KRITÉRIÁ PRE URČENIE VYŽIVOVACEJ POVINNOSTI RODIČOV K DEŤOM

1 ÚVOD

V decembri v roku 2015 rozvíril vody českej aj slovenskej civilistiky nález Ústavného súdu Českej republiky (ďalej aj ako „Ústavný súd ČR“) vo veci určenia výšky výživného rodiča s nadštandardnými príjmami voči maloletému dieťaťu1 , v ktorom Ústavný súd ČR rozhodol, že rozhodnutím všeobecných súdov - Okresného súdu v Hradci Králové a rozhodnutím Krajského súdu v Hradci Králové bolo porušené základné právo sťažovateľa ako rodiča na výchovu jeho detí zaručené článkom 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd.2 Skutkový a právny stav, z ktorých nález Ústavného súdu ČR vychádza možno popísať nasledovne: Rozhodnutím okresného súdu bol maloletý zverený do striedavej osobnej starostlivosti oboch rodičov, pričom sťažovateľovi určil súd vyživovaciu povinnosť na dobu po rozvode vo výške 100 000 Kč mesačne s tým, že 30 000 Kč má byť splatných k rukám matky a 70 000 Kč na účet maloletého za účelom tvorby úspor. Zároveň uložil matke maloletého povinnosť prispievať na jeho výživu na čas po rozvode sumou 5.000 Kč mesačne, s tým, že výživné je splatné k rukám otca. Šúd tiež rozhodol o spätnom výživnom vo výške 10 160 000 Kč. Rozhodnutie odvolacieho súdu zmenilo rozsudok súdu prvého stupňa len ohľadom výšky spätného výživného a trov konania. Otec maloletého podal voči rozhodnutiam všeobecných súdov ústavnú sťažnosť odôvodnenú tým, že súdu pri určovaní výšky výživného vychádzali predovšetkým z práva dieťaťa podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, pričom však nezohľadnili vzájomný stret tejto zásady s výchovnou povinnosťou rodiča. Podľa názoru otca z objektívneho, ani subjektívneho hľadiska vždy nemusí byť v najlepšom záujme dieťaťa, aby dieťa bezhranične ťažilo z vysokej životnej úrovne, ktorú dosiahli rodičia. V súvislosti s uvedeným otec poukázal na to, že vo viacerých prípadoch sa rodičia, ktorí vlastným snažením dosiahli vysokú životnú úroveň, rozhodli vychovávať svoje deti tak, aby si boli vedomé hodnoty a významu peňazí a naučili sa s nimi hospodáriť. Otec bol toho názoru, že nie je možné striktne skúmať iba príjmy a výdavky vyživujúceho rodiča, ale musí byť taktiež kladený dôraz na preskúmanie výchovných metód v najlepšom záujme dieťaťa. Na základe uvedeného otec zdôraznil, že súdy v rámci rozhodovania nebrali do úvahy jeho právo zvoliť si vhodný spôsob výchovy pre vlastného syna.

Pokiaľ ide o výsledok konania o sťažnosti, možno konštatovať, že ÚS sa v podstate stotožnil s argumentáciou sťažovateľa, napadnuté rozhodnutia Okresného a Krajského súdu zrušil konštatujúc, že týmito rozhodnutiami bolo porušené základné právo sťažovateľa ako rodiča na výchovu jeho detí zaručené už spomínaným článkom 32 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd: Základními hledisky pro určení výše výživného nesporně jsou odůvodněné potřeby dítěte, jeho majetkové poměry a schopnosti, možnosti a majetkové poměry povinného rodiče. Platí i pravidlo, že životní úroveň rodičů a dětí má být v zásadě stejná. V případě výjimečně vysokých příjmů povinného rodiče však nelze postupovat mechanicky. Nelze ztrácet ze zřetele fakt, že je právem i povinností rodičů naučit dítě hodnotě peněz a řádnému hospodaření s nimi. Stanovení nepřiměřeně vysokého výživného, které dítěti i po dokončení přípravy na povolání umožní dlouhodobý a snad i trvalý bezpracný život, může být nejen v rozporu s nejlepšími zájmy dítěte, ale může také porušovat právo rodiče vychovávat své dítě, jež je mu garantováno čl. 32 odst. 4 Listiny základních práv a svobod.

Je potrebné uviesť, že ÚS ČR nespochybňuje to, že v prípade, ak má rodič nadštandardné príjmy, má dieťa právo na nadštandardné výživne. ÚS však uvádza, že toto nadštandardné výživné má mať určitú hranicu, nie však objektivizovanú právnym predpisom, ale tak, že sudca, ktorý o takomto výživnom rozhoduje, by mal pri stanovaní jeho výšky brať do úvahy zmysel a účel výživného. V tejto súvislosti možno podotknúť, že Ústavný súd Slovenskej republiky vo viacerých svojich rozhodnutiach konštatuje, že: K výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona. (nález Ústavného súdu SR z 23. mája 2013, č. k. IV. ÚS 71/2013-36, tiež IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, m. m. I. ÚS 306/2010). Toto chápanie súvisí s tzv. hodnotovým poňatím práva (opak je pozitivistické), ktoré kritizuje prehnanú dôveru orgánov aplikujúcich právo v doslovný výklad zákona. Vo vyššie uvedenom prípade, ktorý je predmetom analýzy, súd rozhodol, že výšku vyživovacej povinnosti je potrebné posudzovať aj vzhľadom na právo rodiča vychovávať svoje dieťa, čo všeobecné súdy v danom prípade nezohľadnili. Súdy pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti sú teda povinné prihliadať aj na osobitosti vzťahu medzi rodičom a dieťaťom.

2 VZŤAH RODIČ - DIEŤA

Vzťahy medzi rodičmi a deťmi tvoria ťažisko právnej úpravy slovenského rodinného práva. V rodinnoprávnych vzťahoch platí zásada rovnosti subjektov, ktorá je však práve vo vzťahu medzi rodičmi a deťmi výrazne modifikovaná faktickou nerovnosťou medzi rodičom a dieťaťom. Dieťa je vzhľadom na svoju odkázanosť od rodičov považované za slabší subjekt tohto právneho vzťahu, ktorému sa normami nielen rodinného práva poskytuje široká miera ochrany. 

Pokiaľ ide o právo rodiča vychovávať svoje dieťa, to je garantované nielen Ústavou SR, resp. Listinou základných práva a slobôd, ale je zakotvené aj medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná. Rodičovské právo starať sa o deti je ich prioritným právom, rovnako ako je prioritným právom detí, aby ich vychovávali a starali sa o ne ich rodičia. Tieto práva na strane rodičov, ako aj na strane detí platia dovtedy, pokiaľ rodičia chcú a praktickými skutkami prezentujú svoju vôľu starať sa o deti a vychovávajú ich a predmetnú výchovu a starostlivosť o deti zabezpečujú na takej úrovni a v takej kvalite, že to nie je na ujmu, ale v prospech dieťaťa.3 V zmysle ustanovenia § 28 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Zákon o rodine“), súčasťou rodičovských práv a povinností je aj sústavná a dôsledná starostlivosť o výchovu maloletého dieťaťa, pričom výchova maloletého dieťaťa je v rámci rodičovských práv a povinností uvedená na prvom mieste. Pavelková definuje výchovu ako právo a ...