OCHRANA ŽIVOTNÉHO PROSTREDIA AKO HODNOTOVÉ ZAMERANIE TRESTNÉHO PRÁVA
| Dátum vydania článku | 19.12.2022 |
| Autor: | Mgr. Sandra Geschwandtnerová |
| Zdroj: | UPJŠ Košice |
Abstrakt
Abstrakt EN:
In the introduction of the paper, the author deals with the protection of the environment in general, as a value focus of criminal law. The partial goal of the paper is to analyze an environmental protection on a national, international and European scale. Attention is also paid to the inference of criminal liability of legal persons on the level of environmental protection regulated in the Act no. 91/2016 Coll. of criminal liability of legal persons. The paper considers an increasing number of environmental crime cases with the identification of problematic issues with emphasis on animal protection.Úvod
Životy nás všetkých závisia na jedinej, pre všetkých spoločnej biosfére. Priaznivé životné prostredie je nevyhnutnou podmienkou života na Zemi. Zatiaľ čo bolo v dávnej minulosti ohrozované prevažne kozmickými objektami, v posledných storočiach sa objavil ako hlavný subjekt jeho ohrozenia človek. Svedecko- technickým rozvojom sa stupňujú zásahy človeka do životného prostredia. Tieto vplývajú na stav jednotlivých zložiek životného prostredia, ale aj na právne požiadavky ich ochrany. Voľba nesprávneho konania človeka vo vzťahu k prírode v miestnom, regionálnom až v globálnom meradle smeruje k likvidácii životného prostredia a tým aj k ohrozeniu jeho vlastnej existencie. Škodlivé látky sa zo zložiek životného prostredia prenášajú aj do našej potravy a ovplyvňujú kvalitu nášho života.
Životné prostredie má svoje miesto v trestnom práve, nakoľko je chráneným záujmom rovnako ako život, zdravie či majetok. Objektom trestných činov spadajúcich do environmentálnej kriminality je práve životné prostredie, ktoré má aj svoje miesto z hľadiska systematiky Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „TZ“), a je zaradené do šiestej hlavy, druhého dielu osobitnej časti TZ.
V ochrane životného prostredia vnímame hodnotové zameranie trestného práva z dôvodu, že téma environmentálnej kriminality je veľmi aktuálna nielen u nás, ale i všade vo svete a zároveň je každým rokom väčšmi používaným slovným spojením. Porušovanie právnych predpisov v jednotlivých oblastiach životného prostredia vyvoláva potrebu jasnej a ofenzívnej reakcie štátnych orgánov s cieľom prijatia komplexu opatrení na riešenie tejto problematiky. Každá krajina sa usiluje o prežitie a blahobyt bez toho, aby príliš dbala na to, ako sa svojimi činmi dotýka tých druhých. Reflektujúc postupné uvedomovanie si dôležitosti ochrany životného prostredia, vyspelé krajiny už v súčasnosti chránia životné prostredie aj skrz normy trestného práva. Veď napokon „IURIS NATURA EST FONS“, t. j. zdrojom práva je príroda.[1]
1. Environmentálna kriminalita vo všeobecnosti
Pojem „environmentálny“ pochádza z anglického slova „environment“, čo znamená životné prostredie, pod ktorým chápeme všetko, čo vytvára prirodzené podmienky na existenciu organizmov vrátane človeka a zároveň je predpokladom ich ďalšieho vývoja. Jeho zložky sú v zákone vymedzené demonštratívne a patria medzi ne najmä ovzdušie, voda, horniny, pôda aorganizmy.[2] Kriminalita predstavuje súhrn úmyselne alebo z nedbanlivosti spáchaných trestných činov trestnoprávne zodpovedných páchateľov v určitej oblasti za určité obdobie (spravidla v štáte za obdobie jedného roka). Nie je javom homogénnym, pretože sa skladá z rôznorodých skupín protispoločenského správania alebo protiprávneho konania.
Environmentálne právo nie je kodifikovaným právnym odvetvím, nakoľko je obsiahnuté v množstve právnych predpisov a zahŕňa rozsiahlu oblasť právnych vzťahov, preto zasahuje takmer do každej oblasti ľudskej činnosti. Spočiatku vytváralo predpoklady pre zavedenie environmentálnych noriem verejného práva (ústavné právo, správne právo) a súkromného práva (občianske právo, obchodné právo). V nadväznosti na rast environmentálnej kriminality sa začalo postupne rozvíjať a aj sporadicky uplatňovať environmentálne trestné právo, ako prostriedok ultima ratio. Jeho význam pri degradácii životného prostredia, nedostatku prírodných zdrojov a zvyšovaní počtu obyvateľov Zeme neustále narastá. Aký význam by malo chrániť prostredníctvom trestného práva ľudský život, ak by sme zároveň nechránili aj podmienky, ktoré sú nevyhnutné pre vznik života a jeho zdravý vývoj?
Základným cieľom bezpečnostnej politiky Slovenskej republiky je zaručenie bezpečnosti občana a štátu v stabilnom a predvídateľnom bezpečnostnom prostredí.[3] Okrem vonkajšej bezpečnosti štátu je dôležitým atribútom aj vnútorná bezpečnosť štátu, medzi ktorú patrí aj environmentálna bezpečnosť. Pri fungujúcej vnútornej bezpečnosti štátu budú chránené životy, zdravie, majetok a práva a slobody občanov.
2. Ústavnoprávny rozmer ochrany životného prostredia
Ústavné právo je verejným odvetvím práva, rovnako ako právo trestné, avšak je východiskom pre všetky právne odvetvia. Jeho spojitosť práve s trestným právom je najväčšia. Ústavné právo okrem základných práv a slobôd občanov či základov štátneho zriadenia zakotvuje základné zásady trestného práva hmotného aj trestného práva procesného. Priamo vtexte Ústavy Slovenskej republiky sú zakotvené práva a zásady trestného práva ako „nullum crimen sine lege“, „nulla poena sine lege“, prezumpcia neviny, právo na obhajobu, ne bis in idem, zákaz retroaktivity a podobne.[4] Tieto vyplývajú dokonca aj z čl. 37, čl. 38, čl. 39, čl. 40 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“).[5] Ústava aj Listina považujú životné prostredie za jednu zo svojich hodnôt, na ktorej sú postavené a preto je ochrana životného prostredia zabezpečovaná aj prostriedkami trestného práva.
Environmentálne zamerané ustanovenia v rôznej podobe dnes zahŕňajú už takmer všetky Ústavy, ako právne akty najvyššej právnej sily.[6] Najvyšším zákonom štátu Slovenskej republiky, s ktorým musia byť v súlade všetky ostatné právne predpisy je Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“).[7] Z čl. 4 Ústavy vieme vyvodiť nedeliteľnosť majetkového vlastníctva prírodných zdrojov, ktoré sú vo výlučnom vlastníctve Slovenskej republiky. Ústava preberá a ďalej rozvíja úpravu základných ľudských práv a slobôd obsiahnutú v Listine. Primárne vo svojej druhej hlave upravuje práva prirodzenoprávnej povahy, po ktorých nasledujú politické práva, práva národnostných menšín a etnických skupín, hospodárske, sociálne a kultúrne práva, právo na ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva a napokon právo na súdnu a inú právnu ochranu. Dotknuté práva sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné. Ústava, v druhej hlave, šiestom oddiely, upravuje ochranu životného prostredia a kultúrneho dedičstva, z ktorého vyplýva nie len právo na priaznivé životné prostredie a právo na včasné a úplné informácie oenvironmentálnej situácii, ale aj povinnosť chrániť azveľaďovať životné prostredie a kultúrne dedičstvo a to vo vzťahu ku každému. Ústava vytvára len rámcové východisko právnej úpravy v oblasti životného prostredia. Je zrejmé, že každá právna úprava bližšie špecifikujúca ochranu životného prostredia, nevynímajúc trestnoprávnu úpravu, je prejavom a dôsledkom Ústavného textu.
S ochranou životného prostredia sa v Slovenskej republike stretávame aj v rámci ustanovení o základných ľudských právach a slobodách obsiahnutých v Listine.[8] V jej preambule sa kladie dôraz na zodpovednosť voči budúcim generáciám za osud všetkého života na Zemi. Využitím logického výkladu máme za to, že vtedajšie Federálne zhromaždenie Českej aSlovenskej Federatívnej republiky subsumovalo ochranu prírody a životného prostredia pod hodnoty chránené Listinou. Navyše aj čl. 35 Listiny garantuje právo na priaznivé životné prostredie a na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia a prírodných zdrojov, ale zároveň zakotvuje aj zákaz ohrozovania a poškodzovania životného prostredia, prírodných zdrojov, druhového bohatstva prírody a kultúrnych pamiatok nad mieru ustanovenú zákonom.
3. Environmentálna politika v európskom a medzinárodnom meradle
V tzv. Rímskych zmluvách z roku 1957, ktorými bolo založené Európske hospodárske spoločenstvo, ako predchodca dnešnej Európskej únie (ďalej len „EÚ“), sa nenachádzala o ochrane životného prostredia žiadna zmienka. Ojedinele sa prijímali právne predpisy týkajúce sa štandardov na ochranu spotrebiteľa v rámci vnútorného trhu. Environmentálna politika prenikla do centrálnych európskych štruktúr až po tom, čo sa v roku 1972 uskutočnila konferencia OSN o životnom prostredí človeka, ktorá reflektovala následnú realizáciu environmentálnych akčných programov Európskych spoločenstiev. Prvý environmentálny akčný plán bol vypracovaný na obdobie rokov 1873-1976.[9] Rok 1987 bol vyhlásený za Európsky rok životného prostredia a bol prelomovým, nakoľko boli po prvý raz na najvyššej zmluvnej úrovni definované ciele a zásady environmentálnej politiky EÚ.[10] V súčasnosti je platný v poradí ôsmy environmentálny akčný program, ktorý bude slúžiť ako usmernenie pri prijímaní a vykonávaní opatrení v oblasti environmentálnej politiky do roku 2030. Jeho primárnym cieľom je spravodlivo a inkluzívne urýchliť zelenú transformáciu v súlade s dlhodobým cieľom do roku 2050, ktorým je „Žiť dobre v rámci možností našej planéty“.[11] Ďalšími prioritnými cieľmi sú znižovanie emisií skleníkových plynov, prispôsobovanie sa zmene klímy, nulové znečistenie, ochrana a obnovy biodiverzity a zníženie kľúčových environmentálnych a klimatických vplyvov súvisiacich s výrobou a spotrebou.[12] Takmer 90 % všetkých environmentálnych predpisov platných včlenských krajinách EÚ pochádza práve z centrálnej úrovne EÚ, teda Európskej komisie a najmä z jej Generálneho riaditeľstva pre životné prostredie.[13]
V EÚ je hlavným záväzným nástrojom boja proti environmentálnej kriminalite smernica 2008/99/ES o ochrane životného prostredia prostredníctvom trestného práva, ktorá vymedzuje niekoľko závažných trestných činov, ktoré poškodzujú životné prostredie.[14] Jej účelom je, aby členské štáty EÚ zaviedli účinné a primerané sankcie, ktoré budú od takýchto trestných činov odrádzať bez ohľadu na to, či sa páchajú úmyselne alebo z hrubej nedbanlivosti. Z hľadiska subjektívnej stránky konania sa v smernici predpokladá úmyselné zavinenie alebo zavinenie z hrubej nedbanlivosti. Niektoré členské štáty zaviedli ako nový druh nedbanlivosti „hrubú nedbanlivosť“ (napríklad Česká republika). Ďalšie členské štáty vrátane Slovenskej republiky postihujú ako trestný čin akékoľvek nedbanlivostné konanie. Doplnenie nových skutkových podstát trestných činov reflektovalo požiadavky smernice, napríklad legálne zakotvenie trestného činu neoprávnenej výroby a nakladania s látkami poškodzujúcimi ozónovú vrstvu podľa § 304a TZ. V podmienkach Slovenskej republiky sa uvedená smernica premietla aj do prijatia zákona č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „TZPO“). Dotknutým zákonom sa zaviedla priama, tzv. pravá trestná zodpovednosť právnických osôb. Tejto problematike sa bližšie venujeme včasti venujúcej sa perspektívam environmentálnej kriminality. Práca na podpore účinného boja proti environmentálnej trestnej činnosti sa vykonáva aj v rámci Fóra pre environmentálne dodržiavanie, riadenie akontrolu, ktoré bolo zriadené rozhodnutím Komisie C(2018)10 z 18. januára 2018, ako expertná skupina Komisie. V rovnakom čase Komisia prijala Akčný plán na zabezpečenie environmentálneho súladu. V roku 2021 bola navyše zriadená podskupina Fóra pre sankcionovanie trestných činov proti životnému prostrediu. Jeho práca sa okrem iného zameriava na rozvoj zjednocujúcich názorov a na zhromažďovanie osvedčených postupov v oblasti presadzovania a sankcií v medziach životného prostredia.[15]
Medzinárodná zmluva, ktorá má vplyv na trestnoprávnu ochranu životného prostredia je Bazilejský dohovor (ďalej len „Bazilejský dohovor“) o riadení pohybov nebezpečných odpadov cez hranice štátov a ich zneškodňovaní. Sukcesia Slovenskej republiky do Dohovoru sa uskutočnila dňa 1. januára 1993. Bazilejský dohovor upravuje pravidlá prepravy nebezpečných odpadov s prihliadnutím na dosiahnutie minimalizácie pohybu odpadov v súlade so zásadou, že každý štát má na svojom území zabezpečiť zneškodňovanie v ňom produkovaných nebezpečných odpadov. Dovoz, vývoz a tranzit nebezpečných odpadov je možný len so súhlasom všetkých dotknutých krajín, pričom každý členský štát má právo úplne zakázať dovoz nebezpečných odpadov na svoje územie. Bazilejský dohovor okrem toho, že menuje konania, ktoré sú zakázané, sám ukladá povinnosť kriminalizovať nedovolenú prepravu nebezpečných odpadov. Slovenská republika svoj záväzok plní v zmysle trestného činu neoprávneného nakladania s odpadmi podľa § 302 TZ. [16]
Posledným, mnou spomenutým predpisom medzinárodného práva zaoberajúcim sa trestnoprávnou ochranou životného prostredia, je Dohovor Rady Európy na ochranu životného prostredia prostredníctvom trestného práva (ďalej len „Dohovor“) z roku 1998.[17] Dohovor ratifikovalo zo skupiny signatárskych štátov len Estónsko. Jeho komplexnosť odzrkadľuje, že sa zameriava na rôzne zložky životného prostredia, ako voda, pôda, zvieratá, rastliny a v neposlednom rade chráni aj ľudí. Základným princípom celého Dohovoru je kriminalizácia každého protiprávneho konania proti jednotlivým zložkám životného prostredia. Otázkou zostáva, pre
Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.