Ústavný súd Slovenskej republiky ako manufaktúra na ústavné sťažnosti

Autor: doc. JUDr. Ladislav Orosz CSc.
Zdroj: UPJŠ Košice

Abstrakt

Autor analyzuje vývoj právnej úpravy ústavnej sťažnosti v Slovenskej republike a jej praktické dopady na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktoré sa v ostatnom období prejavujú v mimoriadne vysokom narastajúcom počet doručovaných sťažností, ktorý spôsobuje neprimeranú zaťaženosť ústavného súdu a stavia ho do pozície manufaktúry na ústavné sťažnosti. V ďalšej časti príspevku autor analyzuje príčiny a dôsledky tohto stavu a pokúša sa o hľadanie východísk.

 

1.   Inštitút ústavnej sťažnosti v ústavnom systéme Slovenskej republiky (náčrt ústavnej histórie a aktuálny stav)

V tejto ctenej spoločnosti nie je potrebné osobitne zdôrazňovať, že inštitút ústavnej sťažnosti tvorí štandardnú súčasť právomocí ústavných súdov v zásade len v stredoeurópskom priestore, pričom spôsob jeho ústavného zakotvenia a z neho vyplývajúci rozsah jeho reálneho praktického uplatnenia ani v štátoch strednej Európy zďaleka nie je rovnaký.

V Slovenskej republike sa inštitút ústavnej sťažnosti stal integrálnou súčasťou súdnej ochrany ústavnosti bezprostredne po vzniku samostatnej Slovenskej republiky, resp. zriadení Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ústavný súd“), čo nepochybne súviselo aj s tým, že slovenský ústavodarca sa pri konštituovaní ústavného súdnictva popri domácich ústavných tradíciách inšpiroval predovšetkým nemeckým modelom súdnej kontroly ústavnosti.

V úvodnej časti môjho príspevku považujem za vhodné aspoň stručne rekapitulovať doterajšiu „históriu“ ústavnej sťažnosti v samostatnej Slovenskej republike. V tejto súvislosti si dovolím v prvom rade konštatovať, že pôvodná ústavná úprava ústavnej sťažnosti bola de facto impotentná, keďže podľa pôvodného znenia čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj „ústava“) mohol ústavný súd rozhodovať len „..................................................................... o sťažnostiach proti právoplatným rozhodnutiam ústredných orgánov štátnej správy, miestnych orgánov štátnej správy a orgánov územnej samosprávy, ktorými boli porušené základné práva a slobody občanov“, a to vtedy „ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. “ Právomoc ústavných súdov poskytovať ochranu ústavnosti v individuálnych prípadoch sa síce vo všeobecnosti vymedzuje na základe princípu subsidiarity, ale v citovanej podobe v Slovenskej republike predstavovala de facto „prázdnu množinu“, keďže takto vymedzená sféra aktivity ústavného súdu bola v zásade „prekrytá“ pôsobnosťou všeobecných súdov v rámci správneho súdnictva. Tento záver možno ilustrovať aj celkovým počtom ústavných sťažností doručených ústavnému súdu v období, keď bolo účinné pôvodné znenie čl. 127 ústavy (1993 - 2001); za necelých 9 rokov (ústavný súd začal pôsobiť až vo februári 1993) bolo ústavnému súdu doručených len 374 ústavných sťažností, čo zďaleka nedosahuje ani mesačný priemer počtu ústavných sťažností doručovaných ústavnému súdu v ostatnom období (!), pričom len v 12 prípadoch skončilo konanie meritórnym rozhodnutím (nálezom).

V záujme objektívneho hodnotenia pôvodnej ústavnej úpravy treba spomenúť, že popri inštitúte ústavnej sťažnosti sa fyzické osoby a právnické osoby mohli obrátiť na ústavný súd aj s podnetom podľa čl. 130 ods. 3 ústavy, keďže podľa tohto ustanovenia (v pôvodnom znení ústavy) mohol ústavný súd „ ... začať konanie aj na podnet právnických alebo fyzických osôb ak namietajú porušenie svojich práv.“ Popri skutočnosti, že (ústavný) podnet predstavoval len fakultatívny inštitút individuálnej ochrany práv (ponechával na ničím neobmedzenom rozhodnutí ústavného súdu, či sa nim začne meritórne zaoberať), sa žiada poznamenať, že mal veľmi pochybný ústavný základ, čo možno dokumentovať nielen na vyššie citovanom texte čl. 130 ods. 3 ústavy, ale a jeho lokalizáciou v ústavnom texte; čl. 130 ústavy ako celok mal (a stále má) charakter procesnej normy ustanovujúcej okruh subjektov, ktoré sú oprávnené kvalifikovane iniciovať jednotlivé druhy konaní pred ústavným súdom. Ústava v pôvodnom znení pritom neupravovala právne účinky rozhodnutí ústavného súdu o podnetoch (ale ani o ústavných sťažnostiach) a ponechávala riešenie tejto otázky na zákonnú úpravu. Táto ústavná neistota sa premietala do rozhodovacej činnosti ústavného súdu, ktorý pri rozhodovaní o podnetoch (v zásade až na jedno nanajvýš problematické rozhodnutie)[1] nevyužíval zákonom Národnej rady č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ustanovenú kasačnú právomoc[2], a v zásade sa obmedzoval len na vyslovenie porušenia základného práva alebo slobody podnetom napadnutým právoplatných rozhodnutím, alebo iným zásahom (napr. nečinnosťou) orgánu verejnej moci.[3]

Práve vzhľadom na uvedené skutočnosti Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) nepovažoval (ústavný) podnet za účinný vnútroštátny právny prostriedok nápravy, ktorý treba využiť pred podaním individuálnej sťažnosti podľa čl. 34 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).[4]

Napriek uvedeným nedostatkom bol inštitút (ústavného) podnetu v praxi využívaný v porovnaní s ústavnou sťažnosťou intenzívnejšie (za necelých 9 rokov bolo ústavnému súdu doručených celkom 1947 podnetov, pričom v 140 prípadoch skončilo konanie meritórnym rozhodnutím) a nepochybne sa aspoň vo vnútroštátnej sfére považoval za významný nástroj právnej ochrany základných práv a slobôd a nie nevýznamne vplýval aj na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov.

V záujme posilniť ochranu ústavnosti aj v individuálnej sfére a odstrániť vyššie načrtnuté nedostatky ústavnej úpravy inštitútu ústavnej sťažnosti ústavodarca prostredníctvom tzv. veľkej novely ústavy (ústavný zákon č. 90/2001 Z. z.), ktorá sa významným spôsobom dotkla aj ústavného postavenia a právomocí Ústavného súdu Slovenskej republiky, zásadným spôsobom zmenil znenie čl. 127 ústavy, pričom jeho nové znenie

a)   umožnilo sťažnosťou (nové znenie čl. 127 už nepoužíva pojem „ústavná sťažnosť“ ale len „sťažnosť“) namietať nielen porušenie základných práv a slobôd, ale aj ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, pričom sťažnosť môže smerovať nielen proti právoplatnému rozhodnutiu, ale aj opatreniu alebo inému zásahu ktoréhokoľvek orgánu verejnej moci, rešpektujúc princíp subsidiarity [„...ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“ (čl. 127 ods. 1 ústavy)],

b)    výslovne ustanovilo právne účinky nálezov ústavného súdu prijatých v konaniach o sťažnostiach (pozri čl. 127 ods. 2 a § 56 zákona o ústavnom súde) a

c)   ustanovilo možnosť priznať tomu, koho práva alebo slobody boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie (čl. 127 ods. 3 ústavy) 19).

Nová ústavná úprava vytvorila tak vhodný legislatívny priestor pre to, aby individuálna ochrana ústavou chránených základných práv a slobôd bola efektívna a porovnateľná s ochranou poskytovanou na základe individuálnej sťažnosti podľa čl. 34 dohovoru adresovanej ESĽP.[5]Táto skutočnosť sa prejavila bezprostredne po nadobudnutí účinnosti novej ústavnej úpravy aj v judikatúre ESĽP, ktorý priznal sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy charakter účinného vnútroštátneho prostriedku nápravy, ktorý treba vyčerpať predtým, ako sťažovateľ podá sťažnosť ESĽP.[6].

Nová ústavná úprava sa pomerne rýchlo prejavila v (zásade) očakávanom náraste počtu ústavných sťažností doručovaných ústavnému súdu, ktorý bol v prvých rokoch len pozvoľný, ale v ďalšom období počet sťažností rástol (a rastie) takmer geometrickým radom a v ostatnom období začína dosahovať, z hľadiska reálnych možností Ústavného súdu Slovenskej republiky „vybaviť“ ich v primeranom čase a v (oprávnene od verejnosti) očakávanej kvalite, obludné rozmery, čo možno dokumentovať nasledovnými údajmi z evidencie došlých podaní a rozhodovacej činnosti ústavného súdu:

1.   V období do novelizácie ústavy vykonanej ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. (1993 - 2001) bolo ústavnému súdu v kalendárnom roku doručovaných priemerne 257 ústavných sťažností a podnetov podľa čl. 130 ods. 3 ústavy.

2.   V období prvých šiestich rokov po nadobudnutí novelizácie ústavy vykonanej ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. (2002 - 2007) bolo ústavnému súdu v kalendárnom roku doručovaných priemerne 1964 sťažností, čo predstavuje cca 7,3 násobný nárast oproti obdobiu pred označenou novelizáciou ústavy.

3.   V období nasledujúcich šiestich rokov po nadobudnutí ústavy novelizácie ústavy vykonanej ústavným zákonom č. 90/2001 Z. z. (2008 - 2013) bolo ústavnému súdu v kalendárnom roku doručovaných priemerne už 14 025 sťažností, čo predstavuje takmer 55 násobný nárast oproti obdobiu pred označenou novelizáciou ústavy (!).[7]

Práve vďaka enormnému nárastu počtu doručovaných ústavných sťažností sa Ústavný súd Slovenskej republiky de facto stáva manufaktúrou na ústavné sťažnosti, čo navyše zvýrazňuje aj skutočnosť, že podstatnú časť z nich tvoria typovo v zásade rovnaké sťažnosti,[8] ktoré ústavný súd v zásade vybavuje manufaktúrnym (rutinným) spôsobom, ktorý je nedôstojný jeho ústavnému postaveniu. Za týchto okolností je nanajvýš aktuálne analyzovať príčiny a dôsledky tohto stavu a hľadať východiská (čo s tým ?) ešte skôr ako dôjde k reálne hroziacemu kolapsu súdnej kontroly ústavnosti v Slovenskej republike.[9]

Z uvedených dôvodov podstatu môjho príspevku tvorí hľadanie odpovedí na otázky: a) aké sú príčiny enormného nárastu počtu doručovaných sťažností (?), b) aké sú dôsledky enormného nárastu počtu doručovaných sťažností (?) a c) ako sa vysporiadať s enormným nárastom počtu doručovaných sťažností v primeranom čase a primeranej kvalite (?).

II.    Príčiny kvantitatívneho nárastu ústavných sťažností v Slovenskej republike

Bez ambície vyčerpávajúco a predovšetkým hĺbkovo analyzovať všetky objektívne, ako aj subjektívne dôvody (príčiny), ktoré spôsobili a spôsobujú neustály nárast počtu ústavných sťažností doručovaných slovenskému ústavnému súdu sa pokúsim aspoň (z môjho pohľadu najvýznamnejšie) z nich pomenovať, pričom ešte predtým si dovolím konštatovať, že ide o príčiny, ktoré pôsobia spravidla súčasne (aj keď nie zriedka môžu v konkrétnom prípade pôsobiť proti sebe).

Podľa môjho názoru k najvýznamnejším príčinám nárastu počtu ústavných sťažností predkladaných ústavnému súdu v období po novelizácii Ústavy Slovenskej republiky z roku 2001 patria najmä ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU