimeraná dĺžka konania, a to napriek existencii prevencie neviny, má nenapraviteľné dopady. Dosiahnutie oslobodzujúceho rozsudku v neprimeranej lehote neprispieva k dosiahnutiu spravodlivosti vo veci samej. 

V občianskych veciach, ktoré trvajú niekedy dlhšie ako samotné trestné konanie, je situácia ešte horšia. Dĺžka súdneho konania je neprimeraná a v mnohých prípadoch dosiahnutie rozhodnutia napríklad o dedičstve či náhrade škody nezodpovedá časovej realite a kauzalite podanej žaloby. 

Na základe skúseností s dĺžkou súdneho konania a neexistencie časového rámca „primeranej lehoty“ pre dosiahnutie súdnej ochrany práv jednotlivca a právom chránených záujmov, ako aj štatistík Európskeho súdu pre ľudské práva pre právo na spravodlivé súdne konanie môžeme povedať, že neskorá spravodlivosť je aj v súčasnosti odmietnutá spravodlivosť. Preskúmaním prípadov v konaní pred ESĽP, uvádza aj Svetová banka, rámcové pravidlá posudzovania primeranej lehoty: 
„1. V normálnych (nie komplexných) prípadoch, ESĽP považuje lehotu konania 2 roky za primeranú. V prípadoch, ktoré trvajú dlhšie ako 2 roky na jednom súde, ESĽP preskúmava detailne, či národné orgány ochrany práva správne vykonávali všetky procesné kroky. 
2. V prioritných prípadoch, ESĽP môže zistiť porušenie aj vtedy, ak rozhodovanie v prípadoch trvalo kratšie ako 2 roky. Prioritné prípady sú také, ktoré si vyžadujú rýchle rozhodnutie z hľadiska efektívnosti, ako sú napríklad spory zahŕňajúce odmietnutie alebo nezaplatenie miezd, obmedzenie obchodu, kompenzácie obetiam nehôd, prípady policajného násilia, prípady, v ktorých je sťažovateľom starší človek alebo jeho zdravotný stav je kritický, ako aj prípady upravujúce vzťahy medzi deťmi a rodičmi. 
3. V komplexných prípadoch, ESĽP môže považovať aj dlhší čas za primeraný. Avšak v týchto prípadoch, ESĽP zvykne dávať osobitnú pozornosť zhodnoteniu obdobia bez aktivity, aby zistil, či nespôsobuje neprimerané prieťahy. 
4. Veľmi výnimočne ESĽP považuje trvanie sporu dlhšie ako 5 rokov za primerané. Nikdy súd nerozhodol o tom, že trvanie sporu nad 8 rokov je primerané. Výnimku z primeraného času trvania sporu a neurčenia, že ide o porušenie primeranosti konania v starých prípadoch (viac ako 5 rokov) Súd konštatoval iba v prípadoch, keď správanie a konanie sporových strán prispelo k takýmto prieťahom.“ [6]

2 NESKORÁ SPRAVODLIVOSŤ V JUDIKATÚRE EURÓPSKYCH SÚDOV

Právo na spravodlivé súdne konanie je jedným z troch najčastejšie namietaných porušení v konaní pred Európskym súdom pre ľudské práva.[7] Vzhľadom na to, že sa dotýka práva jednotlivca na prerokovanie jeho sťažnosti zákonným súdom bez zbytočných prieťahov, je častým predmetom aj prejudiciálnych konaní v rámci právomoci Súdneho dvora Európskej únie. 

V nadväznosti na uvedené, a to najmä v súčasnosti vyvstáva otázka, či rozhodovanie týchto nadnárodných súdov prispieva k riešeniu otázky neskorej spravodlivosti, keď samotné nadnárodné konanie je časovo náročné a trvá zvyčajne 2 roky a viac, teda dobu, ktorú samotné európske súdy považujú za neprimeranú. V dobe, keď správa súdov je elektronizovaná, právny systém členských štátov môže aktívne využívať ustálenú judikatúru európskych súdov týkajúcu sa dĺžky konania a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, existuje množstvo žalôb založených práve na časovo ťažko dosiahnuteľnej spravodlivosti, teda verdiktu v merite veci v súlade s medzinárodnými ľudsko-právnymi zmluvami. 

Na základe týchto údajov analyzujeme prístup oboch európskych súdov k inštitútu neskorej spravodlivosti, a to prostredníctvom hľadania prístupu, ktorý by umožnil časovo rámcovať súdne konanie na národnej úrovni tak, aby nebolo dosiahnutie rozhodnutia v merite veci len ukončením procesných úkonov bez dosiahnutia spravodlivosti v primeranom čase. 

2.1 Súdny dvor EÚ

Súdny dvor Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie[8] (ďalej len „ZFEÚ“) „má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú:
výkladu zmlúv...“. Článok 267 ZFEÚ ďalej uvádza, že ak sa predbežná otázka „položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne“. 

Pre kvalitatívnu analýzu sme použili výber prípadov, ktorý je náhodný, založený na dvoch skutočnostiach: ide o konanie o predbežnej otázke v prípadoch pochádzajúcich zo súdov Slovenskej republiky a tieto prípady sa dotýkajú určenia lehoty na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a teda obsahu práva na spravodlivé súdne konanie ako výklad účinnej (nie neskorej) spravodlivosti. 

V prvom prípade C-456/07, podal návrh na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 234 ZES (v súčasnosti článok 267 ZFEÚ) Najvyšší súd SR. Príslušná otázka sa týkala sporu medzi pánom Karolom Mihalom, súdnym exekútorom a Daňovým úradom Košice V., ktorý zamietol jeho žiadosť o zrušenie registrácie ako platiteľa DPH, a výkladu článku 4, ods. 5 prvého pododseku šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17.mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty; jednotný základ jej ustanovenia ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU