Súdna ingerencia do rozhodcovského konania: Opatrné budovanie novej dôvery[1]

Teraz - takmer sedem rokov, odkedy táto novela 1. januára 2015 nadobudla účin­nosť - sa možno pozrieť na to, ako sa dôvera súdov voči arbitráži, analyzovaná cez prizmu rozhodnutí v konaniach o zrušenie rozhodcovského rozsudku, za tieto roky vyvinula.

A tento pohľad - ako bude podrobne uvedené nižšie - nás napĺňa opatrným optimiz­mom. Zdá sa, že arbitráži sa opätovne darí postupne si získavať dôveru všeobecných súdov a že táto dôvera sa prejavuje aj vo väčšej miere akceptácie rozhodcovských rozsudkov a teda menšej ingerencii spočívajúcej v ich rušení.

Nižšie si dovolíme poukázať na rozhodnutia všeobecných súdov týkajúce sa niekto­rých kľúčových otázok rozhodcovského konania. Pre úplnosť dodávame, že zámerne sa nevenujeme prieskumu rozhodcovských rozsudkov v exekučnom konaní, ktorému sme sa venovali na inom mieste[8] a ktorý by si zasluhoval samostatnú štúdiu presahujúcu rozsah aj ambície tohto príspevku.

1. Predpojatosť rozhodcu

Právnym vzťahom, z ktorého daný spor vznikol, bola zmluva me­dzi obchodným reťazcom a jeho do­dávateľom, takže zmluva sa okrem Obchodného zákonníka riadila aj osobitnými predpismi.[9] Predmetná vec bola počas rozhodcovského ko­nania medializovaná a podľa sťažo­vateľa „vrcholný predstaviteľ výkonnej moci (člen vlády, minister pôdohospo­dárstva) v celoštátne šírenom médiu (v televíznom vysielaní spravodajskej televízie TA3, výroky boli následne prevzaté mnohými ďalšími médiami) atakoval Rozhodcovský súd“, čím bol „na Rozhodcovský súd ako aj na kto­réhokoľvek z rozhodcov vytvorený enormný mediálny nátlak“.[10]

Žaloba o zrušenie rozhodcov­ského rozsudku súd prvej inštancie zamietol a toto rozhodnutie odvolací súd potvrdil. Odvolací súd pritom po­tvrdil, že nepredpojatosť rozhodcu - rovnako ako sudcu - je potrebné skúmať zo sub­jektívneho aj objektívneho hľadiska a v rámci objektívneho testu sa aplikuje tzv. teória zdania. Nestačí teda, že rozhodca je subjektívne nepredpojatý, ale musí sa ako taký aj objektívne javiť v očiach účastníkov konania.

Tieto objektívne skutočnosti však musia spočívať v konkrétnom konaní alebo vo vzťahu konkrétneho rozhodcu k predmetu konania alebo k zmluvným stranám. Tvrde­nia „o mediálnom tlaku sú všeobecné a nekonkrétne a tieto samy o sebe nemôžu byť dôvodom na vylúčenie rozhodcu v predmetnej veci“.[11]

Citované rozhodnutie odvolacieho súdu bolo aj predmetom ústavnoprávneho prieskumu na základe sťažnosti podanej neúspešným žalovaným. Ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. V odôvodnení sa síce detailne nevenoval otázke predpojatosti rozhodcu, vo všeobecnosti však konštatoval, že závery odvolacieho súdu
boli primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu príslušných právnych noriem.[12]

2.     Meritórny prieskum rozhodcovského rozsudkuMeritórny prieskum rozhodcovského rozsudku

Jedným z najväčších rizík pre fungujúcu arbitráž je právny a inštitucionálny rámec, v rámci ktorého dochádza k opätovnému prieskumu meritórnych záverov rozhodcovského súdu. De novo revízia (révision au fond) skutkových a právnych záverov pred všeobecným súdom by poprela rýchlosť ako jednu zo základných výhod rozhodcovského konania.

Táto skutočnosť nebola v slovenskom kontexte nikdy sporná[13] a potvrdzuje ju aj aktuálna judikatúra najvyššieho súdu a rozhodovacia prax nižších súdov.

Jednoznačne to vyjadril najvyšší súd v judikáte R 56/2020 nasledovne: „Konanie pred všeobecným súdom o zrušenie rozsudku rozhodcovského súdu podľa zákona č. 244/2002 Z. z. na rozhodcovské konanie nenadväzuje a nie je možné ho považovať za ďalšie opravné konanie. Predmetom takého konania všeobecného súdu nie je vecná správnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu vo veci samej.“[14]

Takisto aj v inom rozhodnutí najvyšší súd jednoznačne dôvodil, že „všeobecnému súdu (vrátane dovolacieho súdu) neprináleží preskúmavať rozhodcovský rozsudok po vec­nej stránke“.[15]

Rovnaký postoj zaujali aj nižšie súdy. Krajský súd v Banskej Bystrici konštatoval, že v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ZRK „nie je možné a prí­pustné, aby všeobecný súd posudzoval aj hmotnoprávnu stránku_nároku uplatneného v rozhodcovskom konaní. Posudzovanie aplikácie hmotného práva rozhodcovským sú­dom nemôže zakladať dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku.“[16]

Identicky aj v inej veci konštatoval, že súdy v konaní podľa § 40 ZRK „nemôžu vecne zasahovať do záverov rozhodcu, t. j. nemôžu sa zaoberať jeho prípadným rozporom s hmotným právom.“[17]

Ako už bolo uvedené, zásadný zákaz meritórneho prieskumu je jedným zo základ­ných kameňov arbitráže a - podľa našich vedomostí - nebol v slovenskom kontexte nikdy sporný. Napriek tomu považujeme za relevantné, že súdy ho potvrdzujú s takou mierou jednoznačnosti a že bol povýšený na právnu vetu jedného z mála „R-kových“ judikátov týkajúcich sa arbitráže.

V rámci taxatívneho výpočtu dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku je rozpor s verejným poriadkom [§ 40 ods. 1 písm. b) v spojení s § 50 ods. 2] jediným, ktorý otvo­rene pripúšťa prieskum meritórnej stránky rozhodcovského rozsudku. Tento prieskum by však vždy mal byť limitovaný mantinelmi verejného poriadku.

Na inom mieste sme argumentovali, že účelom tohto dôvodu na zrušenie „za žiad­nych okolností nemá byť široký prieskum rozhodcovských rozsudkov z hľadiska ich vecnej správnosti“ a pojem verejný poriadok je preto potrebné „vykladať reštriktívne“.[18]

Z dostupnej rozhodovacej praxe všeobecných súdov sa zdá, že taktiež preferujú reštriktívny výklad. Krajský súd v Banskej Bystrici v tomto duchu konštatoval, že „po­jem verejný poriadok by sa v súlade s medzinárodnou praxou mal vykladať reštriktívne s ohľadom na záujem podporovať rozhodcovské konanie. Zrušenie pre rozpor s verejným poriadkom bude adekvátnym prostriedkom nápravy v prípadoch, keď rozhodcovské roz­hodnutie bolo ovplyvnené trestným činom rozhodcu, znalcom, svedka alebo keď tomu bránila prekážka rozhodnutej veci.“[19]

verejného poriadku (trestný čin rozhodcu, prekážka rei iudicatae). To však zrejme ne­znamená, že by vylučoval aj rozpor so substantívnym verejným poriadkom (napr. sú­ťažné právo), akurát substantívny verejný poriadok v danej veci nebol relevantný.

Ako bolo uvedené vyššie, javí sa byť ustálené, že meritórny prieskum rozhodcovského rozsudku je v konaní podľa § 40 ZRK vylúčený a že „zadnými vrátkami“ k takémuto prieskumu nebude ani prieskum súladu s verejným poriadkom, keďže ten bude vykla­daný reštriktívne.

Ako sporná otázka sa javí „prieskum preskúmateľnosti odôvodnenia“. Inými slovami, či nepreskúmateľné odôvodnenie rozhodcovského rozsudku zakladá procesnú vadu odôvodňujúcu jeho zrušenie. Alebo či by zrušenie rozhodcovského rozsudku na zá­klade nepreskúmateľného odôvodnenia predstavovalo neprípustný zásah do merita rozhodcovského rozsudku.

V čase veľkej novely zákona o rozhodcovskom konaní k tejto otázke - podľa našich vedomostí - neboli žiadne rozhodnutia vyšších slovenských súdov. V komentári k zá­konu o rozhodcovskom konaní sme si dovolili vyjadriť názor, že medzi procesné vady podľa § 40 ods. 1 písm. a) bodu 4 je potrebné zaradiť aj vady odôvodnenia rozhodcov­ského rozsudku.[20] Tento názor v danom čase nebolo možné oprieť o žiadne slovenské zdroje, ale vychádzali sme z nemeckej literatúry[21] a švajčiarskej judikatúry.[22]

Rozhodovacia prax súdov sa medzitým vybrala opačným smerom.

Najvyšší súd v odôvodnení jedného rozhodnutia (nie judikátu) konštatoval nasle­dovné: „... porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania“ totiž treba rozumieť znevýhodnenie niektorého z účastníkov rozhodcovského konania tým, že nemá umožnenú rovnakú mieru možností predkladať vyjadrenia, dôkazy, vyjadrovať sa k pro- tistranou navrhovaným dôkazom alebo k ňou predloženým vyjadreniam, ... čiže ide o prí­pady, kedy dôjde v rozhodcovskom konaní k porušení princípu kontradiktórnosti a prin­cípu rovnosti zbraní.... Nedostatočné odôvodnenie rozhodcovského rozsudku - však nemožno považovať za porušenie zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania v zmysle § 17 ZoRK.“[23]

Podobne aj Krajský súd v Bratislave dôvodil, že „argumenty žalobcu, ktoré sa obme­dzili na [žalobcovu] snahu preskúmať vec z hmotnoprávnej stránky a v ktorých namie­tol nedostatok odôvodnenia rozhodcovského rozsudku sú vzhľadom na právnu úpravu obsiahnutú v ustanovení § 40 ZoRK neprípustné.“[24]

Napriek týmto rozhodnutiam sa naďalej skôr prikláňame k názoru, že je potrebné rozlišovať medzi - na jednej strane - napádaním odôvodnenia ako „zadnými vrátkami“ pre napádanie meritórnych záverov, kedy by nemalo ísť o dôvod na zrušenie rozhod­covského rozsudku a - na druhej strane - nepreskúmateľnosťou odôvodnenia, ktorá zakladá procesnú vadu a tým aj dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku.

Okrem vyššie citovaných záverov nemeckej literatúry a švajčiarskej judikatúry možno z posledných rokov doplniť aj identické závery v rozhodovacej praxi alebo doktríne týchto a ďalších príbuzných právnych poriadkov.

Nemecký Spolkový súdny dvor napr. konštatoval, že nedostatočné vysporiadanie sa s kľúčovými argumentmi jednej zo strán v odôvodnení rozhodcovského rozsudku zakladalo porušenie práva byť vypočutý a tým aj verejného poriadku.[25]

Taktiež švajčiarsky Spolkový súd zrušil rozhodcovský rozsudok na základe skutoč­nosti, že v odôvodnení nebolo vysvetlené, prečo sa rozhodcovský súd priklonil k jednej z dvoch protichodných možností.[26]

Podobne aj rakúsky Najvyšší súdny dvor dospel k záveru, že požiadavka na riadne odôvodnenie je základným princípom rakúskeho právneho systému a porušenie tejto zásady zo strany rozhodcovského súdu zakladá rozpor s procesným verejným poriadkom.[27] V neskoršom rozhodnutí tento záver potvrdil a špecifikoval, že musí ísť o kľúčový bod sporu.[28]

V neposlednom rade aj poľský Najvyšší súd judikoval, že rozhodcovský rozsudok musí byť dostatočne odôvodnený. Dĺžka viac ako 100 strán v danom prípade neposta­čovala, pretože podľa súdov rozhodcovský súd nedostatočne odôvodnil svoje závery, čo zakladalo rozpor s verejným poriadkom.[29]

Okrem zahraničnej judikatúry sa ako zaujímavá analógia ponúka aj dlhotrvajúca vnútroštátna diskusia o vadách odôvodnenia v civilnom konaní.

Dlhodobo je sporné, či sa nepreskúmateľné odôvodnenie považuje za vadu zakla­dajúcu prípustnosť dovolania podľa § 420 písm. f) CSP.[30] Rekapitulácia tejto diskusie by výrazne presahovala rozsah aj ambície tohto príspevku.[31] Na účely tunajšej témy je však relevantná diskusia o nepreskúmateľnosti odôvodnenia, ktorá prebiehala za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku.[32] V tejto diskusii bolo sporné, či nepreskúmateľné odôvodnenie zakladá odňatie možnosti konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f) OSP alebo „len“ inú procesnú vadu v zmysle § 241 ods. 2 písm. b) OSP.

Hoci bolo sporné, či ide o vadu zmätočnosti alebo o „inú“ procesnú vadu, nikdy nebolo sporné, že nepreskúmateľné odôvodnenie je procesnou vadou. V režime Civil­ného sporového poriadku už „iné“ procesné vady nie sú dovolacím dôvodom a teda tento aspekt diskusie stratil relevanciu. Naďalej však - podľa našich vedomostí - nie je sporné, že vady odôvodnenia sú procesného charakteru, sporné je len, či tieto procesné vady dosahujú intenzitu § 420 písm. f) CSP.

Ak by sa tieto závery aplikovali aj v kontexte zákona o rozhodcovskom konaní, mali by viesť k záveru, že nepreskúmateľné odôvodnenie zakladá procesnú vadu. Namieta­nie tejto vady v takom prípade nie je snahou o meritórne preskúmanie rozhodcovského rozsudku.

Ako však už bolo uvedené vyššie, rozhodovacia prax slovenských súdov sa zatiaľ uberá opačným smerom a budúcnosť ukáže, na akom názore sa ustáli.

3.   Záver

Netrúfame si tvrdiť, že tento prehľad zachytáva všetky relevantné súdne rozhodnutia týkajúce sa arbitráže vydané od veľkej novely zákona o rozhodcovskom konaní. Tak­isto si uvedomujeme, že arbitráž na Slovensku rieši aj mnohé otázky, ktorých sme sa v tomto príspevku nedotkli.[33]

Napriek tomu si dovolíme tvrdiť, že táto vzorka - napriek svojej nedostatočnej reprezentatívnosti - má istú výpovednú hodnotu o interakcii medzi arbitrážou a súdnou ingerenciou za posledné roky. A - ako sme predoslali už v úvode - obsah tejto výpo­vednej hodnote nás vedie k opatrnému optimizmu o stave slovenskej arbitráže v po­rovnaní s nelichotivým stavom pred necelým desaťročím. Považujeme za pozitívne, že súdy vo všeobecnosti rešpektujú arbitráž ako ...