Právne postavenie profesionálnych športovcov optikou závislej práce
| Dátum vydania článku | 01.05.2020 |
| Autor: | JUDr. Jozef Greguš PhD., LL.M. |
| Zdroj: | Bulletin advokácie SAK |
Abstrakt
Predkladaný článok je zameraný na problematiku právneho postavenia profesionálnych športovcov v kolektívnych športoch optikou športovej činnosti ako závislej práce. Problematika právneho postavenia profesionálnych športovcov a povaha ich profesionálnych hráčskych zmlúv sa stala v súčasnej dobe diskutovanou a sledovanou témou v dôsledku predčasného ukončenia športových súťaží z dôvodu aktuálne sa šíriaceho koronavírusu SARS–CoV–2 (ďalej len: „koronavírus“). Autor v článku poukazuje na vzájomné prepojenie športovej činnosti a závislej práce, analyzuje právne postavenie profesionálnych športovcov a v závere článku formuluje návrhy de lege ferenda, ktoré z hľadiska ich obsahu možno pre aplikačnú prax považovať za inšpiratívne.
Úvod
Športové právo ako relatívne samostatné právne odvetvie v podmienkach Slovenskej republiky patrí k dynamicky sa rozvíjajúcim právnym odvetviam s prvkami prierezovosti k iným právnym odvetviam súkromného a verejného práva. Výnimkou v tomto smere nie je ani pracovné právo, ktoré spolu so základným a nosným zákonom z oblasti športového práva determinujú právne postavenie profesionálnych športovcov v kolektívnych športoch. Za základný právny predpis v oblasti športového práva možno považovať zákon č. 440/2015 Z. z. zákon o športe v znení neskorších predpisov (ďalej len: „zákon o športe“).
Na základe právneho postavenia profesionálnych športovcov v rámci kolektívnych športov môžeme identifikovať právny vzťah, na základe ktorého profesionálni športovci vykonávajú športovú činnosť. Správna identifikácia právneho vzťahu medzi profesionálnym športovcom a športovou organizáciou má podstatný vplyv na práva a povinnosti, ktoré profesionálnym športovcom v rámci zmluvného vzťahu so športovou organizáciou vyplývajú.
Právne postavenie profesionálnych športovcov sa po novele zákona o športe zákonom č. 6/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 440/2015 Z. z. o športe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len: „novela zákona o športe“), ktorý nadobudol účinnosť od 1. 2. 2020, v kontexte predčasného ukončenia športových súťaží v dôsledku aktuálne sa šíriaceho koronavírusu, stalo nosnou témou diskusií odborníkov z teórie a praxe športového práva. Z uvedeného dôvodu sa v nasledujúcich častiach nášho článku budeme bližšie zaoberať analýzou súčasného právneho postavenia profesionálnych športovcov v kolektívnych športoch s cieľom poukázať na nepriaznivú legislatívnu úpravu súčasného právneho postavenia profesionálnych športovcov.
1. Vzájomný vzťah športového a pracovného práva
Vzájomný vzťah športového práva a pracovného práva môžeme podľa nášho názoru chápať v širšom zmysle slova a v užšom zmysle slova. V širšom zmysle slova možno vzájomný vzťah športového práva a pracovného práva vidieť pri porovnaní vzájomnej podobnej povahy športového a pracovného práva ako právnych odvetví. Pracovné právo sa považuje za samostatné právne odvetvie s hybridnou povahou, ktorá je charakteristická súkromnoprávnymi, ale aj verejnoprávnymi prvkami.[1] Športové právo, podobne ako pracovné právo, zahŕňa prvky verejného, ale aj súkromného práva.[2] Vzájomný vzťah športového a pracovného práva v širšom zmysle slova môže byť reprezentovaný aj prostredníctvom delegovanej pôsobnosti zákona č. 311/2003 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len: „Zákonník práce“) na právne vzťahy pri vykonávaní športu na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu podľa § 46 ods. 2 zákona o športe. V rámci užšieho chápania možno vzájomný vzťah športového a pracovného práva identifikovať prostredníctvom konkrétnych pracovnoprávnych inštitútov, ktoré možno aplikovať na konkrétny právny vzťah medzi profesionálnym športovcom a športovou organizáciou. Typickým príkladom môže byť inštitút dovolenky podľa § 44 zákona o športe, ktorý patrí medzi typické inštitúty pracovného práva. Nakoľko vzájomný vzťah športovej činnosti a závislej práce je kľúčovým aspektom k analýze právneho postavenia profesionálnych športovcov, v ďalšej časti nášho článku pristúpime k vymedzeniu vzájomného vzťahu športovej činnosti a závislej práce.
1.1 Práca, závislá práca a športová činnosť
Pri analýze športovej činnosti ako závislej práce je na úvod potrebné ozrejmiť pojem práca. Pracovné právo ako právny pojem vychádza nielen z fyzikálnej definície práce, ale predovšetkým z jej hospodárskej definície, v zmysle ktorej práca ako výrobný faktor slúži na pokrytie potrieb telesného a duševného rozvoja človeka. Súčasne je potrebné uviesť, že predmet pracovného práva nemožno odvodiť len zo slov právo a práca, ale ľudská práca musí spĺňať určité kvalitatívne požiadavky na to, aby mohla byť predmetom pracovného práva.[3] Tieto požiadavky sú pretavené v definícii pojmu závislá práca podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce, pretože predmetom pracovného práva môže byť iba závislá práca.
Pojmy práca, závislá práca a športová činnosť sú medzi sebou navzájom prepojené. Najširším pojmom z uvedenej trojice pojmov je pojem práca, pod ktorým môžeme v najširšom zmysle slova rozumieť akúkoľvek ľudskú prácu v ľubovoľnej oblasti hospodárstva. V oblasti športu môžeme hovoriť o športovom výkone. Z uvedeného vyplýva, že športový výkon je práca vykonávaná v oblasti športu. Súčasne platí, že nie každá práca je predmetom úpravy pracovnoprávnych noriem, pretože predmetom pracovného práva je len závislá práca.[4] Na základe uvedeného platí, že nie každý športový výkon musí byť automaticky považovaný za závislú prácu. Športový výkon môže byť považovaný za závislú prácu len v tom prípade, pokiaľ spĺňa všetky definičné znaky závislej práce v zmysle § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Akákoľvek iná práca v oblasti športu, resp. iná športová činnosť nemôže byť predmetom pracovného práva, a to ani na základe zhodného prejavu vôle profesionálneho športovca a športovej organizácie. Takáto práca v oblasti športu, resp. športová činnosť musí byť vykonávaná v inom režime, akým je režim pracovného práva. Typickým príkladom je dobrovoľnícka činnosť v oblasti športu na základe zákona č. 406/2011 Z. z. zákon o dobrovoľníctve v znení neskorších predpisov.
1.2 Športová činnosť ako závislá práca
Na to, aby mohla byť športová činnosť profesionálneho športovca považovaná za závislú prácu, musí spĺňať definičné znaky závislej práce podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce. Podľa § 1 ods. 2 Zákonníka práce platí, že závislá práca je vykonávaná vo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre zamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene, v pracovnom čase určenom zamestnávateľom. Podľa § 1 ods. 3 Zákonníka práce platí, že závislá práca môže byť vykonávaná v pracovnom pomere, v obdobnom pracovnom vzťahu (štátnozamestnanecký pomer) alebo výnimočne za podmienok ustanovených v tomto zákone aj v inom pracovnoprávnom vzťahu (dohody o vykonaní práce mimo pracovného pomeru). Závislá práca nemôže byť vykonávaná v zmluvnom občianskoprávnom vzťahu alebo v zmluvnom obchodnoprávnom vzťahu podľa osobitných predpisov. Definícia závislej práce predstavuje kogentnú normu verejnoprávneho charakteru.[5] Od definície závislej práce sa nemôžu zmluvné strany odchýliť. Na účely nášho článku v jeho ďalšej časti pristúpime k analýze športovej činnosti ako závislej práce a k následnej subsumpcii športovej činnosti v kolektívnych športoch pod definičné znaky závislej práce, ktoré sú uvedené v § 1 ods. 2 Zákonníka práce.
Osobný výkon práce je jedným z charakteristických znakov závislej práce. V zmysle § 47 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce je výkon závislej práce naviazaný výlučne na osobu zamestnanca a zamestnanec sa pri výkone závislej práce nemôže dať zastúpiť. Športová činnosť je rovnako tak naviazaná na konkrétne kvalitatívne vlastnosti konkrétneho profesionálneho športovca. Profesionálny športovec disponuje konkrétnymi športovými vlastnosťami, ktoré sú rozhodujúce pre jeho angažovanie zo strany športových organizácií. Z uvedeného dôvodu nie je rovnako tak možné, aby sa profesionálny športovec dal pri výkone športovej činnosti zastúpiť. Tejto skutočnosti nebráni ani fakt, že v kolektívnych športoch na konkrétnych herných postoch môže dôjsť k substitúcii hráčov, aby si konkrétny hráč mohol počas športového zápasu oddýchnuť. Počas takého oddychu profesionálneho hráča nedochádza k jeho zastúpeniu v zmysle Občianskeho zákonníka na konkrétnom hernom poste. Na podporu našich argumentov uvádzame, že vo väčšine kolektívnych športov sa profesionálny športovec môže dopustiť porušenia konkrétnych pravidiel športu aj počas jeho športovej substitúcie, napríklad nešportovým správaním. Súčasne platí, že profesionálny športovec vykoná športovú činnosť aj počas športovej substitúcie, ktorá sa v zmysle zákona o športe považuje za pracovný čas profesionálneho športovca, za ktorý mu patrí mzda. Z uvedeného dôvodu nie je možné akceptovať tvrdenia, že pri striedaní hráčov na konkrétnych postoch dochádza k zastúpeniu športovcov a tým výkon športovej činnosti nemá výlučne osobný charakter.
Druhým definičným znakom závislej práce je, že je to práca vykonávaná pre zamestnávateľa a v jeho mene. Profesionálna športová činnosť v kolektívnych športoch je vykonávaná taktiež pre športovú organizáciu v postavení zamestnávateľa profesionálnych športovcov a v jej mene. V tabuľkách športových súťaží vystupuje názov športovej organizácie ako zamestnávateľa a nie mená profesionálnych športovcov. Výkon športovej činnosti profesionálnych ...
Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.