TRESTNÝ ČIN DOMÁCEHO NÁSILIA V ZMYSLE NOVÉHO ZÁKONA O OBETIACH TRESTNÝCH ČINOV[1]

Autor: JUDr., Denisa Hamranová
Zdroj: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Bratislavské právnické fórum

Abstrakt

Zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „Trestný zákon“) trestný čin domáceho násilia ako samostatnú skutkovú podstatu neupravuje. Je prijatá definícia „domáceho násilia“ na účely Národného akčného plánu pre elimináciu a prevenciu násilia na ženách na roky 2014-2019. Účinnosťou nového zákona č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov sa zavádza do nášho právneho poriadku termín „trestný čin domáceho násilia“. Autorka v príspevku poukazuje na nie veľmi vhodnú formuláciu legislatívnej úpravy v zmysle domáceho násilia a analyzuje zároveň dopad predmetného zákona na obete domáceho násilia. Súčasťou sú aj návrhy de lege ferenda, ktorými sa autorka snaží poukázať na možné zlepšenie a zefektívnenie ochrany obetí domáceho násilia.

1 ÚVOD

Dňa 12. októbra 2017 schválila Národná rada Slovenskej republiky zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o obetiach“). Novým právnym predpisom sa podstatným spôsobom zlepšuje postavenie obetí, ako aj ich prístup k spravodlivosti. Predmetný zákon nadobudol účinnosť 1. januára 2018. Nový zákon zároveň k uvedenému dňu ruší zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov, ktorý neriešil problematiku obetí trestných činov komplexným spôsobom.

Prijatím Zákona o obetiach si Slovenská republika splnila povinnosť transponovať smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2012/29/EÚ zo dňa 25. októbra 2012, ktorou sa stanovujú minimálne normy v oblasti práv, podpory a ochrany obetí trestných činov (ďalej len „smernica o obetiach“) do právneho poriadku Slovenskej Republiky, pričom pripomíname, že uvedená úprava mala byť prijatá do 16. novembra 2015. K čiastočnej transpozícii smernice 2012/29/EÚ došlo zákonom č. 397/2015 Z. z., ktorým sa na účely Trestného zákona ustanovuje zoznam látok s anabolickým alebo iným hormonálnym účinkom a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, a to vo vzťahu k úprave procesných práv poškodených v trestnom konaní. 

2 PRÁVNY STAV DE LEGE LATA V SÚVISLOSTI S DOMÁCIM NÁSILÍM

Ľudské práva a základné slobody sú v podmienkach Slovenskej republiky regulované množstvom právnych noriem rôznych odvetví. Domáce násilie ako súčasť násilnej kriminality je síce upravené vo viacerých právnych odvetviach, ale exaktná úprava trestnej zodpovednosti osôb páchajúcich domáce násilie nejestvuje na primeranej úrovni, resp. častokrát zostávajú páchatelia takýchto spoločnosťou odsúdeniahodných konaní nepotrestaní. 

Zastávame názor, že vybraná problematika je témou vyskytujúcou sa vo všetkých oblastiach každodenného života, no i napriek tomu v našom právnom poriadku neexistuje žiadna jednotná definícia. Pojem domáce násilie absentuje najmä v osobitnej časti zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“), rovnako, ako aj hlava, resp. oddiel v Trestnom zákone, ktorý by upravoval trestné činy úzko súvisiace s domácim násilím. Všeobecne domáce násilie spoločnosť najvýraznejšie vníma ako trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 Trestného zákona, ktorý je aj jeho najzávažnejším prejavom. 

V kruhoch policajného zboru sú rozšírené názory, že existujú oveľa závažnejšie trestné činy, ale podľa nášho názoru tu chýba pochopenie a citlivosť na to, že aj takéto konanie býva pre ženy a deti nesmierne nebezpečné a života ohrozujúce.[2] Samostatnú skutkovú podstatu domáceho násilia v Trestnom zákona ipso iure nenájdeme, ale ipso facto je možné takéto varianty násilia páchateľov prostredníctvom analógie iuris subsumovať pod vybrané skutkové podstaty trestných činov. Pokiaľ prípady domáceho násilia dosiahnu intenzitu trestného činu, budú napĺňať skutkovú podstatu niektorého z trestných činov ako sú:
a) trestné činy proti životu a zdraviu (fyzické násilie): Úkladná vražda (§ 144), Vražda (§ 145), Zabitie (§ 147 – 148), Usmrtenie (§ 149), Ublíženie na zdraví (§ 155, 156)Nedovolené prerušenie tehotenstva (§ 150 – 153), Účasť na samovražde (§ 154), Ublíženie na zdraví (len podľa § 155 a 156), Neoprávnené odoberanie orgánov, tkanív a buniek a nezákonná sterilizácia (§ 159-160)
b) trestné činy proti ľudskej dôstojnosti (fyzické násilie): Znásilnenie (§ 199), Sexuálne násilie (§ 200), Sexuálne zneužívanie (§ 201-202);
c) trestné činov proti rodine a mládeži (ekonomické násilie a psychické násilie): Zanedbanie povinnej výživy (§ 207), Týranie blízkej osoby a zverenej osoby (§ 208);
d) trestné činy proti iným právam a slobodám (psychické násilie): Nebezpečné vyhrážanie (§ 360), Nebezpečné prenasledovanie (§ 360a).

Hlavný problém vidíme vo vymedzení a určení hranice, kedy je možné dané konanie špecifikovať ako domáce násilie, a následne ho subsumovať pod protiprávne konanie. Frekventovane sa stáva, že konanie páchateľa nenaplní skutkovú podstatu žiadneho trestného činu upraveného v osobitnej časti Trestného zákona, a na základe aplikácie inštitútu materiálního korektívu [3] sa takéto konanie posudzuje ako priestupok. Orgány činné v trestnom konaní mnohokrát vyhodnotia, že závažnosť takýchto činov je nepatrná a napĺňa len skutkovú podstatu priestupku proti verejnému poriadku podľa § 47 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o priestupkoch“), alebo ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 47 Zákona o priestupkoch. 

Ako bolo už vyššie spomenuté, existuje množstvo definícií domáceho násilia, ktoré sa rôznia, a ktoré majú aj spoločné znaky. Domáca judikatúra pojem domáce násilie explicitne neupravuje, a akákoľvek definícia v legislatíve absentuje. Ako vzor nám poslúžila definícia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktorý uviedol, že „domácim násilím sa spravidla označuje týranie a násilné konanie, odohrávajúce sa medzi osobami blízkymi, žijúcimi spolu v spoločnej domácnosti, keď jedná násilná osoba získava a udržuje nad druhou moc a kontrolu“[4] .

2.1 DEFINÍCIA TRESTNÉHO ČINU DOMÁCEHO NÁSILIA - NÓVUM V SLOVENSKEJ LEGISLATÍVE

Právo nebyť vystavený násiliu alebo jeho bezprostrednej hrozbe je základným ľudským právom. Právo každej osoby na ochranu pred akoukoľvek formou násilia vyplýva nielen z Ústavy Slovenskej republiky, ale aj z medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná, napr. Všeobecná deklarácia ľudských práv, Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach, Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Deklarácia OSN o odstránení násilia páchaného na ženách a iné. Stotožňujeme sa s názorom Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktorý skonštatoval, že „domácí násilí je bezesporu celospolečenským jevem, který nelze podceňovat a který vyvěrá z podhoubí sociální diskriminace a který je zpravidla determinovaný příslušností k určitému pohlaví”. [5] Za násilie je pritom potrebné považovať akýkoľvek útok vedený voči fyzickej osobe alebo aj psychickej integrite človeka, ktoré spôsobuje tejto osobe ujmu. Preto v súvislosti s domácim násilím je mimoriadne dôležité minimalizovať kontakt násilníka s obeťou, keďže najvhodnejší priestor má násilník v domácom prostredí obete, ktoré je tabuizované.

Viaceré štáty v Európskej únii blízke právnemu systému Slovenskej republiky majú vo svojich právnych systémoch zakotvenú definíciu domáceho násilia. U nás takéto vymedzenie do nadobudnutia účinnosti Zákona o obetiach chýbalo. Nepochybne sa takáto absencia definície u nás opierala od odborné názory, ktoré uvádzajú, že legálne a komplexné definovanie tohto pojmu nie je vhodné a dokonca ani možné.[6] Väčšina definícií, s ktorými sa stretávame v literatúre, má povahu definícií čiastkových. Niektoré prvky z nich sú spoločné, v iných sa objavujú nové znaky, nové prejavy či formy. V odbornej literatúre je bežné, že tieto definície sa líšia podľa toho, ktorý autor domáce násilie definuje, z akej oblasti sám pochádza a čomu sa venuje a čo sám považuje sa jadro domáceho násilia. Podľa tohto existujú užšie aj širšie vymedzenia. S takýmito sa stretávame aj vo viacerých európskych a medzinárodných dokumentoch[7] . Ich výhodou je to, že pre členské resp. zmluvné štáty z nich vyplývajú určité povinnosti a to v podobe prijatia obdobnej právnej úpravy či určitých opatrení tohto charakteru. Ani tu nemožno hovoriť o univerzálnej definícii. Vo väčšine prípadov sa tieto definície obmedzujú na výpočet najtypickejších prejavov domáceho násilia.

Do právneho poriadku Slovenskej republiky sa zavádza definícia pojmu trestný čin domáceho násilia, ktorý je podľa dôvodovej správy k Zákonu o obetiach „nevyhnutne potrebné vymedziť v nadväznosti na nedostatky, na ktoré poukázala aplikačná prax“ [8] . 

Zákon o obetiach akcentuje na domáce násilie práve v zmysle definície obzvlášť zraniteľnej obete, ktorou sa podľa § 2 Zákona o obetiach rozumie:

- dieťa; dieťaťom sa rozumie osoba mladšia ako osemnásť rokov, a ak nie je vek osoby známy a existuje dôvod domnievať sa, že je dieťaťom, považuje sa za dieťa, až kým sa ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU