Rozhodovanie súdov o európskom zatykači

Úvod

Rámcovým rozhodnutím Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi[1] (ďalej len „rámcové rozhodnutie“) bolo medzi členskými štátmi Európskej únie nahradené tradičné vydávacie konanie špecifickým európskym inštitútom, ktorý mal zjednodušiť a zrýchliť poväčšine zdĺhavé vydávacie procedúry. Európska únia týmto pokračovala v nastúpenom trende vychádzajúcom zo záverov zasadnutia Európskej rady v Tampere 15. a 16. októbra 1999, podľa ktorých by sa mal zrušiť formálny prístup vydávania osôb medzi členskými štátmi v prípade osôb, ktoré unikajú pred spravodlivosťou po tom, ako boli s konečnou platnosťou odsúdené, ako aj v prípade osôb podozrivých zo spáchania trestného činu.

V súčasnosti už možno, aj na základe hodnotení Európskej komisie[2] a Európskeho parlamentu[3], konštatovať, že európsky zatykač sa stal moderným a účinným nástrojom, ktorý zásadne zmenil a zjednodušil spoluprácu justičných orgánov Európskej únie pri vydávaní osôb na trestné stíhanie alebo výkon trestu, či ochranného opatrenia a odstránil zložité a formalizované postupy, ktoré predlžovali vydávanie osôb; tradičné vzťahy spolupráce súdov a orgánov činných v trestnom konaní v trestných veciach boli nahradené systémom voľného pohybu súdnych rozhodnutí v trestných veciach.

Európsky zatykač bol do trestného práva zavedený za zložitej právnej situácie. V priestore Európskej únie bolo do prijatia rámcového rozhodnutia vydávanie osôb upravené viacerými medzinárodnými dohovormi. Základným bol Európsky dohovor o vydávaní z 13. 12. 1957[4], jeho dodatkový protokol z 15. 9. 1975, druhý dodatkový protokol zo 17. 3. 1978 a Európsky dohovor o potláčaní terorizmu z 27. 1. 1977[5] v časti týkajúcej sa extradície.

Uvedené dohovory predstavovali pokrok v dobe, keď boli dohodnuté. Pri integrácii štátov do Európskej únie sa však dospelo k tomu, že systém viacstranného vydávania osôb na trestné stíhanie alebo výkon trestu sa nemôže dostatočne zabezpečiť členskými štátmi, ktoré konajú jednostranne, ale tak, že vydávanie osôb sa vzhľadom na svoj rozsah a účinok stane vecou únie.

V každom prípade prvým zásadným dokumentom, ktorý sa dotýkal justičnej spolupráce členských štátov Európskeho spoločenstva, resp. neskorších členských štátov Európskej únie, bol Schengenský vykonávací dohovor z 19. júna 1990 vykonávajúci Schengenskú dohodu z 14. júna 1985 o postupnom odstraňovaní kontrol na spoločných hraniciach. Táto dohoda bola koncipovaná ako opatrenie v oblasti policajnej a justičnej spolupráce za účelom vykonania zásadného kroku, ktorým bolo odstránenie administratívnych kontrol na vnútorných hraniciach štátov schengenského priestoru. Medzníkom v justičnej spolupráci členských štátov Európskej únie v trestných veciach bola Maastrichtská zmluva podpísaná 7. februára 1992, a to predovšetkým tým, že priniesla tzv. rámcovú štruktúru Európskych spoločenstiev, teda tri piliere, na ktorých tento európsky nadnárodný mechanizmus spočíva a z ktorých tretí zahŕňa oblasť spolupráce v oblasti spravodlivosti a vnútorných vecí. Maastrichtská zmluva tak predstavuje zmluvné zakotvenie vôle členských štátov únie pri presadzovaní jednotnej právnej politiky, vrátane trestnoprávnej. Amsterdamskou zmluvou[6] uzavretou 2. októbra 1997 bolo územie členských štátov Európskej únie deklarované za priestor slobody, bezpečnosti a práva, v rámci ktorého má byť zintenzívnená spoločná právna politika za účelom približovania právnych predpisov a dosiahnutia vzájomného uznania súdnych rozhodnutí.

Vzhľadom na to, že rámcové rozhodnutie nemá priamy účinok, bolo treba jeho ustanovenia transponovať do národných legislatív členských štátov. Nie všetkým štátom sa podarila transpozícia tohto rámcového rozhodnutia načas a tak isto nie všetkým štátom sa podarilo prevziať do svojho vnútroštátneho predpisu celý obsah rámcového rozhodnutia. Bolo to spôsobené rozdielnou politickou scénou v jednotlivých členských štátoch únie, ako aj rozdielmi v národných systémoch trestnoprávnych noriem. Podstatné problémy, ktoré vznikli pri transponovaní rámcového rozhodnutia v niektorých štátoch, nakoniec vyriešili, aspoň teoreticky, súdy. Najvýznamnejšie rozsudky súdov, ktoré sa vyjadrili k európskemu zatykaču, sú tieto:

1. Rozhodnutie Európskeho súdneho dvora (veľká komora) vo veci C-303/05

Doteraz najvýznamnejší rozsudok týkajúci sa rámcového rozhodnutia je rozsudok Európskeho súdneho dvora (veľká komora) z 3. 5. 2007 vo veci C – 303/05[7], ktorým bolo rozhodnuté o návrhu na začatie prejudiciálneho konania podľa článku 35 Zmluvy o Európskej únii (ďalej len „ZEÚ“) podanom Arbitragehof (Belgicko) z 13. 7. 2005.

Predmetom konania bolo posúdenie platnosti rámcového rozhodnutia ako predbežnej otázky v konaní vedenom na Arbitragehof na návrh neziskového združenia Advocaten voor de Wereld VZW na zrušenie belgického zákona z 19. 12. 2003 o európskom zatykači (Moniteur belge z 22. 12. 2003, s. 60075).

Súd vo veci dospel k záveru, že skúmaním položených otázok sa nezistila žiadna skutočnosť, ktorá by mohla spôsobiť neplatnosť rámcového rozhodnutia.

Advocaten voor de Wereld v žalobe uvádzal najmä to, že rámcové rozhodnutie je neplatné z toho dôvodu, že oblasť európskeho zatykača by mala byť vykonaná dohovorom, a nie rámcovým rozhodnutím, keďže na základe článku 34 ods. 2 písm. b) ZEÚ rámcové rozhodnutia môžu byť prijaté iba na účely „aproximácie zákonov a iných právnych predpisov členských štátov“, čo nie je prípad prejednávanej veci. Tvrdil, že článok 5 ods. 2 zákona z 19. decembra 2003, ktorým sa preberá do vnútroštátneho belgického práva článok 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia[8], porušuje zásadu rovnosti a zákazu diskriminácie, keďže pre trestné činy uvedené v tomto ustanovení sa v prípade výkonu európskeho zatykača požiadavka dvojitej trestnosti činu neuplatňuje, a to bez objektívneho a rozumného odôvodnenia, hoci táto požiadavka je zachovaná v prípade ostatných trestných činov. Tvrdil tiež, že zákon nespĺňa podmienky zásady zákonnosti v trestnej oblasti, keďže nevymenúva trestné činy, ktoré majú normatívny obsah dostatočne jasný a presný, ale iba nepresné kategórie neželateľných správaní. Súdny orgán, ktorý musí rozhodnúť o vykonaní európskeho zatykača, nemá teda dostatočné informácie na to, aby účinne vykonal kontrolu toho, či trestné činy, pre ktoré je hľadaná osoba trestne stíhaná alebo pre ktoré jej bol uložený trest, patria do jednej z kategórií uvedených v článku 5 ods. 2 uvedeného zákona. Neexistencia jasného a presného vymedzenia trestných činov uvedených v tomto ustanovení vedie k rôznorodému uplatňovaniu zákona rôznymi orgánmi, ktoré sú poverené výkonom európskeho zatykača, a v dôsledku toho porušuje tiež zásadu rovnosti a zákazu diskriminácie. Výhrady, ktoré uvádzal voči zákonu, platia podľa neho v rovnakom rozsahu voči rámcovému rozhodnutiu. Rozdielnosti vo výklade medzi súdnymi orgánmi, ktoré sa týkajú platnosti aktov Spoločenstva a platnosti právnych predpisov, ktorými sa akty Spoločenstva vykonávajú vo vnútroštátnom práve, ohrozujú jednotu právneho poriadku Spoločenstva a zasahujú do všeobecnej zásady právnej istoty. Vo veci samej Advocaten voor de Wereld tvrdil a odôvodňoval (opačne ako všetky ostatné oprávnené subjekty, ktoré predložili pripomienky v rámci tohto konania), že oblasť európskeho zatykača by mala byť upravená v súlade s článkom 34 ods. 2 písm. d) ZEÚ dohovorom. Podľa neho na jednej strane totiž rámcové rozhodnutie nemohlo byť platne prijaté na účely aproximácie zákonov a iných právnych predpisov, ako je to uvedené v článku 34 ods. 2 písm. b) ZEÚ, keďže Rada je oprávnená prijať rámcové rozhodnutia len pre postupnú aproximáciu pravidiel trestného práva iba v prípadoch uvedených v článku 29 druhom odseku tretej zarážke ZEÚ a v článku 31 ods. 1 písm. e) ZEÚ. Pre ostatné spoločné postupy v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach mala Rada použiť dohovory podľa článku 34 ods. 2 písm. d) ZEÚ. Na druhej strane na základe článku 31 rámcového rozhodnutia toto s účinnosťou od 1. januára 2004 nahrádza platné zmluvné právo v oblasti vydávania osôb vo vzťahoch medzi členskými štátmi. Podľa neho iba akt rovnakého charakteru, to znamená dohovor v zmysle článku 34 ods. 2 písm. d) ZEÚ, sa môže platne odchýliť od účinného zmluvného práva.

Súdnemu dvoru položil tieto prejudiciálne otázky:

„1. Je rámcové rozhodnutie zlučiteľné s článkom 34 ods. 2 písm. b) ZEÚ, podľa ktorého sa rámcové rozhodnutia môžu prijímať iba na účely aproximácie zákonov a iných právnych predpisov členských štátov?

2. Je článok 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia v rozsahu, v akom odstraňuje overenie požiadavky dvojitej trestnosti činov v ňom vymenovaných, zlučiteľný s článkom 6 ods. 2 ZEÚ, a konkrétnejšie so zásadou zákonnosti v trestnoprávnej oblasti a so zásadami rovnosti a zákazu diskriminácie zaručenými týmto ustanovením?“

Európsky súdny dvor k prvej otázke, k jej prípustnosti uviedol, že v súlade s článkom 35 ods. 1 ZEÚ, za podmienok stanovených v tomto článku, má Súdny dvor právomoc rozhodovať v prejudiciálnom konaní o výklade a platnosti najmä rámcových rozhodnutí, čo má nevyhnutne za následok to, že môže dokonca aj v prípade neexistencie výslovnej právomoci na tieto účely podávať výklad ustanovení primárneho práva, akým je článok 34 ods. 2 písm. b) ZEÚ, keď ako vo veci samej je požiadaný o to, aby rozhodol, či rámcové rozhodnutie bolo správne prijaté na základe tohto ustanovenia. Údaje uvedené vo vnútroštátnych rozhodnutiach nielenže Súdnemu dvoru umožňujú odpovedať na prejudiciálne otázky, ale navyše majú umožniť vládam členských štátov a iným oprávneným subjektom podľa článku 23 Štatútu Súdneho dvora predložiť svoje pripomienky.

Podľa súdu rámcové rozhodnutie má za cieľ nahradiť systém viacstranného vydávania osôb medzi členskými štátmi systémom spočívajúcim na tom, že súdne orgány si budú odovzdávať odsúdené alebo podozrivé osoby na výkon súdnych rozhodnutí alebo trestné stíhanie, pričom tento systém vychádza zo zásady vzájomného uznávania. Vzájomné uznávanie zatykačov vydaných v rôznych členských štátoch v súlade s právom dotknutého vydávajúceho štátu vyžaduje aproximáciu zákonov a iných právnych predpisov členských štátov, ktoré sa týkajú justičnej spolupráce v trestných veciach, a osobitne pravidiel, ktoré sa týkajú podmienok konaní a účinkov odovzdávania medzi vnútroštátnymi orgánmi. Takýmto je presne predmet rámcového rozhodnutia, najmä pokiaľ ide o pravidlá, ktoré sa týkajú kategórií vymenovaných trestných činov, pri ktorých sa neoveruje dvojitá trestnosť činu (článok 2 ods. 2), o pravidlá, ktoré stanovujú dôvody, pre ktoré sa európsky zatykač nevykoná povinne alebo nepovinne (články 3 a 4), o pravidlá týkajúce sa jeho obsahu a formy (článok 8), o pravidlá o postúpení európskeho zatykača a o pravidlá upravujúce podrobné postupy pre jeho postúpenie (články 9 a 10), o pravidlá týkajúce sa minimálnych záruk, ktoré musia byť dané vyžiadanej alebo zatknutej osobe (články 11 až 14), o pravidlá, ktoré sa týkajú lehôt a postupov pre rozhodnutie o vykonaní európskeho zatykača (článok 17) a o pravidlá, ktoré stanovujú lehoty na vydanie osoby (článok 23).

Rámcové rozhodnutie je podľa súdu založené na článku 31 ods. 1 písm. a) a b) ZEÚ, ktorý stanovuje, že spoločný postup v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach smeruje k zjednodušeniu a urýchleniu súdnej spolupráce vo vzťahu k súdnemu konaniu a výkonu rozhodnutí, ako aj k zjednodušeniu postupu extradície medzi členskými štátmi. Na základe článku 2 prvého odseku štvrtej zarážky ZEÚ rozvoj priestoru slobody, bezpečnosti a práva je uvedený medzi cieľmi, ktoré sleduje únia, a článok 29 prvý odsek ZEÚ stanovuje, že na to, aby sa poskytla občanom vysoká úroveň ochrany v tomto priestore, je členskými štátmi vypracovaný spoločný postup, najmä v oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach. Podľa druhého odseku druhej zarážky toho istého článku prispieva k dosiahnutiu tohto cieľa „užšia spolupráca súdnych a iných príslušných orgánov členských štátov, v súlade s ustanoveniami článkov 31 a 32 ZEÚ“. Článok 31 ods. 1 písm. a) a b) ZEÚ pritom neobsahuje žiadnu informáciu o právnych nástrojoch, ktoré musia byť použité na tieto účely. Ďalšie ustanovenie ZEÚ, a to v článku 34 ods. 2 všeobecne uvádza, že Rada „prijíma opatrenia a podporuje spoluprácu, čím prispieva k dosiahnutiu cieľov únie“ a splnomocňuje „na tento účel“ Radu prijímať rôzne druhy aktov vymenovaných v spomínanom odseku 2 písm. a) až d), medzi ktorými sú uvedené rámcové rozhodnutia a dohovory. Okrem toho článok 34 ods. 2 ZEÚ, ani žiadne iné ustanovenie hlavy VI ZEÚ nerozlišuje medzi druhmi aktov, ktoré môžu byť prijaté v závislosti od oblasti, ktorá je predmetom spoločného postupu v oblasti trestnej spolupráce. Článok 34 ods. 2 ZEÚ neurčuje ani poradie podľa dôležitosti medzi rôznymi nástrojmi, ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, takže nie je vylúčené, aby si Rada vybrala medzi viacerými nástrojmi na to, aby upravila rovnakú oblasť s ohľadom na obmedzenia vyplývajúce z charakteru zvoleného nástroja.

Za týchto podmienok článok 34 ods. 2 ZEÚ, keď vymenúva a vymedzuje všeobecne rôzne druhy právnych nástrojov, ktoré môžu byť použité na „dosiahnutie cieľov únie“ uvedených v hlave VI ZEÚ, nemôže byť vykladaný tak, že vylučuje, aby sa aproximácia zákonov a iných právnych predpisov členských štátov prijatím rámcového rozhodnutia na základe odseku 2 písm. b) mohla týkať aj iných oblastí, ako sú oblasti uvedené v článku 31 ods. 1 písm. e) ZEÚ a zvlášť oblasti, do ktorej sa zaraďuje európsky zatykač.

Výklad, podľa ktorého aproximácia ustanovení zákonov a iných právnych predpisov členských štátov prijatím rámcových rozhodnutím nie je povolená iba v oblastiach uvedených v článku 31 ods. 1 písm. e) ZEÚ, je podporená tým istým odsekom 1 písm. c), ktorý uvádza, že spoločný postup zahŕňa tiež „zabezpečenie zlučiteľnosti predpisov uplatniteľných v členských štátoch, ak je to nutné na zlepšenie takejto spolupráce v trestných veciach“, bez toho, že by rozlišoval medzi rôznymi druhmi aktov, ktoré môžu byť použité na účely aproximácie týchto pravidiel.

Podľa súdu, aj keď je pravdou, že európsky zatykač mohol byť tiež predmetom dohovoru, napriek tomu je rozhodnutie o právnom nástroji vecou voľnej úvahy Rady. Tento záver nie je vyvrátený okolnosťou, že v súlade s článkom 31 ods. 1 rámcového rozhodnutia toto rozhodnutie s účinnosťou od 1. januára 2004 nahrádza príslušné ustanovenia skorších dohovorov uzavretých medzi členskými štátmi, ktoré upravujú oblasť vydávania osôb, pričom tieto dohovory sú uvedené v tomto ustanovení. Akýkoľvek iný výklad, ktorý sa neopiera ani o článok 34 ods. 2 ZEÚ, ani o žiadne iné ustanovenie ZEÚ, hrozí tým, že možnosť priznaná Rade prijať rámcové rozhodnutia v oblastiach upravených skôr medzinárodnými dohovormi, bude zbavená vo svojej podstate potrebného účinku. Z toho vyplýva, že rámcové rozhodnutie nebolo prijaté tak, že by sa porušil článok 34 ods. 2 písm. b) ZEÚ.

Súd k druhej otázke úvodom zdôraznil, že podľa článku 6 ZEÚ je únia založená na zásade právneho štátu a rešpektuje základné ľudské práva, ktoré zaručuje Európsky dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd podpísaný v Ríme 4. novembra 1950 a ktoré vyplývajú zo spoločných ústavných tradícií členských štátov ako základných princípov práva Spoločenstva. Z toho vyplýva, že inštitúcie podliehajú kontrole súladu ich aktov so zmluvami a všeobecnými právnymi zásadami rovnako ako členské štáty, ak vykonávajú právo únie.

Je nepochybné, že k týmto zásadám patrí tak zásada zákonnosti trestných činov a trestov, ako aj zásada rovnosti a zákazu diskriminácie, ktoré boli potvrdené tiež článkami 49, 20 a 21 Charty základných práv Európskej únie[9] vyhlásenej 7. decembra 2000 v Nice. Preto je úlohou Európskeho súdneho dvora preskúmať platnosť rámcového rozhodnutia podľa týchto zásad.

Podľa Advocaten voor de Wereld zoznam viac ako tridsiatich trestných činov, pre ktoré sa upúšťa od tradičnej podmienky dvojitej trestnosti činov, keď členský štát vydal rozhodnutie o treste odňatia slobody, ktorého horná hranica je najmenej tri roky, je natoľko nejasný a nepresný, že porušuje alebo prinajmenšom môže porušiť zásadu zákonnosti v trestnoprávnej oblasti. Trestné činy uvedené na tomto zozname nie sú vymedzené v zákone, ale tvoria kategórie, ktoré nepresne pomenúvajú neželateľné správania. Osoba, ktorá je pozbavená slobody na základe európskeho zatykača bez preskúmania dvojitej trestnosti, nemá rovnakú záruku vedieť v čase, keď sa dopustí skutku, či tento skutok je, alebo nie je trestným činom, ako majú osoby, ktoré sú zbavené slobody mimo európskeho zatykača.

K tomuto súd pripomenul, že zásada zákonnosti trestných činov a trestov (nullum crimen, nulla poene sine lege), ktorá tvorí súčasť všeobecných zásad práva, má základ v spoločných ústavných tradíciách členských štátov a je zakotvená v rôznych medzinárodných zmluvách, najmä v článku 7 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Dôsledkom tejto zásady je to, že zákon musí jasne vymedzovať porušenia a tresty za ne. Táto podmienka je splnená, pokiaľ právny subjekt môže zo znenia relevantného ustanovenia a v prípade potreby za pomoci výkladu, ktorý mu dávajú súdne orgány, zistiť, aké konania alebo opomenutia zakladajú jeho trestnú zodpovednosť. V súlade s článkom 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia trestné činy vymenované v tomto ustanovení, „ak sú trestné v členskom štáte, ktorý vydal rozhodnutie o treste odňatia slobody alebo o ochrannom opatrení, ktorých horná hranica je najmenej tri roky a sú vymedzené trestným poriadkom vydávajúceho členského štátu“, sú bez overenia dvojitej trestnosti činu dôvodom na vydanie osôb v súlade s európskym zatykačom.

Z týchto dôvodov, aj keď členské štáty doslovne preberú výpočet kategórií trestných činov uvedených v článku 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia na účely jeho uplatnenia, samotné vymedzenie týchto trestných činov a trestov vyplýva z práva „členského štátu, ktorý vydal rozhodnutie“. Cieľom rámcového rozhodnutia nie je zosúladenie predmetných trestných činov, pokiaľ ide o ich skutkové podstaty alebo tresty, ktoré sa s nimi spájajú. Preto ak článok 2 ods. 2 rámcového rozhodnutia odstraňuje overenie dvojitej trestnosti pre kategórie trestných činov uvedených v tomto ustanovení, ich vymedzenie a vymedzenie trestov, ktoré za ne možno uložiť, naďalej patrí do pôsobnosti členského štátu, ktorý vydal rozhodnutie a ktorý, ako je uvedené v článku 1 ods. 3 tohto rámcového rozhodnutia, musí dodržiavať základné práva a základné