Preradenie odsúdeného do domáceho väzenia[1]

Úvod[2]

V prebiehajúcich odborných diskusiách o smerovaní a ďalšej budúcnosti trestnej politiky je v súčasnosti intenzívne kladený dôraz na ochranu práv a právom chránených záujmov poškodeného trestným činom, pričom frekventovanej analýze zo strany odbornej verejnosti podlieha skutočnosť vychádzajúca z myšlienky, že prostriedky tradičnej trestnej politiky nie sú v súčasnosti dostatočne efektívne a neplnia svoj rozhodujúci účel. Hľadanie koncepcie, ktorá zodpovedná súčasným požiadavkám spoločenskej reakcie na trestnú činnosť je náročným procesom, ktorého primárnou úlohou je odstrániť všeobecne známe problémy súvisiace s kontrolou kriminality za súčasného garantovania ochrany práv spoločnosti, a to najmä práv a záujmov poškodeného trestným činom.

V tejto súvislosti možno konštatovať, že smerovanie tradičnej trestnej politiky v poslednom období nahrádzajú, resp. dopĺňajú myšlienky a prvky novej koncepcie – koncepcie restoratívnej justície. S aspektmi uplatňovania restoratívnej spravodlivosti súvisí problematika alternatívnych trestov, o ktoré sú v posledných desaťročiach modifikované sankčné systémy právnych poriadkov krajín v kontinentálnom právnom systéme, a to najmä pre mnohými označovanú krízu východiskovej trestnej sankcie, ktorou je trest odňatia slobody. Už v roku 2006, kedy nadobudol účinnosť zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, dochádza v podmienkach Slovenskej republiky k rozširovaniu sankčného systému, a to o trest domáceho väzenia a trest povinnej práce. Rovnako aj v súčasnosti zákonodarca pristupuje k ďalšej modifikácii právnej úpravy, pretože pristúpil k zavedeniu zákonnej možnosti súdu uloženia nového druhu trestu – trestu zákazu účasti na verejných podujatiach.

Okrem rozširovania katalógu trestných sankcií Slovenská republika reaguje na medzinárodnú a európsku právnu úpravu súvisiacu s alternatívnymi trestami a opatreniami aj snahou o zavedenie nových trestnoprávnych inštitútov. Na základe Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky na roky 2012 – 2016 schváleným uznesením vlády Slovenskej republiky č. 144 z 27. apríla 2012 bol vypracovaný návrh zákona, ktorý vychádza z dielne pracovných skupín Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“) pre trestné právo hmotné a trestné právo procesné. Zámer ministerstva spravodlivosti smeruje k modifikácii ustanovení Trestného zákona až v 84 bodoch a k novelizácii ustanovení Trestného poriadku až v 156 bodoch. Cieľom návrhu zákona je zabezpečiť „obmedzenie obštrukcií zo strany obvinených, zlepšenie situácie v oblasti väzenstva, zabezpečenie plynulosti a dôstojnosti súdneho konania a elimináciu prieťahov v súdnych konaniach.“[3] Pripravovaný materiál premietol do paragrafového znenia aj nový trestnoprávny inštitút, a to „preradenie odsúdeného do domáceho väzenia“, pričom bližšej analýze hmotnoprávnych podmienok na jeho využitie bude venovaná pozornosť v nasledujúcom texte.

1. Hmotnoprávna úprava podmienok na uloženie trestu domáceho väzenia v podmienkach Slovenskej republiky

Trest domáceho väzenia bol do slovenského právneho poriadku zavedený zákonom č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“ alebo „TZ“). V systéme alternatívnych trestov má zásadné postavenie aj vzhľadom na to, že ho zákonodarca prioritne v rámci taxatívneho výpočtu jednotlivých druhov trestov podľa § 32 Trestného zákona zaradil za trest odňatia slobody. Hmotnoprávne podmienky na jeho aplikáciu, premenu trestu na trest odňatia slobody vrátane ďalších jeho obsahových aspektov upravuje ustanovenie § 53 Trestného zákona. Výkon trestu je predmetom úpravy ustanovenia § 435 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov a ustanovenia § 79a vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 543/2005 Z. z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy, krajské súdy, Špeciálny súd a vojenské súdy v znení neskorších predpisov.

Trest domáceho väzenia je trestnoprávnou sankciou, ktorá môže byť súdom uložená samostatne a za súčasného rešpektovania zásady nezlučiteľnosti trestov neprichádza do úvahy jeho uloženie popri treste odňatia slobody. Dôsledkom aplikácie alternatívneho trestu je spôsobenie ujmy na osobnej slobode odsúdeného podobne ako pri aplikácii nepodmienečného trestu odňatia slobody. Na druhej strane za jeho pozitívny atribút možno považovať tú skutočnosť, že odsúdený zostáva pri výkone trestu domáceho väzenia vo svojom prirodzenom prostredí, pričom sú zachované jeho sociálne, rodinné a ekonomické väzby, ale zároveň je vykonávaný dozor nad jeho správaním.[4] Zavedenie trestu domáceho väzenia bolo rovnako ako pri ďalších alternatívnych trestoch motivované požiadavkou spoločnosti potrestať páchateľa a zároveň eliminovať negatívne dôsledky nepodmienečného trestu odňatia slobody, medzi ktoré patrí pôsobenie tzv. väzenskej subkultúry, nezriedka vedúce až k negatívnej zmene hodnotovej orientácie, pričom dochádza k prerušeniu rodinných a sociálnych vzťahov, prípadnej strate pracovných návykov, pretŕhajú sa väzby odsúdeného s každodennou realitou, čo nesporne vedie k zlej finančnej situácii a k nepriamemu zvýšeniu rizika recidívy. Podľa Kursovej „pri uložení trestu domáceho väzenia môže byť odsúdený aj naďalej ekonomicky aktívny, finančne zabezpečovať tak seba, ako aj svoju rodinu, získavať financie na náhradu škody poškodenému trestným činom, podieľať sa na financovaní výkonu svojho trestu a zároveň určitým spôsobom prispievať do štátneho rozpočtu. Nezanedbateľná je následne čiastka, ktorú štát ušetrí oproti výkonu trestu odňatia slobody, a to pri zohľadnení nákladov na obstaranie potrebného technického vybavenia vo vzťahu ku kontrole výkonu tohto trestu.“[5]

Na druhej strane Kučera a Kincl uvádzajú, že z trestnoprávneho pohľadu ekonomické dôvody aplikácie trestu domáceho väzenia by mali byť v tejto súvislosti bezpredmetné a v konečnom dôsledku by súd na ne nemal vôbec prihliadať a možno konštatovať, že v tomto kontexte hospodárnosť ukladaného trestu pri kreovaní výroku o treste by nemal súd vôbec zaujímať.[6]

V zmysle ustanovenia § 53 ods. 1 Trestného zákona môže súd pristúpiť k uloženiu trestu domáceho väzenia v prípade, ak odsudzuje páchateľa pre prečin za súčasnej aplikácie ustanovenia § 34 ods. 6 Trestného zákona, v zmysle ktorého „za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody.“[7] Trestný zákon upravuje konkrétne hmotnoprávne podmienky na uloženie trestu domáceho väzenia stroho, pretože z dikcie ustanovenia § 53 ods. 1 Trestného zákona explicitne nevyplývajú ďalšie kritériá, ktoré by mal súd prednostne zvážiť, aby pred aplikáciou trestu odňatia slobody zvolil trest domáceho väzenia.[8] Avšak v samotnej aplikačnej praxi by mal súd pristupovať k jeho uloženiu najmä v prípadoch, ak vzhľadom na povahu a závažnosť trestného činu, vzhľadom na osobu páchateľa, možnosti jeho resocializácie a s prihliadnutím na jeho rodinné pomery sa vyžaduje podstatne menšia intenzita zásahu do jeho osobnej slobody.

Trest domáceho väzenia môže súd uložiť najviac na jeden rok – na rozdiel od českej právnej úpravy, v zmysle ktorej je horná hranica výmery trestu domáceho väzenia zákonom stanovená až na dva roky. Kursová uvádza, že „česká právna úprava je v tejto súvislosti v európskom kontexte skôr výnimkou, napriek tomu sa však súčasne nastavená legislatíva javí ako vhodná, pretože je na úvahe súdu a okolnostiach prípadu, akú dĺžku trestu zvolí. Súdu sa poskytuje širší priestor na individualizáciu uloženého trestu a zároveň sa rozširuje aj spektrum prípadov, pri ktorých možno túto alternatívu využiť.“[9]

Pri analýze hmotnoprávnych podmienok ukladania trestu domáceho väzenia možno uviesť, že na rozdiel od zahraničných právnych úprav v slovenskej právnej úprave absentuje písomný sľub, prípadne vyjadrenie stanoviska odsúdeného k jeho uloženiu. „Písomným sľubom je vyžadovaný nepriamy súhlas páchateľa s uložením tohto druhu trestu, bez ktorého jeho aplikácia nie je prípustná a súčasne vyjadruje záväzok odsúdeného, že bude rešpektovať podmienky jeho výkonu a zároveň umožní kontrolu jeho výkonu. Ide o kvalifikovanejšiu formu vyjadrenia páchateľa než len poskytnutie stanoviska odsúdeného.“[10]

V podmienkach Slovenskej republiky je rovnako pomerne často odbornou verejnosťou kritizovaná absencia možnosti súdu uložiť trest domáceho väzenia mladistvému, keďže tento nie je zaradený v taxatívnom výpočte trestov podľa § 109 Trestného zákona, ktoré možno mladistvému uložiť.[11] Prevláda názor, že práve v tejto vekovej skupine odsúdených by bola v mnohých prípadoch aplikácia trestu domáceho väzenia na prospech naplnenia účelu trestu, pretože vplyv rodinných príslušníkov na mladistvého páchateľa počas výkonu trestu domáceho väzenia má radikálnejší vplyv na jeho resocializáciu v porovnaní s prostredím, ktoré je kreované v ústave na výkon trestu odňatia slobody. Samozrejme v tejto súvislosti možno súhlasiť s Kurucovou, že uvedené prichádza do úvahy iba v prípade, ak by to bolo vzhľadom na rodinné prostredie odsúdeného možné.[12]

2. Navrhovaná právna úprava nového trestnoprávneho inštitútu “preradenie odsúdeného do domáceho väzenia“[13]

Naplnenie cieľov aktuálneho smerovania trestnej politiky v zmysle presadzovania princípov restoratívnej justície a ukladania alternatívnych trestov a rovnako snaha rezortu spravodlivosti o zlepšenie situácie vo väzenstve súvisí s prípravou zavedenia už spomínaného