Práva dieťaťa a systém ich ochrany v Slovenskej republike

Úvod

Téma ľudských práv a slobôd je nevyčerpateľná, nestráca na svojej aktuálnosti a dotýka sa každého z nás. Nie je predmetom záujmu diskusií iba v odbornej (právnej, politologickej, sociálnej...), vedeckej rovine, avšak určitý okruh otázok je povýšený na túto úroveň a je potrebné ich stále skúmať. Domnievame sa, že jednou z otázok, ktorou je potrebné sa zaoberať i naďalej na vedeckých fórach, v legislatívnej a ďalšej oblasti je otázka ochrany základných práv a slobôd, fungujúci režim a možnosti rozširovania tohto rámca v Slovenskej republike i mimo jej územia. Dôvodom tejto „neustálej“ pozornosti je prirodzená nevyhnutnosť, základné práva a slobody sa dotýkajú každého z nás, garantujú reálnu existenciu ľudskej bytosti, umožňujú kultúrne sa rozvíjať, podieľať sa na štátnej moci, poskytujú právnu ochranu, a tak zabezpečujú nerušenú realizáciu priznaných práv a slobôd. I keď sme v (Česko)Slovenskej republike oslávili vyše 20 rokov slobody, v podmienkach samostatnej Slovenskej republiky sedemnásť rokov, v spoločnosti možno stále vnímať niektoré „nedostatky“ sprevádzajúce demokratický štát. Občania nevedia/nechcú využívať možnosti dotýkajúce sa realizácie práv a slobôd dané demokraciou, nové alternatívy chrániace práva a záujmy (nielen) občanov, ktoré si pomaly osvojujeme. Domáhať sa právnej ochrany súdnou cestou možno považovať za tradičný spôsob, ktorý je verejnosti azda najznámejší, ale otázkou zostáva, do akej miery sú známe i ďalšie eventuality vytvorené v podmienkach demokracie a inkorporované i do nášho systému, resp. kreované postupne v Slovenskej republike. Stále sa rozširujúci katalóg základných práv a slobôd vyžaduje adekvátne tomu rozširujúci sa diapazón prostriedkov právnej pomoci a ochrany týchto práv.

Zámerom vedeckej štúdie je priblížiť z existujúceho systému ochrany ľudských práv a slobôd konkrétne možnosti a zároveň preskúmať, do akej miery je tento mechanizmus známy verejnosti. V tomto kontexte zároveň sústreďujeme pozornosť na práva dieťaťa, ktoré podľa nášho názoru patria do relatívne málo známej oblasti, patria k témam, o ktorých sa ešte pred niekoľkými rokmi málo hovorilo. Prioritným záujmom je predložiť výsledky výskumu z danej oblasti. Vychádzame z predpokladu, domnienky, že ľudia poznajú niektoré svoje základné práva a slobody, avšak prostriedky – činnosť štátnych orgánov či rôznych inštitúcií – sú menej známe, často absentujú základné informácie o existencii a činnosti konkrétneho inštitútu chrániaceho základné práva a slobody, ktorý poskytuje právnu a inú pomoc jednotlivcom v prípade porušenia, zásahu do ich práv a slobôd.

Štúdia je koncipovaná do dvoch častí – teoretická, ktorá vychádza z právnej úpravy s dôrazom na vytvorený inštitucionálny systém v Slovenskej republike, druhá časť, empirická, predstavuje uskutočnený výskum s jeho výsledkami, ktoré majú potvrdiť či vyvrátiť stanovený predpoklad. Vychádzajúc z týchto rezultátov, štúdia poskytuje závery o znalosti práv detí v spoločnosti, alternatívach domáhať sa ich ochrany v Slovenskej republike, ako aj názoroch respondentov na informovanosť o týchto možnostiach v našich podmienkach.

Ochrana základných ľudských práv a slobôd nie je len otázkou vnútroštátnou, ako to bolo v podstate až do polovice 20. storočia, ale aj nadštátnou.[1] Základom vnútroštátnej ochrany je norma najvyššej právnej sily, a to Ústava Slovenskej republiky, ktorej súčasťou je právo na súdnu a inú právnu ochranu, bez ktorého existencie by sa nemohlo uplatniť žiadne iné právo. Právo na súdnu ochranu je v Ústave Slovenskej republiky novým inštitútom. Z jeho obsahu vyplýva, že každému je zaručené domáhať sa svojho práva zákonom určeným postupom na nezávislom a nestrannom súde alebo inom orgáne Slovenskej republiky. Nezávislé a nestranné súdnictvo predstavuje jednak sústavu všeobecných riadnych súdov (okresné súdy, krajské súdy a najvyšší súd), ako aj právo domáhať sa ochrany svojich práv na Ústavnom súde Slovenskej republiky, čo predstavuje v porovnaní so všeobecnými súdmi relatívne nový prvok vytvorený po roku 1989 v ČSFR, a zriadený aj v samostatnej Slovenskej republike.

Základné práva a slobody v Slovenskej republike však chráni celý rad ďalších štátnych orgánov a inštitúcií, z ktorých môžeme spomenúť klasické či taktiež ako súdne orgány tradične známe, ako je prokuratúra, polícia, advokácia, právna pomoc – poradenstvo (komerčným) právnikom, notárom, ale na tomto mieste je zámerom poukázať na novšie – vytvorené v neskoršom období, čo môže byť zároveň dôvodom, že nie sú veľmi rozšírené a natoľko známe medzi našimi občanmi. Ďalším argumentom nášho záujmu smerujúcemu k inštitútu verejného ochrancu práv a Slovenského národného strediska pre ľudské práva je skutočnosť, že vyvíjajú značné aktivity na ochranu práv marginalizovaných skupín, rizikových – ľahko zraniteľných subjektov – detí, ktoré sú zahrnuté i v našom výskume. Nevyhnutnosť zabezpečiť dieťaťu osobitnú starostlivosť bola ustanovená vo viacerých medzinárodných dokumentoch, z ktorých je najvýznamnejším Dohovor OSN o právach dieťaťa z 20. novembra 1989, ku ktorému pristúpila i Slovenská republika. Dohovor je vzhľadom na svoj obsah rozsiahlym katalógom zakotvujúcim práva dieťaťa rôznych oblastí spoločenského života. Opiera sa o niekoľko základných princípov vyjadrených v jednotlivých článkoch, vychádza z princípu, že všetky práva sa vzťahujú na všetky deti bez výnimky a štát je povinný ich chrániť pred akoukoľvek formou diskriminácie. V prípade garancie práv detí zakotvených v dohovore mohli by sme tieto rozdeliť do dvoch skupín, a to ako práva všeobecné, ktoré sú upravené priamo ústavou a priznávajú sa každému (právo na život, sloboda prejavu, sloboda združovania, zhromažďovania...), a práva špecifické – viažuce sa na status dieťaťa. Z dohovoru vyplýva, že štát nesmie porušovať žiadne právo a musí prijímať pozitívne opatrenia na ich propagáciu a dodržiavanie, musí poskytovať dieťaťu primeranú starostlivosť v prípade, keď ju nemôžu poskytnúť rodičia alebo iné osoby. Obsahuje ďalšie práva, ako to, že žiadne dieťa nesmie byť vystavené svojvoľnému zasahovaniu do svojho súkromného života, rodiny, domova, korešpondencie a pred útokmi na jeho česť alebo povesť, priznáva dieťaťu ochranu pred prácou, ktorá ohrozuje jeho zdravie, výchovu a rozvoj, dieťa má právo od narodenia na meno a štátnu príslušnosť a podľa možností právo poznať svojich rodičov a právo na ich starostlivosť. Dieťa má právo na zabezpečenie životnej úrovne, primeranej jeho telesnému, duševnému, duchovnému, morálnemu a sociálnemu rozvoju a rodičia majú prvoradú povinnosť zabezpečiť dieťaťu primeranú životnú úroveň. Povinnosťou štátu je zabezpečiť, aby sa táto povinnosť plnila a mohla plniť, a tak zodpovednosť štátu môže zahŕňať materiálnu pomoc rodičom a ich deťom Obsahom dohovoru je i povinnosť štátov rešpektovať práva, povinnosti a zodpovednosť rodičov a ďalších osôb zodpovedných za dieťa, povinnosť štátu poskytovať primeranú pomoc rodičom pri výchove detí a ďalšie práva detí, ako aj povinnosti štátov.[2]

Verejný ochranca práv, orgán ochrany práva, známy aj ako ombudsman. Tento inštitút je známy aj v iných krajinách (zriadený aj napr. v Českej republike) a svoj pôvod má vo Švédsku. Verejný ochranca práv je nezávislým orgánom Slovenskej republiky, ktorý chráni základné práva a slobody fyzických a právnických osôb v konaní pred orgánmi verejnej správy a ďalšími orgánmi verejnej moci, ak je ich konanie, rozhodovanie alebo nečinnosť v rozpore s právnym poriadkom.

Verejný ochranca práv bol v Slovenskej republike vytvorený až v roku 2001, a to ú. z. č. 90/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky a vykonávacím zákonom č. 564/2001 Z. z. o verejnom ochrancovi práv v Slovenskej republike v znení neskorších predpisov.

Pôsobnosť ombudsmana sa vzťahuje na orgány štátnej správy, územnej samosprávy a fyzické a právnické osoby, ak rozhodujú o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb vo verejnej správe. Nevzťahuje sa na ústavné orgány – Národnú radu Slovenskej republiky, vládu, prezidenta, Ústavný súd Slovenskej republiky, ďalej na Najvyšší kontrolný úrad, spravodajské služby, rozhodovacie právomoci vyšetrovateľov Policajného zboru, prokuratúru a súdy (s výnimkou štátnej správy súdov), veci operačnej a mobilizačnej povahy.

Verejný ochranca práv nemôže rozhodovať, nemôže rušiť či meniť individuálne správne akty vydávané inými orgánmi verejnej správy, nemôže sankcionovať, ale môže upozorňovať, informovať a svojou autoritou sa výrazne podieľať na zabezpečení vymožiteľnosti práva v Slovenskej republike. K posilneniu jeho právomoci došlo doplnením ústavy v roku 2006 (ú. z. č. 92/2006 Z. z.), na základe čoho má možnosť obrátiť sa na Ústavný súd Slovenskej republiky. Má oprávnenie podať návrh na začatie konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Zvýraznila sa aj povinnosť orgánov štátnej správy voči verejnému ochrancovi práv, povinnosť poskytnúť súčinnosť.

Na ombudsmana sa môže obrátiť každý, kto sa domnieva, že pri konaní, rozhodovaní alebo nečinnosti orgánu verejnej správy boli porušené základné práva a slobody. Verejný ochranca podnet odloží, ak vec nepatrí do jeho pôsobnosti, a môže odložiť, ak vec, ktorej sa týka, prejednáva súd, alebo od udalosti uplynuli 3 roky v deň doručenia podnetu, je zjavne neopodstatnený, anonymný alebo opakovaný bez nových skutočností. Pri vybavovaní podnetu je ombudsman oprávnený vstúpiť do objektov orgánov verejnej správy, vyžadovať doklady, spisy, klásť otázky a orgány verejnej správy sú povinné mu umožniť vykonávať svoju činnosť tým, že mu poskytnú potrebné informácie, zapožičajú spis a pod.

Vytvorením inštitútu verejného ochrancu práv v Slovenskej republike sa opäť rozšírili možnosti právnej – mimosúdnej ochrany (nielen) občanov Slovenskej republiky v prípadoch, keď dochádza k zásahom – porušovaniu ich základných práv a slobôd. O tom, že si táto forma ochrany našla cestu k občanovi, svedčí počet podaní, ktoré sa zvyšujú. Dôvodom nárastu je pomerne rýchla služba občanovi; skutočnosti, že kancelária verejného ochrancu práv nad rámec svojej činnosti poskytuje právne rady a usmernenia. Činnosť verejného ochrancu práv spočíva aj v tzv. sociálnej pomoci osobám, kde sa zaraďujú aj deti, ktoré nie sú schopné využiť všetky zákonné možnosti poskytované správnym konaním, pretože sú pre nich procesné podmienky takéhoto konania veľmi komplikované a náročné na ich pochopenie. Keďže deti sú minoritnou skupinou obyvateľstva, ktorá sa nevie sama brániť, je povinnosťou štátu dôsledne zabezpečovať uplatnenie ich práv, a to aj prostredníctvom verejného ochrancu práv. Opodstatnenosť tohto inštitútu, ako aj charakteristika ochrancu práv detí zvýrazňuje konkrétna činnosť ombudsmana a pre názornosť sumarizujeme prípady, s ktorými sa najčastejšie na verejného ochrancu práv obracajú dotknuté osoby v súvislosti s dodržiavaním práv dieťaťa: vo veciach odstránenia zbytočných prieťahov v súdnom konaní o určenie výživného, zverenia dieťaťa do výchovy a úpravy práv styku s maloletými deťmi po rozvode manželstva, určovania otcovstva či práva na vzdelanie. Výnimkou nie sú podnety, ktoré namietajú konanie, rozhodovanie a nečinnosť úradov práce sociálnych vecí a rodiny vo veciach poskytovania dávok sociálnej pomoci.[3]
.
Slovenské národné stredisko pre ľudské práva patrí od svojho vzniku v Slovenskej republike medzi popredné inštitúcie zaoberajúce sa ľudskými právami na Slovensku. Slovenské národné stredisko pre ľudské práva bolo zriadené zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 308/1993 Z. z. o zriadení Slovenského národného strediska pre ľudské práva s účinnosťou od 1. januára 1994. Na stredisko sa môže obrátiť každá fyzická alebo právnická osoba, ktorá sa cíti diskriminovaná konaním alebo nečinnosťou súdov, prokuratúry, iných štátnych orgánov, orgánov územnej samosprávy, orgánov záujmovej samosprávy a iných inštitúcií. Zaoberá sa poskytovaním právneho poradenstva v otázkach diskriminácie, pri prejavoch intolerancie a v prípadoch porušovania zásady rovnakého zaobchádzania pre všetkých obyvateľov SR a je podľa zákona tiež oprávnené na požiadanie zastupovať účastníka v konaní vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania. Jeho úlohou je komplexné pôsobenie v oblasti ľudských práv a základných slobôd, pričom jeho činnosť môžeme zhrnúť a uviesť ako hlavné oblasti:
- monitorovanie a hodnotenie dodržiavania ľudských práv, dodržiavania zásady rovnakého zaobchádzania,
- zabezpečuje právnu pomoc obetiam diskriminácie a prejavu intolerancie,
- zhromažďuje a poskytuje informácie o rasizme, xenofóbii a antisemitizme v Slovenskej republike, uskutočňuje výskumy na poskytovanie údajov v oblasti ľudských práv a základných slobôd a šíri informácie,
- poskytuje právne poradenstvo v otázkach diskriminácie, porušovania zásady rovnakého zaobchádzania.

V rámci svojej činnosti, ako už vyplýva z uvedeného, monitoruje a hodnotí dodržiavanie ľudských práv a slobôd, taktiež uskutočňuje výskumy a prieskumy v oblasti ľudských práv a základných slobôd vrátane práv dieťaťa.

V oblasti ochrany práv detí zaznamenáva stredisko neustále pribúdanie počtu prípadov namietajúcich porušenie práv detí, pri ktorých sa zvyšuje rôznorodosť a zložitosť ich riešenia. Poradenstvo, ktoré poskytuje stredisko v oblasti práv detí, sa viaže predovšetkým na aplikáciu zákona o rodine a zákona o sociálnoprávnej ochrane a sociálnej kuratele. Pre názornosť môžeme vytvoriť okruhy a poukázať na prípady porušovania práv detí, s ktorými sa na stredisko obrátili o pomoc a poradenstvo rodičia, zákonní zástupcovia a ďalšie osoby pracujúce s deťmi, a to: úprava styku rodiča s maloletým dieťaťom, zmena zverenia, integrácia postihnutých detí či prípady šikanovania.[4]

Slovenská republika má okrem naznačených mechanizmov vytvorený širší systém chrániaci práva a slobody vrátane ochrany práv detí, na úrovni štátnych orgánov, organizácií a združení. Priblížené formy však na rozdiel od súdnej formy či poskytnutím ochrany políciou alebo inou inštitúciou vykazujú osobitný prístup k takému špecifickému subjektu, akým dieťa nepochybne je, a k ucelenejšiemu riešeniu jeho problému. Napriek tomu zastávame názor, že je nevyhnutné zriadenie nezávislej inštitúcie s personálnym a materiálnym vybavením, ktorá by sa komplexne venovala ochrane práv detí, dôsledne monitorovala všetky relevantné oblasti zakotvené v dohovore, čo vyplynulo i z vyhodnotených výsledkov prieskumu.

EMPIRICKÁ ČASŤ – PRIESKUM

V tejto empirickej časti nadväzujeme na teoreticko-odborné poznatky prezentované v úvodnej časti štúdie a rozširujeme ich vzhľadom na potrebu zvýšiť úroveň poznania širokej verejnosti o názory skúmanej problematiky týkajúcej sa práv dieťaťa. V prieskume sme tiež zisťovali znalosti respondentov v oblasti ľudských práv, ako aj ich znalosti o existujúcich orgánoch ochrany práv detí v Slovenskej republike. Významné bolo poznanie na základe názorov respondentov, ktorým preferujú zriadenie samostatnej inštitúcie na ochranu práv detí.

Na účely vykonania sociologického prieskumu a špecifického výskumu existuje niekoľko druhov výskumných metód, spomedzi ktorých sa nám pre veľké množstvo výhod, javila ako najlepšia alternatíva forma dotazníka.

Cieľ prieskumu

Primárnym cieľom prieskumu, ktorý sme uskutočnili v období od 19. 3. 2009 do 14. 7. 2009, bolo na základe náhodne vybranej vzorky respondentov:
1. Skúmať názory a preferencie v otázkach znalosti práv detí, ako aj hodnotenie efektívnosti orgánov ochrany práv detí.
2. Zistiť postoj širokej verejnosti k zriadeniu samostatnej inštitúcie na ochranu práv detí v Slovenskej republike.

V prieskume sme si stanovili nasledujúci postup a úlohy:
- sformulovať cieľ a prieskumné hypotézy,
- určiť vhodné metódy a techniky,
- vybrať prieskumnú vzorku,
- zostaviť dotazník,
- vyhodnotiť, analyzovať a interpretovať získané údaje.

Prieskumné hypotézy

Na základe stanoveného cieľa sme si stanovili dve prieskumné hypotézy. Pri ich overovaní sme vychádzali z predchádzajúcej analýzy a interpretácie získaných údajov. Snažili sme sa tieto hypotézy potvrdiť alebo vyvrátiť na základe rozboru spracovaných dát. Na potvrdenie alebo vyvrátenie sme si zvolili pri každej hypotéze osobitné kritérium overovania. Analýza predmetnej problematiky nám umožnila sformulovanie nasledujúcich hypotéz:

Hypotéza H1: Tvrdíme, že väčšina respondentov má znalosti v oblasti práv detí a tiež pozitívne hodnotí činnosť orgánov ochrany práv detí.

Hypotéza H2: Tvrdíme, že väčšina respondentov sa kladne vyjadrí k zriadeniu samostatnej inštitúcie na ochranu práv detí.

Metódy prieskumu a prieskumná vzorka

Na účely sociologického prieskumu a špecifického výskumu existuje niekoľko druhov výskumných metód. V našom prieskume sme použili metódu dotazníkového šetrenia, kde sme predložili respondentom dotazník vlastnej konštrukcie. Dotazník patrí k špecifickým metódam na získavanie spätnej väzby od účastníkov akéhokoľvek procesu. Je to metóda, ktorá zhromažďovanie údajov zakladá na pýtaní sa osôb. Charakterizuje sa tým, že je určená na hromadné získavanie údajov na štatistické spracovanie. Týmto spôsobom je možné zachytiť názory účastníkov takmer presne k danému problému a v prípade potreby vyzvať ich okrem iného aj na možnosť navrhnúť zlepšenia v tejto oblasti. Správne použitie metódy dotazníka vyžaduje náležitú teoretickú prípravu. Základnou podmienkou účelného koncipovania dotazníka je presná formulácia konkrétneho cieľa a úloh dotazníka.

Zvolením metódy dotazníkového šetrenia sme sa rozhodli pre metódu kvantitatívneho výskumu, pretože je to metóda, ktorá sa pri zisťovaní postojov používa najčastejšie a tiež je podľa nášho názoru ľahšie spracovateľná ako metódy kvalitatívneho výskumu (napr. interview). Keďže nie je potrebný osobný kontakt s každým respondentom a získa sa aj potrebné množstvo údajov, javila sa nám táto metóda ako najlepšia alternatíva spomedzi ostatných druhov výskumných metód. V dotazníku sme sa snažili klásť jasné, jednoznačné a zrozumiteľné otázky, keďže z dôvodu anonymity pri vyplňovaní neprichádzala do úvahy verbálna inštruktáž. Otázky boli kladené uzavreté (teda štruktúrované), ktoré ponúkali respondentom voľbu medzi dvoma alebo viacerými alternatívami. Otázkami sme zisťovali fakty a postoje respondentov a konštrukciu dotazníka sme zamerali na získanie podkladov na verifikáciu zvolených hypotéz.

Prieskumnú vzorku tvorilo 163 respondentov vo vekových kategóriách do 25, 35, 45, 60 a nad 60 rokov. Najviac zastúpenú skupinu tvorili respondenti od 36 do 45 rokov, boli ženského pohlavia so stredoškolským vzdelaním s maturitou, pochádzali z Bratislavského a Trnavského kraja a boli rodičmi minimálne dvoch detí.

Organizácia a spracovanie prieskumu

Prieskum bol realizovaný v mesiacoch marec až júl, konkrétne od 19. 3. 2009 do 14. 7. 2009 (keď bol distribuovaný prvý dotazník a doručený posledný dotazník). Dotazník obsahoval 18 uzavretých otázok, ktoré ponúkli respondentom voľbu medzi dvoma alebo viacerými alternatívami, kde správnu možnosť vyznačili krížikom do rámčeka. Bolo im doporučené, aby zvolili len jednu možnosť odpovede, ale boli tiež upozornení, že je možnosť označiť aj viac odpovedí. Tiež boli respondenti upozornení, že ak by sa vyskytla otázka, na ktorú by nevedeli odpovedať, zvolia možnosť “Neviem posúdiť“, „Nie nepoznám“. Pri vyhodnocovaní vyplnených dotazníkov sme ale zistili, že žiadny respondent nevyužil možnosť označiť viac ako jednu správnu odpoveď a tiež boli všetky otázky vyplnené, čiže nebola vynechaná žiadna odpoveď. Distribuovaných bolo 250 dotazníkov, pričom časť sme rozposlali prostredníctvom e-mailu a podstatnú časť sme distribuovali osobne. Týmto spôsobom sme získali aj návratnosť vyplnených dotazníkov. Časť dotazníkov, ktoré sme osobne distribuovali medzi verejnosť, sme získali obratom naspäť vyplnené, avšak dotazníky, ktoré sme rozposlali prostredníctvom e-mailu prichádzali postupne, alebo neprišli vôbec. Návratnosť bola pomerne vysoká – približne 65 %, pretože z 250 distribuovaných dotazníkov sa vrátilo správne vyplnených 163. Spracovanie údajov sme uskutočnili číselným (tabuľka) a percentuálnym (graf) vyhodnotením údajov.

Výsledky prieskumu – overovanie hypotéz

Pri spracovaní údajov sme použili tabuľky a grafy, ktoré sú prehľadnou a úspornou formou prezentovania výsledkov. Údaje boli spracované matematicko-štatistickými metódami. Pokiaľ nie je uvedené inak, všetky údaje sú vyjadrené v percentách. Na projekte sa zúčastnilo 163 respondentov z radov širokej nešpecifikovanej verejnosti. Po zozbieraní dotazníkov od respondentov boli údaje zaznamenané do frekvenčnej tabuľky. Následne na to bol vytvorený graf, ktorý je prehľadným vyjadrením výskumného záujmu.

Tabuľka 1 Vek respondentov

18 rokov – 25 rokov

8

26 rokov – 35 rokov

39

36 rokov – 45 rokov

89

46 rokov – 60 rokov

16

Nad 60 rokov

11

SPOLU RESPONDENTOV

163

Najviac respondentov je zo skupiny vo veku 36 až 45 rokov, ktorí tvoria 54 % a najmenej zastúpenú skupinu tvoria respondenti vo veku 18 až 25 rokov (5 %).

Tabuľka 2 Pohlavie respondentov

Muž

68

Žena

95

SPOLU RESPONDENTOV

163

Z grafu vyplýva viac početné zastúpenie žien, a to až 58%. Zastúpenie mužov je 42 %.

Tabuľka 3 Rodinný stav respondentov

Slobodná/-ý

23

Vydatá/ženatý

84

Rozvedená/-ý

26

Vdova/vdovec

11

Družka/druh

19

SPOLU RESPONDENTOV

163

Najviac respondentov až 51 % sú v manželskom zväzku. Najmenej respondentov tvoria vdovci (7 %).

Tabuľka 4 Úroveň vzdelania respondentov

Základné vzdelanie

9

Stredné odborné bez maturity

22

Stredné odborné s maturitou

74

Vysokoškolské vzdlanie prvého stupňa (Bc.)

14

Vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa

39

Iné

5

SPOLU RESPONDENTOV

163

Z grafu vyplýva, že najviac respondentov má stredoškolské vzdelanie s maturitou (45%) a najmenšiu skupinu z hľadiska vzdelania tvorí v 3 % skupina s iným v dotazníku neuvedeným vzdelaním.

Tabuľka 5 Kraj, v ktorom bývajú respondenti

Banskobystrický

8

Bratislavský

102

Košický

6

Prešovský

0

Nitriansky

12

Trenčiansky

5

Trnavský

26

Žilinský

4

SPOLU RESPONDENTOV

163

Najviac respondentov (63 %) pochádza z Bratislavského kraja a ani jeden respondent nepochádza z Prešovského kraja.

Tabuľka 6 Počet detí ...