DISPOZIČNÁ ZÁSADA V KONANÍ PRED ÚSTAVNÝM SÚDOM SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Autor: Mgr. Lucia Nedzbalová
Zdroj: UPJŠ Košice

Abstrakt

Príspevok sa zaoberá uplatňovaním dispozičnej zásady v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Analyzuje početnú judikatúru Ústavného súdu v tejto oblasti a navrhuje možnosti zmeny právnej úpravy. Upozorňuje taktiež na problémy týkajúce sa aktívnej procesnej legitimácie v konaní pred Ústavným súdom. Poukazuje pritom na významné názory právnej teórie, ktoré napomáhajú lepšiemu objasneniu predmetnej problematiky.

 

Úvod

Za súčasnej právnej úpravy nemôže Ústavný súd Slovenskej republiky uplatniť nijakú právomoc bez návrhu aktívne procesne legitimovaných subjektov. Takýto procesný postup začatia konania je prejavom dispozičnej zásady v ústavnom súdnom konaní. Závisí totiž od vôle oprávnených subjektov, či podajú návrh na začatie konania.

Jedinú výnimku z uvedeného pravidla predstavuje § 16 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov ( ďalej len „zákon o Ústavnom súde“), ktorý zakladá právomoc viesť disciplinárne konanie proti sudcovi Ústavného súdu na návrh jeho predsedu. Účelom takto koncipovanej úpravy je, aby iné orgány štátu nemali oprávnenie iniciovať a uskutočňovať disciplinárne konanie voči ústavným sudcom, a tým sa vylučujú priame či nepriame vplyvy na nich, aj na judikatúru Ústavného súdu.

Ustanovenie čl. 130 ods. 1[1] Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“) taxatívne vymedzuje okruh subjektov oprávnených podať návrh na začatie konania pred ústavným súdom. Má povahu úpravy lex generalis, z ktorého existujú výnimky určené lex specialis pre prípady, v ktorých subjekty oprávnené predložiť návrh na začatie konaní podľa čl. 130 ods. 1 nie sú oprávnené iniciovať osobitné konania (čl. 107, čl. 125a, čl. 125b, čl. 126 ods. 1, čl. 129 ods. 5).[2] Naproti tomu, čl. 130 ods. 2 odkazuje na zákonnú úpravu tých subjektov, ktorí sú oprávnení podať návrh na začatie konania podľa čl. 129.

Až do prijatia ústavného zákona č. 90/2001 Z. z. bolo možné začať konanie pred Ústavným súdom aj na základe podnetu podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy SR.[3] Jeho právna úprava v právnom poriadku Slovenskej republiky však bola často kritizovaná: “Právnické osoby a fyzické osoby sa spravidla nemôžu inak domáhať ochrany ústavnosti ako podnetom podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Takúto úpravu nepovažujeme za správnu a jedným z príkladom takej nevhodnosti je veľmi diskutovaná otázka možnosti zrušovania rozhodnutí všeobecných súdov, ktorá podľa súčasnej úpravy postupu ústavného súdu v konaní o prijatom podnete sa nedá jednoznačne vylúčiť ani potvrdiť.“[4]

Otázka uplatňovania dispozičnej zásady a aktívnej procesnej legitimácie v konaní pred Ústavným súdom je pomerne zložitá. Vo svojom príspevku sa zameriam tri základné otázky:

1.     špecifiká dispozičnej zásady v konaní pred Ústavným súdom;

2.     možnosť jednotlivca podať napadnúť na Ústavnom súde právny predpis;

3.     možnosť Ústavného súdu ex offo navrhnúť konanie o súlade právnych predpisov.

1.     Špecifiká dispozičnej zásady v konaní pred Ústavným súdom

1.1    Dispozícia s návrhom na začatie konania pred Ústavným súdom

Dispozičná zásada je typickou zásadou občianskeho sporového konania, ktorá spočíva v možnosti procesných strán disponovať konaním a predmetom konania. Tak je procesná iniciatíva daná do rúk účastníkov konania, nie súdu.[5] Jej protipólom je zásada oficiality.

Dispozičná zásada ovplyvňuje nielen začatie konania pred ústavným súdom, ale aj ďalšiu dispozíciu s návrhom na začatie konania - jeho zmenu či späťvzatie. Je potrebné zdôrazniť, že Ústava SR ani zákon o Ústavnom súde neupravujú otázky disponovania s návrhom na začatie konania, s výnimkou konania o sťažnostiach (§ 54 a § 58c ZoÚS [6]). Takáto medzera v zákone vyvoláva množstvo otvorených otázok, ktoré Ústavný súd musí zodpovedať vlastnou judikatúrou.

Nie je pritom zrejmé, prečo zákonodarca uplatnil odlišný právny režim v prípade späťvzatia sťažností fyzických a právnických osôb a sťažností orgánov územnej samosprávy. V prípade späťvzatia tzv. komunálnej sťažnosti totiž zákon neponecháva Ústavnému súdu na zváženie, či zastaviť alebo nezastaviť konanie. Takúto úpravu nepovažujem za správnu, pretože Ústavný súd by aj v tomto prípade mal mať možnosť nezastaviť konanie, ak by rešpektovanie vôle navrhovateľa išlo na úkor ochrany ústavnosti. Ústavný súd však doposiaľ nerozhodoval o späťvzatí tejto ústavnej sťažnosti, preto nie je jednoznačné, ako sa s touto situáciou vysporiada.

Dispozičná zásada v občianskom súdnom procese má viacero prejavov (uznanie nároku, uzavretie súdneho zmieru, podanie opravného prostriedku), avšak tie v konaní pred Ústavným súdom nemajú miesto. Tu je dispozičná zásada modifikovaná tým, že Ústavný súd je nezávislým orgánom ochrany ústavnosti. Judikatúra Ústavného súdu týkajúca sa jej uplatňovania v konaní o súlade právnych predpisov, sa v priebehu jeho fungovania menila. V jednom zo svojich prvých rozhodnutí Ústavný súd uviedol: „Zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii ... nemá výslovnú úpravu o disponovaní s návrhom na začatie konania a neupravuje ani procesný postup ústavného súdu - s výnimkou konania o ústavnej s ť’ažnosti - po spä ťvzatí návrhu. V konaní pred ústavným súdom platí dispozičný princíp. Z obsahu tohto procesného princípu možno vyvodiť, že navrhovateľ až do rozhodnutia vo veci samej má právo disponovať s návrhom podľa vlastného uváženia a v tejto dispozícii ho žiaden zákon ani Ústava Slovenskej republiky neobmedzuje.“[7]

V neskoršom rozhodnutí už Ústavný súd tak striktne netrval na dodržiavaní dispozičnej zásady: „Záujem na ochrane ústavnosti v zmysle čl. 124 Ústavy Slovenskej republiky je natoľko závažný, že v konaní pred Ústavným súdom Slovenskej republiky navrhovateľ nemá neobmedzené právo disponovať svojím návrhom.“[8]

Vo svojom nedávnom rozhodnutí sa Ústavný súd prihlásil k materiálnemu chápaniu ochrany ústavnosti, čo je zohľadnené aj pri dispozícii s návrhom na začatie konania o súlade právnych predpisov.[9]

Rozhodnutia, v ktorých Ústavný súd uprednostnil ochranu ústavnosti pred dispozičnou zásadou nachádzame aj v prípade konania o sťažnostiach. Zdôrazňuje v nich možnosť Ústavného súdu nepriznať dispozitívnemu úkonu účastníka právne účinky, pričom svoje úvahy opiera o ustanovenie už spomínaného § 54 zákona o Ústavnom súde: „Ústavný súd Slovenskej republiky je podľa čl. 124 orgánom ochrany ústavnosti, a preto musí pokladať jej ochranu za nadradenú dispozičnej zásade uplatňovanej v konaní pred ním.“

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU