Advokát dr. Július Zoltán-Weichherz

Autor: JUDr., Peter Kerecman, PhD.
Univerzita: Bulletin advokácie SAK

Abstrakt

Dr. Július Zoltán-Weichherz (1887 – 1951) bol známym a vyhľadávaným prvorepublikovým bratislavským advokátom. Pôsobil ako obhajca v trestných veciach, ktoré by sme dnes nazvali „známe mediálne kauzy“, zastupoval aj bežnú civilnú agendu. Ako o tom svedčia súdne spisy, bol advokátom s procesnou odvahou, vybrúsenou taktikou a filmovou výrečnosťou. Vychoval vo svojej kancelárii desiatich koncipientov. Ako mnohí z jeho generácie je však dnes už takmer zabudnutý. Vďaka jeho vnukovi – dr. Pavlovi Viznerovi a pravnučke – dr. Miriam Alexandrovej, u ktorých sa dochovali vzácne pamiatky na jeho advokátsku činnosť – môžeme si dnes pripomenúť dr. Júliusa Zoltán-Weichherza nielen ako advokáta, ale i ako človeka.

Na úvod

Dr. Július Zoltán-Weichherz sa narodil v Čadci 17. 8. 1887 v rodine Jakuba Weichherza a Saly Drechsler. Mal dvoch súrodencov – brata Alberta a sestru Elisabeth. Ľudovú školu navštevoval v Čadci, pokračoval na gymnáziu v Bratislave. Právo študoval v Budapešti, štúdium ukončil v roku 1910 a v roku 1913 bol promovaný za doktora práv. Počas vyso- koškolského štúdia bol členom ľavicového spolku Galilei. Už počas prázdnin praxoval v Čadci u advokáta dr. Garaja, ktorý sa neskôr stal tabulárnym sudcom v Komárne. Prvý rok kon- cipientskej praxe vykonal v Budapešti u dr. Bedricha Halásza a dr. Henrika Zsoldosa. V roku 1911 nastúpil ako koncipient u dr. Emila Orovana v Čadci, u ktorého pracoval až do roku 1914. Advokátsku skúšku zložil 8. 6. 1914.[1]

Počas prvej svetovej vojny bol dôstojníkom delostrelec- tva, z frontu sa vrátil ťažko chorý, ochorel na maláriu.[2] V roku 1919 ako dôstojník Červenej armády Maďarskej republiky rád sa zúčastnil na bojoch o Komárno.[3] Po vojne bol činný – ako sám uvádza vo svojom životopise[4] – vo filmovom od- bore. V rokoch 1919 – 1921 bol prvým predsedom Asociá- cie vlastníkov kín na Slovensku, či jej právnym zástupcom a sám vlastnil kino.[5]

Advokát

Do zoznamu advokátov Advokátskej komory v Turčianskom Sv. Martine bol zapísaný 2. 12. 1922 a advokátsku prax začal vykonávať v Bratislave. Bol už ženatý s Renée, rod. Hirschlo- vou (nar. 28. 2. 1899) pôvodom z Banskej Štiavnice a mali ročnú dcéru Evu, vyd. Viznerovú (nar. 25. 6. 1921).

Ako advokát zastupoval Spolok bankových úradníkov, Spolok maďarských žurnalistov, Rudú pomoc, Medzinárodný všeodborový zväz, Jednotný zväz súkromných zamestnan- cov. Advokátsku kanceláriu mal na Suchom mýte 10,[6] neskôr na prvom poschodí v dome na Zelenej 2,[7] tam i býval. Ob- hajoval v procese proti Vojtechovi Tukovi, spolu s dr. Vladi- mírom Clementisom obhajoval Štefana Majora v tzv. košút- skej afére, obhajoval Karola Šmidkeho, senátora Gabriela Steinera a mnohých ďalších.

Obhajca v Tukovom procese

V čase, keď dr. Július Zoltán-Weichherz vykonával advokáciu šiesty rok, stal sa obhajcom v jednom z najväčších a najsle- dovanejších politických procesov obdobia 1. ČSR – procesu proti Vojtechovi Tukovi[8] a spol.

Po tom, čo bol poslanec Tuka zbavený poslaneckej imu- nity, bol 3. 1. 1929 zatknutý a v júni 1929 bola vypracovaná obžaloba. Obžalovaný bol zo zločinu vojenskej zrady, pre- tože sa po roku 1923 spolčil s rôznymi osobami pre získanie tajných informácií o československej armáde, ktoré odovzdal cudzím predstaviteľom a z prípravy úkladov proti štátu, pre- tože spolu s ďalšími osobami organizoval Rodobranu, pomo- cou ktorej sa pokúsil odtrhnúť Slovensko od ČSR s úmyslom pripojiť ho k cudziemu štátu.

Vojtecha Tuku obhajovali dr. Ján Galla[9] a dr. Halyk, jeho spoluobžalovaného Antona Sznackého obhajoval dr. Zoltán- -Weichherz a tretieho spoluobžalovaného Alexandra Ma- cha obhajoval dr. Ivan Ottlyk.[10] Krajský súd v Bratislave roz- hodoval v senáte, ktorého predsedom bol dr. Ján Terebessy[11] a sudcami dr. Mazal a dr. Necid. Údajne bola vec pridelená dr. Jánovi Terebessymu aj v dôsledku toho, že sa „nehodilo“, aby Slováka Tuku súdil niektorý zo sudcov českej národnosti a dr. Terebessy sa hlásil k národnosti maďarskej.

Hlavné pojednávanie sa začalo 29. 7. 1929. Boli vypočutí svedkovia, ktorí mali Tuku a spoločníkov usvedčovať z náv- števy špionážnej kancelárie vo Viedni a prijímania finančnej podpory od maďarskej vlády pri jeho činnosti smerujúcej k odtrhnutiu Slovenska od ČSR a jeho pripojeniu k Maďar- sku alebo Poľsku. Obhajcovia ich výpovede spochybňovali. Tuka svoju vinu popieral, ale otvorene priznával, že je auto- nomistom. Krajský súd v Bratislave uznal Tuku rozsudkom z 5. 10. 1929 vinným z trestného činu vojenskej zrady spáchaného za zvlášť priťažujúcich okolností a za prípravu úkladov o republiku na 15 rokov odňatia slobody a stratu čestných ob- čianskych práv na dobu troch rokov. Rozsudok potvrdil v ap- ríli 1930 Vrchný súd v Bratislave a rozhodnutím Najvyššieho súdu Republiky československej z júla 1930 ostal nezmenený. Alexander Mach bol oslobodený a klient dr. Júliusa Zoltán- -Weichherza Anton Snaczký[12] bol odsúdený na päť rokov.[13]

Koncipienti dr. Júliusa Zoltán-Weichherza

Dr. Július Zoltán-Weichherz sa netajil svojím ľavicovým zmýš- ľaním a sociálnym cítením. Sympatizoval s ľavicovými strana- mi, dve volebné obdobia bol za komunistickú stranu členom právnickej komisie Mestskej rady v Bratislave. Podporoval charitatívne akcie pre sociálne slabých a perzekvovaných. Nezdráhal sa prevziať zastupovanie ľavicových aktivistov, ich odborových, či politických organizácií. Ako známy advokát si zároveň mohol dovoliť zamestnať aj rovnako zmýšľajúcich koncipientov. Ľavicovou inteligenciou bol považovaný za po- krokového advokáta.[14]

Prvým koncipientom, ktorého dr. Július Zoltán-Weich- herz zamestnal bol dr. Daniel Okáli, ktorý uňho pracoval od 4. 10. 1926 do 12. 7. 1932,[15] teda i počas Tukovho procesu.

Daniel Okáli si na svojho zamestnávateľa spomína s úctou a rešpektom: „Šéf, rodák z Čadce, ambiciózny, do úmoru hrdlačiaci advokát, účastník komúny z roku 1919 (...) Veľmi dobre vychádzal s Vladom Clementisom. Zastupoval Rudé odbory poľnohospodárskych robotníkov, najbojovnejšie odbory. Za- stupoval otca Ľudovíta Pezlára, keď organizoval stavebné družstvo na Trnávke, zastupoval Jula Verčíka, keď začiatkom tridsiatych rokov bol vylúčený zo strany a prešiel k sociálnym demokratom, zastupoval spolu s Vladom Clementisom ob- žalovaných v košútskom procese a ďalších a ďalších najmä v pracovných sporoch urputných v rokoch hospodárskej krízy. A samozrejme väčšinou úplne zdarma. Šéf bol považovaný za jednoho z najlepších trestných právnikov v Bratislave.“[16]

Ďalej Okáli spomína, že ako koncipient u dr. Zoltán-We- ichherza pracoval „ráno od 8., večer do pol siedmej s polud- ňajšou formálnou prestávkou dvoch hodín. Formálnou pre- to, lebo pojednávania sa vždy pretiahli cez 12. hodinu a to sa stávalo pravidelne, temer každý deň. Písomné práce som si klepal sám na stroji bez konceptu. V Tukovom procese od- volanie malo 120 strán a pri takejto vyčerpávajúcej intenzív- nej práci dôležité spisy som musel študovať a pripravovať sa večer, lebo prv v odvolacích súdoch sa odvolanie prednáša- lo. Súčasne musel som sa pripravovať na advokátske skúšky a naštudovať prakticky celé uhorské právo a zásadnú judika- túru. To všetko prebiehalo pri stúpajúcej agende, pričom šéf pracoval viac ako ja“.[17]

Aj podľa spomienok Okáliho sa dr. Zoltán-Weichherzovi ako advokátovi darilo: „Kancelária sa vzmáhala napriek eko- nomickej kríze. Množili sa konkurzy, mimokonkurzné vyrov- nania, finančné podvody a všetok tento hospodársky chaos plodil nové pravoty a procesy. Kanceláriu dr. Weichherz pre- sťahoval zo Suchého mýta do Zeleného domu na námestí IV. apríla, kde si prenajal celé prvé poschodie“.[18] Aj svojmu kon- cipientovi Okálimu ponúkol zvýšenie platu: „Nastúpil som s platom 1 200 Kč. V roku 1928 šéf ma prekvapil prehlásením, že mi od 1. VII. 1928 zvyšuje plat o 1 000 Kč. Neviem z akého dôvodu som na toto ocenenie mojej práce reagoval tým, že som prehlásil „ešte som si to nezaslúžil“ a o zvýšenie sa pri- hlásim. Vydržal som tak do konca roka 1928“.[19] Vtedy sa totiž Okáli chystal oženiť.

Nielen Okáli si vážil svojho zamestnávateľa, ale aj dr. Zol- tán-Weichherz svojho koncipienta, ktorého si chcel udržať aj po skončení koncipientskej praxe. Okáli spomína: „V roku 1932 prekvapil ma šéf znovu mimoriadne lákavou ponukou, aby som sa stal jeho spoločníkom s 50 % účasťou na čistom zisku s podmienkou, že budem obstavať všetku agendu včí- tane vybavovania stránok na Okresnom súde. Bola to finan- čne, jedinečná ponuka, veď do tej doby bol som iba jednodu- chým zamestnancom. Sľúbil som mu, že mu svoje, rozhodnutie oznámim do 3 dní. Ponuku, akokoľvek bola vábivá som nepri- jal – a rozhodol sa odísť do Skalice – rodiska manželky a začať od „piky“.“ [20]

Po odchode Okáliho za advokáta do Skalice získal uvoľ- nené koncipientske miesto u dr. Zoltán-Weichherza Okáli- ho spolužiak z pražských právnických štúdií, ďalší Davista – dr. Ján Poničan, ktorý si tu dokončil koncipientsku prax[21] a vzápätí sa stal advokátom. Poničana vystriedal dr. Arpád Balogh Déneš. U dr. Zoltán-Weichherza pracoval viac než štyri roky.[22] Do zamestnania ho dr. Zoltán-Weichherz prijal napriek tomu, že ho Krajský súd v Komárne odsúdil na dva mesiace nepodmienečne pre politickú reč, ako o tom in- formuje i časopis DAV.[23] Po vojne sa k nemu do kancelárie dr. Arpád Balogh Déneš vrátil ako koncipient ešte raz.[24] Po- stupne ďalšími koncipientmi u dr. Zoltán-Weichherza boli dr. Ladislav Levinger,[25] dr. Ctibor Valter Singer,[26] dr. Andrej Schmidek,[27] dr. Gabriel László.[28] Po ňom nasleduje dr. Vojtech Telek,[29] ktorý sa ako advokát stane v roku 1947 tajomníkom Akčného výboru Advokátskej komory v Bratislave. Posled- nými dvoma koncipientmi u dr. Júliusa Zoltán-Weichherza boli dr. Izidor Ganz[30] a dr. Vojtech Burian.

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia