OBEŤ TRESTNÉHO ČINU NEBEZPEČNÉHO PRENASLEDOVANIA A JEJ POSTAVENIE PO ZMENE PRÁVNEJ ÚPRAVY[1]

Autor: JUDr., Dominika Kučerová
Zdroj: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Bratislavské právnické fórum

Abstrakt

Príspevok sa zameriava na trestný čin nebezpečného prenasledovania, na jeho páchateľa ako i obeť. V prvej časti je definovaný trestný čin nebezpečného prenasledovania, spôsoby jeho páchania a vyšetrovania takéhoto skutku. V druhej časti sa príspevok venuje postaveniu obete tohto trestného činu pred účinnosťou zákona o obetiach trestných činov ako i po jeho účinnosti. V závere si načrtneme konkrétny prípad nebezpečného prenasledovania a možnosti ochrany obetí.

1. ÚVOD

V roku 1921 zverejnil francúzsky psychiater de Clérambault štúdiu o pacientovi, ktorý mal imaginárny milostný vzťah. Tento prípad považujú mnohí za prvú odbornú analýzu stalkera. Napriek tomu, že z psychiatrického hľadiska ide o problematiku, resp. problém, ktorý má dlhú históriu, z právneho hľadiska ide o pojem pomerne nový. Jeden z prvých prípadov stalkingu, ktorý sa dostal do povedomia širokej verejnosti bol prípad J.W. Hinckleyho, ktorý 30.3.1981 podnikol atentát na prezidenta Reagana. Ku svojej motivácii uviedol, že chcel imponovať herečke Jodie Fosterovej a získať tak konečne jej priazeň. Atentátu predchádzal typický obraz neprirodzeného, systematického obťažovania navodeného údajným obdivom a láskou k herečke. No ešte mnoho rokov trvalo, kým bol v USA zakotvený trestný čin stalkingu[2] , následne si toto osvojilo Holandsko, Belgicko a Veľká Británia. V kontinentálnej Európe bol tento trestný čin zakotvený ešte neskôr. Napr. v Rakúsku v roku 2006, v Nemecku 2007, v Českej republike 2010 a na Slovensku v roku 2011 a to novelou Trestného zákona č. 262/2011 Z. z. 

Je potrebné si uvedomiť, že nebezpečné prenasledovanie nie je ani z právneho hľadiska nový fenomén. Napriek tomu, že u nás bol tento inštitút zakotvený do právneho poriadku až v roku 2011, s danou problematikou sa obete ale i orgány činné v trestnom konaní, resp. súdy stretávali, avšak nemali potrebný nástroj, ktorým by mohli proti danej problematike účinne bojovať. Najmä prípady, kde prenasledovanie nevyústilo do fyzického útoku, nebolo možné postihnúť, a to ani v zmysle priestupku. Napriek negatívnemu trendu zákonodarcu kriminalizovať mnohé činy, a vytvárať stále nové a nové skutkové podstaty i v situáciách, kedy to nie je potrebné, pri nebezpečnom prenasledovaní ide podľa nášho názoru o vhodnú reakciu na množiace sa prípady pravidelného alebo aspoň opakovaného prenasledovania osôb vo forme útokov, ktoré sami osebe neboli ešte trestnými činmi, v niektorých prípadoch ani priestupkami, avšak vo svojom súhrne sú spôsobilé podstatným spôsobom zhoršiť kvalitu života, ba dokonca vyvolať dôvodnú obavu z možného ublíženia na zdraví či horšej zdravotnej ujmy.[3]

Dnes sa za stalkerov z psychiatrického hľadiska označujú ľudia, ktorí trpia syndrómom prenasledovateľa, chorobnou posadnutosťou pozorovaním inej osoby. Takmer 10 percent ľudí sa počas svojho života stalo obeťou nejakej formy stalkovania. 

Dr. Čírtková zastáva názor, že stalking je možné definovať ako špecifickú formu vzťahového násilia. A to z toho dôvodu, že jeho základným znakom je násilné a nežiaduce prenikanie do privátnej sféry obete, a to takým spôsobom, že u obeti vzniká dôvodný pocit ohrozenia. Podstatou tejto definície je tá skutočnosť, že stalking je vždy úzko prepojený so vzťahmi a to nezávisle na tom či sa jedná o vzťahy reálne alebo iluzórne. V reálnych vzťahoch stalking vzniká ako reakcia na problémy, resp. konflikty a predstavuje disfunkčný vzorec správania pre riešenie vzťahových kríz a kolapsov. Najčastejšie vzniká v konfliktných intímnych vzťahoch, kde ide konkrétne o ex-partner stalking, (až 50 % z celkového výskytu tohto javu), ďalej potom nasledujú vzťahy profesné či pracovné. Ústredným motívom v prípade ex-partner stalkingu je neschopnosť uniesť jednostranné ukončenie intímneho partnerského vzťahu. Motiváciou stalkera je buď snaha zlepiť skrachovaný vzťah alebo snaha pomstiť sa za rozchod. Vo vzťahoch pracovných alebo susedských býva obvykle motívom pocit domnelej alebo skutočnej krivdy, na ktorú reaguje stalker prenasledovaním domnelého hriešnika. Pokiaľ ide o iluzórne vzťahy, teda vzťahy, ktoré zatiaľ reálne neexistujú avšak cestou prenasledovania majú vzniknúť, je problém vzťahovej dynamiky opačný. Stalking nie je z pohľadu stalkera reakciou, ale akciou. Svojimi akciami chce stalker vzťah iniciovať alebo inými slovami navodiť. Stalker chce vytvoriť to, čo zatiaľ existuje iba v jeho predstavách.[4]

Teda vo všeobecnosti je možné povedať, že dnes sa za stalkerov z psychiatrického hľadiska označujú ľudia, ktorí trpia syndrómom prenasledovateľa, chorobnou posadnutosťou pozorovaním inej osoby. Takmer 10 percent ľudí sa počas svojho života stalo obeťou nejakej formy stalkovania. Pričom takéto konanie je v zmysle platnej právnej úpravy definované ako prečin nebezpečného prenasledovania. 

Nebezpečné prenasledovanie má viacero podôb. Jednou z nich je aj prenasledovanie elektronickou formou, nazývané cyberstalking. Jedná sa o zneužívanie online komunikácie k ponúkaniu nevyžiadaných služieb a vecí, virtuálne prenasledovanie, obťažovanie a zastrašovanie cez internet, ku ktorému dochádza napr. v chatovacích miestnostiach alebo prostredníctvom zasielania spamov alebo počítačových vírusov. Patria sem aj nevyžiadané emaily, rozosielanie negatívnych správ prostredníctvom chatu, blogu a iné spôsoby virtuálneho šírenia klebiet a informácii poškodzujúcich povesť obete, zverejňovanie súkromných kompromitujúcich fotografií či videí a mnohé ďalšie konania.[5] Je však nevyhnutné spomenúť, že práve pri cyberstalkingu obeť sama často uľahčuje páchateľovi, resp. prenasledovateľovi takéto konanie a to najmä s ohľadom na enormný nárast užívateľov sociálnych sietí. Dnes ľudia bez toho, aby si to uvedomovali dávajú na internet prostredníctvom sociálnych sietí a aplikácii fotografie súkromného charakteru, informácie o svojom pobyte, pohybe, návykoch, činnostiach, záľubách a mnohé ďalšie, ktoré sú „vodou na mlyn“ stalkera. 

2. TRESTNÝ ČIN NEBEZPEČNÉHO PRENASLEDOVANIA

Ako sme už uviedli vyššie trestný čin nebezpečného prenasledovania bola do nášho právneho poriadku zavedený novelou Trestného zákona a to zákonom č. 262/2011 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 1.9.2011. 

Nakoľko naplnenie formálnych znakov trestného činu nebezpečného prenasledovania podľa § 360a TZ môže byť v konkrétnom prípade dosť závažné, alebo naopak, aj pomerne málo závažné, rozhodnutie, či ide o prečin alebo priestupok závisí od posúdenia konkrétnych okolností. Pokiaľ ide o ojedinelý skutok páchateľa, i keď zložený z niekoľkých útokov, a skutok nie je sám osobe podstatne závažný, mal by byť posúdený ako priestupok, ak však ide o opakovaný čin páchateľa alebo o pokračovanie v čiastkových útokoch proti tomu istému predmetu útoku aj po riešení prvých z nich v priestupkovom konaní, mal by byť skôr posúdený ako trestný čin.[6]

Ustanovenie § 360a TZ chráni primárne medziľudské vzťahy a právo človeka na pocit bezpečného a kvalitného života.

Konanie, ktoré je možné subsumovať pod predmetné ustanovenie spočíva v súhrne viacerých útokov a teda pôjde spravidla o hromadný trestný čin. Na naplnenie základnej skutkovej podstaty trestného činu nebezpečného prenasledovania je potrebné kumulatívne naplniť dva znaky a prvým je dlhodobé prenasledovanie a druhým je alternatívne prenasledovanie takým spôsobom, že to môže vzbudiť dôvodnú obavu o život alebo zdravie, resp. život alebo zdravie blízkej osoby, resp. podstatným spôsobom zhoršiť kvalitu jeho života. Zákonodarca neuvádza legálnu definíciu pojmu dlhodobé prenasledovanie no v zmysle judikatúry by sa malo jednať o minimálne tri útoky, medzi ktorými ubehlo minimálne 72 hodín. Medzi jednotlivými útokmi môže byť aj väčší časový odstup, aj niekoľko mesiacov, je však potrebné si uvedomiť, že nakoľko ide o hromadný trestný čin, ak by ubehlo medzi útokmi viac ako rok, nebude zrejme zachovaná časová súvislosť skutku, avšak vždy závisí od konkrétnych okolnosti daného prípadu. Významná je aj formulácia „môže vzbudiť dôvodnú obavu“. To znamená, že na naplnenie skutkovej podstaty stačí, ak konanie páchateľa môže vyvolať túto obavu, alebo zhoršiť život, avšak nie je potrebné, aby táto obava naozaj vznikla, rovnako ako netreba aby sa zhoršila kvalita života poškodeného. Zhoršenie kvality života môže znamenať tak zásah do duševného prežívania života poškodeným, ako aj do materiálneho zabezpečenia. Postačuje ak poškodený vníma subjektívne zhoršenie kvality života, má traumu a podobne ale nevylučuje to, že sa zhoršenie prejaví i vo vonkajšom svete. 

Okrem vyššie popísanej prvej časti objektívnej stránky musí byť naplnený jeden zo znakov konania, taxatívne vymedzených zákonodarcom. Ide o ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU