Národný bezpečnostný úrad a obmedzovanie slobody prejavu
| Dátum vydania článku | 13.12.2022 |
| Autor: | Mgr. Diana Horňáková |
| Zdroj: | UPJŠ Košice |
Abstrakt
Abstrakt EN:
In connection with the military conflict between the Russian Federation and Ukraine, an institute of blocking was introduced into Act No. 69/2018 Coll. on Cybersecurity. This extended the NSA's power to include the possibility to block harmful activity or harmful content if the conditions laid down for this are met. However, blocking restricts freedom of expression. The aim of the paper is to draw attention to selected problematic points of the blocking institute legislation in the aforementioned law and their potential contradiction with the case-law of the ECtHR. To this end, the author primarily analyses the general conditions for the restriction of freedom of expression in accordance with the Constitution of the Slovak Republic and the basic theoretical foundations provided in this regard by constitutional theory, supported by the case- law of the ECtHR. As a starting point for a comparative assessment of the institute of blocking in the regime of the Cybersecurity Act, the author uses, in particular, the decisive parts of the judgment of the ECtHR in the case of OOO Flavus and others v. Russia.Úvod
Koncept témy príspevku reaguje na dôsledky, ktoré do nášho právneho systému priniesol vojnový konflikt medzi Ruskou federáciou aUkrajinou. Aktuálnym trendom moderného vedenia bojovej politiky je okrem iného aj vojna v kybernetickom priestore. Uvedené môže mať priamy dosah na bezpečnosť osôb a bezpečnosť štátu ako celku, ktoré tak môžu byť vystavené mnohým rizikám. Vzhľadom na uvedené normotvorca do režimu právomoci NBÚ zakomponoval možnosť blokovať škodlivý obsah alebo škodlivú aktivitu. Predmetným blokovaním však dochádza k limitácii základnej slobody, slobody prejavu. Naskytuje sa tak otázka či právna úprava, ktorú vtejto súvislosti reflektuje zákon okybernetickej bezpečnosti, zodpovedá základným štandardom prípustnosti takého obmedzenia. Na túto otázku sa autor pokúša v príspevku zodpovedať, a to najmä formou porovnania zákonnej právnej úpravy a východísk, ktoré v tejto špecifickej oblasti priniesla doterajšia judikatúra ESĽP.
Zdôrazňujeme však, že našim zámerom nie je vynášať finálne, resp. komplexné hodnotiace úsudky čo do ústavnosti právnej úpravy blokovania, pokiaľ ide ozákon o kybernetickej bezpečnosti, ale len upozorniť na určité z nášho pohľadu problémové miesta právnej úpravy de lege lata.
I. Niekoľko poznámok k slobode prejavu
Sloboda prejavu, ako jedno z elementárnych základných práv a slobôd, sa v odbornej spisbe považuje za kľúčové politické právo. Spolu s ďalšími právami a slobodami tvoriacimi systém politických práv a v spojení s ľudskými právami reprezentuje tzv. prvú generáciu základných práv a slobôd. Garancia slobody prejavu v právnom štáte je bezpochyby vnímaná aj ako nosný pilier demokracie.
Navyše, sloboda prejavu je určujúca aj pre rozsah a spôsob realizácie všetkých ostatných práv, a to najmä v kontexte práv politického charakteru. Iné politické práva sú potom z obsahového hľadiska len určitým druhom slobody prejavu.[1]
Ponuka dokumentov garantujúcich slobodu prejavu je skutočne pestrá; základný obsahový rámec slobody prejavu sa pritom historicky objavuje už v Deklarácii práv človeka a občana z roku 1789, v Listine práv (Bill of Rights) z roku 1791 (konkrétne v prvom dodatku), vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv z roku 1948, v Medzinárodnom pakte o občianskych a politických právach z roku 1966 či Charte základných práv Európskej únie.
Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“) garantuje právo na slobodu prejavu (ako i právo na informácie) v čl. 26 ods. 1: „Sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.“
V nasledujúcom odseku 2 tohto článku Ústavy ústavodarca deskripuje rozsah uplatňovania tejto slobody: „Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.“
Za právnou úpravou slobody prejavu nezaostáva ani Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) ako bazálny dokument ochrany ľudských práv na európskej regionálnej úrovni. V článku 10 ods. 1 uvádza: „Každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.“
Systém ochrany slobody prejavu podľa Dohovoru je založený na tzv. trojzložkovom prístupe. Zahŕňa totiž slobodu zastávať názory, slobodu prijímať informácie a myšlienky a slobodu rozširovať informácie a myšlienky.[2]
Základnou premisou spojenou srealizáciou slobody prejavu je, že táto sa má interpretovať v tom najextenzívnejšom slova zmysle. Okrem toho sa má uplatňovať bez ohľadu na hranice štátu a bez ingerencie verejnej moci.[3]
Z titulu vyššie demonštrovanej povahy tohto oprávnenia sa môže zdať, že slobodu prejavu nie je možné v demokratickej spoločnosti obmedziť. Túto fabuláciu je nutné vyvrátiť, nakoľko sloboda prejavu zásadne nemá absolútny význam.[4]
I.1 Možnosti obmedzenia slobody prejavu
Úvodom si v kontexte problematiky obmedzenia slobody prejavu dovolíme jednu spontánnu myšlienku; táto myšlienka vychádza z idei, že jediným prípustným a generálne nominovaným dôvodom obmedzenia môže byť azda len potreba ochrany iného práva.
V podobnom duchu sa k uvedenému prikláňa aj judikatúra Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“), podľa ktorej: „Všetky základné práva a slobody sa chránia len v takej miere a rozsahu, kým uplatnením jedného práva alebo slobody nedôjde k neprimeranému obmedzeniu, či dokonca popretiu iného práva alebo slobody.“[5]
Dôvodom možného zásahu do slobody prejavu je každopádne zabezpečenie nevylúčiteľnosti úplného uplatnenia tejto slobody.[6]
Rovnako treba ako cieľ obmedzenia vnímať potrebu, aby základné práva nemali len iluzórny význam, ale aby boli v spoločnosti aj prakticky uplatniteľné a zrealizovateľné. Rýdzo tomuto zámeru má totiž predmetné obmedzenie slúžiť.
Za určitých právom prezumovaných okolností tak sloboda prejavu musí ustúpiť, aby sa chránilo právo, ktoré má v konkrétnom prípade „silnejšiu pozíciu“, resp. vyžaduje vyšší stupeň ochrany než právo, ktorá sa má v prospech neho ohraničiť.
Predmetom kolízie so slobodou prejavu však nemusí byť len iné základné právo a sloboda, ale aj spoločenský alebo individuálny záujem.[7]
Ústavnú platformu obmedzenia slobody prejavu definuje čl. 26 ods. 4 Ústavy: „Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.“
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že zásah do slobody prejavu konkrétneho subjektu v zmysle Ústavy môže nadobudnúť právne súladný charakter výhradne z taxatívne enumerovaných dôvodov; in concreto pôjde o dôvod ochrany práv a slobôd iných subjektov, z dôvodu bezpečnosti štátu, zachovania verejného poriadku, ochrany verejného zdravia a mravnosti.
Uvádzaný rozsah obmedzovania slobody prejavu je naviac doplnený o všeobecnú „inštruktáž“ pri určovaní zásahov do základných práv a slobôd, ktorá je obsahom čl. 13 ods. 2 až 4 Ústavy. [8]
Dohovor sa tejto otázke venuje v čl. 10 ods. 2 nasledovne: „Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.“
Pri zohľadnení obsahu našej konštitucionálnej úpravy a právnej úpravy, ktorá sa premieta vDohovore je nepopierateľné, že katalóg relevantných dôvodov obmedzenia uvádzaných Dohovorom je rozšírený o nestrannosť súdnej moci a zachovanie autority.
V tejto súvislosti treba uzavrieť, že v našich podmienkach je nutné vždy pri posudzovaní relevancie zásahu skúmať splnenie podmienok podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy, čl. 10 ods. 2 Dohovoru a zároveň už spomínaného čl. 13 ods. 2 až 4 Ústavy.
Zobsahu konštantnej judikatúry ESĽP možno už tradične determinovať určitú koncepciu požiadaviek pre právnu relevanciu obmedzenia slobody prejavu. Vtýchto súvislostiach je potrebné zaoberať sa tým či:
ide o zásah predpísaný právnym predpisom s právnou silou zákona (tzv. „výhrada zá- kona“ ako formálna podmienka),
ide o zásah nevyhnutný v demokratickej spoločnosti (materiálna podmienka),
zásah sleduje dosiahnutie legitímneho cieľa (verejný záujem konkretizovaný v zákone, resp. dôvod obmedzenia).[9]
Preskribované podmienky obmedzenia sú do značnej miery dotvárané judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ako i ÚS SR.
Zvolený zásah má slúžiť na dosiahnutie legitímneho cieľa.[10] Prepojenie medzi druhom zvoleného zásahu, resp. opatrením a legitímnym cieľom nachádza svoje opodstatnenie pri zásade proporcionality. Fundamentom proporcionality je vzájomná korelácia medzi zvoleným prostriedkom zásahu a sledovaným cieľom.[11]
Výhrada zákona sa opiera nielen o druh právneho predpisu, ktorým môže k obmedzeniu slobody prejavu dôjsť, ale aj o jeho charakter. Taký zákon má mať určitú kvalitu.
Musí byť formulovaný dostatočne presne, aby bol subjekt, ktorého sa môže obmedzenie týkať, schopný predvídať v primeranej miere následky jeho správania a za týmto účelom mu umožnil regulovať jeho správanie. Právne dopady takého správania ale nemusia byť absolútne predvídateľné, nakoľko taký postup je nedosiahnuteľný.[12] Okrem toho má byť predmetná právna úprava dostatočne dostupná, zrozumiteľná a precízna.[13]
Triviálnym zmyslom nevyhnutnosti zásahu je, že iné menej intenzívne potenciálne opatrenia, ktorými sa má do slobody prejavu intervenovať, by boli nedostatočné v tom zmysle, že by nedokázali slúžiť k dosiahnutiu legitímneho cieľa.
Napokon subjekt, ktorý v konkrétnom prípade aplikuje ustanovenie zákona, ktoré obmedzenie slobody prejavu pripúšťa, musí situáciu vyhodnotiť do tej miery, aby zohľadnil aj hranice zásahu reflektované v činnosti ESĽP, resp. vyplývajúce z Dohovoru.
II. Národný bezpečnostný úrad – základný rámec pôsobnosti
V aktuálnom spoločensko-politickom dianí, poznačenom stále aktuálnymi vojnovými konfliktmi vedenými Ruskou federáciou proti Ukrajine, nielen laická, ale častokrát aj odborná verejnosť podrobuje rozsah a najmä obsah právomocí Národného bezpečnostného úradu (ďalej len „NBÚ“) značnej kritike.
Základný rámec pôsobnosti NBÚ poskytuje ust. § 34 zákona č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov. Z uvedeného ustanovenia možno jednoznačne extrahovať štyri ťažiskové kategórie pôsobnosti tohto orgánu; ide o ochranu utajovaných skutočností, šifrovú službu, kybernetickú bezpečnosť a dôveryhodné služby. Tieto oblasti pôsobnosti sú ďalej predmetom právnej úpravy osobitných zákonov, ktoré dilatujú pôsobnosť NBÚ v tej-ktorej konkrétnej kategórii.[14]
Spomínané zákony sformovali rozsah pôsobnosti NBÚ v rôznych, avšak vzájomne kontinuitných oblastiach, s priznaním značných oprávnení NBÚ.
Dedukciou obsahu jednotlivých oblastí pôsobností nemožno v konečnom dôsledku dospieť k inému záveru, než že NBÚ plní významné funkcie na poli bezpečnosti štátu.
II.1 Národný bezpečnostný úrad a inštitút blokovania
V súvislosti s novodobým spôsobom vojnovej agresie sa nezriedka verbalizuje aj pojem „hybridná vojna“.
Spôsobom vedenia takého druhu vojny nie je používanie konvenčných zbraní, ale poškodenie cieľa ovplyvňovaním jeho rozhodovania na miestnej, regionálnej, štátnej alebo inštitucionálnej úrovni, prostredníctvom používania nástrojov hybridných aktivít. Používaním nástrojov hybridných aktivít sa pritom rozumie aj zneužívanie dezinformácie či pôsobnosť hybridnej hrozby v kybernetickom priestore.[15]
V takom prípade je na mieste konkrétnemu druhu použitia hybridnej hrozby v rámci vojenského konfliktu prisúdiť aj pojem „kybernetická vojna“, „vojna vkybernetickom priestore“, „dezinformačná vojna“ alebo aj „informačná vojna“. ...
Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.