Muž ako obeť domáceho násilia

Štatistiky hovoria, že zhruba každý siedmy muž je obeťou domáceho násilia. V mojej praxi som sa stretla s viacerými ta­kýmito mužmi, no nie vždy si na sebe páchané násilie uvedo­movali alebo s tým chceli/vedeli niečo spraviť. Len v jednom prípade muž napokon aj podal trestné oznámenie.

Domáce násilie páchané na mužoch (ako v podstate aké­koľvek iné domáce násilie) je opradené mnohými mýtmi a predsudkami. Muži, ktorí zažívajú násilie zo strany svojej partnerky/svojho partnera, sú často s miernym úškrnom po­važovaní za tých „pod papučou“, za „citlivky“, „slabochov“, ktorí „si nevedia spraviť doma poriadok“. Alebo paradoxne naopak, za „bezcitných hulvátov, ktorí zanedbávajú svoje povinnosti a nechápu svoje polovičky“. Dokonca nejeden takýto mužv prípade vyhrotenia konfliktov, nastavenia si hra­níc, či odchodu z daného vzťahu sám skončil ako obvinený z týrania blízkej a zverenej osoby, či zo spáchania nejakého zo sexuálnych trestných činov. Takéto obvinenia sa v týchto prípadoch často používajú ako odplata alebo obrana, teda ako určitá stratégia vyviniť sa, či ako ďalší zo spôsobov kon­troly a týrania toho druhého. Avšak nezriedka sa stáva aj to, že páchateľ/páchateľka sa skutočne a úprimne považuje za obeť, pričom si neuvedomuje (a, žiaľ, často ani tí okolo), že to, čo označuje ako na ňom/nej páchané násilie, je v sku­točnosti obranou, či odmietnutím naďalej sa podriaďovať a trpieť jeho/jej zlé správanie.

Nejeden muž funguje alebo sa aspoň snaží fungovať vo vzťahu s manipulátorom, narcisom, osobou so závislosťou, či s Munchhausenovým syndrómom, pričom ani nevie, že to tak je. Takíto muži majú často pocit, že to oni robia niečo zlé a to, čo sa u nich doma deje, považujú za znak svojho vlast­ného zlyhania. Obávajú sa, že niečo zanedbali, dovolili, prí­padne až spôsobili, pričom majú strach z následkov, keď sa otom dozvedia ľudia zvonku. Tí, ktorí si naopak uvedomujú, že žijú v toxickom vzťahu, často zas nevedia, ako sa z neho dostať bez toho, aby prišli o svoje deti, dobré meno, dôstoj­nosť, súkromie a pod. Mnohí prežívajú obrovský pocit hanby a strachu. Obávajú sa, že im nikto neuverí, že ich vysmejú, ponížia, že budú zdiskreditovaní alebo sami napokon stíha­ní. Taktiež sa boja, že prídu o deti alebo, že budú vylúčení z komunity, do ktorej patria, najmä po tom, čo ju vystavia „hanbe“, že aj „u nich“ sa „to“ deje. Na tomto možno vidieť, že aj muži čelia riziku opakovanej a druhotnej viktimizácie, a teda, že aj oni môžu byť obzvlášť zraniteľnými obeťami.

Z mojej skúsenosti muži vo väčšine prípadov riešia vzťah s násilnou partnerkou/násilným partnerom skôr rozchodom či rozvodom než podaním trestného oznámenia, prípadne to z rôznych dôvodov neriešia vôbec. Predpokladá sa, že len veľmi malé množstvo mužov siahne po trestnoprávnych nástrojoch ochrany. Preto skutočnosť, že daný muž nepodal alebo nechce podať trestné oznámenie, ešte neznamená, že nie je obeťou domáceho násilia. Pri práci s takýmto klientom je toto veľmi dôležité vedieť. Miera latencie je tu vysoká. Do­konca v súvislosti s domácim násilím páchaným na mužoch sa hovorí o dvojitej latencii - o utajení pred úradmi a pred výskumníkmi. Rovnako tomu je aj v prípade, resp. o to viac, ak je obeťou muž so zdravotným postihnutím alebo senior a páchateľom niektorí z jeho príbuzných (najčastejšie do- spelé/dospievajúce dieťa).

Ďalšou dôležitou skutočnosťou, ktorú si je potrebné uve­domiť a náležite sa na ňu pripraviť je, že ak aj muž podá trest­né oznámenie, mnohí sa budú na neho pozerať minimálne so značnou dávkou nedôvery, ak ho rovno neodmietnu a ne- vysmejú. Najmä, ak bude za páchateľa označená žena. Totiž, ešte stále sa môžeme stretnúť s tvrdeniami, že na mužovi nemožno spáchať domáce násilie; že nejde o „skutočného muža“, ak zažíva násilie; alebo, že žena napadne muža len v prípade, že sa bráni a pod.