ATRAHOVANIE PRÁVOMOCÍ ÚSTAVNÝM SÚDOM SLOVENSKEJ REPUBLIKY

1 ÚVOD

Problematika vymedzenia materiálneho jadra spolu s možnosťou zrušenia ustanovení
Ústavy Slovenskej republiky, práve Ústavným súdom Slovenskej republiky bola, aj je, v teórii práva
spolu s ústavným právom vždy vysoko frekventovanou a debatovanou témou medzi odbornou
verejnosťou. Záujem o túto otázku t. j. o možnosť a spôsob derogovania „protiústavných ustanovení
Ústavy“ a tým vymedzenia materiálneho jadra Ústavy, kedy bude možné o tejto protiústavnosti
rozhodnúť, začína eskalovať aj vďaka nedávnemu nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky,
ktorý si dovolil prekročiť Rubikon a použiť “nukleárnu zbraň“ ústavného práva. Nemenej dôležitou
otázkou je podľa názoru autora aj priblíženie historického kontextu ako sa konkrétne ustanovenia
dostali do Ústavy Slovenskej republiky. V nasledujúcej časti príspevku je popísaný historický exkurz
legislatívneho procesu, ktorý vložil do Ústavy Slovenskej republiky niektoré problémové
ustanovenia. Takisto sú uvedené možné problémy, ktoré spomenutý nález môže spôsobiť do
budúcnosti ako aj možné riešenia de lege ferenda, ktoré by boli schopné tento dnes už existujúci
stav zvrátiť. V skratke, cieľom tejto práce bude predovšetkým podať čo najobjektívnejšie argumenty a odpovede na vyššie spomínané otázky spolu s ďalšími podotázkami, ktoré budú položené priamo v texte. Pri písaní práce sa autor opiera najmä o fundované vedecké články uverejnené prevažne v odborných a vedeckých časopisoch. Medzi doplnkovú literatúru patrili takisto zahraničné monografie z Českej republiky od významných právnych teoretikov so zameraním na ústavné právo. Najvýznamnejšie a najrelevantnejšie pramene, ktoré sú použité v tejto práci sú však nepochybne nálezy a uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj odlišné stanoviská sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky.

2 HISTORICKO-POLITICKÝ DISKURZ UDALOSTÍ, KTORÉ SMEROVALI K NOVELIZÁCII ÚSTAVY SLOVENSKEJ REPUBLIKY SPORNÝMI USTANOVENIAMI.

Na začiatok je potrebné poznamenať, že cesta k dvanástej novele Ústavy Slovenskej republiky začala na 33. schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky dňa 20. marca 2014. Tento návrh ústavného zákona sa zrodil po dlhých rokovaniach k témam, ktoré boli dlhodobo v centre záujmu občanov Slovenskej republiky. Cieľom predkladaného návrhu ústavného zákona bolo vytvoriť ústavno-legislatívny rámec pre ďalšie pokračovanie hľadania možností ako vykonať zmeny v justícii tak, aby bola súdna moc efektívna, ale hlavne v očiach verejnosti dôveryhodná.[1] Avšak, prvým problémom, ktorý v legislatívnom procese na úrovni Národnej rady Slovenskej republiky nastal bola skutočnosť, že neexistoval konsenzus aspoň 3/5 väčšiny poslancov, ktorí by za túto pripravovanú novelu Ústavy Slovenskej republiky hlasovali. Túto komplikáciu sa podarilo vyriešiť až po doplnení návrhu ústavného zákona, do ktorého bolo pridané ustanovenie z oblasti manželstva ako základu rodiny. Toto ustanovenie malo posilniť tradičný inštitút rodiny tým, že malo vytvoriť rámec pre budúce riešenia na podporu mladých rodín a manželstva.[2] Gro návrhu ústavného zákona však tvorila reorganizácia Súdnej rady, spôsob kreovania Súdnej rady, oddelenie predsedu Súdnej rady a funkcie predsedu Najvyššieho súdu, otázka kompetencií Súdnej rady a zrušenie trestnoprávnej imunity sudcov na Slovensku. Nakoniec sa celý legislatívny proces ešte viac zneprehladnil poslaneckými pozmeňujúcimi návrhmi, ktoré menili celkom komplexne body predkladaného návrhu až tak, že sa medzi pôvodné body 9 a 10 navrhovaného zákona dostalo cez pozmeňujúci návrh aj problémové ustanovenie čl. 147 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktoré doplnilo už dovtedy existujúce ustanovenie o - „Prezident Slovenskej republiky na návrh Súdnej rady Slovenskej republiky odvolá aj sudcu, ktorý nespĺňa predpoklady sudcovskej spôsobilosti, ktoré dávajú záruku, že funkciu sudcu bude vykonávať riadne, na základe právoplatného uznesenia Súdnej rady Slovenskej republiky podľa čl. 154d ods. 1 alebo na základe právoplatného rozhodnutia ústavného súdu, ktorým sťažnosť podľa čl. 154d ods. 2 zamietol.“[3] Novela ústavy, ktorá bola prijatá v roku 2014 resp. ústavný zákon č. 161/2014 Z. z. sa bezprostredne po zverejnení v zbierke zákonov stal predmetom odbornej diskusie nielen pre kontroverznosť čl. 41 ods. 1, ktorý ustanovil manželstvo ako jedinečný zväzok muža a ženy, ale najmä pre problematiku vo veci previerok spôsobilosti sudcov všeobecných súdov. Treba poznamenať, že táto úprava sa vzťahovala aj na sudcov ustanovených do funkcie pred 1. septembrom 2014. V skratke išlo o to, do akej miery je v parlamentnej demokracii prípustná resp. odôvodnená ingerencia výkonnej moci do moci súdnej, keďže ústavná koncepcia vychádzala z toho, že súdna rada o predpokladoch sudcovskej spôsobilosti rozhoduje na základe podkladov od štátneho orgánu, plniaceho úlohy ochrany utajovaných skutočností a vyjadrení kandidáta na sudcu podľa čl. 141a ods. 5 a ods. 9 Ústavy Slovenskej republiky. Pritom podľa už vyššie uvedeného sa podľa čl. 154d predpoklady sudcovskej spôsobilosti vzťahujú retroaktívne aj na sudcu ustanoveného do funkcie pred 1. septembrom 2014. Teda možno skonštatovať, že previerky sudcov podľa novely ústavy a k nej vydaných vykonávacích predpisov t. j. zákon č. 195/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony nepochybne zasahujú do pomyselného a odbornými teoretikmi vytvoreného materiálneho jadra ústavy, závažným spôsobom, ktorý spočíva práve v neprimeranom zásahu do deľby moci. Možno skonštatovať, že aj poradná rada Európskych sudcov (CCJE) Rady Európy zaujala k týmto previerkam negatívne odporúčacie stanovisko: „Stále funkčné obdobie sudcov, ktoré je základným prvkom ich nezávislosti, je neprimerane spochybnené a ohrozené, ak sú bez konkrétneho a dôvodného podozrenia iniciované previerky sudcov.“ Poradný orgán rady Európy sa kriticky vyjadril aj k zhromažďovaniu materiálov tajnou službou pri rozhodovaní, či sudcovia spĺňajú nevyhnutné požiadavky: „Akýkoľvek pokus o použitie materiálov získaných tajnými službami, ktorý tieto inštitúcie obvykle používajú, proti sudcom je nepochybne vážnym narušením nezávislosti súdnictva.“[4] Z vyššie uvedenej genézy legislatívneho procesu, ale aj z vtedajšej nevôle a reakcii zo strany sudcovského stavu, už vtedy existoval majoritný záujem na zrušení týchto ustanovení v Ústave Slovenskej republiky alebo minimálne príslušných ustanovení vykonávacích predpisov k týmto ustanoveniam. Zaujímavosťou je aj skutočnosť, že v pléne Ústavného súdu Slovenskej republiky rozhodovali aj ústavní sudcovia, ktorým sa končilo funkčné obdobie a mali prerušený výkon funkcie sudcu podľa § 24 ods. 1 zákona č. 385/2000 Z. z. zákona o sudcoch a prísediacich, práve na Najvyššom súde Slovenskej republiky kde už momentálne aj pôsobia, keďže im skončila prekážka vo výkone funkcie sudcu resp. vypršalo im 12 ročné funkčné obdobie[5] sudcu Ústavného súdu Slovenskej republiky. Možno sa teda domnievať, že konanie sudcov Ivetty Macejkovej, Petra Brňáka, Milana Ľalíka, ale aj Jany Baricovej[6] pri rozhodovaní v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 21/2014[7] mohlo byť účelové, zaujaté a v neposlednom rade subjektívne, keďže sa ich bytostne ustanovenie čl. 154d Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. [8] dotýkalo, práve z dôvodu, že sa vzťahovalo aj na sudcov všeobecných súdov ustanovených do funkcie pred 1. septembrom 2014. Teda bola by aj pri nich posudzovaná sudcovská spôsobilosť už vyššie spomenutým spôsobom. Existovala tu možnosť namietnutia zaujatosti ku veci, keďže na základe ustanovenia § 27 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov, ústavný sudca je vylúčený z výkonu sudcovskej funkcie v konaní vo veci, ak so zreteľom na jeho pomer k veci možno mať pochybnosti o jeho nepredpojatosti. Na základe uvedeného teda možno skonštatovať pomer sudcov v konaní k veci, keďže sa dá jasne preukázať, že mali len prerušený výkon funkcie sudcu všeobecného súdu, teda existovali dôvody, ktoré by ich vylučovali z konania a tieto dôvody mali byť bez meškania oznámené predsedníčke Ústavného súdu Slovenskej republiky.[9] Vráťme sa však späť od úvah o účelovosti a nadmernej proaktivite sudcov pri rozhodovaní o „vlastných“ veciach a pozrime sa na ťažiskovú tézu tejto práce resp. k úvaham o tom či bolo prijatie návrhu a ďalšie konanie o ňom, z procesnoprávneho hľadiska správne.

3 MERITUM VECI

Najdôležitejšie je zodpovedať si tri otázky. Prvou je, či v tomto prípade vôbec existovala v čase podania návrhu kompetencia resp. bola daná možnosť Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby na základe podania návrhu podpredsedu Súdnej rady Slovenskej republiky bol Ústavný súd Slovenskej republiky oprávnený konať, keďže podľa čl. 130 ods. 1 písm. f) Ústavy Slovenskej republiky, Ústavný súd Slovenskej republiky začne konanie, ak podá návrh predseda Súdnej rady Slovenskej republiky. Otázkou je, či v tomto prípade toto podanie návrhu vykonal oprávnený subjekt. Druhou otázkou je však ešte zásadnejšia skutočnosť, že tento podaný pôvodný návrh bol listom z 24. októbra 2014 argumentačne rozšírený o návrh, aby Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom rozhodol nad rámec pôvodného návrhu, že čl. 154d ods. 1 až 3 Ústavy Slovenskej republiky nie je v súlade s čl. 1 ods. 1, čl. 141 ods. 1, čl. 144 ods. 1 a čl. 145. ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Znamená to, že podstatou tejto otázky je, či Ústavný súd Slovenskej republiky má vôbec právomoc na zrušenie časti Ústavy Slovenskej republiky a ak áno, tak za akých podmienok. Poslednou nezodpovedanou otázkou je dišputa o tom, či môže Ústavný súd Slovenskej republiky rozšíriť vec o preskúmanie súladu aj takých ustanovení, ktoré neboli uvedené v návrhu, ba ani v doplňujúcom návrhu na začatie konania o súlade ustanovení, konkrétne hovoríme o čl. 147 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3.1 (Ne)možnosť prijatia podaného návrhu

Túto otázku, hoci sa môže javiť iba ako formálny problém, nemožno marginalizovať. Ústavný súd Slovenskej republiky musí vždy posudzovať, či predložený návrh na základe čl. 130 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, na konanie vo veci súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 týkajúcich sa výkonu súdnictva, bol podaný oprávneným subjektom. Je treba tu skutočnosť, že ústavný zákon č. 161/2014 Z. z., ktorý novelizoval Ústavu Slovenskej republiky vložil do ústavy aj práve spomínaný čl. 130 ods. 1, konkrétne písmeno f), ktoré oprávňovalo nový subjekt na tento typ podania a to práve predsedu Súdnej rady Slovenskej republiky. Túto skutočnosť, bolo nepochybne treba uviesť pre vytvorenie si osobného názoru pri tomto rozbore. Ak sa vrátime späť ku výkladu čl. 130 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na základe môjho právneho názoru, ale aj podľa výkladu Ústavného súdu Slovenskej republiky[10] je potrebné toto ustanovenie vykladať striktne formalisticky, keďže sa má vzťahovať len na osoby oprávnené na podanie takéhoto návrhu z dôvodu, že v tomto spomenutom ustanovení je uvedený taxatívny[11] výpočet oprávnených subjektov, ktoré majú právo na predloženie návrhu. Ďalej sa nachádza procesná legitimácia na podanie návrhu na začatie konania aj na úrovni zákonnej, konkrétne v § 18 zákona č. ...