PRÁVO NA INFORMÁCIE A PROBLÉMY JEHO VYNUTITEĽNOSTI V PRAXI ORGÁNOV VEREJNEJ SPRÁVY.

Autor: Mgr. Marianna Džačková
Zdroj: Univerzita Komenského v Bratislave, Právnická fakulta
Udalosť: Bratislavské právnické fórum

Abstrakt

Právo na poskytnutie informácie orgánmi verejnej správy je základným právom, garantovaným Ústavou SR. Autorka sa v článku zaoberá právnou ochranou tohto základného práva, ktorú poskytuje zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Zameriava sa najmä na aktuálne problémy, ktoré sa vyskytli v aplikačnej praxi prejednávania priestupkov na úseku slobodného prístupu k informáciám.

1 ÚVOD

Právo na informácie patrí k základným právam a slobodám, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou demokratického štátu. Je garantované Ústavou1 , ako aj medzinárodnými zmluvami. Právny rámec uplatnenia tohto práva predstavuje zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) (ďalej len ZSI) ktorý zaviedol princíp publicity verejnej správy, t. j. otvorenosti a znamená, že „čo nie je tajné, je verejné“ a verejná správa musí verejnosti sprístupniť všetky informácie, ktoré má k dispozícii okrem tých, ktoré musí chrániť vo verejnom záujme (tie zákon zo sprístupnenia vyložene vylučuje).2

Tento zákon upravuje postup pri sprístupňovaní žiadosti, podmienky sprístupňovania informácií a zodpovednosť za porušenie povinností ustanovených zákonom. Práve posledné spomínané predstavuje kľúčový problém pri sprístupňovaní informácií. Pri každom práve je najdôležitejšou zložkou jeho vymožiteľnosť. Akékoľvek práva môžu byť priznané fyzickej a právnickej osobe, ale pokiaľ je zákon „bezzubý“ a nedokáže nositeľovi oprávnenia zabezpečiť vynútiteľnosť práva, potom aj samostatné priznanie práva je zbytočné. Vymožiteľnosť platného práva a práva a povinnosti stanovené platným právom tvoria neoddeliteľnú jednotu a medzi základné úlohy štátu, štátnej moci v oblasti verejnej správy patria aj aktivity zamerané na vymožiteľnosť právnych povinností v oblasti verejnej správy3 . 

Predkladaný článok sa zameriava na aktuálne problémy, ktoré sa vyskytli v aplikačnej praxi pri prejednávaní priestupkov na úseku práva na prístup k informáciám. Poukazujem v ňom na problémy účinnej právnej úpravy, najmä na zdĺhavú vymožiteľnosť a neefektívnosť pri vyvodzovaní zodpovednosti za porušenie povinnosti vyplývajúcich zo ZSI. 

2 ÚSTAVNOPRÁVNY A EURÓPSKY KONTEXT PRÁVA NA INFORMÁCIE

Ústavnoprávne základy práva na informácie nachádzame v čl. 26 ods.1 Ústavy, kde je ustanovené, že právo na informácie sa zaručuje. Ústavný rámec nadväzuje na medzinárodné a európske dokumenty, ktorými je SR viazaná a ktoré rovnako garantujú fyzickým a právnickým osobám právo na informácie. Svojim charakterom patrí k politickým právam. 

Následne čl.26 ods.5 ustanovuje povinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Možno ho chápať ako protipól k právu jednotlivcov na informácie, ktoré by bez zákonnej povinnosti na strane verejnej moci strácalo význam.

Základné právo na informácie možno obmedziť iba zákonom, za splnenia Ústavou stanovených podmienok, t. z. ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.4

Povinnosť SR garantovať právo na informácie ako esenciálny súčasť demokracie vyplýva aj z viacerých medzinárodných dokumentov. SR je ako členský štát Rady Európy viazaný Európskym dohovorom o ľudských právach (ďalej len Dohovor), ktorý zaručuje právo na informácie v čl. 10 ako súčasť slobody prejavu. „Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice“.5 Dohovor ustanovuje aj možnosť obmedzenia práva na informácie – z dôvodu národnej bezpečnosti, územnej celistvosti alebo verejnej bezpečnosti, na predchádzanie nepokojom alebo zločinnosti, ochranu zdravia alebo morálky, ochranu povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.6 Dohovor v porovnaní s Ústavou výslovne neustanovuje povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať informácie, no túto povinnosť možno odvodiť napr. z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len ESĽP).

Priamo Ústavný súd SR (nález sp. zn. PL.ÚS 1/09) zdôraznil význam Dohovoru, keď uviedol, že „ESĽP vo svojej nedávnej judikatúre významným spôsobom rozšíril pojem „slobody prijímať informácie“ obsiahnutý v čl. 10 Dohovoru, keď výslovne uznal existenciu Dohovorom zaručeného práva na informácie......uviedol, že povinnosť štátu vo veciach slobody tlače zahŕňa elimináciu prekážok pre novinársku činnosť tam, kde vo veciach verejného záujmu existujú len z dôvodu informačného monopolu orgánov verejnej moci (rozsudok Társásag a Szabadságjogokért proti Maďarsku). 7 

ESĽP vo svojej rozhodovacej praxi sa zaoberal prípadom, keď žiadateľ žiadal od rakúskeho štátneho orgánu sprístupnenie všetkých rozhodnutí v určitej veci (radovo išlo o stovky rozhodnutí), po ich anonymizácií a na náklady žiadateľa. ESĽP v danom prípade konštatoval, že úplné odmietnutie žiadosti z dôvodu nákladovosti a ochrany funkčnosti orgánu bolo síce relevantné (lebo zákon ho predpokladal), ale nebolo dostatočné (sufficient). ESĽP považoval sťažnosť za opodstatnenú a že zásah do žiadateľovho práva garantovaného čl. 10 Dohovoru nebolo možné v demokratickej spoločnosti považovať ako nevyhnutný.8 

Na úrovni Rady Európy bolo vydaných viacero rezolúcií, odporúčaní, ktoré upravujú právo na prístup k oficiálnym informáciám ako súčasť práva na slobodu prejavu a informácií. Napr. 
Odporúčanie R (81) 19 o prístupe k informáciám orgánov verejnej správy
Odporúčanie Rec (2002) 2 o prístupe k úradným dokumentom. 9

Na úrovni EÚ právo na informácie zaručuje Charta základných práv. V čl. 51 sa uvádza, že jej ustanovenia sú adresované inštitúciám Únie a organizáciám ňou zriadenými, ako aj členským štátom len pri implementácií práva Únie.10 Podľa čl. 52 ods. 3 Charty je význam a rozsah týchto práv rovnaký ako podľa dohovoru. Toto ustanovenie nebráni tomu, aby právo únie priznalo širší rozsah ochrany týchto práv, avšak obmedzenia práv nesmú prekročiť ustanovenie čl. 10 ods. 2 Dohovoru. V práve EÚ nie je právo vyhľadávať a získavať informácie ani povinnosť orgánov verejnej moci sprístupňovať informácie o svojej činnosti explicitne a komplexne upravené. Všeobecné zásady a obmedzenia upravujúce práva na prístup k dokumentom ustanovuje v zmysle ZFEÚ EP a Rady EÚ.11 

Bližšie právo na informácie na úrovni EÚ konkretizuje Nariadenie – 1049/2001, ktorého cieľom je čo najúčinnejšie uplatňovanie práva verejnosti na prístup k informáciám a dokumentom. V zmysle tohto nariadenia majú jednotlivci za splnenia podmienok ustanovených v tomto nariadení prístup k informáciám a dokumentom zo všetkých oblastí činnosti EÚ12

Právo verejnosti na informácie o činnosti orgánov verejnej moci má v demokratickej spoločnosti nespochybniteľný význam. Upravuje ho nielen Ústava SR, ale aj mnohé európske dokumenty na úrovni rady Európy aj EÚ. Má zabezpečiť predovšetkým kontrolnú funkciu verejnej moci občanmi a zabrániť jej zneužitiu. V takomto duchu sa vyjadril aj Najvyšší súd SR (ďalej len NSSR) vo svojej rozhodovacej činnosti: „Zmyslom informovanosti občanov o verejnej moci je pre túto moc samu esenciálnou spätnou väzbou, kvalitatívnym faktorom a zároveň aj poistkou proti jej zneužitiu. Ďalším nepopierateľným významom subjektívneho, a tým aj vynútiteľného práva na informácie je jeho funkcia kontrolná vo vzťahu k fungovaniu verejnej moci. Dostatočne rozsiahly, jednoduchý a rýchly prístup k informáciám má tiež priaznivý vplyv na dôveru občanov v demokratické inštitúcie a na ich ochotu podieľať sa na verejnom živote“.13 Z názoru NSSR vyplýva, že pokiaľ má byť základný význam práva na informácie naplnený, nestačí „iba“ jeho ústavné a zákonné vyjadrenie, ale je nevyhnutné zabezpečiť aj jeho včasnú a spoľahlivú vynútiteľnosť. 

3 NIEKOĽKO POZNÁMOK K PODÁVANIU ŽIADOSTÍ O SPRÍSTUPNENIU INFORMÁCIÍ PODĽA ZSI

Realizáciu ústavného práva na informácie upravuje na zákonnej úrovni ZSI. Ide o prvý právny predpis, účinný na území SR, ktorý stanovuje presný procesný postup a podmienky sprístupňovania informácií pre všetky osoby, pričom podrobne upravuje právo na prístup k informáciám14, ktoré majú k dispozícií orgány verejnej moci a iné verejné inštitúcie. 

Povinnosť zverejňovať informácie sa vzťahuje na tzv. povinné osoby15. Ide o inštitúcie, resp. organizácie, a v určitých prípadoch aj fyzické osoby, ktoré vykonávajú verejnú správu, rozhodujú o právach a povinnostiach občanov, hospodária s verejnými prostriedkami alebo vykonávajú činnosť vo verejnom záujme16. Všetky tieto subjekty disponujú informáciami, o ktorých by mala byť verejnosť informovaná. Zákon priznáva právo na informácie „každému“, t. z. nekladie na osoby realizujúce právo na informácie osobitné požiadavky (napr. z hľadiska občianstva, veku, pobytu)17 a priznáva ho explicitne aj PO.18

ZSI predstavuje všeobecnú právnu úpravu. „Infozákon nepokrýva všetky aspekty práva na prístup k informáciám. Vo vzťahu k iným predpisom pôsobí ako lex generalis ; príslušný špeciálny zákon deroguje jeho postavenie len v takom rozsahu, v ktorom sám upravuje problematiku poskytovania informácií.19 Vzťah špeciality môže vyústiť do zúženého prístupu k informáciám“20 

Zákon upravuje dva spôsoby sprístupňovania informácií. Prvým je sprístupňovanie informácií na základe žiadosti. A druhým je tzv. povinné zverejňovanie informácií, kedy musí povinná osoba zverejniť informácie bez toho, aby ju o to niekto vopred požiadal. 21 Ide o okruh osobitne určených informácií ktoré musia povinné osoby aktívne zverejňovať.22 Na účely tohto príspevku sa budeme venovať iba prvému spôsobu – zverejňovaniu informácii na základe žiadosti. Žiadosť podáva FO alebo PO, oprávnená na jej podanie, adresuje ju spravidla povinnej osobe, o ktorej sa domnieva, ...

Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.

Registrácia
MENU