Konanie o milosti a možnosti obnovujúcich prvkov v ňom
| Dátum vydania článku | 16.06.2021 |
| Autor: | Mgr. Adam Ševčovič |
| Zdroj: | UPJŠ Košice |
Abstrakt
Abstrakt EN:
The purpose of the use of pardon is to eliminate the consequences of the negative emergency life situation in which the applicant for pardon found himself. The use of amnesty represents the constitutionally permitted entry of the President of the Slovak Republic, who is in the position of an executive, into the activity of the judiciary. The aim of this article in this sense is to provide a comprehensive insight into the procedure for the use of amnesty. Finally, an effort to find intersections of current trends in criminal law and pardon proceedings that could improve the use of restorative justice in this process.ÚVOD
Problematika udeľovania milostí je upravená východiskovo na úrovni našej Ústavy. Podľa čl. 102 ods. 1 písm. j) Ústavy Slovenskej republiky[1] prezident odpúšťa a zmierňuje tresty uložené súdmi v trestnom konaní a zahládza odsúdenie formou individuálnej milosti alebo amnestie. Účelom milosti je podľa literatúry odstránenie dôsledkov negatívnej mimoriadnej životnej situácie, v ktorej sa ocitol žiadateľ o milosť. „Za mimoriadnu životnú situáciu sa podľa zaužívanej praxe pokladá choroba ohrozujúca život alebo vážne ohrozujúca zdravie žiadateľa o milosť, avšak za príčinu legitimizujúcu oprávnenosť žiadosti o milosť nemožno označiť výlučne mimoriadnu životnú situáciu spojenú so zdravotným stavom žiadateľa o milosť, prípadne osoby preukázateľne mu blízkej.“[2]
Zákonnú konkretizáciu ústavného článku 102 ods. 1 písm. j) Ústavy Slovenskej republiky obsahuje § 472 Trestného poriadku.[3] V tomto ustanovení sa na účely trestného kódexu zvýrazňuje, že trestným zákonodarstvom spodrobované oprávnenie prezidenta Slovenskej republiky udeľovať milosť má ústavný základ. V tomto ustanovení Trestného poriadku sa teda, podľa môjho názoru, neopomína podotknúť, že toto oprávnenie prezidenta je dané, teda pramení, už z Ústavy Slovenskej republiky. Toto ustanovenie teda, podľa môjho názoru, konkretizuje základné ústavné oprávnenia prezidenta Slovenskej republiky a súčasne je základom ďalšej úpravy konania o udelení milosti obsiahnutej tak v zákone (Trestnom poriadku) ako aj v podzákonnom právnom predpise (Spravovací a kancelársky poriadok).[4] Všeobecne je potrebné podotknúť, že vykonávanie ústavných právomocí prezidenta Slovenskej republiky vo veciach amnestií a individuálnych milostí zabezpečuje Odbor legislatívy a milostí Kancelárie prezidenta Slovenskej republiky.[5]
Cieľom tohto článku je na základe predstavených súvislostí analyzovať konanie o milosti, a to aj rozobratím problematiky praxe a aktuálnych restoratívnych trendov[6] v trestnom práve. Najskôr sa zameriame na rozanalyzovanie toho, či ústavné oprávnenie prezidenta udeliť milosť je prenosné právo. Následne rozoberieme proces udeľovania milostí. Pri napĺňaní tohto cieľov sa používali viaceré vedecké metódy, najmä porovnávacia metóda, analytická asyntetická metóda, indukcia, dedukcia, abstrakcia.
1 UDEĽOVANIE MILOSTÍ– PRENOSNÉ PREROGATÍVUM?
V prvom rade zameriame pozornosť na vyriešenie otázky, či ústavné právo prezidenta udeľovať milosti je prenosným. V minulosti nebolo v praxi jednotné, či udeľovanie milostí prezidentom predstavuje prenosnú právomoc. Táto otázka bola tak závažnou, že sa stala až predmetom konania pred Ústavným súdom Slovenskej republiky.
Žiada sa podotknúť, že predchádzajúca úprava obsiahnutá vTrestnom poriadku z roku 1961[7] do vydania nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/97 zo dňa 24. júna 1998 (tento nález bol publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod číslom 222/1998 Z. z.) priznávala prezidentovi Slovenskej republiky právnu možnosť ustanoviť prípady, v ktorých môže generálny prokurátor Slovenskej republiky alebo minister spravodlivosti Slovenskej republiky konanie o žiadosti o milosť vykonať a bezdôvodnú žiadosť o udelenie milosti procesne zamietnuť (§ 366 ods. 2 Trestného poriadku z roku 1961). Príslušnosť pre vykonávanie konania a zamietanie bezdôvodnej žiadosti o milosť v týchto prípadoch bola upravená dvojako, v závislosti od skutočnosti, v ktorom štádiu sa trestné konanie v konkrétnej trestnej veci nachádzalo:
1. Pred podaním obžaloby toto konanie vykonával generálny prokurátor Slovenskej republiky. Generálny prokurátor Slovenskej republiky mohol v zmysle § 367 písm. a) Trestného poriadku z roku 1961 tiež nariadiť, aby sa trestné stíhanie nezačínalo, a pokiaľ sa už začalo, aby sa v ňom nepokračovalo (abolícia) a aby bol obvinený prepustený z väzobného stíhania, a to až do času vybavenia žiadosti o milosť.
2. Po podaní obžaloby vykonával toto konanie minister spravodlivosti Slovenskej republiky. Minister spravodlivosti Slovenskej republiky mohol v zmysle § 367 písm. b) Trestného poriadku z roku 1961 tiež nariadiť, aby sa v trestnom konaní zatiaľ nepokračovalo. Mohol tiež nariadiť, aby bol obvinený až do času vybavenia žiadosti o milosť prepustený z väzobného stíhania, prípadne aby mu bol výkon už právoplatne uloženého trestu až do toho času odložený alebo prerušený.
Predmetné ustanovenia Trestného poriadku zroku 1961 boli návrhom generálneho prokurátora Slovenskej republiky zo dňa 25. júna 1997 napadnuté na Ústavnom súde Slovenskej republiky ako protiústavné. Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na neverejnom zasadnutí dňa 23. júla 1997 prijal na ďalšie konanie a 24. júna 1998 rozhodol o nesúlade predmetných ustanovení, okrem iného, s vtedajším čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky.
K podanému návrhu sa vyjadrili prezident Slovenskej republiky i generálny prokurátor Slovenskej republiky, zhodne tvrdiac, že predmetný návrh nie je dôvodný.
Prezident Slovenskej republiky dôvodil, že ústavný článok 102 dáva len jemu možnosť pozitívne rozhodovať o podanej žiadosti o milosť. Subjekty podľa § 366 a § 367 ods. 2 Trestného poriadku z roku 1961 nemôžu vydať pozitívne rozhodnutie (udelenie milosti), ale len negatívne rozhodnutie (vykonanie potrebných úkonov a zamietnutie žiadosti o milosť). Podľa názoru prezidenta Slovenskej republiky by šlo oneústavnú delegáciu prezidentských právomocí vtedy, ak by generálny prokurátor Slovenskej republiky alebo minister spravodlivosti Slovenskej republiky mohli o podanej žiadosti rozhodnúť aj kladne, to znamená, keby jej mohli vyhovieť. Poukázal aj na skutočnosť, že podobné normy obsahovali aj všetky kódexy platné na našom území po roku 1918.[8] Rozdiel spočíval len v subjekte, ktorý mohol byť na zamietnutie bezdôvodnej žiadosti o milosť splnomocnený. Prezident Slovenskej republiky podotkol i na to, že podobné normy obsahujú aj platné a účinné trestné poriadky okolitých štátov.
Argumentácia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa niesla v podobnom duchu. Možno z jeho argumentácie reprodukovanej v náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 8/97 zo dňa 24. júna 1998 dať do pozornosti: „Ustanovenia § 366 .ods. 2 a § 367 Tr. por. nemôžu byť v rozpore s čl. 102 písm. i) ústavy, pretože tieto ustanovenia Trestného poriadku neumožňujú ministrovi spravodlivosti alebo generálnemu prokurátorovi ani sčasti vykonať právomoci v tomto článku predpokladané.“ Predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky navyše podotkol, že aj rozhodovanie súdu o tom, či a do akej miery sa na určitú osobu vzťahuje amnestia, predstavuje faktickú realizáciu vôle prezidenta Slovenskej republiky iným orgánom, teda orgánom súdnej moci, ktorý tak koná na základe zákonného zmocnenia.
Ústavný súd Slovenskej republiky sa v náleze sp. zn. PL. ÚS 8/97 zo dňa 24. júna 1998 stotožnil spodaným návrhom generálneho prokurátora Slovenskej republiky. Uviedol, že rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky o splnomocnení generálneho prokurátora Slovenskej republiky a ministra spravodlivosti Slovenskej republiky na výkon konania o milosť a zamietanie bezdôvodných žiadostí o milosť prekračuje rámec ich súčinnosti a vzájomnej spolupráce. "Možnosť rozhodovania, aj keď len v negatívnom vyjadrení, nemožno považovať za spolupôsobenie pri realizácii kompetencií, ale za rozhodovanie a tým za zásah do výlučnej ústavnej kompetencie iného štátneho orgánu.“ Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky zdikcie vtedajšieho čl. 102 písm. i) Ústavy Slovenskej republiky nevyplýva len možnosť pozitívneho, ale aj negatívneho rozhodnutia hlavy štátu. Toto právo nemožno delegovať na iný subjekt.
Na analyzovaný nález reagoval zákonodarca novelou Trestného poriadku z roku 1961 č. 272/1999 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť 1. novembra 1999. Podstata uvedenej novely spočívala v tom, že zamietajúce rozhodnutie vo veci podanej žiadosti o milosť už generálny prokurátor Slovenskej republiky alebo minister spravodlivosti Slovenskej republiky vydať nemohli. Tieto subjekty podľa nového právneho stavu pre prezidenta Slovenskej republiky len zabezpečovali podklady pre vydanie rozhodnutia.
2 KONANIE O UDELENÍ MILOSTI
2.1. Priebeh konania o udelení milosti
Účelom konania o milosti je zmierniť tvrdosť, ktorá nastáva v dôsledku prísnej a dôslednej aplikácie Trestného zákona [9] súdom. Milosť však nemôže nahrádzať rozhodnutie súdu berúceho do úvahy už množstvo okolností, ktoré sú vprospech páchateľa. Milosť by mala byť výnimočným inštitútom. Konanie o udelení milosti sa realizuje v prípadoch, ak potrestanie páchateľa je v súlade s požiadavkami formálnej spravodlivosti, ale nevyhovuje spravodlivosti v materiálnom ponímaní, prípadne by sa toto potrestanie javilo nadmerne prísne. Tu možno nachádzať určité obnovujúce prvky, ktoré so sebou prináša konanie o milosti – udelením milosti sa vyjadruje i vôľa v pozitívne schopnosti páchateľa a možnosti jeho nápravy mimo nepodmienečného trestu. Konanie, v ktorom sa rozhoduje o udelení milosti, nie je v tomto smere ďalším štádiom trestného konania. Toto konanie nepredstavuje ani konanie omimoriadnom opravnom prostriedku.[10] Milosť predstavuje nezávislú ústavnú inštitúciu, to znamená inštitút, ktorý je svojou povahou autonómny od samotného trestného konania, jeho priebehu a výsledku.[11]
Ako už bolo vyššie uvedené, milosť udeľuje prezident Slovenskej republiky. Je zjavné, že prezident Slovenskej republiky, keďže nie je trestným súdom ani orgánom činným v trestnom konaní či orgánom štátnej správy, nemôže mať všetky podklady, ktoré sú potrebné na rozhodnutie o udelení milosti. Domnievam sa, že prezident Slovenskej republiky nedisponuje ani potrebnými nástrojmi, ktoré by mu umožnili si tieto podklady zaobstarať. Preto zákonodarca v § 473 ods. 1 Trestného poriadku ustanovil, že podklady, ktoré sú potrebné na rozhodovanie prezidenta Slovenskej republiky vprocese udeľovania milosti, zabezpečuje minister spravodlivosti Slovenskej republiky. ...
Pre zobrazenie kompletného obsahu tohto dokumentu musíte byť prihlásený.
Registrácia na skúšobnú dobu 14 dní je bezplatná.