VÝHRADA VEREJNÉHO PORIADKU, NAJLEPŠÍ ZÁUJEM DIEŤAŤA A UZNÁVANIE A VÝKON CUDZÍCH ROZHODNUTÍ VO VECIACH RODIČOVSKÝCH PRÁV A POVINNOSTÍ?

Autor: JUDr., Katarína Burdová, PhD.
Zdroj: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Bratislavské právnické fórum

Abstrakt

Príspevok je venovaný otázke, akým spôsobom je možné zohľadniť najlepší záujem dieťaťa pri uznaní, vyhlásení vykonateľnosti či výkone cudzieho rozhodnutia zo strany orgánov štátu výkonu pričom táto otázka je posudzovaná v kontexte nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000

1 ÚVOD

Zásada najlepšieho záujmu dieťaťa1 zakotvená v článku 3 ods. 1 Dohovoru o právach
dieťaťa,2 v článku 24 ods. 2 Charty základných práv Európskej únie našla svoje vyjadrenie aj
v najdôležitejších kódexoch na vnútroštátnej úrovni konkrétne v podobe základnej procesnej zásady
v článku 4 Civilného mimosporového poriadku3 a hmotnoprávne vyjadrenie v článku 5 zákona
o rodine. Táto základná zásada sa prejavuje aj v normách slovenského medzinárodného práva
súkromného a to tak v kolíznoprávnej úprave5, pri úprave medzinárodnej právomoci6 ako aj pri
uznávaní a výkone cudzích rozhodnutí vo veciach rodičovských práv a povinností.7

Vo vedeckej literatúre8 sa stretávame s právnymi názormi, ktoré upozorňujú na vágnosť pojmu „najlepší záujem dieťaťa“ a na jeho úzke prepojenie na tradície a hodnoty konkrétneho štátu, čo teoreticky môže v konkrétnom prípade viesť k situácii, že názor orgánov jedného štátu na to, čo je v najlepšom záujme konkrétneho dieťaťa sa odlišuje od názoru orgánov iného štátu. Tento odlišný pohľad na to, čo je v konkrétnom prípade v najlepšom záujme dieťaťa tak môže viesť k „slepým uličkám“9 , ktoré sa pomerne výrazne prejavujú v prípadoch, keď rozhodnutie vydané orgánmi jedného štátu týkajúce sa rodičovských práv a povinností ku konkrétnemu dieťaťu má byť uznané a najmä vykonané v druhom štáte. Zároveň je potrebné upozorniť, že ani na národnej, medzinárodnej či európskej úrovni nie je rozpor účinkov konkrétneho rozhodnutia s najlepším záujmom dieťaťa upravený ako samostatný dôvod pre jeho neuznanie či zamietnutie návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia čo v spojení so zákazom preskúmania cudzieho rozhodnutia z hľadiska veci samej naznačuje potrebu osobitného prístupu k predmetnej zásade v tomto štádiu konania. Najlepší záujem dieťaťa sa v prípade inštitútu uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia objavuje len v kontexte inštitútu výhrady verejného poriadku. Zároveň je však potrebné upozorniť, že v prípade výkonu cudzieho rozhodnutia na Slovensku sa výkon spravuje slovenským právnym poriadkom, pričom Civilný mimosporovný poriadok obsahuje napríklad ustanovenie § 389 ods. 1 Civilného mimosporového poriadku, v zmysle ktorého „súd môže odložiť výkon rozhodnutia aj bez návrhu, ak je život, zdravie alebo priaznivý vývoj maloletého výkonom rozhodnutia vážne ohrozený,“ ktoré umožňuje v tomto štádiu vziať najlepší záujem dieťaťa do úvahy. Bude uvedené ustanovenie aplikovateľné aj v prípade cudzích rozhodnutí? Príspevok je venovaný otázke, akým spôsobom je možné zohľadniť najlepší záujem dieťaťa pri uznaní, vyhlásení vykonateľnosti či výkone cudzieho rozhodnutia zo strany orgánov štátu výkonu pričom táto otázka je posudzovaná v kontexte nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 z 27. novembra 2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „nariadenie Brusel IIa“).10

2 NARIADENIE BRUSEL IIA, VÝHRADA VEREJNÉHO PORIADKU A NAJLEPŠÍ ZÁUJEM DIEŤAŤA

Nariadenie Brusel IIa upravuje okrem otázok medzinárodnej právomoci súdov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností11 aj uznávanie a výkon rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, pričom tak z textu nariadenia12 ako aj z ustálenej judikatúry13 Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že vo veciach rodičovských práv a povinností má kľúčové postavenie zásada rešpektovania najlepšieho záujmu dieťaťa. 14 Toto nariadenie sa uplatní vo vzťahu k cudzím rozhodnutiam vydaným orgánmi členského štátu okrem Dánska, ktoré spadajú do časovej a vecnej pôsobnosti tohto nariadenia, pričom „pre ich uznanie sa uplatní režim voliteľného uznania a pre ich výkon sa vyžaduje vyhlásenie vykonateľnosti, s výnimkou dvoch kategórii rozhodnutí podľa článkov 41 a 42 nariadenia, ktoré umožňujú výkon bez vyhlásenia vykonateľnosti“15 a bez možnosti namietať ich uznanie. S ohľadom na skutočnosť, že nariadenie Brusel IIa umožňuje len pre tzv. „všeobecný režim“ upravený v kapitole III oddiele 2 toho nariadenia aplikáciu výhrady verejného poriadku s prihliadnutím na najlepší záujem dieťaťa ako dôvodu pre neuznanie cudzieho rozhodnutia a v prípade „tzv. osobitého režimu“ vo vzťahu k rozhodnutiam podľa článkov 41 a 42 nariadenia Brusel IIa takúto možnosť neponúka, je potrebné skúmať oba tieto režimy oddelene. Pre komplexnosť je potrebné doplniť, že pre oba režimy platí, že vykonanie sa riadi právnym poriadkom členského štátu výkonu, pričom rozsudok vyhlásený za vykonateľný podľa oddielu 2 alebo osvedčený v súlade s článok 41 ods. 1 alebo článkom 42 ods. 1 sa vykoná v členskom štáte výkonu za rovnakých podmienok ako keby bol vynesený v tomto členskom štáte16 Výkon rozhodnutia vo veciach maloletých je v podmienkach Slovenskej republiky upravený v štvrtej časti Civilného mimosporového poriadku, pričom podrobnosti upravuje vyhláška Ministerstva spravodlivosti č. 207/2016, ktorou sa ustanovujú podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých. 

2.1 Osobitný režim podľa nariadenia Brusel IIa a najlepší záujem dieťaťa

Osobitný režim uznávania a výkonu cudzích rozhodnutí podľa kapitoly III, oddielu 4 nariadenia Brusel IIa sa uplatní aj vo vzťahu k rozsudkom, ktoré požadujú návrat dieťaťa a ktoré boli vynesené podľa článku 11 ods. 8 nariadenia Brusel IIa. Ide o špecifické rozhodnutia, ktoré je potrebné chápať v širšom kontexte právnej úpravy tzv. medzinárodných rodičovských únosov detí, ktorá sa uplatní na základe Haagskeho dohovoru o občianskoprávnych aspektoch medzinárodných únosov detí v spojení s ustanoveniami nariadenia Brusel IIa v prípadoch tzv. vnútroúnijných únosov detí, teda v situáciách, kedy dochádza k neoprávnenému premiestneniu maloletého z jedného členského štátu Európskej únie do iného členského štátu. Podľa súčasnej právnej úpravy, ak členský štát, na územie ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené alebo kde je neoprávnene zadržiavané „vydá príkaz o jeho nevrátení podľa článku 13 Haagskeho dohovoru z roku 1980, musí okamžite zaslať odpis súdneho rozhodnutia a súvisiace písomnosti súdu členského štátu s právomocou podľa článku 10 (spravidla súdu štátu predchádzajúceho obvyklého pobytu dieťaťa), pričom každý následný rozsudok vydaný týmto druhým súdom požadujúci návrat dieťaťa sa vykoná v osobitnom režime a to bez ohľadu na rozsudok o nevrátení vydaný súdom členského štátu, v ktorom sa dieťa nachádza.“17 Teda v prípade rozsudku, ktorý požaduje návrat dieťaťa podľa článku 11 ods. 8 nariadenia Brusel IIa sú uznávacie konanie a konanie o vyhlásení vykonateľnosti nahradené príslušným osvedčením vydaným súdom členského štátu pôvodu takéhoto rozhodnutia. Európska právna úprava týmto spôsobom posilňuje postavenie súdu členského štátu, z ktorého bolo dieťa neoprávnene premiestnené (ďalej ako „členský štát pôvodu“) v tom zmysle, je  rozhodnutie tohto súdu o vrátaní sa vykonáva v štáte, v ktorom sa dieťa nachádza (ďalej ako „členský štát výkonu“) bez potreby konania o exequatur a bez možnosti namietať jeho uznanie. Čo však v prípade, ak sa súdy členského štátu výkonu domnievajú, že výkon takéhoto následného rozhodnutia požadujúceho návrat dieťaťa osvedčeného podľa článku 42 ods. 1 nariadenia Brusel IIa odporuje najlepšiemu záujmu dieťaťa? Pre ilustráciu takejto situácie uvediem skutkové okolnosti prípadu Povse.18 Prípad sa týkal výkonu talianskeho rozhodnutia, ktoré požadovalo návrat takmer štvorročného dieťaťa z Rakúska do Talianska. V tomto prípade sa rakúske orgány, ktoré mali talianske rozhodnutie vykonať domnievali, že existuje vážna hrozba, že v prípade návratu dieťaťa bez matky hrozí dieťaťu vážna duševná ujma. Talianske rozhodnutie síce obsahovalo alternatívny petit, v zmysle ktorého, ak sa dieťa vráti spolu s matkou, bude im poskytnuté v Taliansku ubytovanie, ale matka dieťaťa sa odmietala do Talianska vrátiť, čo jej bolo možné, podľa názoru rakúskych orgánov, zazlievať, ale nebolo možné ju k návratu nútiť.19 V prípade, že sa matka s dieťaťom nevráti, stanovovalo talianske rozhodnutie, že dieťa bude zverené do osobnej starostlivosti otca, pričom však dieťa nerozprávalo po taliansky a otec po nemecky. Otec s dieťaťom nebol v žiadnom kontakte viac ako deväť mesiacov a prechádzajúcich osemnásť mesiacov vídaval dieťa len počas návštev. Rakúske orgány v tomto prípade výslovne uviedli, že ak by išlo o výkon takéhoto rozhodnutia rakúskeho súdu, výkon by s ohľadom na najlepší záujem dieťaťa odmietli. Môže byť ochrana najlepšieho záujmu dieťaťa dôvodom pre neuznanie resp. zamietnutie návrhu na vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia osvedčeného podľa článku 42 ods. 1 nariadenia Brusel IIa, hoci to nariadenie Brusel IIa v prípade tohto tzv. osobitného režimu explicitne neumožňuje? A ak nie, je možné použiť národnú právnu úpravu členského štátu výkonu na odmietnutie, odloženie či zastavenie samotného výkonu cudzieho rozhodnutia v tomto členskom štáte? Odpovede na tieto otázky ponúka judikatúra Súdneho dvora Európskej únie. Relevantné sú najmä rozhodnutia Súdneho dvora vo veciach Inga Rinau20, Povse21 a Zarraga22 . Z rozhodnutia Súdneho dvora Euópskej únie vo veci Inga Rinau vyplýva, že „ak nevznikla žiadna pochybnosť, pokiaľ ide o pravosť osvedčenia podľa článku 42 ods. 1 nariadenia Brusel IIa, ktoré bolo vypracované podľa vzorového tlačiva uvedeného v prílohe IV nariadenia, námietka proti uznaniu rozsudku o navrátení dieťaťa je neprípustná a dožiadanému súdu členského štátu výkonu prináleží len konštatovať vykonateľnosť osvedčeného rozsudku a vyhovieť okamžitému ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU