NÁVRH ZMIEN ÚSTAVY SLOVENSKEJ REPUBLIKY VO VECI USTANOVOVANIA SUDCOV ÚSTAVNÉHO SÚDU SLOVENSKEJ REPUBLIKY – SPÄTNÁ REFLEXIA PO KRÁTKEJ DOBE

Autor: doc. JUDr. Boris Balog PhD.
Zdroj: Paneurópska vysoká škola
Udalosť: Bratislavské právnické fórum

Abstrakt

Koncom roku 2018 bolo predložených niekoľko návrhov na zmenu Ústavy Slovenskej republiky, ktoré sa týkali spôsobu ustanovovania sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky. išlo o návrhy, ktoré sa v rozdielnej intenzite odchyľovali od platného znenia Ústavy Slovenskej republiky a prinášali nielen technické, ale aj koncepčné zmeny. Ani jeden z predložených návrhov nebol schválený. Aj keď uplynula iba krátka doba, je možné sa už spätne na tieto návrhy pozrieť a zamyslieť sa nad nimi.

1. ÚVOD

Menovanie sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) sa stalo
súčasťou ústavnej úpravy postavenia ústavného súdu ako nezávislého súdneho orgánu ochrany
ústavnosti v novo sa formujúcom štáte v jeho ústave, ktorá bola schválená 1. septembra 1992.
Ústavodarca zvolil v čl. 134 ods. 2 konštrukciu, ktorá napriek neskorších novelizáciám
zostala od roku 1992 dodnes rovnaká – sudcov ústavného súdu menuje prezident Slovenskej
republiky (ďalej len „prezident“) z osôb navrhnutých Národnou radou Slovenskej republiky (ďalej len
„národná rada“). Keďže ide o konštrukciu, ktorá úspešne vo svojej podstate prežíva od 1. septembra
1992, je zaujímavé sa v úvode zamyslieť nad jej pôvodom, resp. inšpiráciou slovenského
ústavodarcu.
V roku 2019 to nie je ľahké identifikovať. Komentár k Ústave Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) z roku 1997 síce spôsob menovania sudcov ústavného súdu a vyžadované podmienky pre
kandidátov dosť podrobne uvádza, k podstate zvolenej konštrukcie – národná rada navrhuje
a prezident menuje – sa nevyjadruje vôbec a vychádza z nej ako z danej.[1]

Pri hľadaní odpovede je potrebné pristúpiť k okolnostiam prípravy a schvaľovania ústavy
všeobecnejšie. V literatúre je možné sa stretnúť s dvojakým vymedzením zdrojov ústavy.
V prvom rade je názor, že ústava „vychádzala z platných ústav najmä demokratických
európskych štátov“.[2] Ak by sme skúmali pôvod ústavnej konštrukcie v čl. 134 ods. 2 po tejto línii, nie
je možné zdroj jednoznačne identifikovať. Keďže ústava založila ústavný súd ako nezávislý súdny
orgán, pôvod spôsobu menovania jeho sudcov nie je možné hľadať ani vo Veľkej Británii, ani v USA a ani vo Francúzsku. Nie je to ale ani Základný zákon SRN. Spôsob menovania sudcov Spolkového ústavného súdu podľa čl. 94 ods. 1 Základného zákona nie je postavený na vzťahu parlamentu a hlavy štátu, a preto ako zdroj inšpirácie pre slovenského ústavodarcu slúžiť nemohol.[3] Iný názor, ktorý nevylučuje predchádzajúci, hovorí o tom, že pri príprave ústavy sa „reflektoval česko-slovenský ústavný vývoj, jeho ústavná tradícia“.[4] Aj tu ale odpovede nachádzame len ťažko. Spôsobu menovania sudcov prvorepublikového ústavného súdu konštrukcia v čl. 134 ods. 2 ústavy nezodpovedala. Nevychádzala, resp. nekopírovala dokonca ani kreovanie sudcov Ústavného súdu ČSSR podľa čl. 94 ods. 3 ústavného zákona č. 143/1968 Zb. o československej federácii, podľa ktorého sudcov tohto ústavného súdu volilo bez ďalšieho Federálne zhromaždenie ČSSR. Ústavný zákon č. 91/1991 Zb. o Ústavnom súde Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky prvýkrát v čl. 10 ods. 2 obsahoval konštrukciu menovania sudcov prezidentom[5] federácie na návrh tak federálneho, ako aj národných parlamentov. Dá sa predpokladať, že keďže išlo o konštrukciu demokratického ústavodarcu, ktorá viedla k vytvoreniu federálneho ústavného súdu, prevzal ju slovenský ústavodarca. Jej aplikácia v podmienkach unitárneho štátu sa dokonca v porovnaní s federáciou mohla javiť ako jednoduchšia. Zmeny čl. 134 ods. 2 ústavy nikdy nezasiahli do podstaty a toto ustanovenie prežilo aj koniec roka 2018, kedy sa objavili návrhy, ktoré zasahovali do jeho podstaty. 

2. ÚSTAVNÝ SÚD V CENTRE POZORNOSTI

Menovanie sudcov ústavného súdu v roku 2019 je spojené s takou mediálnou, politickou a spoločenskou pozornosťou, s akou sa nestretlo po 1. januári 1993 menovania žiadnej generácie ústavných sudcov. Zvýšený záujem spoločnosti a menovanie sudcov ústavného súdu je dôsledkom zvýšeného záujmu o ústavný súd ako taký. Tento je možné pozorovať od roku 2017 a pretrváva dodnes. Ústavný súd sa do centra záujmu spoločnosti, tretieho sektora, ale aj politickej reprezentácie dostal po prijatí ústavného zákona č. 71/2017 Z. z. Ide o ústavný zákon, v ktorom je legislatívne pretavené spoločensky vyžadované riešenie zrušenia tzv. Mečiarových amnestií. Konkrétne ide o také riešenie, že podľa čl. 86 písm. i) ústav, do pôsobnosti Národnej rady patrí uznášať sa o zrušení rozhodnutia prezidenta podľa čl. 102 ods. 1 písm. j) ústavy, teda udelenie milosti a amnestie, ak takéto rozhodnutie prezidenta odporuje princípom demokratického a právneho štátu. Súčasne ústavodarca stanovil, že na prijatie zrušujúceho uznesenia sa vyžaduje súhlas ústavnej väčšiny všetkých poslancov Národnej rady Slovenskej republiky. Vo vzťahu k ústavnému súdu je významné doplnenie ústavy o čl. 129a, podľa ktorého je rozhodnutie národnej rady o zrušení amnestie alebo individuálnej milosti povinne preskúmavané ústavným súdom, a to bez návrhu. Úprava v čl. 129a ústavy je nielen prelomenie pravidla, že ústavný súd koná len na základe návrhu, ale čl. 129a ústavy je najmä prelomením pravidla o konečnosti rozhodnutia, na ktoré sa podľa čl. 84 ods. 4 ústavy vyžaduje ústavná väčšina všetkých poslancov parlamentu. Do účinnosti ústavného zákona č. 71/2017 Z. z. neexistovala možnosť, aby iný ústavný orgán preskúmaval rozhodnutia národnej rady prijaté ústavnou väčšinou. Ústavný súd sa stal tým orgánom, ktorý mohol zrušenie amnestií a milosti zvrátiť, preto sa naň upriamila spoločenská, politická a aj novinárska pozornosť.[6] Táto pozornosť bola umocnená práve faktom, že rok 2017 predstavoval ukončovanie funkčného obdobia deviatich sudcov ústavného súdu. Nadchádzajúce menovanie nových deviatich sudcov ústavného súdu v spojení s posilnením jeho právomocí preto vytvorilo prostredie pre zvýšený záujem o tento ústavný orgán a jeho personálne obsadenie. Treba tiež povedať, že ústavný zákon č. 71/2017 Z. z. nebol jediným rozšírením právomocí ústavného súdu, práve naopak. Pre ústavný vývoj Slovenskej republiky je charakteristické neustále rozširovanie právomocí ústavného súdu, ktoré sa ale nestretlo s takým spoločenským a mediálnym záujmom a pozornosťou ako v roku 2017, pričom v minulosti išlo o právomoci, ktoré sú z hľadiska fungovania ústavného systému dôležitejšie ako zrušenie amnestijného rozhodnutia. Zvýšená pozornosť politikov, médií, ale aj spoločnosti ako takej o ústavný súd v situácii nadchádzajúceho ukončenia funkčného obdobia deviatich sudcov a teda aj menovania ich nástupcov, vyústila relatívne prirodzene do záujmu o ústavnú úpravu menovania sudcov ústavného súdu. 

3. NÁVRHY NA ZMENU ÚSTAVY VO VZŤAHU K MENOVANIU SUDCOV ÚSTAVNÉHO SÚDU

Koniec roku 2018 sa z hľadiska ústavného súdu niesol tak v znamení vládneho návrhu ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov,[7] ako aj nového zákona o organizácii ústavného súdu č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.[8] Z hľadiska predmetu príspevku sa zameriam na zmeny, ktoré prinášal návrh novelizácie ústavy vo vzťahu k menovaniu sudcov ústavného súdu.[9] Posúdim ich z hľadiska toho, aký intenzívny zásah do existujúcej konštrukcie menovania sudcov ústavného súdu prinášal, z akých dôvodov a aké by mal dôsledky na ústavný systém, ak vôbec. Venovať sa budem postupne vládnemu návrhu novelizácie ústavy ako bol vládou predložený národnej rade a potom dvom pozmeňujúcim návrhom, ktoré boli počas rokovania národnej rady v druhom čítaní k nemu podané.

3.1. Vládny návrh novelizácie ústavy

Vládny návrh do podstaty konštrukcie menovania sudcov ústavného súdu nezasahoval. Zachovával vzťah národnej rady ako navrhovateľa a prezidenta ako menovateľa, pričom tejto konštrukcii z hľadiska jej zachovania pozornosť nevenoval a vychádza z nej ako z danej. Vládny návrh upravoval postavenie národnej rady v procese menovania sudcov ústavného súdu, a to tým, že menil kvórum pre voľbu kandidáta na sudcu ústavného súdu. Oproti platnému stavu navrhoval stanovenie požiadavky dosiahnuť súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov národnej rady pre zvolenie kandidáta na sudcu ústavného súdu. Vládny návrh stanovoval, aby pre voľbu kandidáta na funkciu sudcu ústavného súdu bola potrebná absolútna väčšina všetkých poslancov, t.j. aspoň 76 hlasov poslancov. Zvýšenie kvóra pre voľbu kandidáta na funkciu sudcu ústavného súdu na absolútnu väčšinu všetkých poslancov z doterajšej jednoduchej väčšiny prítomných poslancov sledovalo zabezpečenie širšieho konsenzu poslancov parlamentu pri voľbe kandidátov na sudcov ústavného súdu. Z tohto pohľadu predstavoval vládny návrh novelizácie ústavy kompromisné riešenie medzi dovtedajšou ústavnou úpravou jednoduchej väčšiny prítomných poslancov na strane jednej a požiadavkou na zvýšenie kvóra pre voľbu kandidátov na sudcov ústavného súdu na ústavnú väčšinu na strane druhej. Navrhované riešenie by síce kvórum zvýšilo, ale súčasne by umožnilo túto požiadavku splniť a teda kandidátov na sudcov ústavného súdu zvoliť.  

3.2. Pozmeňujúci návrh predložený poslancami časti opozície

Zmeny v spôsobe menovania sudcov ústavného súdu predstavené vládou sa nezdali dostatočné opozícii, ktoré počas rokovania národnej rady prezentovala vlastné návrhy a predstavy o tom, ako by mal proces menovania sudcov ústavného súdu vyzerať. Predstavy opozície boli vyjadrené v rozsiahlom pozmeňujúcom návrhu, ktorého základné prvky boli – - stanovenie priamo a výslovne v ústave, že voľba kandidátov na sudcov ústavného súdu bude vždy verejná, - zavedenie pravidiel pre cyklickú obmenu sudcov ústavného súdu – najvážnejším systémovým prvkom, resp. zmenou, ktorú prinášal opozičný pozmeňovací návrh bolo zavedenie cyklickej obmeny sudcov ústavného súdu, teda zavedenie kontinuity pri jeho personálnom obsadení, - zánik funkcie sudcu ústavného súdu z ústavy – opozičný pozmeňujúci návrh obsahoval návrh na doplnenie ústavy aj v tom smere, aby sudcovi ústavného súdu ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU