ÚSTAVNÉ ZMENY ŠTRUKTÚRY ŠTÁTU VO SVETLE NÁLEZU PL. ÚS 21/2014

Autor: Mgr. Ondrej Ružička
Zdroj: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Bratislavské právnické fórum

Abstrakt

Tento príspevok predstavuje zamyslenie sa nad rozhodnutím PL. ÚS 21/2014 a jeho potencionálnym vplyvom na možnosť zmeny štruktúr Slovenskej republiky na iné formy. Bude sa jednať o pokus popísať potencionálne obmedzenie delegovaného ústavodarcu v prípade takto užšie vymedzenej tematiky.

Come gather 'round people
Wherever you roam
And admit that the waters
Around you have grown
And accept it that soon
You'll be drenched to the bone.
If your time to you
Is worth savin'
Then you better start swimmin'
Or you'll sink like a stone
For the times they are a-changin'.
Bob Dylan

1 ...THEY ARE A-CHANGIN'

Úryvok z piesne Boba Dylana ,,Times they are a-changin'ˮ, nie je náhodný. Rozhodnutie Ústavného súdu predstavuje zásadný zlom v slovenskom ústavnom práve. Podobne, pokiaľ chceme žiť musíme začať plávať, či na naše pomery reflektovať tento prelomový nález, inak sa môže stať, že spolu s ním sa dostaneme na pomyselné dno a utonieme pod jeho záťažou. Ako sa teda vysporiadať s ním ako môžeme plávať, či skôr ako bude môcť plávať ústavodarca po tomto rozhodnutí? Na to sa pokúsime dať odpoveď aj keď zameranú len na jednu problematiku a to problematiku formy štátu. Slovenské ústavné právo už dlhšiu dobu smerovalo k objaveniu materiálneho jadra ústavy a teda aj k procesu skúmania ústavnosti ústavných aktov. Bez snahy kvalifikovať toto objavujúce rozhodnutie ako dobré, alebo zlé, musíme ho vnímať ako prejav, či skôr úkaz doby. Tento trend započatý ešte pred druhou svetovou vojnou[1] naplno majúci svoje dôsledky až po druhej svetovej vojne. Moderné spútanie moci zákonmi (ústavou), nasledované snahou spútať zákony samotné. Vzhľadom na dynamický vývoj samostatného Slovenska nás tento trend sprvu obchádzal, no postupne si klenul cestu. Najprv do úvah vedy ústavného práva a neskôr aj do vyjadrovacieho aparátu ústavných sudcov, teda aj samotného Ústavného súdu. Pre úplnosť si túto cestu v skratke pripomenieme. Zmienky o materiálnom jadre sa objavovali sprvu v odbornej literatúre. Jasným náznakom bolo nepochybne publikovanie monografií zaoberajúcich sa materiálnym jadrom. Napríklad v monografií Borisa Baloga Materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky, či diela opačného charakteru, kritizujúce snahu nájsť materiálne jadro z pera Radoslava Prochádzku Ľud a sudcovia v konštitučnej demokracií. Poprípade aktuálne vydanie učebnice Štátovedy od kolektívu autorov Cibulku, Gibu, Ľalíka a Trellovej, ktorá vykladá problematiku materiálneho jadra ako problematiku ustálenú v oblasti poznania právnej vedy. Samozrejme boli tu aj reflexie vo vzťahu k problematike ústavnosti, ústavných zákonov, najmä reflektujúce fenomény ad hoc ústavných zákonov, či iných negatívnych úkazov spojených s ústavodarným procesom. Po tejto stránke sa náznaky materiálneho jadra začali objavovať na prelome desaťročí v tej, ktorej podobe. Odhliadnuc od právnej vedy, reálny dopad na právny systém má vo veľkej miere postoj ústavného súdu.[2] Teda v nadväznosti na úroveň právnej vedy, ale aj medzinárodné vplyvy (kauza Melčák z prostredia Českej republiky), sa koncept materiálneho jadra začal objavovať aj v judikatúre Ústavného súdu Slovenskej republiky. Najmä v rámci nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 24/2014 28. októbra 2014, kde v odlišnom stanovisku Ladislav Orosz vyjadril: ,,Rovnako musia byť podľa môjho názoru súčasťou interpretačného prístupu ústavného súdu k príslušnej časti čl. 93 ods. 3 ústavy aj ďalšie ústavné princípy, ktoré tvoria materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky schválenej v roku 1992, ktoré je ústavný súd povinný chrániť v prvom rade (čl. 124 ústavy), t. j. musí prostredníctvom a v rámci svojich právomocí zabraňovať takým jej zmenám, ktoré by viedli k zmene jej podstaty (identity). Ďalším tiež odlišným stanoviskom sa vyjadrili k problematike materiálneho jadra ústavy aj sudcovia Brňák a Ľalík: ,,V prípade čl. 154f ods. 2 ústavy ide podľa nášho názoru o doslova brutálny zásah národnej rady do základov ústavného zriadenia Slovenskej republiky, ktorým boli porušené princípy tvoriace implicitné materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky – princípy deľby moci, nezávislosti súdnej moci a zákazu retroaktivity.ˮ[3] a v tom istom náleze PL. ÚS 7/2017 týkajúceho sa zrušenia amnestií, Ústavný súd operoval s pojmom implicitného materiálneho jadra ústavy: ,,v princípoch demokratického a právneho štátu, ktoré tvoria materiálne jadro Ústavy Slovenskej republiky a ako kľúčové (ústavné) konštitutívne hodnoty sú nedotknuteľné (m. m. PL. ÚS 16/95) a tvoria základné kritérium ústavného prieskumu akéhokoľvek rozhodnutia orgánu verejnej moci vrátane rozhodnutí prezidenta.ˮ Môžeme teda povedať, že pôda pre rozhodnutie PL. 21/2014. Je jasné, že dôsledkov ktoré spôsobí je veľa. Jeden z možných, bude nepochybne ovplyvnenie budúcich zmien štruktúr štátu, či už sa to týka formy vlády, prípadne aj štátneho režimu. Z tohto dôvodu je potrebné sa bližšie pozrieť na samotný nález ako taký, následne analyzovať možné dopady na danú problematiku. Musíme podotknúť, že náš pohľad je vyslovene hypotetický a snaží sa pozrieť na možné implikácie tohto rozhodnutia v rámci problematiky štátnych foriem.

2 SVETLO NÁLEZU PL. 21/2014

V úvode sme načrtli, že toto rozhodnutie má svoju genézu v zahraničných vplyvoch, tak aj vo vede ústavného práva. Môžeme teda bez obáv skonštatovať, že Ústavný súd vstúpil do "hry o Ústavu"[4] a zaradil sa, popri Národnej rade Slovenskej republiky a ľudu, ako jeden zo subjektov schopných ovplyvňovať charakter ústavodarnej moci, samozrejme s určitými obmedzeniami. Ako teda vidí Ústavný súd túto svoju kvalitatívne novú úlohu? Prvým nepochybným zvýraznením nových pomerov je zdôraznenie obmedzenosti zákonodarcu (resp. zastupujúceho telesa) v našich podmienkach NR SR.[5] Najmä v zmysle odkazov na rozhodnutia súdu učinené v minulosti napr. PL. ÚS 16/1995, kde vyjadril požiadavku obmedzenia zákonodarcu: ,,Aj zákonodarný orgán je bez akýchkoľvek pochybností viazaný ústavou a jej princípmi, ktorých zmenu ústava nepripúšťa, lebo majú konštitutívny význam pre demokratickú povahu Slovenskej republiky tak, ako je to deklarované v čl. 1 ústavy.ˮ Teda doposiaľ aplikované princípy obmedzenia rozšíril aj na delegovanú ústavodarnú činnosť NR SR. Čo sa týka ďalšieho aspektu dôležitého pre náš náhľad, je aj spôsob akým Ústavný súd môže zasiahnuť do ústavodarného procesu. Snažil sa zohľadniť spôsoby, akými by mohlo byť možné chrániť Ústavu, resp. jej integritu skrz materiálne jadro. Inšpiroval sa cestou podobnou Ústavného súdu ČR. Zamyslel sa nad možnosťami ochrany. Prvou je cesta kontroly Ústavným súdom samým, ďalej parlamentom, konvalidujúcim účinkom referenda a následne použitím práva na odpor. Pokiaľ sa zamyslíme nad efektivitou týchto prostriedkov, mali by sme dospieť k prvej možnosti. NR SR je na rozdiel od Českého parlamentu jednokomorový orgán, to znamená, že neexistuje iná komora (Senát, Horná komora), ktorá by mohla efektívne vykonávať takúto funkciu. Daná úvaha by sa dala podporiť aj faktom, že pokiaľ sa na ústavnom zákone zhodne 90 poslancov, je možnosť revízie od ostatných 60 nepravdepodobná. Inštitút referenda je značne nákladná záležitosť a doterajšia úprava tohto inštitútu taktiež neuľahčuje jeho efektivitu. Viac ako 25 ročné skúsenosti s referendom nehovoria v jeho prospech. Právo na odpor zas vyžaduje splnenie určitých špecifických podmienok, a už samotné slovo odpor naznačuje použitie násilia alebo minimálne silnejších donucovacích prostriedkov zo strany subjektov uplatňujúcich si právo na odpor. Ak zoberieme na zreteľ len podmienku znefunkčnenia ústavného systému (k naplneniu ktorej sú potrebné viaceré kumulatívne subpodmienky). Tieto faktory degradujú tento prostriedok obnovy na prostriedok ultima ratio s veľmi ťažkým spätným posúdením oprávnenosti jeho použitia, ale už aj jeho samotnou aktivizáciou. Nález PL. ÚS 21/2014 je teda dôkazom, že Ústavný súd sám seba vyhodnotil ako najefektívnejší nástroj nápravy prípadného porušovania princípov a zásad tvoriacich implicitné jadro Ústavy SR. Podstatnou charakteristikou takejto vyvodenej právomoci sú aj určité obmedzenia. Prvým dôležitým obmedzením je nepochybne ústavná intenzita možného porušenia, ako kvantitatívneho, tak aj kvalitatívneho charakteru. Akýkoľvek prostriedok nápravy musí byť užitý ako istá forma ultima ratio, resp. dôležitým je posúdenie užitia iných subsidiárnych riešení. Ďalšou podmienkou je iniciácia konania, to znamená, že súd môže konať len na návrh. Teda táto právomoc je viazaná na subjekt oprávnený začať konanie pred ústavným súdom. Podobne ako právomoc posudzovať ústavnosť ústavných zákonov resp. chrániť materiálne jadro, obmedzuje ostatné subjekty v rovine ústavodarnej moci, tak aj samotný Ústavný súd takto vyjadril určité kontúry svojho ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU