Trestná politika a judikatúra [1]

Autor: JUDr. Lukáš Turay
Zdroj: Akadémia Policajného zboru v Bratislave

Abstrakt

Predmetný príspevok sa zaoberá vzťahu judikatúry a trestnej politiky. V súčasnosti súdna moc nedisponuje legislatívnou iniciatívou. Rozhodnutia súdov však môžu byť impulzom pre zákonodarcu, aby prijal novú právnu úpravu.

Abstrakt EN:

The paper deals with the relationship between case law and criminal policy. At present, the court or judges do not have a legislative initiative. However, court rulings can give the legislator an incentive for new legislation.

 

Úvod

Trestný zákon vymedzuje okruh protispoločenského správania, ktorého následok má takú negatívnu intenzitu, že ho štát povýšil na trestný čin, ako spoločensky najškodlivejšiu kategóriu takéhoto správania sa. Trestné právo hmotné sa nevyhnutne realizuje prostredníctvom trestného práva procesného. V rámci demokratickej spoločnosti, jediným spôsobom, ako zistiť, či niekto spáchal trestný čin a zabezpečiť jeho potrestanie, je prostredníctvom trestného konania. S týmto poslaním korešponduje aj účel trestného konania, ktorý možno zhrnúť predovšetkým do úloh zistiť, či sa skutok stal, či je trestným činom a ak sú odpovede na tieto dve parciálne otázky kladné, tak zistiť kto je páchateľom predmetného trestného činu a uložiť primeranú sankciu, ktorá takémuto protispoločenskému správaniu zodpovedá a zabezpečiť tiež jej realizáciu. Jedine súd môže rozhodnúť o otázke viny alebo neviny a uložiť spravodlivý trest. Táto skutočnosť je deklarovaná vo viacerých medzinárodných dokumentoch ako napríklad v Listine základných práv a slobôd podľa čl. 4 ods. 1: Iba súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy. Rovnako to deklaruje aj Ústava Slovenskej republiky v čl. 50 ods. 1: Len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy. Ústava SR teda expressis verbis určuje štátne orgány, ktoré sú oprávnené rozhodovať o vine, resp. nevinne a o trestnej zodpovednosti. Už z úvodných riadkov tejto kapitoly je zrejmé, že súdy zohrávajú v rámci demokratického fungovania štátu zásadnú úlohu. Samozrejme v rôznych krajinách a právnych systémoch majú rozdielne postavenie. Iné postavenie je vzhľadom na rozdielny právny systém, napr. v USA a v Slovenskej republike. V USA je jedným zo základných prvkov, na ktorom je postavený právny systém precedens. V krajinách common law má normatívny charakter. Precedens v rámci kontinentálneho právneho systému je právnou normou a okrem zásady iudex ius dicit inter partes (súd vyhlasuje právo medzi stranami) platí aj zásada, že sudca právo len nevykladá, ale ho aj tvorí.[2] V rámci európskeho kontinentu platí, že súdy nižších inštancií sú povinné rešpektovať názor vyšších súdov len v konkrétnych veciach. Súdnym rozhodnutiam tak chýba jeden zo základných prvkov prameňov práva, a tým je všeobecná záväznosť.[3] Súdne rozhodnutia v kontinentálnom právnom systéme preto nie sú všeobecne uznávaným prameňom práva, minimálne z formálneho hľadiska a slúžia len ako argumentačná pomôcka pri riešení komplikovaných situácii. Napríklad stanoviská Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Z legislatívneho hľadiska nemajú normatívnu, a teda záväznú povahu. Sú však prostriedkom interpretácie legislatívneho textu a v prípade, že sa niektorý zo súdov nižšej inštancie odchýli od zaužívaných postupov a neodôvodní svoj postup, riskuje, že v prípade ak sa vec dostane až na Najvyšší súd, tento rozhodnutie zruší a vráti súdu nižšieho stupňa na nové konanie.

Pramene práva a postavenie súdov v Slovenskej republike

Pramene práva, ktoré ovplyvňujú postavenie súdov v Slovenskej republike sú predovšetkým Ústava Slovenskej republiky, zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich v znení neskorších právnych predpisov a noviel, zákon č. 757/2004 Z. z. zákon o súdoch v znení neskorších právnych predpisov a noviel. V prvom stupni rozhodujú okresné súdy, vo výnimočných prípadoch Špecializovaný trestný súd. V oboch prípadoch poznáme samosudcovské a senátne rozhodnutia. V rámci okresných súdov rozhoduje samosudca alebo senát, v prípade, keď je dolná hranica trestnej sadzby najmenej 12 rokov. V rámci senátnych rozhodnutí poznáme aj tzv. inštitút prísediaceho. Zákon o sudcoch a prísediacich v úvodných ustanoveniach priamo deklaruje, že sudca a prísediaci sú si pri rozhodovaní rovní. Inštitút prísediaceho v rámci okresného súdu možno považovať za prežitok. Prísediacimi na okresnom súde sú občania Slovenskej republiky, ktorí spĺňajú kritériá podľa § 139 zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich. Vzhľadom na skutočnosť, že pri hlasovaní nie je rozdiel medzi prísediacim a sudcom, a senát je zložený z 1 sudcu a 2 prísediacich, v aplikačnej praxi sa môže stať, že prísediaci bez právneho vzdelania prehlasujú sudcu. Vzhľadom na skutočnosť, že senátne veci sú trestné činy, ktorých dolná hranica trestnej sadzby je najmenej 12 rokov, očividne pôjde o závažné trestné činy, ktoré sa často môžu vyznačovať svojou komplikovanosťou. Zároveň musíme poznamenať, že prísediaci môžu podliehať verejnému tlaku. De lege ferenda by bolo vhodné vypustiť inštitút prísediaceho s možnosťou buď nahradiť ich klasickými sudcami z okresných súdov, alebo v rámci okresných súdov zaviesť len samosudcovské rozhodovanie. V druhom stupni rozhodujú krajské súdy a v prípade, že je prvostupňovým súdom krajský súd, rozhoduje Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací.[4] Najvyšší súd Slovenskej republiky zohráva dôležitú úlohu, pretože práve on je oprávnený rozhodnúť v treťom stupni o mimoriadnych opravných prostriedkoch. Komplikovanejšia situácia je v prípade Špecializovaného trestného súdu. Najvyšší súd Slovenskej republiky, v tomto prípade, je v postavení odvolacieho a zároveň aj dovolacieho súdu. Práve rozhodnutia a stanoviská Najvyššieho súdu usmerňujú aplikačnú prax a v tomto zmysle ich môžeme považovať za gnozeologické pramene poznania, ktoré významným spôsobom ovplyvňujú trestnú politiku.

Ústavný súd Slovenskej republiky a trestná politika

Nezanedbateľnú, osobitnú úlohu má Ústavný súd SR. V rámci Slovenskej republiky má postavenie tzv. negatívneho zákonodarcu. Už zo samotného pomenovania musí byť jasné, že v rámci trestnej politiky zohráva dôležitú úlohu. Do dnešných dní už 2-krát zasiahol priamo a raz nepriamo do TZ. Prvýkrát zrušil časť ustanovenia, ktoré sa týkalo asperačnej zásady. Ústavný súd v časti vyhovel Krajskému súdu v Prešove, ktorý sa domáhal nesúladu ustanovenia § 41 ods. 2 TZ s Ústavou SR. Asperačná zásada v tom čase určovala povinnosť súdu uložiť páchateľovi trest nad jednu polovicu trestnej sadzby určenej asperačnou zásadou. Túto časť asperačnej zásady považoval Ústavný súd za nesúladnú s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR: „Podľa názoru ústavného súdu spôsob, ktorý v § 41 ods. 2 Trestného zákona ako reakciu na viacčinný súbeh zvolil zákonodarca, nerešpektuje požiadavku primeranosti, pretože neumožňuje uložiť páchateľovi trest primeraný trestnému činu, za ktorý je trest ukladaný, a to z týchto dôvodov: a) napadnutá právna úprava neumožňuje dostatočnú individualizáciu trestu, b) existuje výrazná disproporcia medzi trestaním viacčinného súbehu a recidívy.“[5]

Druhým významný zásahom do trestného zákona je nedávny nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 5/2017-117. V tomto náleze Ústavný súd vyslovil nesúlad časti skutkových podstát v § 421 ods. 1 TZ „... alebo nenávisti voči inej skupine osôb.“ a § 422 ods. 1 Trestného zákona v časti „...alebo nenávisti voči inej skupine osôb“ s čl. 1 ods. 1. Čl. 26 ods. 4 a čl. 49 Ústavy Slovenskej republiky a tiež § 423 ods. 1 písm. b) TZ v časti „... politické presvedčenie...“ a na koniec ustanovenie § 424 ods.1 TZ v časti „politické presvedčenie“ nie je v súlade s čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.[6]

Nemožno opomenúť ako Ústavný súd ovplyvnil trestnú politiku pri zrušení amnestií (2017). Z trestnoprávneho hľadiska nie je do dnešného dňa uspokojivo vyriešená otázka, či amnestia formou abolície je inštitút trestno-procesný alebo trestno-právny. Vzhľadom na súčasnú právnu úpravu sa zdá byť táto otázka nadbytočná, a preto sa ňou slovenská trestnoprávna teória už nezaoberá. Viac sa o tejto problematike dočítame predovšetkým v českej literatúre vzhľadom na skutočnosť, že Ústava Českej republiky stále priznáva právo prezidentovi udeliť aboličnú amnestiu. Povaha tohto inštitútu však môže v budúcnosti predstavovať vážny problém. Aboličné amnestie boli udelené za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy za účinnosti Trestného zákona č. 140/1961 Z. z. v znení neskorších právnych predpisov a noviel a Trestného poriadku č. 141/1961 Z. z. v znení neskorších právnych predpisov a noviel. Ústava Slovenskej republiky, v tom čase platnom znení, upravovala aboličnú amnestiu v čl. 102 písm. i): „Prezident udeľuje amnestiu, odpúšťa a zmierňuje tresty uložené trestnými súdmi a nariaďuje, aby sa trestné konanie nezačínalo, alebo aby sa v ňom nepokračovalo a zahládza tresty“. Správne odlíšenie, precizovanie obsahu slov nie je len teoretickou záležitosťou, ale má zásadný praktický význam. Vyriešenie otázky o aký inštitút ide, nám môže dať odpoveď na otázku, či a do akej miery zanikol trestnoprávny vzťah medzi páchateľom a štátom.

Význam súdneho rozhodnutia a trestná politika

Význam práva pred súdnym rozhodnutím a po ňom, nie je ten istý. V prípade úseku pred vyhlásením rozsudku hovoríme zväčša o hypotetickej situácii, ktorá má niekoľko riešení. Po rozsudku hovoríme iba o jednom správnom riešení.[7] Mohlo by sa zdať, že jediné právo je to, ktoré určí súd. Podobný názor zastávajú aj niektorí súčasní právni filozofi. Napríklad Oliver Wendell Holmes, bývalý sudca Najvyššieho súdu USA, vyhlásil, že právom rozumieme predpovede toho, čo urobia súdy v praxi a nič viac. Vychádzal z premisy, že pokiaľ sa na právo pozeráme očami zlého človeka, je mu jedno, čo hovoria zákony, ale dôležité je, ako rozhodne súd.[8] V jednom sa Holmes určite nemýlil. Súdy skutočne zohrávajú v živote človeka často kľúčový moment. Kto iný ako súd rozhodne v prípade sporov o majetok, o kvalite nášho života a v minulosti, keď bolo ešte v rámci právneho poriadku možné páchateľovi uložiť trest smrti, aj o živote a smrti. Ostrým kritikom súdneho výkladu bol taliansky vzdelanec, kriminológ a právnik Cesare Beccaria (1738-1794). Vo svojom diele O Zločinoch a trestoch varoval pred neurčitosťou a nestálosťou súdneho výkladu. Sudca má len posudzovať, či je konanie občana v súlade so zákonom alebo mu odporuje.[9] Rovnaký názor zastával aj osvietenecký filozof a politik Charles L. Montequie (1689-1755).

Trestná politika nášho štátu, celý náš právny systém a v konečnom dôsledku rozhodnutia súdov sú ovplyvňované skutočnosťou, že Slovenská republika je členom rôznych medzinárodných spoločenstiev a signatárom mnohých medzinárodných zmlúv. Z hľadiska súdneho rozhodovania, najviac sudcov ovplyvňujú rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESLP“), ktorý do nášho kontinentálneho právneho systému zavádza prvky common law. Rozhodnutia tohto súdu sú pre všetky súdy Slovenskej republiky východiskovým bodom a je potrebné, aby sa súdy s judikatúrou ESLP oboznamovali, v zmysle rímskej zásady, ktorá platí aj dnes Iura novit curia a síce, že súd pozná právo. V tomto kontexte je nutné uviesť, že pojem právo má širší význam. Predpokladá, že súd (sudca) pozná nielen naše právo, ale aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva. V záujme tejto zásady by bolo vhodné, aby štát (Ministerstvo spravodlivosti SR) vytvoril bezplatnú a prehľadnú stránku, na ktorej by boli preložené a zverejnené všetky rozhodnutia súdov Slovenskej republiky (vrátane Ústavného súdu Slovenskej republiky) a Európskeho súdu pre ľudské práva. Je logické, že uvedená zmena si vyžiada personálne a materiálno- technické zabezpečenie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Sme presvedčení, že by to iste prispelo ku skvalitneniu aplikačnej praxe vo všeobecnosti.

V tejto súvislosti nemožno opomenúť, že jedným zo základných predpokladov správneho rozhodovania súdov je dodržiavanie základných zásad, z ktorých naše trestné právo vychádza. Zásada zákonnosti je jednou z najdôležitejších. Ako jeden z prvých ju vyjadril Cesare Beccaria: nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege , niet trestného činu bez zákona a niet sankcie bez zákona. Táto zásada má v sebe zakomponované štyri znaky:[10]

Nullum crimen sine lege scripta[11]- uvedený atribút vyjadruje skutočnosť, že nejde o obyčajové právo, ale trestný čin musí byť vyjadrený v rámci písaného práva (sine lege scripta). Zároveň však, podľa nášho názoru, vyjadruje aj potrebu zákonnej formy pre trestnoprávny predpis. Iba skutková podstata vyjadrená minimálne vo forme zákona má silu vyvolať pre páchateľa trestnoprávne konzekvencie. V zahraničí sa vyskytujú prípady, že skutková podstata je vyjadrená aj v inom právnom predpise ako v Trestnom zákone. Napríklad v Českej republike je upravená skutková podstata trestného činu velezrady priamo v Ústave Českej republiky v čl. 65. Velezrady sa môže dopustiť len prezident Českej republiky. Zároveň česká právna úprava pozná aj skutkovú podstatu vlastizrady podľa § 309 Trestního zákonníka č. 40/2009 S. z. Skutková podstata je teda vyjadrená aj v inom právnom predpise, t. j. v Ústave Českej republiky, ktorá má však vyššiu právnu silu ako zákon, preto nedochádza k porušeniu zásady nullum crimen sine lege scripta. Obdobným prípadom môže byť, ak určitá skutková podstata je súčasťou medzinárodnej zmluvy, ktorá bola ratifikovaná Národnou radou Slovenskej republiky. V tomto prípade rovnako nepôjde o porušenie zásady zákonnosti. Ak by sme sa zamerali na minulosť, tak aj v rámci Československa by sme narazili na mnohé príklady. Možno uviesť napríklad skutkovú podstatu, uvedenú v zákone č. 165/1950 Zb. na ochranu mieru.

Nullum crimen sine lege certa - v tomto atribúte je vyjadrená požiadavka určitosti a zrozumiteľnosti právnej normy. Je dôležité, aby každý občan Slovenskej republiky mohol zhodnotiť a posúdiť všetky trestnoprávne následky svojho vlastného konania. Jednou z príčin porušovania tejto „subzásady“ je častá zmena, novelizácia trestných kódexov a v niektorých prípadoch aj používanie neurčitých pojmov v trestnom zákone. Príkladom môže byť vopred uvážená pohnútka v prípade trestného činu úkladnej vraždy podľa §145 ods. 1 TZ. Porušenie zásady určitosti právnej normy sa nemusí týkať bezprostredne len konkrétnej skutkovej podstaty, ale aj inštitútov, ktoré ovplyvňujú trestnú zodpovednosť páchateľa. Napríklad inštitút účinnej ľútosti pri trestnom čine neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 TZ: „Kto v malom rozsahu zadrží a neodvedie určenému príjemcovi splatnú daň, poistné na sociálne poistenie, verejné zdravotné poistenie alebo príspevok na starobné dôchodkové sporenie, ktoré zrazí alebo vyberie podľa zákona, alebo kto neoprávnene v malom rozsahu uplatní nárok na vrátenie dane z pridanej hodnoty alebo spotrebnej dane v úmysle zadovážiť sebe alebo inému neoprávnený prospech, potrestá sa odňatím slobody na jeden rok až päť rokov.“ Právna úprava účinnej ľútosti podľa § 86 ods.1, písmeno e) znela: „neodvedenia dane a poistného podľa § 277 alebo nezaplatenia dane a poistného podľa § 278, ak splatná daň a jej príslušenstvo alebo poistné boli dodatočne zaplatené najneskôr v nasledujúci deň po dni, keď sa páchateľ po skončení jeho vyšetrovania mohol oboznámiť s jeho výsledkami.“ V roku 2012 bol prijatý zákon č. 246/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony. Táto novela vyčlenila druhú alineu do samostatnej skutkovej podstaty daňového podvodu podľa § 277a TZ. Ustanovenia ohľadom účinnej ľútosti však ostali nezmenené.

Nullum crimen sine lege stricta ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU