Polícia a domáce násilie z pohľadu vybraných psychologických aspektov

Autor: mjr. PhDr. Bc. Róbert Dratva
Zdroj: Akadémia Policajného zboru v Bratislave

Abstrakt

Článok sa zaoberá domácim násilím z pohľadu obetí domáceho násilia, popisuje niektoré koncepty agresivity z hľadiska psychológie, zaoberá sa zahraničnými výskumami z oblasti polície a domáceho násilia a v ich kontexte ukazuje na nedostatočnú reflexiu poznatkov psychológie v oblasti právnej úpravy prečinu nebezpečného vyhrážania sa.

Abstrakt EN:

The author aims to link together the knowledge from scientific disciplines of general and social psychology, the specific findings of domestic violence psychology, his experience with domestic violence investigations, and research focused on domestic violence and the police in his article. At the beginning of the article, he provides some definitions of domestic violence and the context of domestic violence, enabling a better understanding of the concept of domestic violence. Moreover, he brings about some research outcomes on aggression in psychology. In the next part of the article, he describes the findings of various authors regarding the work of police officers and the facts that affect their approach to domestic violence. On the one hand, some findings critically point out the imperfections in the police attitude, while on the other hand, they provide opportunities for improvement in this area. The other important part of the article includes the research findings by several authors referring to reasons why the victims of domestic violence do or do not seek the help of the police. In addition, the author describes the effects of domestic violence on children if they witness it happen. In this context, he points out that in such cases, the offender's act is to be legally qualified as being committed with aggravating circumstances. Finally, the author briefly mentions the intrapsychic aspects of domestic violence connected with one of the myths of this type of violence. In the context of the previous facts, the author concludes that the Criminal Code ultimately does not reflect the current knowledge of psychology and inflicts harm to victims of domestic violence.

Domáce násilie je téma, ktorá je z pohľadu polície a humanitných vedných odborov stále aktuálna. Vyšetrovanie prípadov, ktorých podstatou je domáce násilie, kladie na príslušníkov a príslušníčky Policajného zboru vysoké nároky, a to snáď ešte väčšmi z hľadiska nárokov na sociálne zručnosti a znalosti zo psychológie, než na odborné poznatky z oblasti trestného práva a kriminalistiky.

Definície a kontext domáceho násilia z pohľadu psychológie

Heretik[1] definuje domáce násilie ako závažnú priamu alebo nepriamu agresiu medzi osobami, ktoré spájajú príbuzenské, citové väzby, a ktoré žijú v spoločnom prostredí. Obeťami sú väčšinou manželky, partnerky, deti a starí ľudia.

Podľa Možíšovej [2] definície domáceho násilia obsahujú najčastejšie znaky ako sú jeho opakovanie a dlhodobosť, eskalácia, jasné a nespochybniteľné rozdelenie úloh osôb ohrozených a osôb násilných a neverejnosť domáceho násilia. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že koncept jednosmerne orientovaného násilia navodzuje predstavu bezbrannej obete, ktorá sa nedokáže brániť, čo však nebýva v každom prípade skutočnosťou.

Ako uvádza Motz[3], násilie žien na partneroch (mužoch) však existuje tiež a môže zanechať na obetiach takisto závažné následky, pričom ignorácia tohto typu násilia konzervuje sociálny problém, páchanie trestnej činnosti tohto typu a môže odrádzať obete domáceho násilia, v ktorých sú obeťami muži a páchateľmi ženy, od vyhľadania pomoci. Napriek tomu sa v tomto článku zameriame najmä na domáce násilie páchané na ženách.

Pre lepšie pochopenie problematiky domáceho násilia považujeme za užitočný popis kontextu domáceho násilia podľa Nicolsonovej. [4] Tento kontext pozostáva z materiálneho kontextu, diskurzívneho kontextu a intrapsychického kontextu. Materiálne zdroje sú tie, ktoré majú ženy ako obete domáceho násilia k dispozícii. Spravidla sú to finančné zdroje, ktoré má žena nezávisle od partnera, dostupná sieť zdravotníckych a sociálno-právnych služieb, možnosti bývania, ale aj predchádzajúce osobné skúsenosti ženy, či tehotenstvo. Materiálne zdroje v mnohých prípadoch vplývajú na rozhodnutie odchodu od násilného partnera, a to najmä vtedy, keď je partner nositeľom jediného príjmu v domácnosti. Táto skutočnosť je ešte výraznejšia, ak má žena dieťa alebo deti.

V praxi sa potom často stáva, že po podaní prvotného trestného oznámenia, ženy neskôr „zjemňujú“ svoje vyjadrenia na polícii po tom, čo zistia, že nositeľ príjmu môže byť umiestnený do väzby, prípadne využijú svoje právo nevypovedať. Ak im to právna kvalifikácia skutku umožňuje, svoje oznámenia tiež sťahujú späť.

Ďalšou dôležitou oblasťou je diskurzívny kontext, ktorý podľa Motz [5] môže byť ideologického charakteru, ako je napríklad feministický prístup, či rodová analýza, ako aj intrapsychický kontext zameraný na vedomé a nevedomé aspekty domáceho násilia (pocity viny, hanby, sebavedomie) a jeho súčasťou je aj psychodynamika medzi obeťou a páchateľom. Podľa Možíšovej [6] je základným východiskom feministického diskurzu o domácom násilí dôraz na rodový kontext domáceho násilia, vychádzajúci z údajov, ktoré ukazujú, že ženy sa stávajú častejšie obeťami domáceho násilia, pričom túto skutočnosť chápu ako odraz nerovnocenného postavenia žien a mužov v spoločnosti.

Diskurzívny kontext je dôležitý z toho hľadiska, že dôraz kladie na rovnaké zaobchádzanie so ženami a mužmi, čo je inak zaujímavé aj z hľadiska prostredia, v ktorom sa stretávajú rozličné kultúry.

Intrapsychický kontext zahŕňa osobnú históriu a psychodynamiku v rámci dvojice. Táto téma je príliš komplexná na to, aby sa ňou bolo možné v tomto článku detailnejšie venovať. Podľa Motz,[7] v psychodynamike vzťahu pôsobia fyzické násilie, emocionálne násilie, potreba ochrany, žiarlivosť, majetníctvo a ďalšie zložky.

Agresivita a niektoré psychologické východiská

Pre profesionálov z kriminálnej a justičnej oblasti je pri kontakte domáceho  násilia a ich obeťami užitočné disponovať určitými poznatkami o agresivite, ktoré umožňujú komplexnejší náhľad do problematiky. Teoretických prístupov a výskumov ku agresivite a agresii je v oblasti psychológie viacero, preto uvedieme len niektoré z nich.

Tajima-Pozo et al. [8] sa na agresivitu zamerali z biologického hľadiska a skúmali vzťah medzi testosterónom a agresivitou. Testosterón (ďalej „T“) je steroidový hormón podieľajúci sa na vývine mozgu, procesoch reprodukcie a na sociálnom správaní. Prvé výskumy v tejto oblasti vykonané na väzňoch a psychiatrických pacientoch zistili vzťah medzi vysokou hladinou T a agresívnym správaním. Zistená bola tiež vysoká korelácia medzi vysokou hladinou T a osobnostnými črtami, ako sú hostilita, vyhľadávanie vzrušenia, náklonnosť k riskovaniu a dominancia u mužov, antisociálnymi črtami osobnosti, kriminálnymi sklonmi a naopak, negatívnu koreláciu medzi T a neuroticizmom.

Podľa výskumnej štúdie Bobadilla, Wamplerovej a Taylorovej [9] je reaktívna agresia charakteristická impulzívnou hnevlivou odvetou a spája sa s narcizmom. Proaktívna agresia je zase vykalkulovaná a súvisí s poruchou osobnosti. U mužov sa reaktívna agresia spája s narcistickými črtami a slabou úrovňou rozhodovania pri vyhodnocovaní rizík a odmien. Manipulatívne a egocentrické črty poruchy osobnosti sa u mužov vyskytujú v spojení s proaktívnou fyzickou agresiou a u žien sa prejavujú nepriamou agresiou.

Prakticky dobre využiteľný je všeobecný model agresie (ďalej „GAM“). Podľa Hughesa[10] sa zameriava na tri hlavné elementy interakcie medzi osobou a situáciou, ktorá vedie ku agresii, t. j. na vstupy, dráhy, výstupy. Centrálne postavenie v tomto modeli majú tzv. „štruktúry poznatkov“, ktoré predstavujú fragmenty informácií v pamäti, zhromažďované a kategorizované tak, aby z nich vznikli zmysluplné koncepty.

Husesmann[11] dodáva, že koncepty zahŕňajú presvedčenia, postoje a scenáre, ktoré pomáhajú jednotlivcom porozumieť ich sociálnemu prostrediu a situácii a vybrať vhodnú reakciu.

V podstate je vyššie uvedené možné interpretovať tak, že každý jednotlivec vníma sociálnu realitu subjektívnym spôsobom, a že taktiež aj na základe svojich predchádzajúcich skúseností vyhodnocuje sociálne situácie, v ktorých sa nachádza a zo svojho repertoára možných reakcií vyberá tie, ktorých použitie je vhodné na základe jeho skúseností a názorov. Osoba, ktorej repertoár reakcií je relatívne chudobný a navyše obsahuje na výber reakcie agresívneho charakteru, v konfliktnej situácii s väčšou pravdepodobnosťou tieto reakcie uplatňuje. Ako uvádza Roberton, Daffern et Bucks,[12] scenáre agresie sú ovplyvňované tiež normatívnymi presvedčeniami jednotlivca, pričom tie scenáre, ktoré sú považované za normálne a akceptovateľné, tak sa najpravdepodobnejšie prejavia v zautomatizovaných odpovediach.

Domáce násilie a polícia

Vyšetrovanie prípadov domáceho násilia je z pohľadu polície náročné z viacerých dôvodov. Domáce násilie ako také sa spravidla odohráva mimo dosahu verejnosti. Ženy ako obete domáceho násilia často nevedia svoje oznámenia podložiť dôkazmi, ktoré by justičný systém pri súčasnom nastavení dokázal akceptovať, ako sú napr. lekárske správy o menej vážnych poraneniach (modriny, škrabance). Týmto je sťažená situácia z hľadiska dokazovania. V príprave policajtov sa pritom dôraz kladie najmä na právne a kriminologické disciplíny. Policajná prax ale ukazuje, že dôležitý je rozvoj aj tzv. „mäkkých sociálnych zručností“ a znalostí z oblasti psychológie, ako sú empatické vedenie rozhovoru, či citlivosť na viaceré špecifické súvislosti vo vzťahu k obetiam domáceho násilia.

Podľa zistení Watkinsa,[13] ženy tvoria 90 – 95 % obetí domáceho násilia. Pri takomto podiele je prirodzené, že sa vyskytnú aj prípady, v ktorých sa domáce násilie odohráva v lesbickom vzťahu. Tu by sme radi zdôraznili tú skutočnosť, ktorá je všeobecne platná, že policajt alebo policajtka sa majú sústrediť na zabezpečenie bezpečnosti obete a mali by sa v medziach zákona snažiť pomôcť jej. Nemali by znevažovať, či komentovať skutočnosť, že niekto žije v lesbickom vzťahu.

Sun [14] uvádza štyri premenné, ktoré vplývajú na prístup polície k požiadavkám obetí domáceho násilia: vek obete, spôsob správania sa obete, pohlavie policajta a jeho vzdelanie. Oproti pôvodným predpokladom bolo prekvapivé zistenie, že polícia je menej naklonená vyhovieť žiadostiam mladších a starších obetí. Polícia bola tiež menej naklonená vyhovieť žiadostiam obetí v prípadoch, kedy sa obete správali k policajtom neúctivo. Výsledky jeho výskumu nasvedčujú tomu, že prístup polície k obetiam domáceho násilia je ovplyvnený viac osobnostnými charakteristikami policajta a obete, než typom konfliktu. Policajti menej reagujú na obete domáceho násilia s nižším sociálnym statusom a vo všeobecnosti prístup k obetiam domáceho násilia pozitívne ovplyvňuje vyššie vzdelanie policajta.

V súlade so zisteniami Suna, považuje vek obetí za dôležitý faktor aj Watkins.[15] Najväčšiemu riziku sú vystavené ženy vo veku 15 – 24 rokov a ženy staršie ako 75 rokov, ktoré sú imobilné a často mentálne insufiscientné, a teda podobne ako deti, majú zníženú schopnosť brániť sa.

Podľa zistení Horwitzovej et al.[16] by policajti v oblasti domáceho násilia privítali odbornejší výcvik, lepšiu spoluprácu medzi profesionálmi pomáhajúcimi obetiam domáceho násilia a prísnejšie tresty pre páchateľov domáceho násilia.

Na prístup jednotlivých policajtov k prípadom domáceho nástilia môžu vplývať aj ďalšie skutočnosti.

Ako uvádza Kurtz[17]povolanie policajta patrí medzi jedny z najviac stresujúcich povolaní v západnej spoločnosti, pričom stres spôsobuje policajtom viaceré problémy. Podľa Andersona,[18] stres spôsobuje policajtom zvýšenie krvného tlaku, zvyšuje riziko infarktu, za následok má problémy s trávením a zvýšenú únavu.

K syndrómu vyhorenia u policajtov prispieva i to, že sa denne stretávajú s najhoršími spomedzi ľudí a s dobrými ľuďmi v ich najhorších situáciách.[19]

V nadväznosti na vyššie uvedené zistenia je potrebné zohľadniť skutočnosť, že sekundárnou viktimizáciou môžu trpieť aj policajti, ktorí sa dostávajú do styku s obeťami domáceho násilia.[20]

Nie často spomínanou skutočnosťou je tiež to, že domáce násilie páchané policajtmi zostáva skryté kvôli silnej súdržnosti policajtov. S páchaním domáceho násilia sa spája viacero rizikových faktorov, medzi ktoré patria sociálna izolácia policajtov, vystavenie násilným situáciám, ktoré vedú k rozvoju posttraumatického syndrómu, syndrómu vyhorenia, autoritárstvu, alkoholizmu a kolegiálnej súdržnosti.[21] Pre obeť domáceho násilia páchaného policajtom je jej situácia náročná. Obáva sa, že bude čeliť súdržnosti policajtov, keďže páchateľ násilia je dobre orientovaný v situácii z trestnoprávneho hľadiska a pozná všetky krízové centrá v okolí.[22] V našich podmienkach je možné konštatovať, že uvedené platí aj pre prokurátorov, sudcov alebo iné spoločensky významné osobnosti, ktoré majú sieť kontaktov s políciou, či justičným prostredím.

Z hľadiska verbálne páchaného domáceho násilia, je potrebné zohľadniť skutočnosť, že policajti sú trénovaní na to, aby fyzicky aj psychologicky dominovali prostredníctvom posturológie a verbálneho zastrašovania.[23]

Policajti sa v rámci svojej služby zákonite stretávajú so situáciami, v ktorých sa rozčúlia a nahnevajú. Počas výcviku a aj staršími kolegami sú však vedení k tomu, aby svoje emócie v práci potláčali. O to ľahšie však dajú svojim emóciám voľný priebeh vo svojej domácnosti.[24]

Meffert et al.[25] zistili významný vzťah medzi sekundárnym stresom partneriek policajtov a partnerov policajtiek a posttraumatickým syndrómom u svojich partnerov a partneriek pôsobiacich v polícii. Zistili, že čím výraznejšia bola sekundárna traumatizácia u policajtov/policajtiek, tým väčšiu mieru násilia vnímali partnerky/partneri policajtov vo vzájomnom vzťahu.

Johnsonová[26] ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU