Právomoc súdov v civilných veciach

Autor: JUDr. Milan Sudzina
Zdroj: UPJŠ Košice

Abstrakt

Autor sa vo svojom príspevku zaoberá definovaním pojmu právomoci štátnych orgánov jednak všeobecne, a osobitne sa venuje vymedzeniu právomoci súdov v civilných veciach. Ústava Slovenskej republiky obsahuje vo svojich ustanoveniach princíp trojdelenia štátnej moci. Deľba moci je jednou zo základných záruk demokratického a právneho štátu. Aby si jednotlivé orgány štátu navzájom nezasahovali do svojich činností, štát vymedzuje každému z nich presný rozsah jeho oprávnení a povinností. Právomoc súdov nie je zakotvená len v Ústave Slovenskej republiky a v zákonoch. Súdy v civilných veciach sú povinné pri určovaní právomoci zohľadňovať aj úpravu obsiahnutú v medzinárodných zmluvách a právnych aktoch Európskej únie, ktoré majú prednosť pred vnútroštátnou právnou úpravou.

Ústavný zákon č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava Slovenskej republiky“ alebo „ústava“) zakotvuje princíp trojdelenia štátnej moci. Deľba moci je jednou zo základných záruk demokratického a právneho štátu. Aby si jednotlivé orgány štátu navzájom nezasahovali do svojich činností, štát vymedzuje každému z nich presný rozsah jeho oprávnení a povinností.

Právomoc konkrétneho štátneho orgánu môžeme definovať ako zákonom vymedzený rozsah jeho činností. Výkonom súdnej moci sú poverené súdy.1 Podľa čl. 141 ods. 1 ústavy v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy. Súdna moc je jednou zo súčastí tzv. tripartície štátnej moci. Výkon súdnictva patrí medzi základné funkcie štátu. Súdna moc ako špecifická, v rámci deľby moci oddelená oblasť výkonu štátnej moci, spočíva vo výkone súdnictva zvláštnymi orgánmi štátu – súdmi.2 Do funkcií súdnictva nemôžu zasahovať iné moci (zákonodarná a výkonná).3

Súdnictvo môžeme charakterizovať nielen ako činnosť (rozhodovanie sporov a nesporovej agendy), ale aj inštitúcie, ktoré túto činnosť vykonávajú, a pravidlá, ktorými sa pritom riadia.4 Súdnictvo predstavuje samostatnú a špecifickú činnosť štátu, ktorá je vykonávaná súdmi ako organizačne samostatnými a nezávislými štátnymi orgánmi.5 Súdnictvom rozumieme určitú sústavu súdov a ich činnosť, resp. pôsobenie tejto sústavy. Súd je orgán štátu, teda orgán verejnej moci, ktorý vykonáva súdnu moc, t. j. orgán, ktorému prináleží na základe zákona a v mene štátu nezávisle rozhodovať v právnych veciach.6 Súdy sú kreované ako štátne orgány s cieľom plniť funkcie štátu spočívajúce v autoritatívnom riešení právnych konfliktov.

Právomoc sa definuje ako spôsobilosť štátnych orgánov na základe ústavy a zákonov uskutočňovať príslušné funkcie štátu vydávaním právnych aktov. Dôležitým aspektom právomoci nie je len právo určitého štátneho orgánu vydať príslušný právny akt, ale aj právo a povinnosť vydať ho spôsobom, ktorý ustanovuje zákon.7 Inštitút právomoci sa štandardne chápe ako zákonom vymedzený rozsah činností, ktorých realizácia je právom aj povinnosťou súdov.8 Právo na súdnu ochranu patrí medzi základné práva, ktoré sú zaručované v ústavnej rovine. Spolu s ostatnými základnými právami, ktoré sú takto legislatívne vyjadrené, je právo na súdnu ochranu subjektívnym právom voči štátu (subjektívnym právom verejnoprávnej povahy). Z neho vyplýva povinnosť štátu zaistiť výkon súdnictva.9

Ústavný rámec pre zakotvenie právomoci súdov nachádza svoje vyjadrenie v čl. 46 ods. 1 (právo na súdnu ochranu) Ústavy Slovenskej republiky, v čl. 36 ods. 1 (právo na súdnu ochranu) Listiny základných práv a slobôd (ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) a v čl. 6 ods. 1 (právo na spravodlivý proces) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (č. 209/1992 Zb.). Právo na súdnu ochranu a právo na spravodlivý proces v sebe zahŕňajú „právo na súd“, t. j. právo obrátiť sa na súd na vymoženie alebo ochranu svojho subjektívneho práva.10 Domáhať sa základného práva na súdnu ochranu možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Zákonom, ktorý vykonáva čl. 46 ods. 1 ústavy v civilných veciach, je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O. s. p.).

Vo všeobecnosti definujeme právomoc súdov ako okruh záležitostí, ktoré sú súdy oprávnené a povinné rozhodovať. Právomocou súdov rozumieme súhrn oprávnení a povinností, ktoré zákon priznáva súdom pri výkone súdnej moci na rozdiel od oprávnení a povinností, ktoré priznáva iným štátnym orgánom. Základom pre vymedzenie právomoci súdov je prejednanie a rozhodovanie sporov o právo. Optimálne vymedzenie právomoci súdov je historicky podmienené. Určujú ho jednak výsledky poznania a zároveň aj mechanizmus fungovania štátu. Pri vymedzení právomoci súdov ide o pozitívne stanovenie toho, čo súdy sú oprávnené a majú konať, a negatívne stanovenie záležitostí, do ktorých zasahovať nesmú. Ak ide o záležitosti, ktoré súdy prejednávajú a rozhodujú v civilnom práve, hovoríme o civilnej právomoci súdov. Civilná právomoc súdov je užší pojem ako súdna právomoc. Problematika právomoci súdu sa však nevyčerpáva vzťahom medzi ním a štátnymi orgánmi iného druhu. Samotná právomoc súdu je vnútorne diferencovaná. Civilná právomoc (vymedzená v § 7 O. s. p.) súdov je jedným z druhov súdnej právomoci. Vedľa nej existuje i trestná súdna právomoc, ako a j súdna právomoc správna a ústavná. Právomoc súdu môže byť obmedzená iba zákonom.11

Právomoc súdov rozhodovať v občianskych veciach vyplýva z čl. 142 ods. 1 podľa ktorého, súdy rozhodujú v občianskoprávnych veciach a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Týmto článkom ústavy je vo všeobecnej rovine vymedzená civilná právomoc súdov. Zákon podrobnejšie upravuje otázky, o ktorých je občianskoprávny súd oprávnený a povinný rozhodovať. Tieto otázky tvoria obsah pojmu civilná právomoc súdu.

Právomoc súdov vyplýva z § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého pri výkone súdnictva súdy v Slovenskej republike prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci podľa predpisov o občianskom súdnom konaní (občianskoprávne veci). Súdy sú povolané k tomu, aby zákonom stanoveným spôsobom poskytovali ochranu subjektívnym právam. Pod ochranou rozumieme ochranu subjektívnych súkromných a verejných práv.

Rozsah ochrany subjektívnych súkromných práv vymedzuje § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Ochranu subjektívnym verejným právam poskytujú súdy v rámci správneho súdnictva. Úlohou súdnictva (justície) je poskytovať všetkým rovnaký prístup k spravodlivosti.12 Výkon súdnictva v občianskoprávnych veciach spočíva v prejednávaní a rozhodovaní sporov a v realizácii výkonu rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne.13

Pri určení civilnej súdnej právomoci ide vo všeobecnosti o to, ktoré veci majú prejednávať a rozhodovať súdy v civilnom procese bez toho, aby bol určený konkrétny súd, ktorý sa má vecou zaoberať. Určenie konkrétneho súdu je záležitosťou ustanovení o príslušnosti súdov. Tieto ustanovenia sú dôsledkom mnohosti súdov v rámci súdnej sústavy a predstavujú pravidlá o tom, na ktorý súd je potrebné sa obrátiť (z hľadiska účastníkov) a ktorý súd má povinnosť vec prejednať a rozhodnúť (z hľadiska súdu). To znamená, že príslušnosť vymedzuje pôsobnosť jednotlivých súdov v rámci súdnej sústavy, zatiaľ čo právomoc súdu ju vymedzuje mimo rámec súdnej sústavy voči orgánom, ktoré do nej nepatria (napr. voči správnym orgánom).14

V čl. 142 ods. 1 ústavy použitý termín „občianskoprávne veci“ nemožno stotožniť len so vzťahmi upravenými Občianskym zákonníkom. Tento termín má širší obsah. Do občianskoprávnej právomoci súdov musí patriť prejednávanie a rozhodovanie občianskoprávnych (civilných) záležitostí v širšom slova zmysle. Civilná súdna právomoc zahŕňa takmer celú oblasť súkromného práva. Zisťovanie danosti právomoci civilnoprávnych súdov sa spravuje zásadou, že to, či právny vzťah a jeho riešenie patrí do právomoci alebo nie, je závislé od jeho obsahu (materiálno-právne hľadisko), nie od okolnosti, či predpis upravujúci vzťah je legislatívnou súčasťou toho ktorého odvetvia súkromného práva (formálne hľadisko).15 Úlohou súdov v občianskom súdnom konaní je prejednávať a rozhodovať spory a iné právne veci, uskutočňovať výkon rozhodnutí, ktoré neboli splnené dobrovoľne (podľa Exekučného poriadku) a zameriavať svoju činnosť na to, aby nedochádzalo k porušovaniu práv a právom chránených záujmov fyzických a právnických osôb a aby práva neboli zneužívané na úkor týchto osôb.

Rozsah vecí, ktoré môžu súdy prejednávať a rozhodovať v občianskom súdnom konaní, je uvedený v ustanovení § 7 Občianskeho súdneho poriadku. Právomoc k rozhodovaniu sporov o právo v civilnom konaní je definované tak, že súdy prejednávajú a rozhodujú spory a iné právne veci (tzv. nesporová agenda), ktoré vyplývajú z občianskoprávnych, pracovných, rodinných, obchodných a hospodárskych vzťahov, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány. To znamená, ak nie je zákonom stanovená právomoc iného orgánu.

Prioritne poskytuje ochranu práv súd a iba vtedy, ak tak ustanoví zákon, ochranu práv poskytuje iný orgán. Takto je stanovené výlučné oprávnenie súdnych orgánov riešiť spory, ktorých predmetom je spor o to, komu z účastníkov sporu svedčí hmotnoprávny nárok. Takto určená právomoc, spolu s určením vecnej, miestnej a funkčnej príslušnosti súdov však nepôsobí len vo vzťahu k ostatným vnútroštátnym orgánom verejnej moci, ale aj voči zahraničným súdnym orgánom.

Z hľadiska pomeru právomoci súdov k právomoci iných orgánov v teórii občianskeho procesného práva možno rozlišovať zúženú, rozšírenú a delenú právomoc súdov. O zúženej právomoci súdov môžeme hovoriť vtedy, ak ustanovenie zákona výslovne odkazuje inak občianskoprávnu vec v širšom slova zmysle na konanie a rozhodnutie inému orgánu ako súdu (napr. v prípade existencie rozhodcovskej zmluvy podľa zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov; o vzniku vlastníckeho práva z titulu prevodu nehnuteľnosti rozhoduje správa katastra v rámci vkladového konania). O rozšírenú právomoc ide vtedy, ak zákon stanoví, že do právomoci súdov patria aj také veci, ktoré by inak mohli patriť do právomoci iných orgánov ako súdov (napr. správne súdnictvo, politické súdnictvo, volebné súdnictvo).

O tzv. delenej právomoci hovoríme vtedy, ak súdnemu konaniu predchádzalo konanie na inom orgáne za predpokladu, že vec nebola v tomto konaní s konečnou platnosťou vyriešená. V danom prípade sa účastník môže obrátiť na súd iba vtedy, ak je s rozhodnutím tohto orgánu nespokojný alebo ak príslušný orgán v lehote stanovenej zákonom nerozhodol alebo ak sa orgán v zákonom stanovenej lehote s vecou vôbec nezačal zaoberať (napr. nárok na náhradu škody podľa zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve v znení neskorších predpisov).16 Ide o riešenie civilnej veci, ktorá patrí do právomoci dvoch orgánov, nesúdneho orgánu a súdu. V prípade delenej právomoci je právomoc iného (nejustičného) orgánu časovo prvotná a právomoc súdu je z časového hľadiska následná.

Základnou črtou vecí, na ktoré sa vzťahuje delená právomoc je skutočnosť, že predchádzajúce konanie na inom príslušnom orgáne má obligatórny charakter. Ak by konanie pred týmto iným orgánom bolo iba fakultatívne, teda bola by zároveň daná právomoc súdu, nešlo by o prípad delenej právomoci. V týchto prípadoch môže účastník požiadať o ochranu svojho práva priamo súd. Uskutočnenie predchádzajúceho konania na inom (nejustičnom) orgáne, kde to zákon vyžaduje, je v prípade delenej právomoci jednou z procesných podmienok konania. Jej nesplnenie je neodstrániteľnou vadou súdneho konania. Súdne konanie musí byť v tomto prípade uznesením zastavené a po právoplatnosti uznesenia vec postúpená príslušnému inému orgánu.17

Od právomoci súdov je potrebné odlišovať príslušnosť súdov. Zatiaľ čo právomoc zveruje do rozhodovania súdov určitý, čo do predmetu stanovený okruh otázok, príslušnosť definuje, ktorý zo súdov je oprávnený konkrétny spor riešiť. Príslušnosť v

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU